Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 ECdo 297/2013

 

  4 CoE 90/2013

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F. so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,

PhD., advokát a konateľ, proti povinnému J., nar. X., bývajúceho v N., o vymoženie   643,96

Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 24 Er 217/2005,

o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre  

z 21. decembra 2012, sp. zn. 5 CoE 156/2012, takto

r o z h o d o l :

  Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

  Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

  Odvolacie konanie z a s t a v u j e.

  Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Súdny exekútor JUDr. Ľ. žiadosťou doručenou Okresnému súdu Nitra (ďalej len

„exekučný súd“) 1. augusta 2005 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44

ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na

základe exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej 7. mája 2005 pod číslom N. notárom

JUDr. O.. Exekučný súd poverením zo 4. augusta 2005 č. X.* poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

4 ECdo 297/2013

4 CoE 90/2013  

Okresný súd Nitra uznesením z 28. apríla 2011, č.k. 24 Er 217/2005-21, exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju a oprávnenú zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy

konania, pričom návrh oprávnenej na zmenu súdneho exekútora zamietol. V odôvodnení

uviedol, že splnomocnenie, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka považované za neplatný právny úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť  

Mgr. K. k uznaniu právneho záväzku a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice,

pretože z ustanovenia § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka jasne vyplýva, že dohoda ktorou

sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti je neplatná. Konanie povinného

o splnomocnení Mgr. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu považoval za

konanie, ktoré je v rozpore so zákonom, pretože v čase uzatvorenia zmluvy o úvere

a splnomocnenia dlh neexistoval, nebola známa ani jeho výška, teda v tom čase nemohla

povinná osoba realizovať svoje právo dlh uznať a splnomocniť na také právo ani

splnomocnenca a z toho vyplýva aj nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho dlhu

v lehote určenej v exekučnom titule. Na základe uvedeného súd postupoval v súlade s § 58

ods. 1 Exekučného poriadku a rozhodol s poukazom na § 57 písm. g/ Exekučného poriadku

o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení a vzhľadom na uvedené zamietol aj žiadosť

oprávnenej na zmenu súdneho exekútora ako nedôvodnú.

Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním. Podaním   z 3. septembra 2012 označeným ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“, doručeným súdu 7. septembra 2012

oprávnená navrhla prerušiť konanie; zároveň doplnila svoju právnu argumentáciu  

k podanému odvolaniu.

  Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením z 21. decembra 2012, sp. zn.  

5 CoE 156/2012, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219  

ods. 1 O.s.p.) a návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol s tým, že povinnému

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu

prvého stupňa, že plnomocenstvo udelené Mgr. K. priamo v zmluve o úvere nebolo platným

právnym úkonom povinného, preto advokát nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie

záväzku a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. V bližšom zdôvodnení uviedol, že

právny vzťah zastúpenia medzi povinnou a advokátom vznikol zároveň v deň uzatvorenia

zmluvy, teda v čase, keď dlh sám osebe ešte neexistoval. Preto povinný v tomto čase nemohol

realizovať svoje právo dlh uznať a na takéto právo nemohol byť platne splnomocnený ani 4 ECdo 297/2013

4 CoE 90/2013  

žiaden advokát. Okrem toho súčasťou notárskej zápisnice bolo aj vyhlásenie zástupcu

povinného o tom, že uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorú si určil pravdepodobne zástupca

povinného sám, bez toho, aby mu povinný udelil na takýto úkon plnú moc. Následkom

uvedeného konania zástupcu povinného bolo, že povinný bol zaviazaný na splatenie svojho

dlhu v lehote, o ktorej nemal vedomosť, a rovnako ako nemal vedomosť ani o výške, ktorú

má zaplatiť. Vychádzajúc z uvedeného prvostupňový súd rozhodol vecne správne, keď

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. K zamietnutiu návrhu oprávnenej  

na prerušenie konania súd uviedol, že zodpovedanie prejudiciálnych otázok nastolených

oprávnenou nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie a pre rozhodnutie v danej veci  

nie je potrebné, keďže výklad a aplikácia úniového práva je zrejmá. Navyše ustanovenie § 36  

ods. 5 Exekučného poriadku neumožňuje exekučné konanie prerušiť.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá

možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205  

ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.   a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; pričom súd ju zároveň nesprávne poučil  

o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním. Z uvedených dôvodov žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.

Proti tomuto istému uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým odvolací súd

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení,

podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho

súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie;

uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť

napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu

dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť

prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým,  

že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57   4 ECdo 297/2013

4 CoE 90/2013  

ods. 5 Exekučného poriadku. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tiež  

aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241  

ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala  

na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného

súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. I. ÚS 120/2012-12, v súvislosti s argumentáciou

oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu

z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia (odsek 21 a 22) vyplýva,  

že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia exekučným súdom

predchádza preskúmanie exekučného titulu ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie

materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej

zápisnice formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená

v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41  

ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá spočíva vo vyznačení oprávnenej a povinnej osoby,

právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica obsahovala všetky

náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani

materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.

Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov

z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie  

len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Oprávnená v tejto súvislosti poukázala

na zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok týmto doplnený

o nové ustanovenie § 41 ods. 3, podľa ktorého na notárske zápisnice vyhotovené pred  

15. októbrom 2008 sa novelizované ustanovenie nevzťahuje. Oprávnená zdôraznila,  

že ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej

zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva,

nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani

ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba

neprevzal žiadne nové povinnosti či záväzky, oprávnenej nevznikli žiadne nové práva  

či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu 4 ECdo 297/2013

4 CoE 90/2013  

oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba

nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú

výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho

zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky exekučný súd mal vo svojom rozhodnutí

uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53  

ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec

nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky,

z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ.

Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS

a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný

právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej

zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých

podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne

nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor

Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ s poukazom na nález

Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2012-80. Uviedla, že Súdnemu dvoru

Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce

sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii

vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Súdny exekútor ani povinný sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania.

4 ECdo 297/2013

4 CoE 90/2013  

K návrhu oprávnenej (aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109  

ods. 1 písm. c/ O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS  

a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie

v podanom dovolaní špecifikovala) treba uviesť, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor

EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho

práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný

vyhovieť každému návrhu účastníka na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,  

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.

V prejednávanej veci oprávnená navrhla zodpovedanie týchto otázok: 1/ či je možné

za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý  

má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu  

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci

zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe

zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy; a 2/ či je v súlade s čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady

93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi. Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho

dvora EÚ. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiaden dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

4 ECdo 297/2013

4 CoE 90/2013  

  V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Nitre z 21. decembra 2012, sp. zn. 5 CoE 156/2012, smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,  

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod

prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie

súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil, a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/ - c/ O.s.p.). Dovolanie oprávnenej

preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;  

ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999,   4 ECdo 297/2013

4 CoE 90/2013  

R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení  

nie je prípustné. Dovolací súd sa však zameral na skúmanie dovolateľkou osobitne

namietaných procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, f/ O.s.p.

Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania a postúpeniu veci inému orgánu. Ide

súčasne o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka v predmetnej veci

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc  

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy v rozpore so zákonom po vecnej stránke

preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila

názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej

zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.)

namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne

právne posúdenie veci. V tejto súvislosti treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností

námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, keďže

súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Pokiaľ ide o námietku existencie prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/ O.s.p.), táto

rovnako patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia (zistenie) v každom štádiu

konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá

vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,  

o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých

istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený

žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený  

(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka,  

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke 4 ECdo 297/2013

4 CoE 90/2013  

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov

nie je rozhodujúce, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,

proti povinnému J., bývajúcemu v N., o vymoženie 643,96 Eur s príslušenstvom, na základe

notárskej zápisnice číslo N. vyhotovenej notárom JUDr. O. 7. mája 2005, nepredchádzalo

žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené

dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov

konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená   zásada   „rovnosti   zbraní“,

zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej

normy. Namietala, že súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych

a skutkových návrhoch, nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci

rozhodnuté. Ďalej vytýkala, že nebolo vytýčené ústne pojednávanie hoci to bolo povinnosťou

súdu podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. K odňatiu

jej možnosti pred súdom konať a k porušeniu jej práv malo dôjsť tiež tým, že súd prvého

stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto

rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd nesprávne vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju a v dôsledku toho jej bolo znemožnené uplatňovať svoje

práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom konaní.

4 ECdo 297/2013

4 CoE 90/2013  

V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci exekučný  

i odvolací súd správne posúdili otázku splnenia podmienok pre vyhlásenie exekúcie  

za neprípustnú a zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia  

na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súdy

preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej ako aj materiálnej vykonateľnosti.

Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva zo zodpovednosti exekučného súdu za vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú  

a jej zastavenie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda preto, že neexistuje

notárska zápisnica spôsobilá byť exekučným titulom. Povinnosť exekučného súdu

vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá aj počas exekučného konania.

S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci  

za nespôsobilý, sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje  

na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný súd pri

preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, takže námietka vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.

V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, že obsah

práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom,  

že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

ale obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka konania,  

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(IV. ÚS 252/04), a rovnako do neho nemožno zahrnúť ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami  

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,  

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

4 ECdo 297/2013

4 CoE 90/2013  

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne

vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby na každý argument

strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje  

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,  

č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu SR (napr. nález sp. zn.  

III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov

nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6  

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).  

Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred

nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné

ustanovenie totiž v čase rozhodnutia exekučného súdu (28. apríla 2011) účinné ešte nebolo

(účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania nebol povinný nariadiť

pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 ods. 1, 2 O.s.p.).

4 ECdo 297/2013

4 CoE 90/2013  

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,  

že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.)

a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemožno odstrániť.

I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania, 4 ECdo 297/2013

4 CoE 90/2013  

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).  

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa § 201 O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie  

aj vedľajší účastník.

Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,  

ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

  Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá

rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,

o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva

súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu 4 ECdo 297/2013

4 CoE 90/2013  

ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti

odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam).

Oprávnená zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania

nepriznal, lebo v tomto konaní mu žiadne trovy nevznikli i keď mu vzniklo právo  

na ich náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta

O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3:0.

4 ECdo 297/2013

4 CoE 90/2013  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. decembra 2013

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová