Najvyšší súd Slovenskej republiky

4 ECdo 56/2013

 

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B.,

IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou A., so sídlom v B., v mene ktorej vykonáva

advokáciu ako konateľ advokát Mgr. J., proti povinnej L., bývajúcej v Š., o vymoženie

1.595,36 EUR s prísl., vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 23 Er 939/2010,

o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. marca 2012 sp. zn. 11

CoE 304/2011 takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie o d m i e t a.

Žiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 1.595,36 Eur s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť jej túto sumu preukazovala

rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R., so sídlom v B.,

z 30. júla 2010 sp. zn. B.. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Galanta o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie.

  Okresný súd Galanta uznesením z 9. mája 2011 č.k. 23 Er 939/2010-30 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. Ex 1159/2010

zamietol. Zamietnutie žiadosti odôvodnil vyslovením záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej

doložky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere z 5. septembra 2006 č. X.. Poukázal na Smernicu

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 44 2   4 ECdo 56/2013

ods. 2 Exekučného poriadku, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, ustanovenia zákona č.

244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a konštatoval, že rozhodcovská doložka – riešiť spory

výhradne arbitrážou je doložkou neprijateľnou, pretože nebola spotrebiteľom osobitne

vyjednaná a núti ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Takáto doložka sa prieči

dobrým mravom a výkon práv a povinností odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie

priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi,

je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa

podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zák. č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie.  

  Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávnenej uznesením z 30. marca 2012 sp. zn.  

11 CoE 304/2011 uznesenie exekučného súdu potvrdil. Potvrdenie uznesenia exekučného

súdu odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Osobitne sa zaoberal možnosťou exekučného súdu

preskúmavať právoplatné rozhodnutia rozhodcovských súdov podľa ustanovení §§ 35 a 45

zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, pričom dospel k záveru, že takýto

prieskum je možný, ba exekučný súd je dokonca povinný ho vykonať. Rozsiahlym spôsobom

rozviedol argumentáciu, ktorú uzavrel konštatovaním neplatnosti rozhodcovskej doložky,

ktorú považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podľa jeho názoru zmluvná podmienka

dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory

prejedná výlučne určený rozhodcovský súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť  

sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť prípadné spory pred štátnym

súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán  

v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd  

v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí

zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. S použitím

eurokonformného výkladu, s poukazom na smernicu 93/13/EHS a prihliadnutím na judikatúru

Súdneho dvora EÚ a Ústavného súdu SR považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú

zmluvnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Predložený

rozhodcovský rozsudok je preto právne neúčinný, nulitný, ničotný, neschopný vyvolať právne

následky – materiálne nevykonateľný.

  Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená (ďalej aj len „dovolateľka“)

dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho 3   4 ECdo 56/2013

exekútora vykonaním exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie

exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/ a c/ O.s.p.

Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. konkretizovala vadami konania podľa  

§ 237 písm. d/, e/ a   f/ O.s.p. (t.j., že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo  

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, a že účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom).

  Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.

  Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.  

4   4 ECdo 56/2013

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

  Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

  V dovolaní namietala existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. tvrdiac,  

že exekučný súd skúmaním materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku opätovne vec

prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, že nebol podaný

návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné, a naostatok

aj vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú

vadu videla v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní,

hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené, a v nedostatočnom odôvodnení súdnych

rozhodnutí.

  Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne

rozhodnutej veci, resp. v prekážke začatého konania, a v nedostatku návrhu na začatie

konania, boli zjavne nedôvodné a nenáležité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád  

je zrejmé, že dovolateľka nimi v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu

príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda

nesprávne právne posúdenie veci.  

  Opodstatnenou nebola ani námietka o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí oboch

súdov. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne

a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu 5   4 ECdo 56/2013

je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o tom, že rozhodcovská doložka nebola

dojednaná individuálne, že bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou a že ako neplatná mala

za následok nedostatok oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského

rozsudku.

  Dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či k odňatiu možnosti oprávnenej konať

pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo ísť,  

ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené

podmienky. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným

dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke

exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto

rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní. Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc

z obsahu spisu) odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

  Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,  

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,  

t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

  Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci  

za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v zmysle  

jeho nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku 6   4 ECdo 56/2013

vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv

spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom  

je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou

zmluvou ku škode spotrebiteľa.  

  Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,

ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných

orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý

nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie  

za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho

nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán

nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje.

  V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) vylučuje skúmanie

(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor,   je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho

vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.

  Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde  

sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40

ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.

V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

v iných, než spotrebiteľských veciach, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.

  Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol,   7   4 ECdo 56/2013

že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych

súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského

konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd

oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.

  Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní

v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho

z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach

a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana

spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne

a kvality života občanov.

  Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné

právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti

komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté,  

že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez

akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv  

až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.

  V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná  

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z úverovej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy s odkazom na Obchodné podmienky pre

úver (verzia 1/2006). Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom

konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky (napríklad tým, že bez

vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom

a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu   8   4 ECdo 56/2013

si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces,

neuvedomuje).

  Vecnú správnosť dovolaním napadnutých uznesení nebola spôsobilá spochybniť ani

námietka oprávnenej, podľa ktorej rozhodcovská doložka nemôže predstavovať neprijateľnú

podmienku, pretože bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti

vyplývajúcej pre jej právnu predchodkyňu z ustanovenia § 93b ods. 1 zákona  

č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere. Uvedené

ustanovenie totiž podľa názoru dovolacieho súdu nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu

oprávnenej povinnosti predložiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým

spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnej sa poskytuje možnosť voľby prijať

alebo neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že jej boli poskytnuté aj jasné

a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ

právna predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala, resp. pokiaľ takýto postup nebol

oprávnenou doložený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali

neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom,  

ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom

slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby

medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.  

  Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom.  

  Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.  

  O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie

odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnej v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy

nevznikli.

9   4 ECdo 56/2013

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. januára 2014  

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová