Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 ECdo 232/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., G., IČO: X., proti povinnému L.,

bývajúcemu v J., pre vymoženie 238,99 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Er 1765/2003, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. novembra 2012 sp. zn. 43 CoE 294/2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor JUDr. J. (ďalej len „súdny exekútor“) žiadosťou doručenou

Okresnému súdu Rimavská Sobota (ďalej len „exekučný súd“) 5. decembra 2003 požiadal

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len „Exekučný poriadok“)] a to na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice

spísanej v Bratislave 6. mája 2003 notárom JUDr. Ľ. pod číslom N.. Poverením z 15. januára

2004 poveril exekučný súd súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

Následne uznesením z 10. novembra 2010, č.k. 1 Er 1765/2003-20, vyhlásil exekučný

súd exekúciu za neprípustnú.

2   4 ECdo 232/2013

Rozhodol tak podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku majúc za to, že vyššie

uvedená notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, nakoľko neobsahuje

formálne náležitosti v zmysle § 41 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku. Exekučný súd

označil uznanie dlhu a súhlas s vykonateľnosťou v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka

za absolútne neplatné právne úkony. Dôvodil tým, že oba tieto úkony za povinného vykonal

splnomocnený advokát Mgr. T., ktorého voľbu ale povinný nemal možnosť ovplyvniť, keďže

splnomocnenie nebolo individuálne dohodnuté, ale bolo súčasťou vopred pripraveného

formulára úverovej zmluvy. Podľa exekučného súdu v predtlači určený advokát konal

jednoznačne v prospech oprávnenej, čím v zmysle ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka

nebol spôsobilý hájiť záujmy povinného. Povinný tak nielenže nemal právo slobodnej voľby

svojho zástupcu, ale splnomocnenie na uznanie dlhu udelil už pri podpise úverovej zmluvy,

keď ešte žiaden dlh neexistoval, čím sa vopred vzdal svojho práva na uznanie resp. neuznanie

dlhu, čo je v rozpore s ustanovením § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Okrem toho

splnomocnený advokát za povinného vo vyhlásení určil lehotu, v ktorej mal povinný uznaný

záväzok uhradiť, hoci takéto oprávnenie splnomocnenému advokátovi z udelenej plnej moci

priamo nevyplývalo, v dôsledku čoho povinného zaviazal k povinnosti a lehote, o ktorej

povinný nemohol mať a nemal vedomosť.

Proti tomuto uzneseniu podala oprávnená včas odvolanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 29. júna 2011, sp. zn.  

41 CoE 220/2011, napadnuté uznesenie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)  

a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu, ktoré

treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom exekučného

súdu, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. T. v zmluve o úvere nie je platným právnym

úkonom, preto Mgr. T. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej

zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného. Dôvodom bol

rozpor záujmov splnomocneného zástupcu Mgr. T. a zastúpeného povinného v zmysle ust. §

22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd skonštatoval, že v dôsledku neplatného

plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. v

notárskej zápisnici. Keďže bola predmetná notárska zápisnica spísaná na základe absolútne

neplatného právneho úkonu, tak nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného

titulu. Postup exekučného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú, bol preto správny. 3   4 ECdo 232/2013

Odvolaciu námietku oprávnenej, že exekučný súd opätovne posudzoval vec, o ktorej už raz

rozhodol, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú s tým, že vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle § 159

ods. 3 O.s.p. tvorilo prekážku veci rozsúdenej. Rovnako za nedôvodnú označil odvolací súd aj

odvolaciu námietku oprávnenej, že platnosť predmetného plnomocenstva už posúdil notár

JUDr. Ľ. so sídlom v Bratislave pri spisovaní notárskej zápisnice dôvodiac, že súd nie je

právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný. Odvolací súd na záver

uviedol, že exekučný súd mohol deficit materiálnej vykonateľnosti predmetnej notárskej

zápisnice zistiť už z listín, ktoré oprávnená predložila spolu s návrhom na vykonanie

exekúcie, teda v dobe pred vydaním poverenia, no keďže ide o absolútne neplatný právny

úkon a absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje, exekučný súd mohol zastaviť

exekúciu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.

Napadnuté uznesenie exekučného súdu v spojení s vyššie citovaným uznesením

odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 24. augusta 2011.

Exekučný súd vzápätí uznesením z 11. novembra 2011, č.k. 1 Er 1765/2003-43,

exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. J. zastavil s tým, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia. Zastavenie exekúcie zdôvodnil s poukazom na §

57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku ako procesný dôsledok

predchádzajúceho právoplatného vyhlásenia exekúcie za neprípustnú.  

Citované uznesenie napadla oprávnená znova odvolaním a zároveň navrhla konanie

postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prerušiť.  

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 21. novembra 2012,  

sp. zn. 43 CoE 294/2012, návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a napadnuté

uznesenie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil.  

V odôvodnení uviedol, že exekúcia bola právoplatným rozhodnutím vyhlásená  

za neprípustnú, preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď v zmysle citovaného  

§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Poukázal na to, že odvolacie

námietky oprávnenej boli už v danom štádiu konania bezpredmetné. Ďalej poukázal   4   4 ECdo 232/2013

na to, že s totožnými námietkami oprávnenej sa už zaoberal a to vo vyššie citovanom

uznesení z 29. júna 2011, sp. zn. 41 CoE 220/2011.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podala oprávnená odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením z 27. mája 2013, sp. zn. 4 Co 48/2013, tak, že odvolacie konanie pre nedostatok

funkčnej príslušnosti zastavil a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal.

Proti cit. uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil

uznesenie exekučného súdu ako vecne správne, podala oprávnená dovolanie. Navrhla,  

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla

tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109  

ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala

v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237

O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v istej tej veci

sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.) a že jej súd svojím postupom odňal

možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241  

ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité

dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci  

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala  

na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného

súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. I. ÚS 120/2012-12, v súvislosti s argumentáciou

oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti exekučného súdu skúmať notársku zápisnicu

z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44

ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu

exekučným súdom, ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu  

na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej

stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka

spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47

Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného 5   4 ECdo 232/2013

poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas

plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR

uviedol, že notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti uvedené v spomenutých

ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie

podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného

poriadku nemožno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval

právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania

formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto

preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na zákon  

č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové

ustanovenie § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento

zákon, resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, že ustanovenie zmluvy o úvere,

ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene

uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou

podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani ustanovenia § 23a  

ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne nové

povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli žiadne nové práva, či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto

plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol

plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.

Podľa dovolateľky exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú

podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka.

Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska

právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych

predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevyrovnal sa s výkladovými

pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje  

za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník

dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Podľa dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie

sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 smernice   6   4 ECdo 232/2013

Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné

požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“.

Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2012. Uviedla,

že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné

konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby

účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre

odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia  

§ 243 O.s.p., ako to v dovolaní navrhovala dovolateľka a v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu o tom návrhu dovolateľky nevydal samostatné rozhodnutie.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., že takýto návrh  

nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor  

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie  

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania  

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia 7   4 ECdo 232/2013

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady

konania ani v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle písm. g/ O.s.p.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,

ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredložil na posúdenie

súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore  

so zákonom. Aj podľa názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,

nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky potom skúmal bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci  

nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,  

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu 8   4 ECdo 232/2013

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení  

nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených

procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.

9   4 ECdo 232/2013

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá

patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,

v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia  

§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.  

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae  

(§ 237 písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy,  

ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom

konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy,  

ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie,  

či je daná táto prekážka nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej,

ktorý bol predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska

totožnosti účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo

rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom

konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

10   4 ECdo 232/2013

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnému pre

vymoženie 238,99 Eur s príslušenstvom, na základe notárskej zápisnice uloženej v   Zbierke

listín pod číslom N., spísanej notárom JUDr. Ľ. v Bratislave 6. mája 2003, nepredchádzalo

žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené

dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu

začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces.  

Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada kontradiktórnosti súdneho konania a práva

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, že nebola oboznámená   s obsahom argumentov a nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa  

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd

nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho jej nebolo

umožnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom

konaní.

V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i súd

exekučný správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie  

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením   11   4 ECdo 232/2013

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej, ako

aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva

zo zodpovednosti exekučného súdu už za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.  

Pokiaľ materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo

to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku, teda preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená

za neprípustnú) nemožno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,

ale naopak, trvá aj počas exekučného konania.

S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie

uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré

je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Obč. zák.) sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje

a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu

exekučného. Pri preskúmavaní notárskej zápisnice teda exekučný súd nešiel nad rámec

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže námietka vznesená dovolateľkou ani

z tohto hľadiska nie je dôvodná.

V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť,  

že obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva  

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať  

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním  

a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne  

sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),  

resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,

ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

12   4 ECdo 232/2013

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje,  

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru

Ústavného súdu SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov

nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6  

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).  

Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred

nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné

ustanovenie totiž v čase rozhodnutia exekučného súdu (11. novembra 2011) účinné ešte

nebolo (účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol

povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 ods. 1, 2 O.s.p. v znení účinnom  

do 31. decembra 2012).

13   4 ECdo 232/2013

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,  

že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy

nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

14   4 ECdo 232/2013

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. augusta 2014

  JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová