Najvyšší súd
4 ECdo 76/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej V., K. proti povinnému E., bývajúcemu v H., o vymoženie 286,46 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 10 Er
536/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 11. októbra
2012, sp. zn. 17 CoE 155/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená 8. marca 2012 podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie sumy 286,46 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., so
sídlom v B., z 28. októbra 2011 sp. zn. I., ktorým bola žalovanému E. uložená povinnosť
zaplatiť žalobkyni P. istinu v sume 286,46 Eur príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal
Okresný súd Vranov nad Topľou o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej aj „súd prvého stupňa“) uznesením
z 25. júna 2012 č.k. 10 Er 536/2012-13 žiadosť súdneho exekútora JUDr. R. o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Svoje rozhodnutie s odkazom
na ust. § 52 a nasl. OZ a ustanovenia Smernice 93/13/EHS odôvodnil tým, že v posudzovanej
veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 11. októbra 2012 sp. zn.
17 CoE 155/2012 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď preskúmal žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
a ich súlad resp. rozpor so zákonom, pričom v súvislosti s týmto preskúmaním správne
konštatoval, že žiadosti o udelenie poverenia nemožno vyhovieť. K otázke preskúmania
rozhodcovského rozsudku po formálnej a materiálnej stránke uviedol, že rozhodcovský
rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup, ako zabrániť,
aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného odporuje zákonu alebo dobrým
mravom. Poznamenal, že účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku
v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní je potrebné na účely § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je teda pri
postupe podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský
rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159
O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní, aj čo do jeho materiálnej právoplatnosti. Pokiaľ sa týka právneho posúdenia
rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve uzavretej medzi povinným a právnym
predchodcom oprávnenej, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že výkon
práv a povinností z rozhodcovskej doložky odporuje dobrým mravom. Obmedzenie možnosti
spotrebiteľa brániť si svoje práva pred nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku,
ktorú aj odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 OZ, považoval za neprijateľnú,
a preto neplatnú. Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávnenej, že osobitný zákon –
zák. č. 483/2001 Z.z. jej ukladal povinnosť ponúknuť klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd konštatoval, že aj táto odvolacia námietka
je nedôvodná, pretože aj splnenie tejto povinnosti sa musí realizovať v medziach práva
na ochranu spotrebiteľa.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
vyvodzovala z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241
ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Poukázala na to, že je neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh na začatie konania
o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky podmienky pre
právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Exekučný súd podľa názoru dovolateľky
nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské
konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka právoplatne
rozhodnutej veci „res iudicata“. Ďalej poukázala na to, že ak by si exekučný súd uzurpoval
právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania,
prestala by mať zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku.
Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd
alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Konaním
súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky
v exekučnom konaní, pretože súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Namietala, že slovenský preklad
čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice 93/13 EHS nie je správny. Dovolateľka ďalej tvrdila,
že konanie súdu je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým,
že jej neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal
odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní uviedla. Poznamenala,
že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej
doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné
dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie
oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 35/2013, zo 4. apríla 2013 sp. zn.
3 Cdo 224/2012, 27. júna 2013 sp. zn. 3 Cdo 237/2012, 30. septembra 2013 sp. zn.
4 Cdo 66/2013, 25. júna 2013 sp. zn. 4 ECdo 18/2013, 30. septembra 2013 sp. zn.
4 ECdo 215/2013, 27. februára 2013 sp. zn. 5 Cdo 25/2013, 24. októbra 2013 sp. zn.
5 ECdo 4/2013, 9. októbra 2013 sp. zn. 6 Cdo 4/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky preto najvyšší súd na odôvodnenia
týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (por. § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí
rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie nemá
charakter exekučného konania.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci, ktorá
nemôže začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie).
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa oprávnenej neodopiera právo na výkon rozhodnutia.
Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať
rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli
ich účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.
K týmto záverom dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd
sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice
nie je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného
vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3
zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).
Prípustnosť dovolania v tejto veci nie je možné odvodzovať od ustanovenia § 238
ods. 3 O.s.p. (ako sa dovolateľka domnieva), pretože podľa uvedeného zákonného
ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu krajského súdu, nie proti rozsudku
a teda nie je možné v danej veci aplikovať ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. februára 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová