Najvyšší súd Slovenskej republiky  

4 ECdo 60/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,

PhD., advokát a konateľ, proti povinnému A., bývajúcemu vo F., pre vymoženie  

1.652,32 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.  

14 Er 715/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 28. júna 2012, sp. zn. 43 CoE 53/2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Súdny exekútor JUDr. R. (ďalej len „súdny exekútor“) žiadosťou doručenou

Okresnému súdu Lučenec 13. septembra 2011 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)] a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) zo 4. mája

2011, sp. zn.   S.. Okresný súd Lučenec (ďalej len „exekučný súd“) poverením  

z 29. septembra 2011 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

Exekučný súd následne uznesením z 27. decembra 2011, č.k. 14 Er 715/2011-15,

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Rozhodol tak podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku majúc  

za to, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť,

pretože rozhodcovská doložka o ňom, pojatá do spotrebiteľskej zmluvy o úvere číslo X.

uzatvorenej 14. decembra 2009 medzi oprávnenou a povinným, je od počiatku neplatná. Po

preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok

totiž dospel k záveru, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba preto

aplikovať úpravu danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách,

ako i Smernicu Rady 93/12/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“). Skonštatoval, že rozhodcovská doložka

v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia

do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy.

Vychádzajúc z ustanovení rozhodcovskej doložky je zrejmé, že oprávnená koncipovaním

daného znenia rozhodcovskej doložky sledovala, aby spory boli riešené na súde, ktorý  

sa nachádza v mieste jej sídla za účelom minimalizácie jej nákladov a reálneho sťaženia

uplatnenia práv spotrebiteľa. Tak došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu

rovnováhy dochádza už samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je daná možnosť

v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde, domáhať sa možnosti

uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska ako je to v občianskom súdnom konaní.

Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva

práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah

zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľné. Na základe vyššie uvedených

skutočností exekučný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola

v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola od počiatku neplatná.

Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez

riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto

konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Exekučný titul

označil súd na základe uvedeného za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto  

jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu pri vykonávaní exekúcie, preto  

podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil

ju.

Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním, v ktorom zároveň

navrhla prerušiť konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 28. júna 2012,  

sp. zn. 43 CoE 53/2012, uznesenie exekučného súdu v napadnutej časti (vyhlásenie exekúcie

za neprípustnú, zastavenie exekúcie) potvrdil a návrh oprávnenej na prerušenie konania

zamietol. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania  

(§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne

správnemu uzneseniu exekučného súdu, ktoré treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Podľa odvolacieho súdu exekučný súd správne právne posúdil zmluvný vzťah medzi

veriteľom (oprávnenou) a dlžníkom (povinným) ako spotrebiteľský vzťah. Podľa zákona

„spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná  

v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti" (§ 52  

ods. 4 Občianskeho zákonníka) a špeciálne ohľadom spotrebiteľského úveru „spotrebiteľom

je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon

zamestnania, povolania alebo podnikania" (§ 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z.  

o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov - účinný pred 11.   júnom 2010,  

resp. ust. § 2 písm. a/ zákona číslo 129/2010 Z.z. v znení účinnom od 11. júna 2010).  

V zmysle citovaných ustanovení skonštatoval, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy

obsiahnutá v Občianskom zákonníku definuje pojem „spotrebiteľ" podstatne širšie ako  

je definovaný v ust. § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je lex specialis.

Odvolací súd zdôraznil, že zmluvu o úvere uzatváral povinný ako fyzická osoba, nie ako

podnikateľ, preto táto zmluva spĺňa kritéria spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení § 52  

a nasl. Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd zdôraznil, vzhľadom na oprávnenou predložený exekučný titul -

rozhodcovský rozsudok, že exekučný súd bol oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,  

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy

(doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu  

na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Táto jeho povinnosť

vyplýva z ustálenej súdnej praxe, pričom odvolací súd v tejto súvislosti poukázal tak  

na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn.  

3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011 a sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012, ako aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19  

z 23. novembra 2011, v ktorom ústavný súd   uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený,

ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého

exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,  

a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté

exekučné konanie zastaviť", pričom v tomto smere poukázal aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 164/1996  

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod číslom R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný  

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená".

Odvolací súd podporne poukázal aj na závery obsiahnuté v judikáte Súdneho dvora

(ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo 16. novembra 2010, v ktorom súdny dvor v súvislosti  

so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd

má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky

obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou

dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať  

za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach  

v spotrebiteľských zmluvách a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť

všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť  

sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani predošlé vydanie poverenia  

na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata (veci už raz právoplatne rozhodnutej),

pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto

tvrdenie oprávnenej, že súd môže pristúpiť k zastaveniu exekúcie realizovanej na podklade

takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Odvolací súd sa stotožnil aj s hodnotením exekučného súdu, že predmetnú

rozhodcovskú doložku je potrebné považovať za neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý

nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech

spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádzal v znevýhodnenom

postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto

situácia ho nútila, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho,   aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola

individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ

nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver

prijať alebo ho odmietnuť vrátane všeobecných podmienok. Ak je rozhodcovská doložka

súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo,  

že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti.

Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné,  

aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem prípadu,  

ak si rozhodcovský súd osobitne vyjednal. Odvolací súd spresnil, že rozhodcovská doložka

obsiahnutá v predmetnej zmluve o úvere, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc

konať a rozhodnúť vo veci, bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou podľa  

ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a preto od počiatku neplatnou podľa ust. § 53  

ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného od 1. januára 2008. Exekučný súd síce v dôvodoch

nesprávne uviedol ust. § 53 ods. 4, no toto pochybenie pri aplikácii právnej normy  

ust. § 53 Občianskeho zákonníka nemalo však žiaden zásadný vplyv na vecnú správnosť

napadnuté rozhodnutia, pretože znenie ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, účinného  

od 1. januára 2008, s textom znenia ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného   do 31. decembra 2007, bolo zhodné a stanovovalo, že „Neprijateľné podmienky upravené  

v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné."

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uzavrel, že pokiaľ bola právomoc

rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné,  

že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť

spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol

nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Ďalšími argumentmi oprávnenej sa v odvolaní nezaoberal, pretože exekučný súd

neprimerane vysokými úrokmi z omeškania rozhodnutie neodôvodnil, neaplikoval

ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a tiež preto, že vo vzťahu  

k vyššie uvedenému posudzovanému dôvodu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú  

a jej zastavenie nie sú právne relevantné.

Zamietnutie návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109  

ods. 1 písm. b/ O.s.p. odvolací súd odôvodnil tým, že ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku prerušenie exekučného konania neumožňuje. Výnimky z tohto pravidla sú upravené

v osobitných predpisoch (napr. zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii alebo

zákone č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom), avšak

v predmetnom konaní žiadny z týchto osobitných dôvodov odvolací súd nezistil.  

Proti tomuto uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie

exekučného súdu o zastavení exekúcie, podala oprávnená dovolanie (doplnené podaním

datovaným   9. októbra 2012, doručeným exekučnému súdu 16. októbra 2012). Navrhla,  

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil

a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho

konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy  

o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala

v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení  

§ 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.),  

v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím postupom

odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci

tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom  

od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a tiež  

aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241  

ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula.

K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie  

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky

odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS  

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom  

je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu   na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel  

jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny

smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským

štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá  

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou

Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov  

sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady

93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,

poľskom, nemeckom a francúzskom   jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie

uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať  

vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)

sa súd nijako nevyrovnal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS

a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku

v zmluve o úvere. Dovolateľka je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu

s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu

Súdny dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, že exekučný súd a krajský

súd sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť už skôr. Je totiž treba zohľadniť odlišnosti

interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako

zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového

súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. III ZR 265/03, uznesenie Ústavného súdu Českej

republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 1281/12, a ďalšie. Rozhodnutie odvolacieho

súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne

a nepochybne k tomu, že návrhom oprávnenej sa netreba zaoberať.

Povinný a ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor  

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie   len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania  

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani

v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Podľa názoru dovolacieho

súdu nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.  

Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,  

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.  

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,  

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.  

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila   a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení  

nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených

procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí   do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.  

Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237  

písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)  

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka  

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnému,  

pre vymoženie 1.652,32 Eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku  

Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) zo 4.

mája 2011, sp. zn.   S., vedenému na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 14 Er 715/2011,

nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,  

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.  

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.

konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41  

ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza  

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov  

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva  

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať  

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,   aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, že exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,  

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,  

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,  

t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade

aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba

uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2012, 4 Cdo 182/2012, 4 Cdo 190/2012).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku  

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.   V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná  

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu  

ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).  

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril  

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje  

aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,  

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež

vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel  

ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).  

Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,  

že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy

nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. júla 2014

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová