Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 ECdo 38/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B.B., IČO: X., v mene ktorej koná doc.

JUDr. B., PhD., advokát a konateľ, proti povinnému Ing. M., bývajúcemu v B., o vymoženie

1 820,35 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 4 Er

13/2008, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 2. júla 2013 sp.

zn. 22 CoE 46/2013, takto

r o z h o d o l :

  Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

  Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

  Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor JUDr. R. žiadosťou doručenou Okresnému súdu Bardejov (ďalej len

„exekučný súd“) 14. januára 2008 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44

zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na základe

exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného

zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.B.) z 27. septembra 2007, sp. zn. S.. Exekučný súd 4 ECdo 38/2014

poverením z 15. januára 2008 č. X. poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na

základe uvedeného exekučného titulu.

Exekučný súd unesením z 11. júna 2012, č.k. 4 Er 13/2008-15, exekúciu zastavil

a výhlásil za nepípustnú, trovy exekúcie si vyhradil na samostatné rozhodnutie. Dospel

k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere  

č. X. uzavretej medzi účastníkmi 3. apríla 2007, ktorá spôsobovala značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach medzi zmluvnými stránami a ktorá bola v rozpore s ust. § 52, § 53

Občianskeho zákonníka ako aj smernicou Rady č. 93/13/EHS. Zároveň rozhodol s poukazom

na ust. § 45 ods. 1 písm., ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a ust. § 57

ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 Exekučného poriadku majúc za to, že rozhodcovská doložka,

z ktorej rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc rozhodnúť spor medzi oprávnenou

a povinnou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku právne

posúdil podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka ako

neprijateľnú zmluvnú podmienku vyžadujúcej od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil

výlučne v rozhodcovskom konaní, ktorá je v neprospech spotrebiteľa – povinného, pričom

zohľadnil povahu právneho vzťahu daného zmluvou o úvere číslo X. z 3. apríla 2007,

postavenie zmluvných strán a okolnosti, ktoré sprevádzali uzavretie tejto zmluvy.

Rozhodcovskému súdu, ktorému oprávnená poskytuje zdroj príjmov, vytkol ďalej  

to, že opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem

týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, pričom oprávnenej priznal nárok na zmluvne dojednaný

úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne, ktorú výšku úroku

súd posúdil ako dojednanú v rozpore s dobrými mravmi a teda spôsobujúcej značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a teda

v rozpore s ust. Občianskeho zákonníka.

Podľa názoru súdu dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej

zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou spôsobujúcou značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán, ktorá je v rozpore s ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka

ako aj v rozpore s ust. Smernice 93/13 EHS. Rozhodcovská doložka ako neprijateľná

podmienka nie je pre spotrebiteľa záväzná, pretože je v rozpore so zákonom, preto bolo

potrebné exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastaviť a výhlasiť  

ju za neprípustnú.

4 ECdo 38/2014

  Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením  

z 2. júla 2013, sp. zn. 22 CoE 46/2013, napadnuté uznesenie exekučného súdu ako vecne

správne potvrdil, návrh na prerušenie konania zamietol a vyslovil, že o trovách konania

rozhodne súd prvého stupňa. Vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214

ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu

uzneseniu, ktoré treba potvrdiť. Zhodne s exekučným súdom dospel k záveru, že exekučný

súd postupoval správne, keď preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom aj po udelení

poverenia, nakoľko ho k tomu oprávňuje ust. § 45 ods. 1, ods. 2 zákon o rozhodcovskom

konaní. Uvedený postup potvrdzuje aj doterajšia judikatúra súdov. Odvolací súd ďalej

uviedol, že sa stotožnil s názorom exekučného súdu, že neprijateľnou podmienkou  

je rozhodcovská doložka, ktorá núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu,  

ak takéto konanie inicioval dodávateľ. Inak by spotrebiteľ musel podať návrh na všeobecnom

súde, aby zabránil rozhodcovskému konaniu. Ďalej odvolací súd skonštatoval, že pokiaľ

rozhodcovská doložka, ktorá je základom pre rozhodovanie rozhodcovského súdu v určitej

veci, trpí absolútnou neplatnosťou, ako je to v prejednávanej veci, rozhodcovský rozsudok

trpí neúčinnosťou a teda Rozhodcovská doložka koncipovaná ako súčasť všeobecných

podmienok poskytovania úveru bez možnosti spotrebiteľa ju ovplyvniť alebo individuálne

dojednať je neprijateľnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy, pretože spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto  

je záver exekučného súdu v tejto otázke správny. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal  

na závery exekučného súdu a na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia okrem iného dodal,

že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31.12.2007 alebo  

vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola

spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory

s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej

vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom  

na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce

spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom,  

ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ  

by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na všeobecnom súde,

ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd ďalej potvrdil, že exekučnému

súdu nebránilo nič, aby judikoval nekalosť rozhodcovskej doložky podľa generálej klauzuly

podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

4 ECdo 38/2014

V súvislosti s návrhmi oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)

odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní neboli splnené podmienky  

na prerušenie konania tak, ako to navrhla oprávnená, keďže zodpovedanie prejudiciálnych

otázok nemalo reálny dosah na výsledok prejednávanej veci, pričom zároveň poukázal  

na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. 80/2005 IV. ÚS 127/05, v ktorom poznamenal,  

že prerušiť exekučné konanie možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru,  

že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom

alebo s medzinárdnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí

dospieť súd, a nie účastník konania

Na základe uvedených dôvodov odovlací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa

ako vecne správne, ako aj presvedčenie, že rozhodcovský rozsudok by sa nemal vykonať.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie doručeným

dovolaciemu súdu 20. februára 2014. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tiež

odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109  

ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy  

o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala

v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237

O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci

sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal možnosť

konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný

urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej

uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležite dokazovanie, a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne

a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd

založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako

neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou

a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia 4 ECdo 38/2014

smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami  

jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu (že rozhodcovská

doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode

spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva

v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, že rozhodcovská

doložka nebola individuálne dojednaná a povinný nemohol jej obsah ovplyvniť,  

a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej

doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno

spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané,

predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových

súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako

nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám.

Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne

a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa

oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo

priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky

nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní  

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou

domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení

ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom  

a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia

smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých  

jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevysporiadal

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,

prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.

Dovolateľka má za to, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami

o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej 4 ECdo 38/2014

únie. Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou

úvahou súd dospel jednoznačne k svojim záverom.

  Povinný a ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

  V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh nie je dôvodný.

  V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor  

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie

a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor v ňom vydáva rozhodnutia

o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné

pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

  Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie  

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania  

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani

v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p. Vyriešenie právnych otázok nastolených 4 ECdo 38/2014

dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby

prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd

k záveru, že nie je daný žiaden dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu

oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,  

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. Uznesenie

odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden dôvod prípustnosti

vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa

nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako

odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde

o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239  

ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.). Dovolanie oprávnenej preto podľa

ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.

  Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej 4 ECdo 38/2014

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,  

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

  Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné  

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.  

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

  Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení  

nie je prípustné.

  Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

  Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí  

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.  

  Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237  

písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)   4 ECdo 38/2014

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka,  

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

  Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.

proti povinnému Ing. M., o vymoženie 1 820,35 Eur s príslušenstvom, na základe

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO:

X., so sídlom v B.B.) z 27. septembra 2007, sp. zn. S., vedenému na Okresnom súde Bardejov

pod sp. zn. 4 Er 13/2008 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým

rozhodnuté.

  Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,  

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.  

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

  Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.

konanie nezaťažila.

  Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 4 ECdo 38/2014

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41  

ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza  

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov  

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

  O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva  

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať  

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami  

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,  

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

  K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

4 ECdo 38/2014

  Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania  

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

  Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,  

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej  

v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým

je právny vzťah založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy

v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,  

ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom

konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú

z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2012, 4 Cdo 182/2012,  

4 Cdo 190/2012).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku  

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.  

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka nebola individuálne

dojednaná a spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán  

v neprospech povinného. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu

exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.

4 ECdo 38/2014

  Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu  

ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).  

  K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

  Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje  

aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,  

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú

vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď   4 ECdo 38/2014

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6  

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).  

Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

  Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred nimi

tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné

ustanovenie totiž v čase rozhodnutia exekučného súdu (11. júna 2012) účinné ešte nebolo

(účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný

nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 ods. 1, 2 O.s.p.). Za týchto okolností nemožno

vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom

v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

  V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,  

že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

4 ECdo 38/2014

  Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

  V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Povinný však v dovolacom konaní návrh na náhradu trov

konania nepodal, preto mu ju dovolací súd nepriznal.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. januára 2015

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová