Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 ECdo 64/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému J.,
bývajúcemu v P., o vymoženie 207,52 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Malacky pod sp. zn. 23 Er 5340/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave zo 14. novembra 2012 sp. zn. 22 CoE 401/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená 18. augusta 2011 podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie
exekúcie na vymoženie sumy 207,52 Eur s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu),
pričom právo na vymáhanú sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 15. apríla 2011
sp. zn.. Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R. (ďalej len „označený rozhodcovský
rozsudok“). Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Malacky o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie.
Okresný súd Malacky uznesením z 18. júna 2012 č.k. 23 Er 5340/2011-20 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal
na to, že k vydaniu označeného rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu porušenia
povinnosti povinnej zo záväzkovo-právneho vzťahu, ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere
č. X. z 15. júna 2007 (ďalej len „úverová zmluva“). Súčasťou úverovej zmluvy, ktorú uzavreli právna predchodkyňa oprávnenej a povinný, sú Obchodné podmienky úveru. Súd prvého
stupňa po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných
podmienok dospel k záveru, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie treba zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je
spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú
v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú
ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou úverovej
zmluvy bola rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov daného
právneho vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia
ktorého budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto doložka nebola dojednaná individuálne
a spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom
konaní. To odôvodňuje záver o jej neprijateľnosti [nekalej povahe v zmysle čl. 3
ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“)]. Súd prvého
stupňa poukázal aj na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-240/98 až C-244/98 a tiež
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012. Konštatoval,
že spotrebiteľ sa v danom prípade podpisom úverovej zmluvy reálne vopred vzdal práva
na účinnú procesnú obranu. Rozhodcovskú doložku na tomto základe považoval exekučný
súd za neprijateľnú podmienku úverovej zmluvy. Predmetná doložka je v dôsledku toho
neplatná (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy). Z týchto
dôvodov prvostupňový súd uzavrel, že označený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný
exekučný titul. Preto, aplikujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Bratislave uznesením zo 14. novembra 2012
sp. zn. 22 CoE 401/2012 napadnuté uznesenie potvrdil. Dospel k záveru, že odvolanie
smeruje proti vecne správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba potvrdiť (§ 219
ods. 1 O.s.p.). Aj odvolací súd vzal na zreteľ hľadiská vyplývajúce zo Smernice, ďalej z § 45
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“),
ako aj z ustanovení § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Konštatoval,
že predmetná rozhodcovská doložka má charakter neprijateľnej podmienky, ktorá spôsobuje
v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech povinného
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Táto doložka nebola osobitne vyjednaná
a spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor účastníkov inak, ako v rozhodcovskom konaní. To odôvodňuje záver o neprijateľnosti uvedenej rozhodcovskej doložky (nekalej podmienky
v zmysle čl. 3 ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice). Spotrebiteľ
sa podpisom úverovej zmluvy vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu. Ustanovenie
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy obsahuje
exemplifikatívny (neuzavretý) výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách, ktorý bol s účinnosťou od 1. januára 2008 doplnený tak, že v ňom bola výslovne
uvedená aj neprijateľná podmienka uvedená pod písmenom r/ citovaného ustanovenia
(požadovanie od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom
konaní). Takáto zmluvná podmienka ale bola neprijateľná (a v dôsledku toho neplatná)
už pred uvedeným dňom. Na tomto základe odvolací súd uzavrel, že súd prvého stupňa
v danej veci správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským
súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky. Správny je preto nielen záver súdu prvého stupňa, že ide
o nespôsobilý exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), ale aj záver,
že žiadosť súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť
(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
vyvodzovala z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241
ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Poukázala na to, že je neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh na začatie konania
o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky podmienky pre
právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Exekučný súd podľa názoru dovolateľky
nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské
konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka právoplatne
rozhodnutej veci „res iudicata“. Ďalej poukázala na to, že ak by si exekučný súd uzurpoval
právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania,
prestala by mať zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku.
Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd
alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Konaním súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky
v exekučnom konaní, pretože súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Namietala, že slovenský preklad
čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice 93/13 EHS nie je správny. Dovolateľka ďalej tvrdila,
že konanie súdu je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým,
že jej neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu
v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal
odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní uviedla. Poznamenala,
že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej
doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Dovolateľka
v doplnení dovolania uviedla, že podľa jej názoru je tento jej opravný prostriedok prípustný
v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné
dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie
oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 35/2013, zo 4. apríla 2013 sp. zn.
3 Cdo 224/2012, 27. júna 2013 sp. zn. 3 Cdo 237/2012, 30. septembra 2013 sp. zn.
4 Cdo 66/2013, 25. júna 2013 sp. zn. 4 ECdo 18/2013, 30. septembra 2013 sp. zn.
4 ECdo 215/2013, 27. februára 2013 sp. zn. 5 Cdo 25/2013, 24. októbra 2013 sp. zn.
5 ECdo 4/2013, 9. októbra 2013 sp. zn. 6 Cdo 4/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky preto najvyšší súd na odôvodnenia
týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje
aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (por. § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí
rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie nemá
charakter exekučného konania.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci, ktorá
nemôže začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie).
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa oprávnenej neodopiera právo na výkon rozhodnutia.
Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať
rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli
ich účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.
K týmto záverom dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd
sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice
nie je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3
zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).
Prípustnosť dovolania v tejto veci nie je možné odvodzovať od ustanovenia § 238
ods. 3 O.s.p. (ako sa dovolateľka domnieva), pretože podľa uvedeného zákonného
ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu krajského súdu, nie proti rozsudku
a teda nie je možné v danej veci aplikovať ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. februára 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová