Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 ECdo 232/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., G., IČO: X., proti povinnému L.,
bývajúcemu v J., pre vymoženie 238,99 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Er 1765/2003, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. novembra 2012 sp. zn. 43 CoE 294/2012, takto
r o z h o d o l :
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor JUDr. J. (ďalej len „súdny exekútor“) žiadosťou doručenou
Okresnému súdu Rimavská Sobota (ďalej len „exekučný súd“) 5. decembra 2003 požiadal
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“)] a to na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice
spísanej v Bratislave 6. mája 2003 notárom JUDr. Ľ. pod číslom N.. Poverením z 15. januára
2004 poveril exekučný súd súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného
exekučného titulu.
Následne uznesením z 10. novembra 2010, č.k. 1 Er 1765/2003-20, vyhlásil exekučný
súd exekúciu za neprípustnú.
2 4 ECdo 232/2013
Rozhodol tak podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku majúc za to, že vyššie
uvedená notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, nakoľko neobsahuje
formálne náležitosti v zmysle § 41 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku. Exekučný súd
označil uznanie dlhu a súhlas s vykonateľnosťou v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka
za absolútne neplatné právne úkony. Dôvodil tým, že oba tieto úkony za povinného vykonal
splnomocnený advokát Mgr. T., ktorého voľbu ale povinný nemal možnosť ovplyvniť, keďže
splnomocnenie nebolo individuálne dohodnuté, ale bolo súčasťou vopred pripraveného
formulára úverovej zmluvy. Podľa exekučného súdu v predtlači určený advokát konal
jednoznačne v prospech oprávnenej, čím v zmysle ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka
nebol spôsobilý hájiť záujmy povinného. Povinný tak nielenže nemal právo slobodnej voľby
svojho zástupcu, ale splnomocnenie na uznanie dlhu udelil už pri podpise úverovej zmluvy,
keď ešte žiaden dlh neexistoval, čím sa vopred vzdal svojho práva na uznanie resp. neuznanie
dlhu, čo je v rozpore s ustanovením § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Okrem toho
splnomocnený advokát za povinného vo vyhlásení určil lehotu, v ktorej mal povinný uznaný
záväzok uhradiť, hoci takéto oprávnenie splnomocnenému advokátovi z udelenej plnej moci
priamo nevyplývalo, v dôsledku čoho povinného zaviazal k povinnosti a lehote, o ktorej
povinný nemohol mať a nemal vedomosť.
Proti tomuto uzneseniu podala oprávnená včas odvolanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 29. júna 2011, sp. zn.
41 CoE 220/2011, napadnuté uznesenie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu, ktoré
treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom exekučného
súdu, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. T. v zmluve o úvere nie je platným právnym
úkonom, preto Mgr. T. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej
zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného. Dôvodom bol
rozpor záujmov splnomocneného zástupcu Mgr. T. a zastúpeného povinného v zmysle ust. §
22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd skonštatoval, že v dôsledku neplatného
plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. v
notárskej zápisnici. Keďže bola predmetná notárska zápisnica spísaná na základe absolútne
neplatného právneho úkonu, tak nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného
titulu. Postup exekučného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú, bol preto správny. 3 4 ECdo 232/2013
Odvolaciu námietku oprávnenej, že exekučný súd opätovne posudzoval vec, o ktorej už raz
rozhodol, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú s tým, že vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle § 159
ods. 3 O.s.p. tvorilo prekážku veci rozsúdenej. Rovnako za nedôvodnú označil odvolací súd aj
odvolaciu námietku oprávnenej, že platnosť predmetného plnomocenstva už posúdil notár
JUDr. Ľ. so sídlom v Bratislave pri spisovaní notárskej zápisnice dôvodiac, že súd nie je
právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný. Odvolací súd na záver
uviedol, že exekučný súd mohol deficit materiálnej vykonateľnosti predmetnej notárskej
zápisnice zistiť už z listín, ktoré oprávnená predložila spolu s návrhom na vykonanie
exekúcie, teda v dobe pred vydaním poverenia, no keďže ide o absolútne neplatný právny
úkon a absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje, exekučný súd mohol zastaviť
exekúciu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.
Napadnuté uznesenie exekučného súdu v spojení s vyššie citovaným uznesením
odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 24. augusta 2011.
Exekučný súd vzápätí uznesením z 11. novembra 2011, č.k. 1 Er 1765/2003-43,
exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. J. zastavil s tým, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia. Zastavenie exekúcie zdôvodnil s poukazom na §
57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku ako procesný dôsledok
predchádzajúceho právoplatného vyhlásenia exekúcie za neprípustnú.
Citované uznesenie napadla oprávnená znova odvolaním a zároveň navrhla konanie
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prerušiť.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 21. novembra 2012,
sp. zn. 43 CoE 294/2012, návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a napadnuté
uznesenie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil.
V odôvodnení uviedol, že exekúcia bola právoplatným rozhodnutím vyhlásená
za neprípustnú, preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď v zmysle citovaného
§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Poukázal na to, že odvolacie
námietky oprávnenej boli už v danom štádiu konania bezpredmetné. Ďalej poukázal 4 4 ECdo 232/2013
na to, že s totožnými námietkami oprávnenej sa už zaoberal a to vo vyššie citovanom
uznesení z 29. júna 2011, sp. zn. 41 CoE 220/2011.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podala oprávnená odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením z 27. mája 2013, sp. zn. 4 Co 48/2013, tak, že odvolacie konanie pre nedostatok
funkčnej príslušnosti zastavil a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.
Proti cit. uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil
uznesenie exekučného súdu ako vecne správne, podala oprávnená dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla
tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala
v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237
O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v istej tej veci
sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.) a že jej súd svojím postupom odňal
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala
na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného
súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. I. ÚS 120/2012-12, v súvislosti s argumentáciou
oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti exekučného súdu skúmať notársku zápisnicu
z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu
exekučným súdom, ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu
na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej
stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47
Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného 5 4 ECdo 232/2013
poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas
plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR
uviedol, že notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti uvedené v spomenutých
ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie
podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného
poriadku nemožno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval
právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania
formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto
preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na zákon
č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové
ustanovenie § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento
zákon, resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, že ustanovenie zmluvy o úvere,
ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene
uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou
podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani ustanovenia § 23a
ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne nové
povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli žiadne nové práva, či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto
plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol
plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Podľa dovolateľky exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú
podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka.
Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska
právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych
predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevyrovnal sa s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje
za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Podľa dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie
sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 smernice 6 4 ECdo 232/2013
Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné
požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“.
Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2012. Uviedla,
že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné
konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby
účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva
a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre
odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 243 O.s.p., ako to v dovolaní navrhovala dovolateľka a v súlade s ustálenou praxou
dovolacieho súdu o tom návrhu dovolateľky nevydal samostatné rozhodnutie.
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., že takýto návrh
nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie
len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia 7 4 ECdo 232/2013
o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady
konania ani v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho
dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy
komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,
ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredložil na posúdenie
súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore
so zákonom. Aj podľa názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,
nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky potom skúmal bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci
nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu 8 4 ECdo 232/2013
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených
procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.
9 4 ECdo 232/2013
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá
patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,
v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia
§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae
(§ 237 písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy,
ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom
konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka
rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy,
ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie,
či je daná táto prekážka nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej,
ktorý bol predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska
totožnosti účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo
rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom
konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
10 4 ECdo 232/2013
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnému pre
vymoženie 238,99 Eur s príslušenstvom, na základe notárskej zápisnice uloženej v Zbierke
listín pod číslom N., spísanej notárom JUDr. Ľ. v Bratislave 6. mája 2003, nepredchádzalo
žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené
dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu
začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces.
Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, že nebola oboznámená s obsahom argumentov a nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd
nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho jej nebolo
umožnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom
konaní.
V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i súd
exekučný správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením 11 4 ECdo 232/2013
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej, ako
aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva
zo zodpovednosti exekučného súdu už za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo
to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku, teda preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená
za neprípustnú) nemožno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
ale naopak, trvá aj počas exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie
uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré
je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Obč. zák.) sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje
a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu
exekučného. Pri preskúmavaní notárskej zápisnice teda exekučný súd nešiel nad rámec
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže námietka vznesená dovolateľkou ani
z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť,
že obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),
resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
12 4 ECdo 232/2013
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru
Ústavného súdu SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov
nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred
nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné
ustanovenie totiž v čase rozhodnutia exekučného súdu (11. novembra 2011) účinné ešte
nebolo (účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol
povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 ods. 1, 2 O.s.p. v znení účinnom
do 31. decembra 2012).
13 4 ECdo 232/2013
Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
14 4 ECdo 232/2013
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. augusta 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová