Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

4 ECdo 62/2014

 

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B.,

IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. J., proti povinnému M., bývajúcemu vo V.V., pre vymoženie

1 516,55 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou, pod sp. zn.

9 Er 891/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove  

z 27. septembra 2012 sp. zn. 18 CoE 103/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala 22. marca 2012 súdnemu exekútorovi JUDr. A. návrh na vykonanie

exekúcie pre vymoženie sumy 1 516,55 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu -

rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným

pri spoločnosti R.R. z 11. novembra 2011, sp. zn. W., ktorým bola žalovanému uložená

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 516,55 Eur s príslušenstvom. Následne súdny exekútor

požiadal (žiadosťou z 27. marca 2012) Okresný súd Vranov nad Topľou o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti, ďalej len „Exekučný poriadok“).

Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 10. apríla 2012, č.k. 9 Er 891/2012–14

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Dospel

k záveru, že právny vzťah, ktorý vznikol medzi   právnym predchodcom oprávnenej (P.)

a povinným zmluvou o úvere z 30. marca 2007, č. X. treba posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom úvere. Oprávnená (dodávateľ) uzatvárala zmluvu v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (výpis z obchodného registra)   a povinný (ako

vyplýva zo samotnej zmluvy a jej zmluvných podmienok) nemohol individuálne ovplyvniť

jej obsah (bola vopred pripravená, lebo sa uzatvárala vo viacerých prípadoch pre veľký počet

spotrebiteľov). Keďže povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy

o úvere, uplatnila si oprávnená svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej

rozhodcovskej doložky (článok 11 bod 11.2 obchodných podmienok, ako neoddeliteľnej

súčasti zmluvy). Podľa názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej

zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka

neplatná. Tento oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza

v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti,

táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho,

aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.   Mohol len zmluvu ako celok

odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam   a teda aj rozhodcovskému

konaniu. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom

viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu

poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, a tiež smernice Rady 93/16/EHS. Teda dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je

neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a v rozpore s ustanoveniami smernice. V zmysle § 53

ods. 1 písm. r/ Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení v zmysle § 53 ods. 4 resp. 5

Občianskeho zákonníka je neplatná, preto nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo

veci konať a rozhodnúť. Preto je rozhodcovský rozsudok nulitný   a ako exekučný titul

neúčinný.  

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 27. septembra 2012,  

sp. zn. 18 CoE 103/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219  

ods. 1   O.s.p.). Stotožnil sa s rozhodnutím okresného súdu, vrátane jeho dôvodov, na ktoré

poukázal. Konštatoval, že okresný súd správne zistil, že z povahy zmluvných strán, predmetu

podnikateľskej činnosti veriteľa (právneho predchodcu oprávnenej) a v konečnom dôsledku

aj z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Stotožnil sa v celom

rozsahu s právnym názorom prvostupňového súdu týkajúcim sa rozhodcovskej doložky, ktorá

nebola dojednaná individuálne a je preto neplatná. Z princípu ochrany spotrebiteľa,

odstránenia značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou v neprospech spotrebiteľa, vyplýva povinnosť súdu preskúmať exekučný titul

z hľadiska jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti. Postup exekučného súdu, ktorý

skúmal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok bol dôvodný. Rozhodol správne, keď žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol, lebo vychádzal z toho, že nie je materiálne

vykonateľný. Dôvody odvolania preto vyhodnotil za neopodstatnené, lebo okresný súd

rešpektoval právnu úpravu, zohľadnil všetky právne významné skutočnosti.  

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,  

aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie podľa jeho žiadosti alebo, aby zrušil rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila v zmysle § 237 O.s.p. tým,  

že a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred ním, a v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa názoru

dovolateľky súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo rozhodcovským

rozsudkom a je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského

rozsudku, lebo sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol

potrebný (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd nebol oprávnený skúmať

materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie ani zmluvu,

na základe ktorej bol vydaný, lebo doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno

preskúmavať, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný

rozsudok súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak tak exekučný súd urobil,

postupoval v rozpore s § 159 ods. 3 O.s.p. Odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnila

tým, že jej nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané právo

z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, a že prvostupňový aj odvolací súd

nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. Nesúhlasila s názorom exekučného súdu,  

že v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad

rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou a teda, že z úradnej povinnosti  

je oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Podľa oprávnenej exekučnému súdu to neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní dôvodov

zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré majú

povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže preskúmavať rozhodcovský rozsudok

z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi. Súčasne uviedol, že zákon

o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnému v lehote 30 dní (odo dňa doručenia

rozhodcovského rozsudku) podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinný

v danej veci žiadnu takúto aktivitu nevyvinul. Namietala, že v dôsledku nedostatočného

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nemala možnosť podať kvalifikované

odvolanie, a že odvolací súd neuviedol presvedčivé argumenty o ním prijatom závere o tom,

že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach  

na strane spotrebiteľa. Tiež namietala, že súdy nižších stupňov nesprávne považovali zmluvu

o úvere za spotrebiteľskú zmluvu a na daný zmluvný vzťah aplikovali ustanovenia  

na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku, ako aj záver o neplatnosti

rozhodcovskej doložky v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka,

ktoré   v čase uzavretia zmluvy ešte nebolo zakotvené v Občianskom zákonníku (porušenie

zákazu retroaktivity). Napokon poukázala na znenie ustanovenia § 93b ods. 1 zákona  

č. 483/2001 Z.z. o bankách, v zmysle ktorého si predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy súčasne s úverovou zmluvou, plnila povinnosť z neho vyplývajúcu.

Predmetné ustanovenie v tomto smere predstavuje špeciálny predpis upravujúci prípustnosť

rozhodcovskej zmluvy a podmienky jej uzavretia v spotrebiteľských vzťahoch, kde

dodávateľom je banka.

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle  

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustne, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p., je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie sudu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.  

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo  

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.  

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné

(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka predovšetkým tvrdí, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov. Táto námietka nie je opodstatnená.

Pri posudzovaní existencie   vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. (rozhodlo  

sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7  

ods. 1 O.s.p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta pred

bodkočiarkou O.s.p., podľa ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo  

ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení

konania príslušnému orgánu.

O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhoduje

súd (§ 44 ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku).

Dovolateľka namietala vadu podľa § 237 písm. d/ O.s.p. tvrdiac, že exekučný súd

skúmaním materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku opätovne vec prejednal, ďalej

existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, že nebol podaný návrh na zrušenie

rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný a napokon aj vadu konania

spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu

v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné

podmienky na to neboli splnené a v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže  

sa prejednávať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.  

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého

skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Pokiaľ ide  

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom v B.,

proti povinnému M., bývajúcemu vo V., pre vymoženie 1 516,55 Eur s príslušenstvom

vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.   9 Er 891/2012, na základe

rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným

pri spoločnosti R.R. z 11. novembra 2011, sp. zn. W., nepredchádzalo žiadne iné exekučné

konanie s tým istým predmetom konania, a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov konania.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok

vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul

vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy

rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Oprávnená preto nedôvodne namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou

uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

Podľa názoru oprávnenej je konanie postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O.s.p.,

ktorej sa podľa obsahu dovolania mali dopustiť tým, že nebol podaný návrh na zrušenie

rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný.

Podľa dovolacieho súdu k takejto vade v posudzovanej veci nedošlo.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p., zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie

prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu,  

je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní  

od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p. nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu  

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci ), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že súdy jej v konaní odňali možnosť konať pred

súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi konania odňatá

možnosť konať pred súdom.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť konať pred ním a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax

je jednotná v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba považovať  

aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené podmienky.

Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenému

v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (pozri uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010, sp. zn. 3 Cdo 209/2008).

Dovolací súd preto skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu konania. Dospel

k záveru, že konanie súdov nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové

zodpovedanie na otázku, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o exekučné konanie   vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľné podľa § 26 zákona č. 231/1999

Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu  

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011, sp. zn.  

3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,   či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal

pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný

titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako  

aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,

zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej

povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov  

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,  

či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia je v tom,  

že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom,  

že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy.

Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej

zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie

platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom,  

t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd

musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými

stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva

môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať

a rozhodnúť, absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol

nikdy uzavretý.

Uvedené možno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, že exekučný súd, ktorý koná

o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok

skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisoch pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doložkou viazaná (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011, ktoré boli na zasadnutí

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 29. novembra 2012

prijaté na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky).

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska jej platnosti.

V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia, exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou  

(jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd

k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie

o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 11. novembra 2011, sp. zn. W., vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti   R.R., je okrem iného

zrejmé, že rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 11.2 Obchodných

podmienok pre úver, na zmluve o úvere z 30. marca 2007 a na Obchodných podmienkach pre

úver – verzia 2/2006). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal v súlade  

so smernicou len z hľadísk, ktoré smernica v čl. 3 bod 1 a 2 (individuálne dojednanie

podmienky) a v čl. 3 ods. 3 bod 1 písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov výlučne

rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti

s platnosťou   rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení

vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná

rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom

a zmyslom smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný

súd k dispozícii, takýto záver umožňovali.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnená mylne v dovolaní tvrdí,  

že exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53  

ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky

účinné. Citované zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladmý výpočet neprijateľných

podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení

výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so smernicou tak, ako tomu bolo

v danom prípade.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,  

že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore  

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenej konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý  

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – A, s. 12, § 29, Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).  

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,  

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, ktoré oprávnenou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi,

citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie argumenty, a tiež

vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo

nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď

neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre

zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.,  

za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd  

a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie  

je postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,  

a že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241  

ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť

dovolania nezakladajú (vrátane namietaného ustanovenia o bankách). Dovolanie  

je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ   nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadne vecnú nesprávnosť rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania  

z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

Prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p., podľa

ktorého dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p., ktorý

upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku a v danej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania a nepotvrdil rozhodnutie súdu

prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3, 4 O.s.p.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy tohto konania nevznikli.  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. augusta 2014

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová