Najvyšší súd  

4 ECdo 269/2013

  Slovenskej republiky 4 CoE 78/2013  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., s.r.o., so   sídlom v B., IČO : X., zastúpenej spoločnosťou F., s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej

koná D. F., advokát a konateľ, proti povinnému   J. K., bývajúcemu vo Z., o vymoženie

443,47 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 11 Er

5349/2007, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 29. mája 2013, sp. zn. 16 CoE 51/2013, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 29. mája 2013, sp. zn. 16 CoE 51/2013 z a s t a v u j e.

  Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z   29. mája 2013,  

sp. zn. 16 CoE 51/2013 o d m i e t a.

  Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Súdny exekútor JUDr. R. K. (ďalej len „súdny exekútor“) žiadosťou doručenou

Okresnému súdu Zvolen   8. decembra 2007 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho 4 CoE 78/2013  

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S. a.s., IČO: X., so sídlom v B.) zo 16. júla

2007, sp. zn. S.. Exekučný súd poverením z 10. decembra 2007, číslo 5611 018162 poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Exekučný súd uznesením zo 6. augusta 2012, č. k. 11 Er/5349/2007-22 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie

nevylúčil. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Rozhodol tak po tom, ako

dospel k záveru, že rozhodcovská doložka dojednaná v zmluveo úvere z 24. novembra 2006

uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným (ďalej len „zmluva“), pretože nebola dojednaná

individuálne, je nekalá, neprijateľná a z tohto dôvodu neplatná. Bol toho názoru, že

rozhodcovská doložka zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká je

neplatná podľa § 53 ods. 5 v spojení s § 52 a § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi zmluvnými

stranami vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy, následne vydaný rozhodcovský rozsudok

nemôže tvoriť spôsobilý exekučný titul v exekučnom konaní. Okresný súd dospel k záveru, že dojednaním rozhodcovskej doložky v zmluve, ktorú posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, bola

odopretá ochrana spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, smernice Rady 87/102/EHS

o aproximácii zákonov, iných   právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov,

ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore

s uvedenými predpismi. Navyše zmluva obsahuje tiež ustanovenia, ktoré požadujú od

spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sankciu spojenú

s nesplatením svojho záväzku, ktorá sankcia je neplatnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou

podmienkou (§ 53 ods. 1 a ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka). Na základe uvedeného

exekučný súd vyhlásil exekúciu   za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku (v spojení s § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku) a zároveň v zmysle tohto

ustanovenia exekúciu zastavil. Pretože boli dané dôvody zakladajúce neprípustnosť exekúcie

a jej ďalšie pokračovanie a vedenie by bez ohľadu na osobu konajúceho exekútora odporovalo

vnútroštátnym všeobecne záväzným právnym predpisom SR, normám práva EÚ a judikatúre

Súdneho dvora EÚ, exekúciu zastavil a súdneho exekútora z vykonávania exekúcie nevylúčil.

O trovách exekúcie exekučný súd rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi, ktorý si trovy 4 CoE 78/2013  

exekúcie napriek výzve exekučného súdu nevyčíslil a nepredložil ani exekučný spis, náhradu

trov exekúcie nepriznal.

  Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním  

a   podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a čl. 267

Zmluvy o fungovaní EÚ navrhla prerušiť konanie a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie

prejudiciálne otázky.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 29. mája 2013, sp. zn.  

16 CoE 51/2013, návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a napadnuté uznesenie  

vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie potvrdil. Nedotknuté

odvolaním zostalo uznesenie okresného súdu vo výroku o náhrade trov exekúcie a vo výroku

o nevylúčení súdneho exekútora z konania. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že vec

prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že

uznesenie okresného súdu vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení

exekúcie je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť. Exekučný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd preto postupoval podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia doplnil, že exekučný súd je v exekučnom konaní zo zákona

oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný bez účasti

spotrebiteľa, musí preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Pokiaľ

rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje  

a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu, rozhodcovský rozsudok trpí

neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia.

Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania  

je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva

z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej zmluvy  

a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej

zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Ak dodávateľ vnucuje

rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, ako to vyplýva z formulára predtlače

predmetnej úverovej zmluvy svojím spotrebiteľom, spôsobuje tým značnú nerovnováhu  

vo vzájomných vzťahoch. Exekučný súd teda dôvodne vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako

neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá je neplatná. 4 CoE 78/2013  

Odvolací súd na tomto základe uzavrel, že exekučný súd v danej veci celkom správne posúdil

rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vyvodil svoju

právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Ďalej

uviedol, že predpokladom vedenia exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41

Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné.

V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku), na prípadnú

námietku povinného proti exekúcii (§ 50 Exekučného poriadku), na prípadný návrh

povinného na zastavenie exekúcie (§ 58 Exekučného poriadku), ako aj počas celého

exekučného konania aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky

materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. V tomto

zmysle je koncipované ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku ako dôvod

zastavenia exekúcie. Tento dôvod zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať,

keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavenie exekúcie stále

vykonateľné nie je. Odvolací súd na základe uvedeného výrok rozhodnutia okresného súdu

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie potvrdil ako vecne správny napriek

tomu, že okresný súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku

namiesto § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. K výroku o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania uviedol, že v prejednávanej veci nie je potrebné položiť súdnemu dvoru

prejudiciálne otázky, nakoľko ich zodpovedanie nie je pre vyriešenie veci relevantné. Otázky

položené oprávnenou vyhodnotil ako akademické, nespôsobilé ovplyvniť výsledok sporu,

resp. také, ktoré pre danú vec nie sú zásadné, a vychádzal zo skutočnosti, že úniové právo  

je jasné a zrozumiteľné (doktrína acté clairé), preto je možné ho aplikovať bez potreby

položenia prejudiciálnych otázok v znení, v akom ich navrhla oprávnená.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá

možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci  

(§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii § 109 ods. 1 písm. c/

O.s.p. a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; a súd ju nesprávne poučil o nemožnosti

napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním. Z uvedených dôvodov

žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4 CoE 78/2013  

Proti tomuto istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie, podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací

súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila náhradu trov

dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe  

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie

špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným

v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/

O.s.p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím

postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil

pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení

účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom

dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom

posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve

uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva  

na nekonkrétne   ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne   právne normy,

ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými

vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho

súdu   (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach

zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov

z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený

rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia

rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu

silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené

a   preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych

a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú 4 CoE 78/2013  

záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie fyzickým  

či právnickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského

právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Exekučný

súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou Súdneho dvora

EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica

podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom

konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou

domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení

ods. 1 písm. q/ jej prílohy v   slovenskom,   anglickom,   českom,   poľskom,   nemeckom  

a   francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia

smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho

úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevyrovnal

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,

prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.

Dovolateľka bola toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny

dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, že exekučný súd a krajský súd   sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť už skôr. Je totiž treba zohľadniť odlišnosti

interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako

zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového

súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. III ZR 265/03, uznesenie Ústavného súdu Českej

republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 1281/12, a ďalšie. Rozhodnutie odvolacieho

súdu je podľa dovolateľky neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd

dospel jednoznačne k svojim záverom.

  Povinný ani súdny exekútor sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním   napadnutého   rozhodnutia v   zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

4 CoE 78/2013  

  V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh nie je dôvodný.

  V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor  

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny

dvor v   ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy,

ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo

je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci.

Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie

konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.

Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona

platného   v   Slovenskej   republike,   do   ktorého   bol   prenesený   obsah právnych noriem

Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani

v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.

  Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.  

Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho

práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil

konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredložil na posúdenie súdnemu dvoru

prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa 4 CoE 78/2013  

názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu

komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

  Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie

dovolacieho konania.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

  Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, b/, c/ O.s.p.).

  Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie  

je prípustné.

  Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej 4 CoE 78/2013  

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,  

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

  Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale

nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

  Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie  

je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených

procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p.

  Právomoc súdu   je upravená v ustanoveniach   § 7 a   § 8   Občianskeho súdneho

poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá   má za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

  Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do

ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.  

4 CoE 78/2013  

  Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/

O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)  

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka, nie  

je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

  Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., s.r.o. so sídlom  

v   B., IČO:   X, proti povinnému   J. K., bývajúcemu   vo Z., o vymoženie 443,47 Eur   s

príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

(zriadeného zriaďovateľom S. a.s., IČO: X., so sídlom v B.)   zo 16. júla   2007, sp. zn. S.,

vedenému na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 11 Er 5349/2007 nepredchádzalo žiadne iné

konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

  Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,  

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.  

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

  Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.

konanie nezaťažila.

  Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž 4 CoE 78/2013  

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia  

(§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41

ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza  

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov  

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

  O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov

konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti   zbraní“,

zásady   kontradiktórnosti   súdneho   konania   a   práva na rozhodovanie podľa relevantnej

právnej normy. Namietala, že súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych a skutkových návrhoch, nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci

rozhodnuté. Ďalej vytýkala, že v predmetnej veci nebolo vytýčené ústne pojednávanie.

K odňatiu jej možnosti pred súdom konať a k porušeniu jen práv malo dôjsť tiež tým, že súd

prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené

zákonom stanovené podmienky, v dôsledku čoho dovolateľke bolo znemožnené uplatňovať

svoje práva v exekučnom konaní.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len  

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami   4 CoE 78/2013  

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

  K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil,

hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Dovolací súd

dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne posúdili

splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie).

  Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,  

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky). Skúmaním   platnosti   rozhodcovskej   doložky   (dohodnutej  

v   spotrebiteľskej   veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu,

ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore  

so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom

konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú

z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4 Cdo 173/2012, 4 Cdo 182/2012,  

4 Cdo 190/2012).

Takéto oprávnenie má exekučný súd, aj keď účastník rozhodcovského konania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku  

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. 4 CoE 78/2013  

V   tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná  

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

  Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).  

  K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

  Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje  

aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo

sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

4 CoE 78/2013  

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných   ustanovení.   Exekučný súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú

vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred

nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné

ustanovenie totiž v čase rozhodnutia exekučného súdu (6. augusta 2012) účinné ešte nebolo

(účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný

nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 ods. 1, 2 O.s.p.).

Za týchto okolností účastníkovi konania nebola odňatá možnosť konať pred súdom  

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

  V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí   4 CoE 78/2013  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že

by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

  Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

  V   dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne nevznikli.

  V   súvislosti   s   odvolaním,   ktoré   oprávnená   podala   proti   tej   časti   rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.) a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemožno odstrániť.

I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).  

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

4 CoE 78/2013  

  V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

  Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie  

aj vedľajší účastník.

  Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

  Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

  Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, že   tento   súd   je   príslušný   rozhodovať   o   odvolaniach   vtedy,  

ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

  Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá

rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva

súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu

ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti

odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

  Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

  Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. 4 CoE 78/2013  

  Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

  O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

§ 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam). Oprávnená

zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania nepriznal,

lebo v tomto konaní mu žiadne trovy nevznikli i keď mu vzniklo právo na ich náhradu

v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. februára 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková