Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 ECdo 55/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., proti povinnej M.,
bývajúcej v K., o vymoženie 1 648,19 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Komárno pod sp. zn. 8 Er 1351/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Nitre z 29. novembra 2013 sp. zn. 8 CoE 131/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená 13. októbra 2011 podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie
exekúcie na vymoženie sumy 1 648,19 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., so
sídlom v B., z 9. júna 2011 sp. znI..., ktorým bola žalovanej M. uložená povinnosť zaplatiť
žalobkyni P. istinu v sume 1 648,19 Eur s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný
súd Komárno o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Komárno uznesením z 27. mája 2013 č.k. 8 Er 1351/2011-20 žiadosť
súdneho exekútora JUDr. M. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Vychádzal zo zistenia, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve (zmluva o úvere)
z 28. augusta 2008 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávnenej a povinnou a následné
konanie pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Výkon práv oprávnenej podľa predmetnej
rozhodcovskej doložky považoval za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa
i dobrými mravmi. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd vyvodil z „obmedzenia“ práva 4 ECdo 55/2014
spotrebiteľa (povinného) ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa ochrany na všeobecnom
súde v Slovenskej republike, pretože rozhodcovská doložka nebola dojednaná so
spotrebiteľom individuálne a od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní. O takúto podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ má
možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa tejto doložky
začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť
rozhodcovskému konaniu. Za hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom súd považoval skutočnosť, že povinná nemala možnosť
podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, keďže jej súčasťou sú aj
všeobecné obchodné podmienky, zmluvu mohla buď prijať, alebo odmietnuť ako celok. Pre
uvedený rozpor exekučného titulu a tým aj návrhu a žiadosti o udelenie poverenia
s Exekučným poriadkom (§ 44 ods. 2), žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v celom rozsahu zamietol.
Krajský súd v Nitre na odvolanie oprávnenej uznesením z 29. novembra 2013 sp. zn.
8 CoE131/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 O.s.p.);
v celom rozsahu si osvojil skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že súčasťou zmluvy o úvere boli obchodné
podmienky pre úver, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, pretože boli vopred pripravené pre
veľký počet spotrebiteľov, čo možno považovať za základnú črtu spotrebiteľských zmlúv.
Inkorporovanie všeobecných zmluvných podmienok do zmlúv neznamená ich individuálne
dojednanie. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu,
aby (na jej základe) vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom
na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ nemal
možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nakoľko túto možnosť využil
dodávateľ. Neprijateľnú podmienku v rozhodcovskej doložke vyžadujúcu od spotrebiteľa
to, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní možno posudzovať
podľa ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť
právnych úkonov, (pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona), na ktorú súd musí prihliadať
z úradnej povinnosti. Ak je dojednanie podmienky o povinnosti podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu pre neprijateľnosť neplatné, rozhodcovský súd nemohol vec prejednať a jeho
rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie. Rozhodcovskú doložku si povinná 4 ECdo 55/2014
osobitne nevyjednala, nakoľko táto splývala s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohla
ju len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam, vrátane
rozhodcovského konania.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila
z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (t.j., že rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie;
nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/
až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237; konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci). Prekážku „res iudicata“ dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už bola
právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd
v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia
vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
(predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky o existencii neprijateľnej podmienky
dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky,
výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45
zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona o bankách)
prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový
a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym súdnym
konaním. Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej
Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam
v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných
prípadoch.
4 ECdo 55/2014
Povinná uviedla, že v dôsledku nepriaznivej finančnej situácie nie je schopná
vymáhanú sumu zaplatiť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej
úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod
prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil
a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.
nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, 4 ECdo 55/2014
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Pri posudzovaní existencie vady konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p. (rozhodlo
sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z § 7 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné
právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány, ako i z § 104 ods. 1 druhá veta pred bodkočiarkou O.s.p., podľa ktorého ak vec
nespadá do právomoci súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec
po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu.
O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nepochybne rozhoduje súd (§ 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku).
Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p.
mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., videla v odmietnutí práva na uspokojenie
priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené
a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.
4 ECdo 55/2014
K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, že prekážka rozsúdenej
veci (/rei iudicatae/ § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania
a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva
v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje
možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania
je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých
skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými
istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní
vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej
alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní
(§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, že konaniu
v tejto veci – t.j. medzi oprávnenou P., a povinnou M., týkajúcou sa vymoženia 1 648,19 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 8 Er 1351/2011 na
podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 9. júna 2011 sp. znI...,
vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R. nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku
rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný
v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo
forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského
konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu
sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa
možno domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy
nižších stupňov zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali, dopustiť tým,
že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237
písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných
podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku
návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na základe žiadosti súdnej exekútorky 4 ECdo 55/2014
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní
od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších
stupňov.
Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba
zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré
mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených
záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry)
sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené
zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie
exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 24/2010 a sp. zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania. Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou
nie je postihnuté.
Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú
otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť
platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona
č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul
sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní
od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, 4 ECdo 55/2014
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky W.), zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už
v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem
iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie
bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie
a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul)
vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v
ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia –
jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak
vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,
či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,
že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom,
že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy.
Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej
zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, 4 ECdo 55/2014
t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd
musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými
stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva
môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať
a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol
nikdy uzavretý.
Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov
pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.
Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní
dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou
(jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd
k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie
o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 9. júna 2011
sp. znI..., vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R.R. je okrem
iného zrejmé, že rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 10.2 zmluvy 4 ECdo 55/2014
o úvere, na zmluve o úvere z 25. augusta 2008, na Obchodných podmienkach pre úver a na
základe Všeobecných obchodných podmienok). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky
skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne
dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov
výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti
s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení
vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná
rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom
a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný
súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce
bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu
§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinný)
obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená)
na rozhodcovskom súde, bola povinná sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto
ustanovenie takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže
je v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, musí sa podriadiť
rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. Teda v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca,
nie je možné sa brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup povinnej ako
spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi neplatnosti
rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť formulárovej
zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53
ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných
podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených
v spotrebiteľskej zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení
výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo
v danom prípade.
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd 4 ECdo 55/2014
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti
oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211
ods. 3 O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd
sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti
dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo
sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním
napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené
žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú
neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia
v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne 4 ECdo 55/2014
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania
(samé osebe) nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ
nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
Dovolací súd úspešnej povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože
jej žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. mája 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová