Najvyšší súd
4 ECdo 242/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej B., so sídlom v B., IČO: X.X., zastúpenej V., so sídlom v B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J., proti
povinnému P., bývajúcemu v B., o vymoženie 1.331,45 Eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 8 Er 151/2013, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 22. mája 2013 sp. zn. 11 CoE 67/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 1.331,45 Eur s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 3. augusta 2012, sp. zn. B. Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri R. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a
doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Považská
Bystrica o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Považská Bystrica uznesením zo 6. marca 2013, č.k. 8 Er 151/2013-14
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení poukázal na to, že na základe úverovej zmluvy z 22. novembra 2006
č. X. P. (právny predchodca oprávnenej) poskytla povinnému úver. Neoddeliteľnou súčasťou
úverovej zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré obsahujú neprijateľnú
rozhodcovskú doložku. Súd prvého stupňa po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel k záveru, že žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť pre rozpor exekučného titulu so zákonom.
Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 4 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa a na vec treba aplikovať všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou úverovej zmluvy bola totiž rozhodcovská
doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov daného právneho vzťahu rozhodované
pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, ktorý vopred určila oprávnená.
Nerovnoprávne postavenie účastníkov znemožňuje spotrebiteľovi vyriešiť spor inak, ako
v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a do
úverových zmluvných podmienok bola zaradená oprávnenou ešte pred uzavretím samotnej
úverovej (formulárovej) zmluvy. Povinný mohol zmluvu ako celok prijať alebo odmietnuť.
Všetky tieto skutočnosti odôvodňujú záver o neprijateľnosti tejto rozhodcovskej doložky
(nekalej podmienky v zmysle čl. 3 ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru,
že rozhodcovská doložka v danej veci je neprijateľná zmluvná podmienka, prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z nej je v rozpore s dobrými mravmi a princípmi ochrany
spotrebiteľa. Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ex offo žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 22. mája 2013, sp. zn.
11 CoE 67/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219
ods. 1 O.s.p.). Stotožnil sa s rozhodnutím okresného súdu, vrátane jeho dôvodov, na ktoré
poukázal. Konštatoval, že okresný súd správne zistil, že z povahy zmluvných strán, predmetu
podnikateľskej činnosti veriteľa (právneho predchodcu oprávnenej) a v konečnom dôsledku
aj z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Stotožnil sa v celom
rozsahu s právnym názorom prvostupňového súdu týkajúcim sa rozhodcovskej doložky, ktorá
nebola dojednaná individuálne a je preto neplatná. Z princípu ochrany spotrebiteľa,
odstránenia značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou
zmluvou v neprospech spotrebiteľa, vyplýva povinnosť súdu preskúmať exekučný titul
z hľadiska jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti. Postup exekučného súdu, ktorý
skúmal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok bol dôvodný. Rozhodol správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol, lebo vychádzal z toho, že nie je materiálne
vykonateľný. Dôvody odvolania preto vyhodnotil za neopodstatnené, lebo okresný súd
rešpektoval právnu úpravu, zohľadnil všetky právne významné skutočnosti.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie podľa jeho žiadosti alebo, aby zrušil rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.,
§ 237 O.s.p. tým, že a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, d/ v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred ním, a v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. tým, že a/ v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Podľa názoru dovolateľky súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo
rozhodcovským rozsudkom a je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, lebo sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci
podľa zákona bol potrebný (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd nebol
oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, lebo doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý už nemožno preskúmavať, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak tak exekučný súd
urobil, postupoval v rozpore s § 159 ods. 3 O.s.p. Odňatie možnosti konať pred súdom
odôvodnila tým, že jej nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané
právo z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, a že prvostupňový aj odvolací súd
nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. Nesúhlasila s názorom exekučného súdu,
že v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad
rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou a teda, že z úradnej povinnosti
je oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Podľa oprávnenej
exekučnému súdu to neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní dôvodov
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré majú
povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže preskúmavať rozhodcovský rozsudok
z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi. Súčasne uviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnému v lehote 30 dní (odo dňa doručenia
rozhodcovského rozsudku) podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinný
v danej veci žiadnu takúto aktivitu nevyvinul. Namietala, že v dôsledku nedostatočného
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nemala možnosť podať kvalifikované
odvolanie, a že odvolací súd neuviedol presvedčivé argumenty o ním prijatom závere o tom,
že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na strane
spotrebiteľa. Tiež namietala, že súdy nižších stupňov nesprávne považovali zmluvu o úvere
za spotrebiteľskú zmluvu a na daný zmluvný vzťah aplikovali ustanovenia na ochranu
spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku, ako aj záver o neplatnosti rozhodcovskej
doložky v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré v čase
uzavretia zmluvy ešte nebolo zakotvené v Občianskom zákonníku (porušenie zákazu
retroaktivity). Napokon poukázala na znenie ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách, v zmysle ktorého si predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
súčasne s úverovou zmluvou, plnila povinnosť z neho vyplývajúcu. Predmetné ustanovenie
v tomto smere predstavuje špeciálny predpis upravujúci prípustnosť rozhodcovskej zmluvy
a podmienky jej uzavretia v spotrebiteľských vzťahoch, kde dodávateľom je banka.
Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť. Dospel pritom
k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.). Dovolanie
oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/,c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že oprávnená namietala vadu v zmysle § 237
písm. a/ O.s.p. Právomoc súdu je upravená v ust. § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania, prípadne aj postúpenie veci inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal
rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným
súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu
a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne
právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali
vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom
konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka
dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. preto nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.), táto tiež patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom
štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať
tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený
žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený
(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie je významné,
ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania;
je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní
posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov, nie je významné,
či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému P., bývajúcemu v B., o vymoženie 1.331,45 Eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 8 Er 151/2013, na základe
rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným
zriaďovateľom R., so sídlom v B.) z 3. augusta 2012 sp. zn. B. nepredchádzalo žiadne iné
konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou
vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej podmienky
konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučný súd totiž v danej veci začal
konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku).
V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany
oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku
zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia
veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Oprávnená vo svojom dovolaní namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú
dovolateľka videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, že súdy nemôžu
preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule, a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p.
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre
nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide
o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu
nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej)
rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012
sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,
ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to tak z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.
6 Cdo 1/2012), ako aj z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); treba pod
ním rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či dovolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy tohto konania
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. septembra 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová