Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 ECdo 274/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,

PhD., advokát a konateľ, proti povinnému F., bývajúcemu v Ž., o vymoženie pohľadávky,

vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 20 Er 1237/2004, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 28. februára 2013 sp. zn. 9 CoE 2/2013, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdna exekútorka JUDr. M. žiadosťou doručenou Okresnému súdu Žilina (ďalej len

„exekučný súd“) 9. decembra 2004 požiadala o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§

44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej 12. septembra

2004 pod číslom N., notárkou JUDr. J.. Exekučný súd poverením z 25. januára 2005 č. X.

poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Žilina uznesením z 19. septembra 2012, č.k. 20 Er 1237/2004-31,

vyhlásil exekúciu za neprípustnú. V odôvodnení uviedol, že exekučný titul - notárska

zápisnica z 12. septembra 2004, č. N. - má nedostatky týkajúce sa plnomocenstva povinného obsiahnutého priamo v zmluve o úvere č. X. z 23. februára 2004 uzatvorenej medzi

oprávnenou a povinným (ďalej len „zmluva“), podľa ktorého povinný splnomocnil advokáta

Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda i na uznanie dlhu

a vyslovenie súhlasu s jej vykonateľnosťou. V bližšom zdôvodnení súd poukázal na to, že

exekučný titul v tomto konaní je v rozpore so zákonom, pretože osvedčenie o vyhlásení

a uznaní právneho záväzku neurobil povinný, ale iná osoba, ktorej plná moc na vykonanie

takéhoto úkonu bola absolútne neplatná. V prejednávanej veci za povinného robil úkony

zástupca, ktorý bol zároveň zástupcom oprávnenej, jeho meno bolo uvedené v predtlači

v zmluve o úvere, zástupcu preto určila oprávnená dopredu ako jediného možného. Navyše

zástupca mal možnosť zakladať svojim jednostranným úkonom exekučný titul proti

povinnému za okolností, ktoré povinnému neboli známe a povinný teda nemal možnosť sa

proti tomu brániť, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Súd dospel k záveru, že vzhľadom na

uvedené vady bol predložený exekučný titul nulitný, a teda nie je možný ani výkon exekúcie

v tejto veci. Súd preto vyhlásil exekúciu za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku.

Na odvolanie oprávnenej, v ktorom zároveň navrhla prerušiť konanie postupom podľa

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., Krajský súd v Žiline uznesením z 28. februára 2013, sp. zn.  

9 CoE 2/2013, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, keď sa v celom

rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami, vyhodnotením rozhodujúcich skutočností

a právnym posúdením veci zo strany exekučného súdu. Na zdôraznenie správnosti

rozhodnutia považoval za potrebné dodať, že exekúciu nebolo možné vykonať na podklade

notárskej zápisnice, pretože povinný v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou nesúhlasil.

Uznanie dlhu splnomocneným advokátom, rovnako ako jeho vyhlásenie o súhlase

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, boli právne úkony zástupcu, ktoré boli vykonané

v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli neplatné. Uznesenie exekučného súdu preto

nezasiahlo do práva oprávnenej na spravodlivé súdne konanie, pretože jej právo nemohlo byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnili vo svojich záveroch  

s jej požiadavkami. Exekučný súd konal v medziach svojej právomoci, keď zákonné

ustanovenia interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy

vychádzali z konkrétnych faktov, boli logické a legitímne. V tejto súvislosti poukázal  

i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2011, sp. zn. IV. ÚS 245/2011,

ktorým bola sťažnosť oprávnenej odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu

odvolací súd nepovažoval za potrebné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.   Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie, ktoré doplnila

podaním z 2. mája 2013 a 16. júla 2013. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť

vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila

tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad

rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej veci sa už právoplatne rozhodlo  

(§ 237 písm. d/ O.s.p.) a súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57  

ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, že konanie  

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241  

ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité

dokazovanie, a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci  

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala  

na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, č.k. I. ÚS 120/2012-12, v súvislosti s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať

notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia (odsek

21 a 22) vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia

exekučným súdom predchádza preskúmanie exekučného titulu ako aj žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto

preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného

titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej

zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka  

je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá spočíva vo vyznačení

oprávnenej a povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlasu povinnej

osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol,

že notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach,

vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne

ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného

poriadku nemožno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval

právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto

preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Oprávnená v tejto

súvislosti poukázala na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok

týmto doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3 a prechodné ustanovenie § 240a, podľa

ktorého na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa novelizované

ustanovenie nevzťahuje. Oprávnená zdôraznila, že ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým

dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh

do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou

v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992

Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne nové povinnosti či záväzky,

oprávnenej nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný

dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako

exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo

spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle

§ 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky

exekučný súd mal vo svojom rozhodnutí jednoznačne uviesť, na základe čoho zistil značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku

ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala

odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie

neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ  

a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú

podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné

splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3  

ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky  

je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky  

z 12. apríla 2012, č.k. IV. ÚS 95/2010-80. Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie  

by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových

vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi

súdmi Slovenskej republiky. Ďalej uviedla, že jej súd svojím postupom odňal (ako účastníčke

konania) možnosť konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní nerozhodol   o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy  

o fungovaní EÚ a neumožnil jej tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície.

Oprávnená ďalej uviedla, že rozhodnutie exekučného súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď tento opomenul aplikovať ustanovenie  

§ 167 ods. 1 veta druhá, podľa ktorého súd rozhoduje uznesením o prerušení konania. Tiež

namietala, že súd bol nesprávne obsadený (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení

s ustanovením § 237 písm. g/ O.s.p.), keď v rozsahu výkladu práva Európskej únie  

je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym orgánom nielen sudca určený

rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť

rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré

nemožno zásadne obísť a ak, tak len úniovým právom určenými spôsobmi. Rozhodnutie

odvolacieho súdu označila za neodôvodnené, z čoho vyvodila, že vôbec nie je zrejmé, akou

úvahou súd dospel jednoznačne k svojim záverom.

Súdna exekútorka ani povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh  

nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor  

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti  

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie  

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania  

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia  

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani  

v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Podľa názoru dovolacieho

súdu nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania.

Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)  

po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená  

v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním

napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,  

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.  

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,  

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.  

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a e/ O.s.p. netvrdila  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení   nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených

procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, f/ a g/ O.s.p.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc  

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.  

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí  

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania  

v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.  

Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237  

písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)  

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka,  

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnému  

pre vymoženie pohľadávky, na základe notárskej zápisnice spísanej 12. septembra 2004,

vedenému na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 20 Er 1237/2004, nepredchádzalo žiadne iné

konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa  

§ 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv  

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu

začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces.  

Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada kontradiktórnosti súdneho konania a práva  

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, že nebola oboznámená  

s obsahom argumentov a nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty  

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa  

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv  

a základných slobôd malo dôjsť tým, že exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. V dôsledku toho

oprávnenej nebolo umožnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu

v exekučnom konaní.

V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd  

i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú  

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením  

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej, ako

aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva  

zo zodpovednosti exekučného súdu už za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ

materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo  

to dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú v zmysle ustanovenia § 57  

ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

(potom, čo bola vyhlásená za neprípustnú) nemožno vykonať. Povinnosť exekučného súdu

vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie, ale naopak, trvá aj počas exekučného konania.

S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie

uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré

je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) sa dovolací súd v celom

rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení

odvolacieho súdu a exekučného súdu. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej

zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže námietka

vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.

V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť,  

že obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva  

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať  

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním  

a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne  

sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),   resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,

ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje,  

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko  

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins  

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov

nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6  

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).  

Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávnenej.

Dovolateľka tiež namietala, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť. Tak, ako správne poznamenala

oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný

Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Uvedené

ustanovenie bolo účinné do 31. decembra 2012, kedy na základe novely Exekučného poriadku  

č. 335/2012 Z. z. bol vypustený odsek 5. Od 1. januára 2013 tak súd nie je povinný nariadiť

pojednávanie v prípade, ak exekúciu vyhlási za neprípustnú podľa § 57  

ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Zákonodarca ponechal súdu len fakultatívnu možnosť

nariadiť pojednávanie, pokiaľ je to potrebné pre objasnenie veci (§ 58 ods. 2 Exekučného

poriadku).

Vzhľadom k tomu, že súd je povinný rozhodovať podľa stavu, ktorý tu je v čase  

jeho rozhodovania, musel dovolací súd brať do úvahy zmenu právnej úpravy exekučného

poriadku v dôsledku ktorej, aj v prípade, ak by zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec

mu vrátil na konanie, súd prvého stupňa by už nebol povinný nariadiť pojednávanie vo veci

vyhlásenia neprípustnosti exekúcie, respektíve bolo by ponechané na úvahe súdu,  

či pojednávanie vo veci nariadi alebo nie, pričom táto úvaha je podmienená potrebou

objasnenia veci. V posudzovanej veci ide o exekučné konanie, ktoré nie je v zásade konaním

sporovým a dokazovanie sa obvykle nevykonáva. Rozhodnutie súdu je založené na posúdení

platnosti písomnej rozhodcovskej doložky, ide o posúdenie právnej otázky, na ktoré nebolo

potrebné nariadiť pojednávanie. Súd pritom vychádzal práve z tvrdení oprávnenej uvedených

v návrhu na vykonanie exekúcie a listinných dôkazov, ktoré predložila, pričom námietky

oprávnenej proti rozhodnutiu exekučného súdu boli preskúmané v rámci odvolacieho  

i dovolacieho konania. Preto nie je možné súhlasiť s dovolateľkou, že nemala možnosť

vyjadriť sa k rozhodnutiam súdov, či predostrieť svoje argumenty v konaní. Postupom súdu,

ktorý vo veci nenariadil pojednávanie, jej teda nebola odopretá možnosť na účinnú procesnú

obranu, preto nebol naplnený jeden z predpokladov vzniku vady konania v zmysle § 237

písm. f/   O.s.p. Samotné nenariadenie pojednávania v rámci exekučného konania teda ešte

nezakladalo bez ďalšieho zmätočnosť súdneho rozhodnutia, keď po zmene právnej úpravy

nariadenie pojednávania v posudzovanej veci nebolo zákonom vyžadované a účelné a súčasne

oprávnená mala možnosť na procesnú obranu v podobe opravných prostriedkov, ktorú  

aj využila. I keď teda súd prvého stupňa nepostupoval tak, ako mu to procesný predpis v čase

jeho rozhodovania ukladal, nedošlo k odňatiu možnosti konať oprávnenej pred súdom a túto

vadu nie je možné v súčasnosti efektívne odstrániť. Pritom odvolací súd v tomto prípade

postupoval v súlade s ustanovím § 214 ods. 2 O.s.p., keď o odvolaní oprávnenej rozhodol bez

nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie

v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dôvodov   (§ 214 ods. 1 písm. b/ a nasl. O.s.p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy

nariadiť pojednávanie.

Navyše je dovolací súd toho právneho názoru, že vytýkané pochybenie súdu prvého

stupňa po zmene právnej úpravy účinnej od 1. januára 2013 už nie je možné účinne reparovať,

lebo prípadné zrušenie napadnutých rozhodnutí súdov a vrátenie veci na ďalšie konanie  

by bolo neefektívne a odporovalo by aj zásade hospodárnosti konania.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy

rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Rovnako za nedôvodnú považuje dovolací súd námietku oprávnenej, že jej odvolací

súd svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) možnosť konať pred súdom, keď

nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267

Zmluvy o fungovaní EÚ. Z ustálenej judikatúry (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 26. júla 2012, sp. zn. 3 Cdo 108/2012) dovolacieho súdu totiž

vyplýva, že ak súd v priebehu konania nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho

práva a konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nepreruší, prejednanie a rozhodnutie veci

sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ ani

písm. g/ O.s.p. O návrhu na prerušenie konania § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací súd

nebol povinný rozhodnúť. Rozhodol o ňom dovolací súd ako súd najvyššej inštancie. Navyše,

odvolací súd sa s otázkou potreby prerušenia konania, a teda i s návrhom účastníka,

vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, v ktorom uviedol, že nepovažoval za potrebné

konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. s poukazom na uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 9. júna 2011, sp. zn. IV. ÚS 245/2011, ktorým bola v tejto súvislosti

sťažnosť oprávnenej odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Aj z uvedeného dôvodu je preto neopodstatnená dovolacia námietka, že bola

oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a že rozhodol

nesprávne obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,  

že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania  

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.  

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. novembra 2014

  JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová