Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 ECdo 54/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,

PhD., advokát a konateľ, proti povinnej E., bývajúcej v U., o vymoženie 19,92 Eur s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 5 Er 289/2004, o dovolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. júna 2012 sp. zn. 16 CoE 99/2012,

takto

r o z h o d o l :

  Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

  Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

  Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Súdna exekútorka JUDr. L. žiadosťou doručenou Okresnému súdu Humenné (ďalej len

„exekučný súd“) 5. novembra 2004 požiadala o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§

44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej 6. augusta 2004

pod číslom N., notárkou JUDr. J.. Exekučný súd poverením z 26. novembra 2004 č. X.

poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.   Uznesením Okresného súdu Humenné z 19. augusta 2009, č.k. 5 Er 289/2004-12, súd

vyhovel žiadosti oprávnenej na zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril

JUDr. R..

  Okresný súd Humenné uznesením z 21. novembra 2011, č.k. 5 Er 289/2004-25,

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Pôvodnej súdnej exekútorke JUDr. L. priznal

náhradu trov konania (správne malo byť náhradu trov exekúcie – poznámka dovolacieho

súdu) vo výške 35,65 Eur a súdnemu exekútorovi JUDr. R. náhradu trov konania (správne

malo byť náhradu trov exekúcie – poznámka dovolacieho súdu) nepriznal. V odôvodnení

uviedol, že exekučný titul, teda notárska zápisnica má nedostatky týkajúce sa plnomocenstva

povinnej obsiahnutého priamo v zmluve o úvere č. X. z 27. novembra 2003 uzatvorenej medzi

oprávnenou a povinnou (ďalej len „zmluva“), podľa ktorého povinná splnomocnila advokáta

Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda i na uznanie dlhu

a vyslovenie súhlasu s jej vykonateľnosťou. V bližšom zdôvodnení súd poukázal na to, že

zmluvné zastúpenie vzniklo súčasne s uzavretím zmluvy o úvere, v čase, keď žiadny dlh ešte

neexistoval, ďalej na skutočnosť, že povinná nemala možnosť slobodnej voľby zástupcu   a že došlo k rozporu záujmov splnomocneného zástupcu a povinnej, pričom zmluva mala

formu predtlače. Navyše povinná sa týmto splnomocnením vzdala svojho práva uznať alebo

neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti a bola jej odňatá možnosť namietať

výšku prípadného dlhu. Exekučný súd dospel k záveru, že spísaná notárska zápisnica v danom

prípade nezodpovedá požiadavkám, ktoré na ňu ako na spôsobilý exekučný titul kladie

ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, pretože najdôležitejšou náležitosťou

zápisnice ako exekučného titulu je práve súhlas povinnej s jej vykonateľnosťou, ktorý právny

úkon bol absolútne neplatný. Exekúcia preto bola neprípustná a bolo potrebné ju zastaviť

podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. O trovách exekúcie pôvodnej

exekútorky rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Súdnemu exekútorovi

náhradu trov exekúcie nepriznal, pretože vo veci do predmetného rozhodnutia nevykonal

žiadne úkony.  

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením  

z 28. júna 2012, sp. zn. 16 CoE 99/2012, napadnuté uznesenie exekučného súdu potvrdil

s výnimkou výroku, ktorým súdnemu exekútorovi JUDr. R. súd nepriznal náhradu trov

konania (správne malo byť náhradu trov exekúcie – poznámka dovolacieho súdu). Zároveň

vyslovil, že oprávnená nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, a povinnej a pôvodnej súdnej exekútorke ich náhradu nepriznal. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že

súd prvého stupňa skutkový stav zistil v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností

vyvodil správny právny záver. Skonštatoval, že v priebehu odvolacieho konania sa na týchto

skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, preto si odôvodnenie rozhodnutia, ktoré

označil za náležité a presvedčivé, osvojil a v plnom rozsahu naň poukázal. V rámci

zdôraznenia jeho správnosti citoval uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky  

z 12. mája 25011, č.k. IV. ÚS 183/2011 – 16, s tým, že v obdobných právnych veciach

týkajúcich sa posudzovania notárskej zápisnice ako exekučného titulu boli sťažnosti

oprávnenej odmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Podľa záverov ústavného súdu  

je akceptovateľný právny názor krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska

zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom či už z hľadiska formálneho alebo

materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vyslovil tiež záver, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania  

ex offo skúmať splnenie podmienok na vedenie konania, s čím sa odvolací súd stotožnil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 O.s.p. v spojení s § 142

ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešná oprávnená nemá právo na náhradu trov konania a povinná ani

súdna exekútorka si ich neuplatnili.

  Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do potvrdzujúceho výroku podala oprávnená

dovolanie, ktoré doplnila podaním zo 16. júla 2013 (doručeným dovolaciemu súdu   9. augusta 2013). Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie;

uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť

napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu

dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť

prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým,  

že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237  

písm. d/ O.s.p.) a súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu

k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky  

zo 14. marca 2012, č.k. I. ÚS 120/2012-12, v súvislosti s argumentáciou oprávnenej týkajúcou

sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného

práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia (odsek 21 a 22) vyplýva, že v zmysle § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia exekučným súdom predchádza preskúmanie

exekučného titulu ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu  

na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej

stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka

spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47

Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku, ktorá spočíva vo vyznačení oprávnenej a povinnej osoby, právneho dôvodu,

predmetu a času plnenia a súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade

Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že notárska zápisnica obsahovala všetky

náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej

osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani

materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.

Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie   len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Oprávnená v tejto súvislosti poukázala

na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok týmto doplnený

o nové ustanovenie § 41 ods. 3 a prechodné ustanovenie § 240a, podľa ktorého na notárske

zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa novelizované ustanovenie nevzťahuje.

Oprávnená zdôraznila, že ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu

osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej

pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53  

ods. 1 Občianskeho zákonníka ani ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane

spotrebiteľa. Povinná na seba neprevzala žiadne nové povinnosti či záväzky, oprávnenej

nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne

preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného

titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre

oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinná mohla plnomocenstvo v zmysle § 33b  

ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky exekučný

súd mal vo svojom rozhodnutí jednoznačne uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku

ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala

odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie

neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ  

a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými   pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú

podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné

splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3  

ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky  

je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky  

z 12. apríla 2012, č.k. IV. ÚS 95/2010-80. Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie  

by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových

vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi

súdmi Slovenskej republiky.

  Súdny exekútor ani povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania.

  K návrhu oprávnenej (aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109  

ods. 1 písm. c/ O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS  

a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie

v podanom dovolaní špecifikovala) treba uviesť, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor

EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho

práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný

vyhovieť každému návrhu účastníka na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,  

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

  V prejednávanej veci oprávnená navrhla zodpovedanie týchto otázok: 1/ či   je možné

za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý  

má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu  

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe

zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy; a 2/ či je v súlade s čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady

93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi. Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho

dvora EÚ. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiaden dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

  V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove z 28. júna 2012, sp. zn. 16 CoE 99/2012, smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,  

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. Uznesenie

odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod prípustnosti

dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil, a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239  

ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/ - c/ O.s.p.). Dovolanie oprávnenej preto podľa

ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.

  Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;  

ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999,  

R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

  Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení  

nie je prípustné. Dovolací súd sa však zameral na skúmanie dovolateľkou osobitne

namietaných procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, f/ O.s.p.

  Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania a postúpeniu veci inému orgánu. Ide

súčasne o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka v predmetnej veci

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich   právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy v rozpore so zákonom po vecnej stránke

preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila

názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej

zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.)

namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne

právne posúdenie veci. V tejto súvislosti treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností

námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, keďže

súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

  Pokiaľ ide o námietku existencie prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/ O.s.p.), táto

rovnako patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá

vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,  

o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých

istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený

žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený  

(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka,  

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov

nie je rozhodujúce, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

  Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu v predmetnej veci nepredchádzalo žiadne iné

konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou

vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.

  O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

  Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“

o jej právnych a skutkových návrhoch, nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek

tomu bolo vo veci rozhodnuté. Ďalej vytýkala, že v predmetnej veci nebolo vytýčené ústne

pojednávanie. K odňatiu jej možnosti pred súdom konať a k porušeniu jej práv malo dôjsť tiež

tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli

splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd nesprávne vyhlásil exekúciu  

za neprípustnú a zastavil ju, v dôsledku čoho jej bolo znemožnené uplatňovať svoje práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom konaní.

  V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci exekučný  

i odvolací súd správne posúdili otázku splnenia podmienok pre zastavenie exekučného

konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade

s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súdy preskúmavali exekučný titul z hľadiska

jeho formálnej ako aj materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne

vyplýva zo zodpovednosti exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ súd materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie,

bolo to dôvodom na zastavenie exekúcie. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca

z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia  

na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá aj počas exekučného konania. S dôvodmi, pre ktoré

súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci za nespôsobilý, sa dovolací súd v celom

rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení

odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný súd pri preskúmavaní notárskej zápisnice

nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže námietka vznesená

dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.

  V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, že obsah práva

na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom

tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva  

na spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),

a rovnako do neho nemožno zahrnúť ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi

(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať  

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať  

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,  

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

  Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej

judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko  

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať  

aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález sp. zn. III. ÚS 119/03-30,  

IV. ÚS 115/03).

  Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov

nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

vyššie citovaných zákonných ustanovení.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6  

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).  

Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred

nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné

ustanovenie totiž v čase rozhodnutia exekučného súdu (21. novembra 2011) účinné ešte

nebolo (účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol

povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 O.s.p.).

  Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

  V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,  

že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

  Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

  V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne nevznikli.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. februára 2015

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová