Najvyšší súd

4 ECdo 324/2013

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V.., so sídlom v B., proti povinnému M.,

bývajúcemu v P., zastúpeného opatrovníčkou D., súdnou tajomníčkou Okresného súdu

Považská Bystrica, o vymoženie 935,02 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Považská Bystrica pod sp. zn. 6 Er 466/2013, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne z 15. októbra 2013 sp. zn. 8 CoE 158/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdna exekútorka požiadala exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný

poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku z 2. marca 2012 sp. zn. I. Stáleho

rozhodcovského súdu, ktorý zriadila R. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Považská Bystrica uznesením zo 17. júna 2013 č.k. 6 Er 466/2013-13

uvedenú žiadosť súdnej exekútorky zamietol. V odôvodnení poukázal na to, že právna

predchodkyňa oprávnenej (P.) a povinný uzavreli úverovú zmluvu, ktorú treba považovať za

spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že na daný prípad treba preto aplikovať Exekučný

poriadok, zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ustanovenia § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a tiež § 45 ods. 1 a 2 zákona č.

244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“). Súčasťou úverovej zmluvy bola rozhodcovská doložka, ktorá je ale neplatná, lebo nebola so

spotrebiteľom osobitne dojednaná, splývala vo formulárovej zmluve s ostatnými

štandardnými zmluvnými podmienkami, spotrebiteľ mohol úverovú zmluvu ako celok buď

odmietnuť alebo podrobiť sa zmluvným podmienkam vopred naformulovaným dodávateľom

bez toho, aby mal možnosť náležitým spôsobom posúdiť obsah rozhodcovskej doložky  

a jej právne dôsledky. Táto doložka bola do úverových podmienok vsunutá dodávateľom ešte

pred vznikom samotnej zmluvy a neobsahuje žiadne poučenie spotrebiteľa o rozdiele medzi

rozhodcovským konaním a občianskym súdnym konaním na všeobecnom súde.

Rozhodcovská doložka vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu práv a povinností

účastníkov spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská doložka s takýmito dôsledkami  

je považovaná za neprípustnú (nekalú) aj v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) a za neplatnú

ju považujú aj ustanovenia § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských

zmluvách. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu

vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý z tohto dôvodu nie je vykonateľný exekučný

titul. Súd prvého stupňa vzhľadom na to žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 15. októbra 2013 sp. zn. 8 CoE 158/2013 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Konštatoval, že súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ zisťoval, či úverová zmluva

neobsahuje neprijateľnú podmienku. Túto otázku bol oprávnený riešiť bez ohľadu  

na to, či spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania využil všetky možnosti

vyplývajúce mu zo zákona č. 244/2002 Z.z. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd

prvého stupňa nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, len realizoval

svoje oprávnenie   (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Aj podľa názoru odvolacieho súdu  

má v danom prípade rozhodcovská doložka charakter neprijateľnej podmienky, ktorá

v právach a povinnostiach zmluvných strán spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech

spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a súd prvého stupňa ju opodstatnene

považoval za neplatnú. Správny je nielen záver súdu prvého stupňa, že označený

rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného

poriadku), ale aj záver, že právna predchodkyňa oprávnenej nepostupovala dôsledne podľa  

§ 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a že žiadosť súdneho exekútora o poverenie  

na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,  

aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne, aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

vyvodzovala z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/

O.s.p. Poukázala na to, že je neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť a vykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh na začatie konania o jeho zrušenie,

hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky podmienky pre právoplatnosť  

a vykonateľnosť rozsudku. Exekučný súd podľa názoru dovolateľky nie je oprávnený skúmať

materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu  

na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci  

„res iudicata“. Ďalej poukázala na to, že ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci

exekučného konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať

zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom

je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne

príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Konaním súdu jej bolo odňaté

právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní,

pretože súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Namietala, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1.

písm. q/ Smernice 93/13 EHS nie je správny. Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu  

je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, že jej neumožnil

podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku

nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími

dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní uviedla. Poznamenala, že exekučný súd

v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky

vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241  

ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné

dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie

oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 35/2013, zo 4. apríla 2013 sp. zn.  

3 Cdo 224/2012, 27. júna 2013 sp. zn. 3 Cdo 237/2012, 30. septembra 2013 sp. zn.  

4 Cdo 66/2013, 25. júna 2013 sp. zn. 4 ECdo 18/2013, 30. septembra 2013 sp. zn.  

4 ECdo 215/2013, 27. februára 2013 sp. zn. 5 Cdo 25/2013, 24. októbra 2013 sp. zn.  

5 ECdo 4/2013, 9. októbra 2013 sp. zn. 6 Cdo 4/2013 a konštatuje, že právne závery,  

ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky preto najvyšší súd na odôvodnenia

týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje

aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (por. § 29, § 38 ods. 3 a § 44  

ods. 1 Exekučného poriadku).

Prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie nemá

charakter exekučného konania.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci, ktorá

nemôže začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie).

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie sa oprávnenej neodopiera právo na výkon rozhodnutia.

Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol

spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať

rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom

na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať  

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli  

ich účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia

písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.

K týmto záverom dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd  

sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov

vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy

(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice  

nie je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného

vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia

v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3

zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).

Prípustnosť dovolania v tejto veci nie je možné odvodzovať od ustanovenia § 238

ods. 3 O.s.p. (ako sa dovolateľka domnieva), pretože podľa uvedeného zákonného

ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238  

ods. 3 O.s.p.).

V danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu krajského súdu, nie proti

rozsudku a teda nie je možné v danej veci aplikovať ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218  

ods. 1 písm. c/ O.s.p.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. decembra 2014

  JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová