Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

4 ECdo 55/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., proti povinnej M.,  

bývajúcej v K., o vymoženie 1 648,19 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Komárno pod sp. zn. 8 Er 1351/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Nitre z 29. novembra 2013 sp. zn. 8 CoE 131/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená 13. októbra 2011 podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na vymoženie sumy 1 648,19 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., so

sídlom v B., z 9. júna 2011 sp. znI..., ktorým bola žalovanej M. uložená povinnosť zaplatiť

žalobkyni P. istinu v sume 1 648,19 Eur s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný

súd Komárno o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Komárno uznesením z 27. mája 2013 č.k. 8 Er 1351/2011-20 žiadosť

súdneho exekútora JUDr. M. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Vychádzal zo zistenia, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve (zmluva o úvere)

z 28. augusta 2008 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávnenej a povinnou a následné

konanie pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú

ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Výkon práv oprávnenej podľa predmetnej

rozhodcovskej doložky považoval za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa

i dobrými mravmi. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd vyvodil z „obmedzenia“ práva 4 ECdo 55/2014

spotrebiteľa (povinného) ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa ochrany na všeobecnom

súde v Slovenskej republike, pretože rozhodcovská doložka nebola dojednaná so

spotrebiteľom individuálne a od spotrebiteľa   vyžaduje,   aby   spory s dodávateľom riešil

výlučne v rozhodcovskom konaní. O takúto podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ má

možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa tejto doložky

začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť

rozhodcovskému konaniu. Za hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi

dodávateľom a spotrebiteľom súd považoval skutočnosť, že povinná   nemala možnosť

podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, keďže jej súčasťou sú aj

všeobecné obchodné podmienky, zmluvu mohla buď prijať, alebo odmietnuť ako celok. Pre

uvedený rozpor exekučného titulu a tým aj návrhu a žiadosti o udelenie poverenia

s Exekučným poriadkom (§ 44 ods. 2), žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v celom rozsahu zamietol.

Krajský súd v Nitre na odvolanie oprávnenej uznesením z 29. novembra 2013 sp. zn.

8 CoE131/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 O.s.p.);  

v celom rozsahu si osvojil skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie

správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že súčasťou zmluvy o úvere boli obchodné

podmienky pre úver, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, pretože boli vopred pripravené pre

veľký počet spotrebiteľov, čo možno považovať za základnú črtu spotrebiteľských zmlúv.

Inkorporovanie všeobecných zmluvných podmienok do zmlúv neznamená ich individuálne

dojednanie. Zmluvná podmienka, ktorá   nebola   individuálne   dojednaná a ktorá vyžaduje  

od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu,

aby (na jej základe) vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom  

na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ nemal

možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nakoľko túto možnosť využil

dodávateľ. Neprijateľnú podmienku v rozhodcovskej doložke vyžadujúcu od spotrebiteľa  

to, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní možno posudzovať

podľa ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť

právnych úkonov, (pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona), na ktorú súd musí prihliadať  

z úradnej povinnosti. Ak je dojednanie podmienky o povinnosti podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu pre neprijateľnosť neplatné, rozhodcovský súd nemohol vec prejednať a jeho

rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie. Rozhodcovskú doložku si povinná 4 ECdo 55/2014

osobitne nevyjednala, nakoľko táto splývala s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohla

ju len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam, vrátane

rozhodcovského konania.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,  

aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila  

z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (t.j., že rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu,

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie;

nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/  

až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237; konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci). Prekážku „res iudicata“ dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už bola

právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd

v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku ako

exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona potrebný.   Za postup súdov, ktorým jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia

vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

(predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky o existencii neprijateľnej podmienky

dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky,

výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45

zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona o bankách)

prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový

a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym súdnym

konaním. Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej

Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam

v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných

prípadoch.

4 ECdo 55/2014

Povinná uviedla, že v dôsledku nepriaznivej finančnej situácie nie je schopná

vymáhanú sumu zaplatiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej

úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239

ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.  

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,   4 ECdo 55/2014

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Pri posudzovaní existencie vady konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p. (rozhodlo  

sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z § 7 ods. 1 O.s.p.,

podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné

právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány, ako i z § 104 ods. 1 druhá veta pred bodkočiarkou O.s.p., podľa ktorého ak vec

nespadá do právomoci súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec  

po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu.  

O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

nepochybne rozhoduje súd (§ 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku).

Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p.

mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“  

v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., videla v odmietnutí práva na uspokojenie

priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené  

a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.  

4 ECdo 55/2014

K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, že prekážka rozsúdenej

veci (/rei iudicatae/ § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania  

a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva

v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje

možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď  

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,  

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania  

je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých

skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).

O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými

istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní

vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej

alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní  

(§ 251   ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, že konaniu

v tejto veci – t.j. medzi oprávnenou P., a povinnou M., týkajúcou sa vymoženia 1 648,19 Eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 8 Er 1351/2011 na

podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok   z 9. júna 2011 sp. znI...,

vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R. nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku

rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný

v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo

forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského

konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu

sporovému konaniu, totiž vyplýva, že   jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa

možno domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy

nižších stupňov zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali, dopustiť tým,  

že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237

písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných

podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku

návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na základe žiadosti súdnej exekútorky 4 ECdo 55/2014

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní  

od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu  

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších

stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba

zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,  

je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré

mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených

záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry)

sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené

zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie

exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

6 Cdo 24/2010 a sp. zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania. Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou  

nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona  

č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul  

sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní  

od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, 4 ECdo 55/2014

ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo

návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.  

3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky W.), zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu

na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný

súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už

v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na

vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,   okrem

iného,   zaoberá   tým,   či   rozhodnutie   (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie

bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie

a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul)

vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v

ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia –

jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak

vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov  

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,  

či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,  

že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom,  

že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy.

Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej

zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie

platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom,   4 ECdo 55/2014

t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd

musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými

stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva

môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať

a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol

nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná  

o   návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok

skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi

zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc

rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha

mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov  

pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou  

(jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd

k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie

o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 9. júna 2011  

sp. znI..., vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R.R. je okrem

iného zrejmé, že rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 10.2 zmluvy 4 ECdo 55/2014

o úvere, na zmluve o úvere z 25. augusta 2008, na Obchodných podmienkach pre úver a na

základe Všeobecných obchodných podmienok). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky

skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne

dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov

výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti

s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení

vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná

rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom

a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný

súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce

bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu  

§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinný)

obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená)  

na rozhodcovskom súde, bola povinná sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto

ustanovenie takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže  

je v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, musí sa podriadiť

rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. Teda v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca,  

nie je možné sa brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup povinnej ako

spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi neplatnosti

rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť formulárovej

zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53  

ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných

podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených

v spotrebiteľskej zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení

výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo

v danom prípade.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,  

že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore  

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd 4 ECdo 55/2014

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim

z ustanovenia   § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2   a ustanovením § 211  

ods. 3 O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní  

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd  

sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti

dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo  

sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním

napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené

žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú

neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia

v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv  

či požiadaviek oprávnenej.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne 4 ECdo 55/2014

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd  

a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie  

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci  

a že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241  

ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania

(samé osebe) nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie  

je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ  

nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

Dovolací súd úspešnej povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože

jej žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. mája 2014

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová