Najvyšší súd Slovenskej republiky

4 ECdo 64/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému J.,

bývajúcemu v P., o vymoženie 207,52 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Malacky pod sp. zn. 23 Er 5340/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave zo 14. novembra 2012 sp. zn. 22 CoE 401/2012, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie o d m i e t a.

  Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená 18. augusta 2011 podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na vymoženie sumy 207,52 Eur s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu),

pričom právo na vymáhanú sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 15. apríla 2011

sp. zn.. Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R. (ďalej len „označený rozhodcovský

rozsudok“). Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Malacky o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie.

Okresný súd Malacky uznesením z 18. júna 2012 č.k. 23 Er 5340/2011-20 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal  

na to, že k vydaniu označeného rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu porušenia

povinnosti povinnej zo záväzkovo-právneho vzťahu, ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere

č. X. z 15. júna 2007 (ďalej len „úverová zmluva“). Súčasťou úverovej zmluvy, ktorú uzavreli právna predchodkyňa oprávnenej a povinný, sú Obchodné podmienky úveru. Súd prvého

stupňa po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných

podmienok dospel k záveru, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie treba zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je

spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú

v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú

ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou úverovej

zmluvy bola rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov daného

právneho vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia

ktorého budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto doložka nebola dojednaná individuálne

a spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom

konaní. To odôvodňuje záver o jej neprijateľnosti [nekalej povahe v zmysle čl. 3  

ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“)]. Súd prvého

stupňa poukázal aj na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-240/98 až C-244/98 a tiež

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012. Konštatoval,  

že spotrebiteľ sa v danom prípade podpisom úverovej zmluvy reálne vopred vzdal práva  

na účinnú procesnú obranu. Rozhodcovskú doložku na tomto základe považoval exekučný

súd za neprijateľnú podmienku úverovej zmluvy. Predmetná doložka je v dôsledku toho

neplatná (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy). Z týchto

dôvodov prvostupňový súd uzavrel, že označený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný

exekučný titul. Preto, aplikujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

  Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Bratislave uznesením zo 14. novembra 2012

sp. zn. 22 CoE 401/2012 napadnuté uznesenie potvrdil. Dospel k záveru, že odvolanie

smeruje proti vecne správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba potvrdiť (§ 219

ods. 1 O.s.p.). Aj odvolací súd vzal na zreteľ hľadiská vyplývajúce zo Smernice, ďalej z § 45

zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“),  

ako aj z ustanovení § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Konštatoval,  

že predmetná rozhodcovská doložka má charakter neprijateľnej podmienky, ktorá spôsobuje

v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech povinného  

(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Táto doložka nebola osobitne vyjednaná

a spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor účastníkov inak, ako v rozhodcovskom konaní.   To odôvodňuje záver o neprijateľnosti uvedenej rozhodcovskej doložky (nekalej podmienky

v zmysle čl. 3 ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice). Spotrebiteľ  

sa podpisom úverovej zmluvy vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu. Ustanovenie  

§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy obsahuje

exemplifikatívny (neuzavretý) výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských

zmluvách, ktorý bol s účinnosťou od 1. januára 2008 doplnený tak, že v ňom bola výslovne

uvedená aj neprijateľná podmienka uvedená pod písmenom r/ citovaného ustanovenia

(požadovanie od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom

konaní). Takáto zmluvná podmienka ale bola neprijateľná (a v dôsledku toho neplatná)  

už pred uvedeným dňom. Na tomto základe odvolací súd uzavrel, že súd prvého stupňa

v danej veci správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským

súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej

rozhodcovskej doložky. Správny je preto nielen záver súdu prvého stupňa, že ide

o nespôsobilý exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), ale aj záver,  

že žiadosť súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť  

(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

  Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,  

aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

vyvodzovala z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. a   jeho dôvodnosť z § 241  

ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Poukázala na to, že je neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť  

a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh na začatie konania  

o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky podmienky pre

právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Exekučný súd podľa názoru dovolateľky  

nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské

konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka právoplatne

rozhodnutej veci „res iudicata“. Ďalej poukázala na to, že ak by si exekučný súd uzurpoval

právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania,

prestala by mať zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku.

Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo  

na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd

alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Konaním súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky

v exekučnom konaní, pretože súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné

rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Namietala, že slovenský preklad

čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice 93/13 EHS nie je správny. Dovolateľka ďalej tvrdila,  

že konanie súdu je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým,

že jej neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu  

v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal

odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní uviedla. Poznamenala,  

že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej

doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Dovolateľka

v doplnení dovolania uviedla, že podľa jej názoru je tento jej opravný prostriedok prípustný

v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241  

ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné

dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie

oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

  Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania

z týchto ustanovení nevyplýva.

  K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 35/2013, zo 4. apríla 2013 sp. zn.  

3 Cdo 224/2012, 27. júna 2013 sp. zn. 3 Cdo 237/2012, 30. septembra 2013 sp. zn.  

4 Cdo 66/2013, 25. júna 2013 sp. zn. 4 ECdo 18/2013, 30. septembra 2013 sp. zn.  

4 ECdo 215/2013, 27. februára 2013 sp. zn. 5 Cdo 25/2013, 24. októbra 2013 sp. zn.  

5 ECdo 4/2013, 9. októbra 2013 sp. zn. 6 Cdo 4/2013 a konštatuje, že právne závery,  

ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky preto najvyšší súd na odôvodnenia

týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje

aj v preskúmavanej veci.

  V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :

  Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (por. § 29, § 38 ods. 3 a § 44  

ods. 1 Exekučného poriadku).

  Prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie nemá

charakter exekučného konania.

  Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci, ktorá

nemôže začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie).

  Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie sa oprávnenej neodopiera právo na výkon rozhodnutia.

  Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor

so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať

rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

  V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom

na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať  

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli  

ich účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia

písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.

  K týmto záverom dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd  

sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov

vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy

(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

  K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice  

nie je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti

nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia

v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3

zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).

  Prípustnosť dovolania v tejto veci nie je možné odvodzovať od ustanovenia § 238  

ods. 3 O.s.p. (ako sa dovolateľka domnieva), pretože podľa uvedeného zákonného

ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238  

ods. 3 O.s.p.).

  V danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu krajského súdu, nie proti rozsudku

a teda nie je možné v danej veci aplikovať ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p.

  V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

  Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218  

ods. 1 písm. c/ O.s.p.

  V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení   s § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. februára 2014

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová