Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 ECdo 251/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., s.r.o., so   sídlom v B., IČO : X., zastúpenej spoločnosťou F., s. r. o., so sídlom v B., IČO : X., v mene ktorej

koná D. F., advokát a konateľ, proti povinnej S. I., bývajúcej v P., o vymoženie 1.402,- Eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 6 Er 976/2010, o dovolaní

oprávnenej proti   uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. augusta 2012, sp. zn.  

41 CoE 80/2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie dovolacieho konania   z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.  

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor JUDr. R. K. (ďalej len „súdny exekútor“) žiadosťou doručenou

Okresnému súdu Lučenec 4. októbra 2010 požiadal o udelenie poverenia   na vykonanie

exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S. a.s., IČO: X., so sídlom v B.) z 23. marca

2010, sp. zn. S.. Exekučný súd poverením z 11. októbra 2010, číslo X., poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Lučenec (ďalej len „exekučný súd“) uznesením zo 14. decembra 2011,  

č. k. 6 Er 976/2010-12, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Rozhodol tak podľa  

§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku majúc za to, že exekučný titul bol vydaný

v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť, pretože rozhodcovská doložka o ňom, pojatá do spotrebiteľskej zmluvy o úvere, uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou  

27. apríla 2009 (ďalej len „zmluva o úvere“) nebola platne uzavretá. Po preskúmaní

rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok totiž dospel

k záveru, že úverová zmluva nie je spotrebiteľským úverom, je však spotrebiteľskou zmluvou

podľa § 52 Občianskeho zákonníka a na vec treba preto aplikovať úpravu danú ustanoveniami

Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.), ako i Smernicu Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej   aj

„Smernica“). Skonštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nebola dojednaná

individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru

ako súčasti formulárovej zmluvy. Bola koncipovaná tak, že len formálne naplnila podmienku

uvedenú v bode I. písm. q/ prílohy k Smernici. Ďalej z povahy samotnej zmluvy o úvere  

je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi

rozhodcovským alebo civilným súdom, bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv

voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou práv a povinností dlžníka zabezpečuje

takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie

žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc z ustanovení rozhodcovskej doložky je zrejmé, že

oprávnená koncipovaním daného znenia rozhodcovskej doložky sledovala, aby spory boli

riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jej sídla za účelom minimalizácie jej nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Tým došlo k narušeniu rovnováhy medzi

zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ vzhľadom na značnú vzdialenosť

miesta konania, ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery, sa dostal do zhoršeného

zostavenia. Tieto skutočnosti vyhodnotil tak, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola

už v čase jej uzatvorenia neprijateľnou podmienkou, a teda od počiatku neplatnou podľa § 53

ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho

zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní

nemôže byť riadnym exekučným titulom. Exekučný súd považoval predložený exekučný titul

za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku

brániacu pri vykonávaní exekúcie. Preto s použitím § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

  Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním.  

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 27. augusta 2012, sp. zn.

41 CoE 80/2012 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu exekučného súdu, ktoré treba potvrdiť

(§ 219 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd svoje rozhodnutie doplnil tým, že zmluva o úvere,  

na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú

nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto podmienkou  

je rozhodcovská doložka, ktorú exekučný súd správne vyhodnotil ako neplatnú. V danom

prípade rozhodcovská doložka je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré

sú súčasťou zmluvy o úvere, kde v článku 18. si zmluvné strany dohodli, že všetky spory,

ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov ojej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú

riešené a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S. a.s., so sídlom T.,

zapísanom v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B

(ďalej len „rozhodcovský súd"), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom

súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,  

a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,  

b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu  

na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu

o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,

výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade,  

ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci; v ktorej  

je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu

založená právomoc rozhodcovského súdu. V posudzovanom prípade rozhodcovská doložka

nie je v zmluve dojednaná individuálne, čo vyplýva aj z jej zaradenia do Všeobecných

obchodných podmienok ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere, pričom takto dohodnutá

rozhodcovská doložka tak, ako je dojednaná, doslovnému zneniu § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka neodporuje. Avšak i takýmto dojednaním došlo k narušeniu

rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Podpisom tejto

zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal práva na účinnú procesnú ochranu či už z nevedomosti

alebo nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľnou

podmienkou. Takto dojednaná rozhodcovská doložka je podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka neplatná. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že exekučný súd

správne posúdil vzniknutý právny vzťah medzi účastníkmi konania ako spotrebiteľský  

a na základe toho aj správne právne vec posúdil. Z tohto dôvodu napadnuté uznesenie podľa

§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Proti tomuto uzneseniu podala oprávnená dovolanie dvomi podaniami. Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa v celom

rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila náhradu

trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia  

a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie  

na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky,

ktoré   bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237

písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal  

sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej

svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil

pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení

účinnom od 9. augusta 2012 a keď nerešpektoval procesný návrh oprávnenej, aby došlo

k prerušeniu konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie a neumožnil jej tak v konaní uplatňovať právne argumenty  

na podporu svojej pozície a ochranu legitímnych nárokov,   súd bol nesprávne obsadený  

(§ 237 písm. g/ O.s.p.), keď v rozsahu výkladu práva EÚ je zákonným sudcom vo veci začatej

pred vnútroštátnym súdom nielen sudca určený rozvrhom práce podľa osobitných predpisov,

ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie

komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno zásadne obísť, a ak, tak

len úniovým právom určenými spôsobmi. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, a tiež aj to, že

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom

dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom

posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve

uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva  

na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy,

ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými

vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho

súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach

zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený

rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia

rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu

silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené

a   preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych

a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú

záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie fyzickým  

či právnickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského

právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Exekučný

súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou Súdneho dvora

EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS.

Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv

v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané   a   opačné   závery   oboch   súdov  

sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady

93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v   slovenskom,   anglickom,   českom,

poľskom,   nemeckom   a   francúzskom   jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie

uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať

vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)

sa súd nijako nevyrovnal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS

a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku

v zmluve o úvere. Dovolateľka je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať spolu

s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu

Súdny dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, že exekučný súd a krajský

súd sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť už skôr. Je totiž treba zohľadniť odlišnosti

interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako

zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového

súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. III ZR 265/03, uznesenie Ústavného súdu Českej

republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 1281/12, a ďalšie. Ďalej uviedla, že súd jej

svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) možnosť konať pred súdom, keď

v predmetnom súdnom konaní nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a neumožnil jej tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície. Rozhodnutie odvolacieho súdu  

je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne k svojim

záverom.

Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním   napadnutého   rozhodnutia v   zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

  V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh nie je dôvodný.

  V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor  

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor v   ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy,

ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo

je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci.

Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie

konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.

Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona

platného   v   Slovenskej   republike,   do   ktorého   bol   prenesený   obsah právnych noriem

Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani

v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.

  Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.  

Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho

práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil

konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredložil na posúdenie súdnemu dvoru

prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa

názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu

komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

  Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie

dovolacieho konania.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade  

s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

  Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, b/, c/ O.s.p.).

  Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie  

je prípustné.

  Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,  

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

  Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale

nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

  Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a c/   O.s.p. netvrdila  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie  

je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených

procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, e/, f/, g/ O.s.p.

  Právomoc súdu   je upravená v ustanoveniach   § 7 a   § 8   Občianskeho súdneho

poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá  

má za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

  Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí   do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.  

  Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/

O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)  

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka, nie  

je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

  Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., s.r.o. so sídlom

v   B., IČO:   X, proti povinnej   S. I., bývajúcej v P., pre vymoženie 1.402,-   Eur s

príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

(zriadeného zriaďovateľom S. a.s., IČO: X., so sídlom v B.) z 23. marca 2010, sp. zn. S.,

vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 6 Er 976/2010, nepredchádzalo žiadne iné

konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

  Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,  

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.  

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

  Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.

konanie nezaťažila.

  Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia  

(§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade   z   určujúceho   –   obsahového – hľadiska  

(§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie

konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov  

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

  O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov

konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti   zbraní“,

zásady   kontradiktórnosti   súdneho   konania   a   práva na rozhodovanie podľa relevantnej

právnej normy. Namietala, že súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych

a skutkových návrhoch, nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci

rozhodnuté. Ďalej vytýkala, že v predmetnej veci nebolo vytýčené ústne pojednávanie.

K odňatiu jej možnosti pred súdom konať a k porušeniu jen práv malo dôjsť tiež tým, že súd

prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené

zákonom stanovené podmienky, v dôsledku čoho dovolateľke bolo znemožnené uplatňovať

svoje práva v exekučnom konaní.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len  

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami  

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

  K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil,

hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Dovolací súd

dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne posúdili

splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie).

  Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,  

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky). Skúmaním   platnosti   rozhodcovskej   doložky   (dohodnutej

v   spotrebiteľskej   veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu,

ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy

v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore  

so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom

konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú

z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4 Cdo 173/2012, 4 Cdo 182/2012,  

4 Cdo 190/2012).

Takéto oprávnenie má exekučný súd, aj keď účastník rozhodcovského konania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku  

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V   tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu  

Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná  

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

  Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).  

  K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

  Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje  

aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných   ustanovení.   Exekučný súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú

vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred

nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné

ustanovenie totiž v čase rozhodnutia exekučného súdu (14. decembra 2011) účinné ešte

nebolo (účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol

povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 ods. 1, ods. 2 O.s.p.).

Námietka oprávnenej, že odvolací súd nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania

a ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom oprávnenej na prerušenie konania nezaoberal,

čím oprávnenej odňal možnosť konať pre súdom, taktiež nie je dôvodná. Oprávnená totiž

návrh na prerušenie konania podala na Okresnom súde Lučenec až 7. septembra 2012,   to je až po tom, čo odvolací súd o jej odvolaní proti rozhodnutiu exekučného súdu 27. augusta

2012 rozhodol.  

Za týchto okolností účastníkovi konania nebola odňatá možnosť konať pred súdom  

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolateľka v dovolaní ďalej namietala, že v danom prípade rozhodol nesprávne

obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.

K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred

vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo

jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho

oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom

práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie  

vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.

Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky

nemožno na daný prípad aplikovať. Jednak návrh na prerušenie konania bol podaný ako  

už bolo vyššie uvedené až po tom, čo odvolací súd o odvolaní oprávnenej rozhodol. Jednak odvolací súd nebol ani inak povinný konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

a požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad práva európskeho spoločenstva –

komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto námietke oprávnenej poukazuje na svoje

odôvodnenie týkajúce sa námietky oprávnenej – návrh na prerušenie konania v zmysle § 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolacím súdom.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že

by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

  Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

  V   dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne nevznikli.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. februára 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková