Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 ECdo 66/2014

    4 CoE 21/2014

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,

PhD., advokát a konateľ, proti povinnej I., bývajúcej v R., o zastavení exekúcie, vedenej na

Okresnom súde Senica pod sp. zn. 11 Er 183/2009, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 27. júna 2013 sp. zn. 6 CoE 35/2013, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Odvolacie konanie z a s t a v u j e.

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor JUDr. R. žiadosťou doručenou Okresnému súdu Senica (ďalej len

„exekučný súd“) 3. apríla 2009 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44

zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na základe

exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného

zriaďovateľom S., IČO: X.X., so sídlom v B.) zo 4. decembra 2008, sp. zn. S.. Exekučný súd

poverením z 8. apríla 2009, číslo X., poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na

základe uvedeného exekučného titulu.

4 CoE 21/2014

Okresný súd Senica uznesením zo 4. apríla 2012, č.k. 11 Er 183/2009-23, exekučné

konanie zastavil a oprávnenú zaviazal na náhradu trov exekúcie súdneho exekútora v sume  

40 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodol tak po tom, ako dospel k záveru,  

že rozhodcovská doložka dojednaná v zmluve o úvere č. X. z 12. marca 2008 uzatvorenej

medzi oprávnenou a povinnou (ďalej len „zmluva“) je nekalá, neprijateľná a z tohto dôvodu

neplatná. V bližšom zdôvodnení uviedol, že dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke

tak, ako bolo formulovaná v zmluve, bolo, že spotrebiteľovi bola fakticky odopretá možnosť

brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnená podá žalobu na

rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky síce neodporovalo doslovnému zneniu

zákona, avšak svojimi dôsledkami sledovalo cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádzalo, preto bolo v rozpore so znením § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka, čo malo za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného

dojednania, na čo musel súd prihliadať z úradnej povinnosti, rovnako ako na existenciu

vykonateľného rozhodnutia v exekučnom konaní. Uzavrel, že právomoc rozhodcovského

súdu bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone, preto exekučný titul bol vydaný

v rozpore so zákonom a exekučné konanie bolo potrebné podľa § 57 ods. 2 Exekučného

poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní zastaviť. O trovách

exekúcie súd rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.  

Toto uznesenie napadla oprávnená odvolaním, v ktorom navrhla konanie prerušiť

podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., a osobitným procesným úkonom z 26. júla 2012

označeným ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.  

a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“,

doručeným súdu 9. augusta 2012, navrhla prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

s tým, že doplnila svoju právnu argumentáciu k podanému odvolaniu.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací uznesením z 27. júna 2013, sp. zn.  

6 CoE 35/2013, napadnuté uznesenie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil, návrhy

oprávnenej na prerušenie konania zamietol a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a okrem iného dodal, že podľa jeho názoru zmluvná podmienka dojednaná medzi

účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná

určený rozhodcovský súd, čo núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu 4 CoE 21/2014

a zbavuje ho možnosti riešiť prípadné spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda

neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania

prihliadať z úradnej povinnosti, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto

neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. Predmetná zmluva o úvere bola podľa neho

jednoznačne formulárová, keďže predtlač formulára mala oprávnená už pripravenú, zmluva

sa mala uzavrieť vo viacerých prípadoch a dopisovali sa do nej iba konkrétne údaje týkajúce

sa povinnej, čo je neprípustné. K výroku o zamietnutí návrhov na prerušenie konania odvolací

súd uviedol, že v konaní nezistil splnenie žiadneho z predpokladov na prerušenie konania v zmysle citovaných ustanovení. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224  

ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila

tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).

Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; a súd ju nesprávne

poučil o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním.

Z uvedených dôvodov žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.

Proti tomuto istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa o zastavení exekučného konania, podala oprávnená dovolanie. Navrhla,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila

náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého

uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej

únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky,

ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237

písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal  

sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd   4 CoE 21/2014

jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil

pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení

účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, a tiež  

aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241  

ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie  

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky

odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS  

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru

dovolateľky, závery odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer

v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom

je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu  

na ním zvolený rozhodcovský súd, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná

a povinná nemohla jej obsah ovplyvniť, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel  

jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny

smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským

štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá  

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia

smernice Rady č. 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov  

zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné

závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala  

na znenie smernice Rady č. 93/13/EHS - ustanovenie ods. 1 písm. q/ jej prílohy  

v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla,   4 CoE 21/2014

že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text

úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej  

je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady č. 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje

rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Dovolateľka  

má za to, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.

Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou

súd dospel jednoznačne k svojim záverom.

Povinná ani súdny exekútor sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.  

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor  

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti  

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. 4 CoE 21/2014

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie  

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania  

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia  

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani  

v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Podľa názoru dovolacieho

súdu nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

4 CoE 21/2014

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,  

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil, a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.  

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,  

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.  

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. 4 CoE 21/2014

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení  

nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených

procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu. Dovolateľka v predmetnej

veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p. nevyvodzovala z toho, že súdy

vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala.

Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní

postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu,

metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného

je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku,  

resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel  

k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva

jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44  

ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle  

§ 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.  

Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237  

písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)  

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka,   nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke 4 CoE 21/2014

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., proti povinnej I.,

o zastavení exekúcie, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

(zriadeného zriaďovateľom S., so sídlom v B., IČO: X.) zo 4. decembra 2008, sp. zn. S.,

vedenému na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 11 Er 183/2009 nepredchádzalo žiadne iné

konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,  

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.  

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.

konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p.,  

lebo v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd

totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia  

(§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska  

(§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie

konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov   (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

4 CoE 21/2014

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv  

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom,

že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.  

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania,  

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov  

(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi

(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať  

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať  

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,  

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv  

a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil,

hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí

za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň

povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej)

rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky 4 CoE 21/2014

(dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou)

súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,  

ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom

konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú

z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2012, 4 Cdo 182/2012,   4 Cdo 190/2012).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku  

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku  

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.  

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo 230/2011.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná  

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného  

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu  

ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument 4 CoE 21/2014

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).  

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril  

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje  

aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,  

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,  

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

4 CoE 21/2014

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6  

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).  

Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred

nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné

ustanovenie totiž v čase rozhodnutia exekučného súdu (4. apríla 2012) účinné ešte nebolo

(účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný

nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 O.s.p.).

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,  

že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania  

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.   a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako 4 CoE 21/2014

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

Úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti

oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142  

ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože  

jej v dovolacom konaní žiadne nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.)

a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemožno odstrániť.

I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).  

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie  

aj vedľajší účastník.

4 CoE 21/2014

Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,  

ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie

odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol

súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,

ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu

teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto

rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným 4 CoE 21/2014

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Oprávnená zavinila,  

že konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania nepriznal, lebo

v tomto konaní jej žiadne trovy nevznikli i keď jej vzniklo právo na ich náhradu v zmysle

ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. februára 2015

  JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová