Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 ECdo 305/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,

PhD., advokát a konateľ, proti povinnej R., bývajúcej v R., zastúpenej opatrovníkom mestom

Rimavská Sobota, pre vymoženie 622,71 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Er 163/2005, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. mája 2012 sp. zn. 1 CoE 220/2012, takto

r o z h o d o l :

  Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

  Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

  Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Súdny exekútor JUDr. V. žiadosťou doručenou Okresnému súdu Rimavská Sobota

(ďalej len „exekučný súd“) 2. marca 2005 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie [§ 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej v Bratislave 16.

októbra 2004 pod číslom N., notárkou JUDr. J.. Exekučný súd následne poverením z 18.

marca 2005 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

4 ECdo 305/2013

Uznesením zo 17. októbra 2008, č.k. 1 Er 163/2005-17, exekučný súd vyhovel žiadosti

oprávnenej o zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora

JUDr. R. (ďalej len „súdny exekútor“).  

Následne exekučný súd uznesením z 13. decembra 2011, č.k. 1 Er 163/2005-38,

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Rozhodnutie o trovách exekúcie si vyhradil  

na samostatné rozhodnutie.

Exekučný súd v odôvodnení konštatoval, že notárska zápisnica bola spísaná  

16. októbra 2004 na žiadosť Mgr. T., konajúceho na základe plnej moci za povinnú, že

splnomocnený zástupca Mgr. T. požiadal o spísanie notárskej zápisnice, osvedčenia o

vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274

písm. e/ O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. (ďalej len

„Exekučný poriadok“). Splnomocnený zástupca Mgr. T. uznal za povinnú dlh v celkovej

výške 22.653,- Sk (751,95 EUR) vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25% denne od 25.

mája 2004 do zaplatenia, ktorý dlh mala povinná splatiť oprávnenej v lehote do 25. októbra 2004; v opačnom prípade súhlasí s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z

obsahu zmluvy o úvere číslo 6190733 uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonník

medzi oprávnenou a povinnou 6. apríla 2004 súd zistil, že povinná v tejto zmluve splnomocnila advokáta Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, tiež

aby v jej mene uznal záväzok z úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.

Uznanie dlhu a súhlas s vykonateľnosťou obsiahnuté v notárskej zápisnici označil exekučný

súd za absolútne neplatné právne úkony v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Dôvodil

tým, že oba tieto úkony za povinnú vykonal splnomocnený advokát Mgr. T., ktorého voľbu  

ale povinná nemala možnosť ovplyvniť, keďže splnomocnenie nebolo individuálne

dohodnuté, ale bolo súčasťou vopred pripraveného formulára úverovej zmluvy používaného

oprávnenou. Podľa exekučného súdu v predtlači určený advokát konal jednoznačne

v prospech oprávnenej, čím v zmysle ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka nebol spôsobilý

hájiť záujmy povinnej. Povinná tak nielenže nemala právo slobodnej voľby svojho zástupcu,

ale navyše splnomocnenie na uznanie dlhu udelila už pri podpise úverovej zmluvy, keď ešte

žiaden dlh neexistoval, čím sa vopred vzdala svojho práva na uznanie resp. neuznanie dlhu,  

čo je v rozpore s ust. § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Okrem toho splnomocnený

advokát za povinnú vo vyhlásení aj určil lehotu, v ktorej mala povinná uznaný záväzok

uhradiť, hoci takéto oprávnenie splnomocnenému advokátovi z udelenej plnej moci priamo 4 ECdo 305/2013

nevyplývalo, v dôsledku čoho povinnú zaviazal k povinnosti a lehote, o ktorej povinná

nemohla mať a nemala vedomosť. Na základe uvedených skutočností exekučný súd uzavrel,

že plnomocenstvo udelené povinnou Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice je neplatné.

Predmetná notárska zápisnica tak bola spísaná neoprávnenou osobou, ergo chýbal záväzok

povinnej osoby a jej vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Notárska

zápisnica teda neobsahuje formálne náležitosti v zmysle § 41 ods. 2 veta druhá Exekučného

poriadku, preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Z uvedeného dôvodu exekučný súd

podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a nadväzne

ju aj zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podala oprávnená včas odvolanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 30. mája 2012, sp. zn.  

1 CoE 220/2012, napadnuté uznesenie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil. Odvolací

súd vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel

k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu, ktoré treba

potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou exekučného súdu o neprípustnosti exekúcie.

Aj podľa odvolacieho súdu je v dôsledku neplaného plnomocenstva podľa ust. § 39

Občianskeho zákonníka, neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. pred notárkou JUDr. J. o uznaní dlhu povinnou v prospech oprávnenej. Neplatnosť plnomocenstva zdôvodnil odvolací súd

preukázaným rozporom záujmov povinnej a jej zástupcu. Predmetná zmluva o úvere bola

predtlačená, pričom za zástupcu už bol ustanovený Mgr. T., t.j. pri uzatváraní zmluvy povinná

nemala možnosť voľby výberu zástupcu. Ak oprávnená takto postupovala a dopredu určila

osobu, ktorá bude za povinnú oprávnená konať, spochybňuje to základný predpoklad pri

udelení plnej moci, že splnomocnenec bude konať v záujme povinnej, pretože ide o osobu,

ktorá už pri vypĺňaní predtlače zmluvy bola v kontakte s oprávnenou, čo má za následok

obhajovanie záujmov oprávnenej v súvislosti s vymáhaním jej pohľadávok. Odvolací súd

zdôraznil, že povinnosťou súdu je v rámci § 44 ods. 2 Exekučného poriadku prihliadať na túto

skutočnosť ex offo. Na základe exekučného titulu, ktorý vznikol z absolútne neplatného

právneho úkonu (bez možnosti konvalidácie) je potrebné vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a

zastaviť ju, pre absenciu relevantného exekučného titulu. Na záver odvolací súd uviedol, že

ak súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov) je exekúcia neprípustná, pričom

tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v predmetnej veci, potom nové dôvody 4 ECdo 305/2013

„prípustnosti" exekúcie uvádzané oprávnenou v odvolaní sú pre rozhodovanie bezvýznamné,

preto odvolací súd nepovažoval za potrebné sa nimi bližšie zaoberať.  

Uznesenie exekučného súdu v spojení s vyššie citovaním uznesením odvolacieho súdu

nadobudlo právoplatnosť 24. júla 2012.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,  

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil

a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho

konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie

špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným

v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci  

(§ 237 písm. a/ O.s.p.), v istej tej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),  

sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.)  

a že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).  

Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,

pretože nevykonal náležité dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom

dovolania poukázala na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala  

na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti

s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať

notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva,

že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza preskúmanie

exekučného titulu exekučným súdom, ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie

materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej

zápisnice formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená

v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41  

ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny

dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom

prípade Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti uvedené

v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby 4 ECdo 305/2013

s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti

notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia

vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného

práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti

exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy,  

ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3.  

Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované

ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, že ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník

splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh  

do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou

v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani ustanovenie § 23a ods. 2 zákona  

č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba neprevzala žiadne nové povinnosti,

či záväzky, oprávnenej nevznikli žiadne nové práva, či výhody. Udelením plnomocenstva

povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej

zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto

plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinná mohla plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.

Podľa dovolateľky exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú

podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka.

Dovolateľka ďalej vytýkala odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil

z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení

právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevyrovnal  

sa s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo

považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým

dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného

titulu. Podľa dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho

zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné

splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3  

ods. 3 smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom

prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná

podmienka“. Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.   4 ECdo 305/2013

IV. ÚS 95/2012. Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť

komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci

spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej

z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej

republiky.

Opatrovník povinnej sa k dovolaniu oprávnenej vyjadril stručne v tom zmysle,  

že navrhuje dovolanie „zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu potvrdiť“. Súdny exekútor  

sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania.

  K návrhu oprávnenej (aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109  

ods. 1 písm. c/ O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS  

a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie

v podanom dovolaní špecifikovala) treba uviesť, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor

EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho

práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný

vyhovieť každému návrhu účastníka na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,  

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.

4 ECdo 305/2013

  V prejednávanej veci oprávnená navrhla zodpovedanie týchto otázok: 1/ či je možné

za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý  

má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu  

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci

zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe

zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy; a 2/ či je v súlade s čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady

93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi. Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho

dvora EÚ. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiaden dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

  V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,  

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

  Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod

prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie

súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil, a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/ - c/ O.s.p.). Dovolanie oprávnenej

preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.

4 ECdo 305/2013

  Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;  

ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999,  

R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

  Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení  

nie je prípustné. Dovolací súd sa však zameral na skúmanie dovolateľkou osobitne

namietaných procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.

  Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania a postúpeniu veci inému orgánu. Ide

súčasne o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka v predmetnej veci

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich   právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy v rozpore so zákonom po vecnej stránke

preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila

názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej

zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.)

namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne

právne posúdenie veci. V tejto súvislosti treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností 4 ECdo 305/2013

námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, keďže

súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

  Pokiaľ ide o námietku existencie prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/ O.s.p.), táto

rovnako patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia (zistenie) v každom štádiu

konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá

vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,  

o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých

istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený

žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený  

(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka,  

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov

nie je rozhodujúce, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

  Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnej,  

pre vymoženie 622,71 Eur s príslušenstvom, na základe notárskej zápisnice spísanej

v Bratislave 16. októbra 2004 pod číslom N., notárkou JUDr. J., nepredchádzalo žiadne iné

konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou

vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41  

ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza  

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov  

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

4 ECdo 305/2013

  O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

  Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov

konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada

kontradiktórnosti súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy.

Namietala, že súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych a skutkových

návrhoch, nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci rozhodnuté.

K odňatiu jej možnosti pred súdom konať a k porušeniu jen práv malo dôjsť tiež tým, že súd

zastavil exekúciu, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Exekučný súd nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju a v dôsledku toho  

jej bolo znemožnené uplatňovať svoje práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom konaní.

  V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci exekučný  

i odvolací súd správne posúdili otázku splnenia podmienok pre zastavenie exekúcie  

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením § 44

ods. 2 Exekučného poriadku súdy preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej ako

aj materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva  

zo zodpovednosti exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd

materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo  

to dôvodom na zastavenie exekúcie. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia  

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,

ale naopak trvá aj počas exekučného konania.

  S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci za nespôsobilý,

sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené

v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu exekučného. Exekučný súd pri preskúmavaní 4 ECdo 305/2013

notárskej zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže

námietka vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.

  V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, že obsah práva

na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom

tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva  

na spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),

a rovnako do neho nemožno zahrnúť ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi

(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať  

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať  

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,  

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

  Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej

judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať  

aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález č. k. III. ÚS 119/03-30,  

sp. zn. IV. ÚS 115/03).

  Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov

nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

vyššie citovaných zákonných ustanovení.

4 ECdo 305/2013

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6  

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).  

Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávnenej.

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

  V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,  

že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

  Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

  V dovolacom   konaní   úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne nevznikli.

4 ECdo 305/2013

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. júla 2014

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová