Najvyšší súd

4 ECdo 242/2013

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej B., so sídlom v B., IČO: X.X., zastúpenej V., so sídlom v B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J., proti

povinnému P., bývajúcemu v B., o vymoženie 1.331,45 Eur s príslušenstvom, vedenej  

na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 8 Er 151/2013, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 22. mája 2013 sp. zn. 11 CoE 67/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 1.331,45 Eur s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 3. augusta 2012, sp. zn. B. Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri R. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č.

233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a

doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Považská

Bystrica o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Považská Bystrica uznesením zo 6. marca 2013, č.k. 8 Er 151/2013-14

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení poukázal na to, že na základe úverovej zmluvy z 22. novembra 2006  

č. X. P. (právny predchodca oprávnenej) poskytla povinnému úver. Neoddeliteľnou súčasťou

úverovej zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré obsahujú neprijateľnú

rozhodcovskú doložku. Súd prvého stupňa po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel k záveru, že žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť pre rozpor exekučného titulu so zákonom.

Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 4 zákona č.

258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane

spotrebiteľa a na vec treba aplikovať všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou úverovej zmluvy bola totiž rozhodcovská

doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov daného právneho vzťahu rozhodované

pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, ktorý vopred určila oprávnená.

Nerovnoprávne postavenie účastníkov znemožňuje spotrebiteľovi vyriešiť spor inak, ako

v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a do

úverových zmluvných podmienok bola zaradená oprávnenou ešte pred uzavretím samotnej

úverovej (formulárovej) zmluvy. Povinný mohol zmluvu ako celok prijať alebo odmietnuť.

Všetky tieto skutočnosti odôvodňujú záver o neprijateľnosti tejto rozhodcovskej doložky

(nekalej podmienky v zmysle čl. 3 ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru,

že rozhodcovská doložka v danej veci je neprijateľná zmluvná podmienka, prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z nej je v rozpore s dobrými mravmi a princípmi ochrany

spotrebiteľa. Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45

zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ex offo žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 22. mája 2013, sp. zn.

11 CoE 67/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219  

ods. 1   O.s.p.). Stotožnil sa s rozhodnutím okresného súdu, vrátane jeho dôvodov, na ktoré

poukázal. Konštatoval, že okresný súd správne zistil, že z povahy zmluvných strán, predmetu

podnikateľskej činnosti veriteľa (právneho predchodcu oprávnenej) a v konečnom dôsledku  

aj z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Stotožnil sa v celom

rozsahu s právnym názorom prvostupňového súdu týkajúcim sa rozhodcovskej doložky, ktorá

nebola dojednaná individuálne a je preto neplatná. Z princípu ochrany spotrebiteľa,

odstránenia značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou

zmluvou v neprospech spotrebiteľa, vyplýva povinnosť súdu preskúmať exekučný titul

z hľadiska jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti. Postup exekučného súdu, ktorý

skúmal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok bol dôvodný. Rozhodol správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol, lebo vychádzal z toho, že nie je materiálne

vykonateľný. Dôvody odvolania preto vyhodnotil za neopodstatnené, lebo okresný súd

rešpektoval právnu úpravu, zohľadnil všetky právne významné skutočnosti.  

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,  

aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie podľa jeho žiadosti alebo, aby zrušil rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.,  

§ 237 O.s.p. tým, že a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, d/ v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred ním, a v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. tým, že a/ v konaní   došlo

k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Podľa názoru dovolateľky súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo

rozhodcovským rozsudkom a je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku, lebo sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci

podľa zákona bol potrebný (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd nebol

oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, lebo doručený rozhodcovský rozsudok,

ktorý už nemožno preskúmavať, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky

ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak tak exekučný súd

urobil, postupoval v rozpore s § 159 ods. 3 O.s.p. Odňatie možnosti konať pred súdom

odôvodnila tým, že jej nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané

právo z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, a že prvostupňový aj odvolací súd

nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. Nesúhlasila s názorom exekučného súdu,  

že v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad

rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou a teda, že z úradnej povinnosti  

je oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Podľa oprávnenej

exekučnému súdu to neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní dôvodov

zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré majú

povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže preskúmavať rozhodcovský rozsudok

z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi. Súčasne uviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnému v lehote 30 dní (odo dňa doručenia

rozhodcovského rozsudku) podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinný

v danej veci žiadnu takúto aktivitu nevyvinul. Namietala, že v dôsledku nedostatočného

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nemala možnosť podať kvalifikované

odvolanie, a že odvolací súd neuviedol presvedčivé argumenty o ním prijatom závere o tom,

že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na strane

spotrebiteľa. Tiež namietala, že súdy nižších stupňov nesprávne považovali zmluvu o úvere  

za spotrebiteľskú zmluvu a na daný zmluvný vzťah aplikovali ustanovenia na ochranu

spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku, ako aj záver o neplatnosti rozhodcovskej

doložky v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré v čase

uzavretia zmluvy ešte nebolo zakotvené v Občianskom zákonníku (porušenie zákazu

retroaktivity). Napokon poukázala na znenie ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001  

Z. z. o bankách, v zmysle ktorého si predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy

súčasne s úverovou zmluvou, plnila povinnosť z neho vyplývajúcu. Predmetné ustanovenie  

v tomto smere predstavuje   špeciálny predpis upravujúci prípustnosť rozhodcovskej zmluvy

a podmienky jej uzavretia v spotrebiteľských vzťahoch, kde dodávateľom je banka.

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť. Dospel pritom

k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.  

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,  

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.). Dovolanie

oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/,c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení  

nie je prípustné.

Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že oprávnená namietala vadu v zmysle § 237

písm. a/ O.s.p. Právomoc súdu je upravená v ust. § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;  

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania, prípadne aj postúpenie veci inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal

rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným

súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu

a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene

a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne

právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali

vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom

konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona  

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. preto nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237  

písm. d/ O.s.p.), táto tiež patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom

štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať  

tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,

o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých

istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený

žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený  

(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie je významné,

ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania;

je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní

posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov, nie je významné,  

či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom v B.,

IČO: X., proti povinnému P., bývajúcemu v B., o vymoženie 1.331,45 Eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 8 Er 151/2013, na základe

rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným

zriaďovateľom R., so sídlom v B.) z 3. augusta 2012 sp. zn. B. nepredchádzalo žiadne iné

konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou

vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej podmienky

konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučný súd totiž v danej veci začal

konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44   Exekučného poriadku).  

V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany

oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia

§ 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku

zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia

veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená vo svojom dovolaní namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú

dovolateľka videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného

a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, že súdy nemôžu

preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul  

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule, a či sú splnené všeobecné podmienky konania  

v zmysle § 103 O.s.p.

Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako

rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom

rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu

rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený

uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný

prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného  

v rozhodcovskom konaní.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre

nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)

uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou  

na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide  

o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.  

V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996

publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia

môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej  

a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu

nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,  

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej)

rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012

sp. zn. 3 Cdo 122/2011).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy  

v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,  

ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to tak z ustanovenia § 44   ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.  

6 Cdo 1/2012), ako aj z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); treba pod  

ním rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo  

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo   ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať  

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či dovolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu   však

žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu   žiadne trovy tohto konania

nevznikli.  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. septembra 2014  

  JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová