Najvyšší súd
4 ECdo 257/2013
Slovenskej republiky 4 CoE 73/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO:X.., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti
povinnému A.. K., bývajúcemu v P., t. č. V., o vymoženie 179,24 Eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. 5 Er 1397/2008, o odvolaní a dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 29. mája 2013, sp. zn.
16 CoE 102/2013, takto
r o z h o d o l :
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 29. mája 2013,
sp. zn. 16 CoE 102/2013 z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 29. mája 2013, sp. zn. 16 CoE 102/2013 o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdna exekútorka JUDr. I. B. žiadosťou doručenou Okresnému súdu Topoľčany (ďalej
len „exekučný súd“) 7. apríla 2006 požiadala o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§
44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na základe 4 ECdo 257/2013
4 CoE 73/2013
exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej 26. novembra 2005 notárom JUDr. O. Ď.,
uloženej v Zbierke listín pod číslom N 6318/2005, NZ 57381/2005 (ďalej len „notárska
zápisnica“). Exekučný súd poverením z 20. apríla 2006 číslo 5406 006577 poveril súdnu
exekútorku vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Exekučný súd uznesením z 28. februára 2013, č. k. 5 Er 1397/2008-12 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Poukázal na to, že exekučným titulom, na základe
ktorého bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, bola notárska zápisnica. Zo zmluvy
o úvere z 29. júna 2005, ktorá bola uzavretá medzi oprávnenou a povinným (ďalej len
„zmluva“), súd zistil, že povinný v nej splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene povinného uznal jeho záväzok z
úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Uviedol, že
podpis advokáta ako splnomocneného zástupcu povinného v notárskej zápisnici bol na
zmluve vopred predtlačený, splnomocnenie nebolo účastníkmi osobitne dojednané a na
základe takéhoto splnomocnenia advokát uznal dlh za povinného voči oprávnenej. Takéto
splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice podľa názoru exekučného súdu s poukazom
na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a príslušnú judikatúru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán zmluvy v neprospech spotrebiteľa, ktorý bol navyše
prinútený nechať sa zastupovať splnomocnencom pod hrozbou zmluvnej pokuty. Takéto
dojednanie považoval exekučný súd za nekalú podmienku v spotrebiteľskej zmluve a za
neplatné. Exekučný súd tak dospel k záveru, že notárska zápisnica nie je spôsobilým
exekučným titulom, keď každý exekučný titul musí byť vykonateľný. Notárska zápisnica, aby
mohla byť považovaná za exekučný titul, na podklade ktorého môže byť nariadená a vedená
exekúcia, musí spĺňať nielen formálne predpoklady vykonateľnosti, t.j. musí byť spísaná
v súlade s § 47 Notárskeho poriadku, ale aj materiálne predpoklady vykonateľnosti, t.j. musí
obsahovať náležitosti uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku v spojení s § 41
ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré materiálne predpoklady predmetná notárska zápisnica
nespĺňa. Exekučný súd ďalej uviedol, že v notárskej zápisnici uznaný dlh v čase uznanie
v uznanej výške neexistoval, keď zmluva, na podklade ktorej bol exekučný titul vydaný,
neobsahuje náležitosti predpokladané zákonom o spotrebiteľských úveroch, hoci ide o zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, a to údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, čo síce nespôsobuje
neplatnosť zmluvy, avšak táto sa ex lege považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Predmetom
uznania dlhu, spísaného v notárskej zápisnici tak nemohlo byť aj uznanie poplatkov a úroku 4 ECdo 257/2013
4 CoE 73/2013
z omeškania. Z notárskej zápisnice pritom nie je možné zistiť, aká časť predstavuje istinu
a poplatok za poskytnutie úveru, prípadne aká časť úveru už bola splatená. Keď zákonné
plnenie nie je možné oddeliť od nezákonného plnenia, notárska zápisnica je v celom rozsahu
nevykonateľná. Za nekalé považoval exekučný súd aj ďalšie podmienky v zmluve, ako
dojednanie poplatku za poskytnutie úveru, ktorý podstatným spôsobom prevyšoval poplatky
za poskytnutie spotrebiteľských úverov bankami a dojednanie úroku z omeškania, ktorý
podstatne prevyšoval úroky na bankovom trhu. Preto exekučný súd podľa § 57 ods. 1 písm. g/
a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Citované uznesenie napadla oprávnená odvolaním, v ktorom zároveň navrhla prerušiť
konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky uvedené v odvolaní.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením z 29. mája 2013,
sp. zn. 16 CoE 102/2013, návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a napadnuté
uznesenie potvrdil. Odvolanie oprávnenej prejednal bez nariadenia pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodal, že v prejednávanej veci bolo podmienkou uzavretia zmluvy a poskytnutia úveru povinnému zároveň splnomocniť na predtlači zmluvy
advokáta Mgr. T. K., aby povinného zastupoval pri vyhlásení o uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Uvedený advokát bol určený priamo v zmluve
a povinný nemal možnosť ovplyvniť jeho výber, navyše povinný súhlasil so spísaním
notárskej zápisnice ako exekučného titulu skôr, ako sa dostal do omeškania.
Podľa odvolacieho súdu išlo o zjavný rozpor záujmov, pretože výber splnomocnenca
oprávnenou nedáva dostatočnú záruku, že takýto zástupca bude zastupovať skutočné záujmy
povinného, práve naopak, podľa odvolacieho súdu oprávnený určil tohto zástupcu s jasným
úmyslom, aby presadzoval a obhajoval jeho záujmy. Pre kolíziu záujmov (§ 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka) je tak splnomocnenie absolútne neplatným právnym úkonom podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka. Notárska zápisnica tak nie je spôsobilým exekučným titulom,
čo predstavuje dôvod pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. Odvolací súd
zároveň uviedol, že podpisom zmluvy, ktorá vykazuje znaky typovej spotrebiteľskej zmluvy
podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, obsahujúcej neprijateľné zmluvné podmienky
si povinný ako spotrebiteľ zásadným spôsobom zhoršil svoje postavenie a vznikol nepomer
v právach a povinnostiach medzi oprávnenou a povinným v neprospech povinného. Pretože
exekučný súd je oprávnený kedykoľvek aj bez návrhu skúmať spôsobilosť exekučného titulu 4 ECdo 257/2013
4 CoE 73/2013
a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia,
je nespôsobilý, má oprávnenie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastaviť tak ako
to predpokladá § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. K námietke,
oprávnenej, že súd prvého stupňa nedodržal procesný postup, keď v rozpore s § 57 ods. 5
Exekučného poriadku nenariadil na prejednanie veci ústne pojednávanie, odvolací súd
uviedol, že toto ustanovenie bolo novelou Exekučného poriadku s účinnosťou od 1. januára
2013 zrušené.
V súvislosti s návrhom oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
s požiadavkou, aby súdnemu dvoru boli predložené prejudiciálne otázky v znení
špecifikovanom v návrhu, odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť
s poukazom na § 36 ods. 5 Exekučného poriadku a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.
Uviedol, že súdny dvor už v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom
konaní bol oprávnený, judikoval, že môže v rámci svojej právomoci vykladať všeobecné
kritériá používané normotvorcom na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však
vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť
skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť,
či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky
okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou
vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný. Odvolací súd
zdôraznil, že pokiaľ má oprávnená za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo
vymožiteľnosti jej pohľadávky, nič jej nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom
súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej
aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá
možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a je nepreskúmateľné. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
4 ECdo 257/2013
4 CoE 73/2013
Proti tomuto istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie, podala oprávnená
dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu
trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia
a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky,
ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci
(§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), súd
jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil
pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a tiež aj to, že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula.
Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012,
sp. zn. I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia
povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva.
Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom, ako
aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie.
Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti
exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodržaní formy
notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna
stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie
oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby
s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica
obsahovala všetky náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného
súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie podmienky formálnej, ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. 4 ECdo 257/2013
4 CoE 73/2013
Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov
z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len
vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým
bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3.
Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované
ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, že ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník
splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou
v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani ustanovenie § 23a ods. 2 zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne nové povinnosti,
či záväzky, oprávnenej nevznikli žiadne nové práva, či výhody. Udelením plnomocenstva
povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto
plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol
plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Podľa dovolateľky exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú
podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka.
Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska
právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych
predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevyrovnal sa s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje
za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Podľa dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie
sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 smernice
Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné
požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“.
Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2012. Uviedla,
že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné
konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby 4 ECdo 257/2013
4 CoE 73/2013
účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva
a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny
dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani
v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
4 ECdo 257/2013
4 CoE 73/2013
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.
Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho
práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil
konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredložil na posúdenie súdnemu dvoru
prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa
názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu
komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie
dovolacieho konania (bod I. výroku).
Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená
v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním
napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie
je prípustné.
4 ECdo 257/2013
4 CoE 73/2013
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale
nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie
je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených
procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, f/ O.s.p.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho
poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí 4 ECdo 257/2013
4 CoE 73/2013
do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237písm. d/
O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie
je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO:X.., proti povinnému A.. K., bývajúcemu v P., t.č. V., pre vymoženie 179,24 Eur
s príslušenstvom, na základe notárskej zápisnice spísanej 26. novembra 2005 notárom JUDr.
O. Ď., uloženej v Zbierke listín pod číslom N 6318/2005, NZ 57381/2005, vedenému na
Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. 5 Er 1397/2008 nepredchádzalo žiadne iné konanie na
súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná
vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
4 ECdo 257/2013
4 CoE 73/2013
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu
začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces.
Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, že nebola oboznámená
s obsahom argumentov a nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil,
hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd
nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho jej nebolo
umožnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom
konaní.
V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i súd
prvého stupňa správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej, ako
aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva
zo zodpovednosti exekučného súdu už za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ
materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo
to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku, teda preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená
za neprípustnú) nemožno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
ale naopak, trvá aj počas exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie
uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré
je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) sa dovolací súd v celom
rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení 4 ECdo 257/2013
4 CoE 73/2013
odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej
zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže námietka
vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, že
obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom,
že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý
predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru
Ústavného súdu SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov 4 ECdo 257/2013
4 CoE 73/2013
nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred
nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné
ustanovenie bolo totiž už v čase rozhodnutia exekučného súdu (28. februára 2013) ako
uviedol aj odvolací súd zrušené novelou Exekučného poriadku, účinnou od 1. januára 2013.
Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd
(§ 214 ods. 1, 2 O.s.p.).
Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že
by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 ECdo 257/2013
4 CoE 73/2013
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný (bod II. výroku).
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy
nevznikli (bod IV. výroku).
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.)
a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
4 ECdo 257/2013
4 CoE 73/2013
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá
rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,
o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva
súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu
ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti
odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia (bod III. výroku).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam). Oprávnená
zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania nepriznal,
lebo v tomto konaní mu žiadne trovy nevznikli i keď mu vzniklo právo na ich náhradu 4 ECdo 257/2013
4 CoE 73/2013
v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.
(bod IV. výroku).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková