Najvyšší súd
4 ECdo 269/2013
Slovenskej republiky 4 CoE 78/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO : X., zastúpenej spoločnosťou F., s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej
koná D. F., advokát a konateľ, proti povinnému J. K., bývajúcemu vo Z., o vymoženie
443,47 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 11 Er
5349/2007, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 29. mája 2013, sp. zn. 16 CoE 51/2013, takto
r o z h o d o l :
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 29. mája 2013, sp. zn. 16 CoE 51/2013 z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. mája 2013,
sp. zn. 16 CoE 51/2013 o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor JUDr. R. K. (ďalej len „súdny exekútor“) žiadosťou doručenou
Okresnému súdu Zvolen 8. decembra 2007 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho 4 CoE 78/2013
rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S. a.s., IČO: X., so sídlom v B.) zo 16. júla
2007, sp. zn. S.. Exekučný súd poverením z 10. decembra 2007, číslo 5611 018162 poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Exekučný súd uznesením zo 6. augusta 2012, č. k. 11 Er/5349/2007-22 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie
nevylúčil. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Rozhodol tak po tom, ako
dospel k záveru, že rozhodcovská doložka dojednaná v zmluveo úvere z 24. novembra 2006
uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným (ďalej len „zmluva“), pretože nebola dojednaná
individuálne, je nekalá, neprijateľná a z tohto dôvodu neplatná. Bol toho názoru, že
rozhodcovská doložka zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká je
neplatná podľa § 53 ods. 5 v spojení s § 52 a § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi zmluvnými
stranami vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy, následne vydaný rozhodcovský rozsudok
nemôže tvoriť spôsobilý exekučný titul v exekučnom konaní. Okresný súd dospel k záveru, že dojednaním rozhodcovskej doložky v zmluve, ktorú posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, bola
odopretá ochrana spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, smernice Rady 87/102/EHS
o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov,
ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore
s uvedenými predpismi. Navyše zmluva obsahuje tiež ustanovenia, ktoré požadujú od
spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sankciu spojenú
s nesplatením svojho záväzku, ktorá sankcia je neplatnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou (§ 53 ods. 1 a ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka). Na základe uvedeného
exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku (v spojení s § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku) a zároveň v zmysle tohto
ustanovenia exekúciu zastavil. Pretože boli dané dôvody zakladajúce neprípustnosť exekúcie
a jej ďalšie pokračovanie a vedenie by bez ohľadu na osobu konajúceho exekútora odporovalo
vnútroštátnym všeobecne záväzným právnym predpisom SR, normám práva EÚ a judikatúre
Súdneho dvora EÚ, exekúciu zastavil a súdneho exekútora z vykonávania exekúcie nevylúčil.
O trovách exekúcie exekučný súd rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi, ktorý si trovy 4 CoE 78/2013
exekúcie napriek výzve exekučného súdu nevyčíslil a nepredložil ani exekučný spis, náhradu
trov exekúcie nepriznal.
Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním
a podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ navrhla prerušiť konanie a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 29. mája 2013, sp. zn.
16 CoE 51/2013, návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a napadnuté uznesenie
vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie potvrdil. Nedotknuté
odvolaním zostalo uznesenie okresného súdu vo výroku o náhrade trov exekúcie a vo výroku
o nevylúčení súdneho exekútora z konania. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že vec
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že
uznesenie okresného súdu vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení
exekúcie je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť. Exekučný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p.
Odvolací súd preto postupoval podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplnil, že exekučný súd je v exekučnom konaní zo zákona
oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Pokiaľ
rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje
a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu, rozhodcovský rozsudok trpí
neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia.
Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania
je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva
z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej zmluvy
a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej
zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Ak dodávateľ vnucuje
rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, ako to vyplýva z formulára predtlače
predmetnej úverovej zmluvy svojím spotrebiteľom, spôsobuje tým značnú nerovnováhu
vo vzájomných vzťahoch. Exekučný súd teda dôvodne vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako
neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá je neplatná. 4 CoE 78/2013
Odvolací súd na tomto základe uzavrel, že exekučný súd v danej veci celkom správne posúdil
rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vyvodil svoju
právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Ďalej
uviedol, že predpokladom vedenia exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41
Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné.
V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku), na prípadnú
námietku povinného proti exekúcii (§ 50 Exekučného poriadku), na prípadný návrh
povinného na zastavenie exekúcie (§ 58 Exekučného poriadku), ako aj počas celého
exekučného konania aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. V tomto
zmysle je koncipované ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku ako dôvod
zastavenia exekúcie. Tento dôvod zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať,
keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavenie exekúcie stále
vykonateľné nie je. Odvolací súd na základe uvedeného výrok rozhodnutia okresného súdu
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie potvrdil ako vecne správny napriek
tomu, že okresný súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku
namiesto § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. K výroku o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania uviedol, že v prejednávanej veci nie je potrebné položiť súdnemu dvoru
prejudiciálne otázky, nakoľko ich zodpovedanie nie je pre vyriešenie veci relevantné. Otázky
položené oprávnenou vyhodnotil ako akademické, nespôsobilé ovplyvniť výsledok sporu,
resp. také, ktoré pre danú vec nie sú zásadné, a vychádzal zo skutočnosti, že úniové právo
je jasné a zrozumiteľné (doktrína acté clairé), preto je možné ho aplikovať bez potreby
položenia prejudiciálnych otázok v znení, v akom ich navrhla oprávnená.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá
možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; a súd ju nesprávne poučil o nemožnosti
napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním. Z uvedených dôvodov
žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
4 CoE 78/2013
Proti tomuto istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie
súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie, podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací
súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila náhradu trov
dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/
O.s.p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím
postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil
pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom
dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom
posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve
uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva
na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy,
ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými
vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho
súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach
zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov
z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený
rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia
rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu
silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené
a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych
a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú 4 CoE 78/2013
záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie fyzickým
či právnickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského
právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Exekučný
súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou Súdneho dvora
EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica
podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom
konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou
domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení
ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom
a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia
smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho
úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ
samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových
verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa
právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevyrovnal
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,
prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.
Dovolateľka bola toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny
dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, že exekučný súd a krajský súd sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť už skôr. Je totiž treba zohľadniť odlišnosti
interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako
zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového
súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. III ZR 265/03, uznesenie Ústavného súdu Českej
republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 1281/12, a ďalšie. Rozhodnutie odvolacieho
súdu je podľa dovolateľky neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne k svojim záverom.
Povinný ani súdny exekútor sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
4 CoE 78/2013
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny
dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy,
ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo
je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci.
Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie
konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.
Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem
Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani
v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.
Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho
práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil
konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredložil na posúdenie súdnemu dvoru
prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa 4 CoE 78/2013
názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu
komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, b/, c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie
je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej 4 CoE 78/2013
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale
nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie
je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených
procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho
poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do
ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
4 CoE 78/2013
Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/
O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka, nie
je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., s.r.o. so sídlom
v B., IČO: X, proti povinnému J. K., bývajúcemu vo Z., o vymoženie 443,47 Eur s
príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
(zriadeného zriaďovateľom S. a.s., IČO: X., so sídlom v B.) zo 16. júla 2007, sp. zn. S.,
vedenému na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 11 Er 5349/2007 nepredchádzalo žiadne iné
konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,
či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.
Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou
možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,
splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.
Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.
konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž 4 CoE 78/2013
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia
(§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41
ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov
konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“,
zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej
právnej normy. Namietala, že súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych a skutkových návrhoch, nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci
rozhodnuté. Ďalej vytýkala, že v predmetnej veci nebolo vytýčené ústne pojednávanie.
K odňatiu jej možnosti pred súdom konať a k porušeniu jen práv malo dôjsť tiež tým, že súd
prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené
zákonom stanovené podmienky, v dôsledku čoho dovolateľke bolo znemožnené uplatňovať
svoje práva v exekučnom konaní.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami 4 CoE 78/2013
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil,
hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Dovolací súd
dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne posúdili
splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej
v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu,
ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú
z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4 Cdo 173/2012, 4 Cdo 182/2012,
4 Cdo 190/2012).
Takéto oprávnenie má exekučný súd, aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. 4 CoE 78/2013
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná
a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný
súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
4 CoE 78/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení. Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú
vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery
exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred
nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné
ustanovenie totiž v čase rozhodnutia exekučného súdu (6. augusta 2012) účinné ešte nebolo
(účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný
nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 ods. 1, 2 O.s.p.).
Za týchto okolností účastníkovi konania nebola odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí 4 CoE 78/2013
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že
by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.) a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
4 CoE 78/2013
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá
rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva
súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu
ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti
odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. 4 CoE 78/2013
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam). Oprávnená
zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania nepriznal,
lebo v tomto konaní mu žiadne trovy nevznikli i keď mu vzniklo právo na ich náhradu
v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková