Najvyšší súd
4 ECdo 227/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného CASSOVIA METAL investičný fond akciová spoločnosť, Košice, posledne so sídlom v Košiciach, Hlavná 108, IČO: 31 693 857 proti povinnej E. G., bývajúcej V. o vymoženie 41,49 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 0 Er 3016/1998,
o dovolaní spoločnosti EUROINVESTOR s.r.o., so sídlom vo Vranove nad Topľou,
Hronského 1811, IČO: 36 703 591, zastúpenej AK NOVIKMEC s.r.o., Advokátska
kancelária, so sídlom vo Vranove nad Topľou, Rázusova 125, IČO: 36 868 701, zastúpená
JUDr. Zuzanou Adamovou Tomkovou, advokátkou a konateľkou, proti uzneseniu Krajského
súdu v Košiciach z 10. júla 2012, sp. zn. 5 CoE 34/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Dňa 3. septembra 1998 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného
CASSOVIA METAL investičný fond akciová spoločnosť, Košice na vykonanie exekúcie
proti povinnej na podklade exekučného titulu, ktorým je platobný rozkaz Okresného súdu
Košice - okolie z 20. marca 1997, sp. zn. Ro 807/97. Okresný súd Košice - okolie ako súd
exekučný dňa 1. októbra 1998 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie
uloženej povinnosti zaplatiť 1250,- Sk s príslušenstvom.
Podaním z 12. septembra 2011 sa spoločnosť EUROINVESTOR s.r.o., so sídlom
vo Vranove nad Topľou, Hronského 1811, IČO: 36 703 591 domáhala, aby súd pripustil
zmenu oprávneného a zmenu súdneho exekútora. V zmysle navrhovaných zmien mala
do konania namiesto pôvodne oprávneného CASSOVIA METAL investičný fond akciová 2
spoločnosť, Košice vstúpiť spoločnosť EUROINVESTOR s.r.o. a namiesto
pôvodného exekútora mal súd poveriť vykonaním exekúcie nového súdneho exekútora. Návrh
na zmenu oprávneného bol odôvodnený tým, že pôvodne oprávnený CASSOVIA METAL
investičný fond akciová spoločnosť, Košice v likvidácii ako postupca postúpil na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok z 22. decembra 2005 spoločnosti INKASO Pohľadávok,
spol. s r.o. ako postupníkovi súbor pohľadávok, medzi ktorými bola aj pohľadávka vymáhaná
v predmetnom exekučnom konaní. Spoločnosť INKASO Pohľadávok, spol. s r.o. následne
pohľadávku postúpila novému veriteľovi EUROINVESTOR s.r.o. zmluvou o postúpení
pohľadávok z 28. júla 2008. Fotokópie predmetných zmlúv aj s prílohami boli pripojené
k návrhu. Súčasťou návrhu bolo tiež vyhlásenie spoločnosti EUROINVESTOR s.r.o.,
že súhlasí so vstupom do exekučného konania.
Okresný súd Košice-okolie uznesením z 20. decembra 2011, č. k. 0 Er 3016/1998-25
rozhodol tak, že zmenu oprávneného nepovolil. Exekúciu zastavil a povinnej uložil povinnosť
nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 26,73 Eur do troch dní
od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ spojil
v jednom podaní dva návrhy - návrh na zmenu oprávneného a návrh
na zmenu súdneho exekútora, o ktorých sa z procesného hľadiska rozhoduje samostatne.
Poukázal na to, že v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred 1. septembrom 2005, súd
postupuje pri zmene účastníka exekučného konania podľa § 92 ods. 2 a 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Okresný súd prihliadol na to, že pôvodne oprávnený
CASSOVIA METAL investičný fond akciová spoločnosť, Košice v likvidácii bol dňa
27. októbra 2010 po skončení likvidácie vymazaný z obchodného registra, čím stratil
spôsobilosť byť účastníkom konania, čo predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky
konania. Hoci z predložených listín vyplýva, že k prevodom pohľadávky, ako aj k oznámeniu
týchto skutočností súdnemu exekútorovi, došlo ešte pred zánikom pôvodného oprávneného,
avšak súdu bol návrh na zmenu oprávneného doručený až po dni, kedy došlo k zániku
oprávneného. Keďže v čase doručenia návrhu na zmenu oprávneného na súd už pôvodný
oprávnený neexistoval, súd nepripustil navrhovanú zmenu oprávneného.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie spoločnosti EUROINVESTOR s.r.o. uznesením
z 10. júla 2012, sp. zn. 5 CoE 34/2012 podľa § 219 ods. 1 O.s.p. uznesenie súdu prvého
stupňa vo výroku o nepovolení zmeny oprávneného ako vecne správne potvrdil, v celom
rozsahu sa stotožniac s jeho odôvodnením. V prevyšujúcej časti rozhodnutie zrušil a vec vrátil 3
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolateľovi nepriznal právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Konštatoval, že súd prvého stupňa správne aplikoval na rozhodovanie
o návrhu na zmenu spoločnosti EUROINVEST s.r.o. na strane oprávnenej ustanovenia § 92
ods. 2 a 3 O.s.p. vzhľadom na znenie ustanovenia § 37 Exekučného poriadku, účinného
do 31. januára 2002, ktoré neupravovalo osobitne rozhodovanie o zmene účastníkov
v exekučnom konaní. Ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 1. septembra 2005 nebolo možné použiť pre konanie začaté do 1. septembra 2005 v zmysle
ustanovenia § 238 ods. 2 Exekučného poriadku. Nepochybne z obsahu spisu vyplýva,
že návrh na zmenu oprávnenej bol doručený súdu prvého stupňa 16. novembra 2011, teda
až potom, čo pôvodný oprávnený stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, lebo k jeho
zániku došlo výmazom z obchodného registra 27. októbra 2010. Keďže aj v exekučnom
konaní oprávnený je disponentom konania, musí vyjadriť súhlas s návrhom v zmysle
ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 O.s.p., ak ho podáva postupník, ktorý má nastúpiť na jeho miesto.
Z tohto logicky vyplýva, že návrh na zmenu účastníkov možno urobiť len dovtedy, kým má
pôvodný oprávnený spôsobilosť byť účastníkom konania, lebo iba v tomto prípade je možné,
aby vyjadril súhlas s takýmto návrhom, resp. sám takýto návrh aj podal. Ak zánikom túto
spôsobilosť stratí, návrh na zmenu už nemôže byť účinne urobený. V prejednávanej veci,
v čase, keď oprávnený mal spôsobilosť byť účastníkom konania, sám návrh na zmenu
účastníka nepodal a takýto návrh do výmazu oprávneného z obchodného registra nepodal
ani odvolateľ. Ďalej podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa procesne pochybil,
ak po zistení, že oprávnený stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, ktorá skutočnosť
je prekážkou pre ďalšie pokračovanie v exekúcii, túto zastavil bez toho, aby ju vyhlásil
za neprípustnú. Z tohto dôvodu rozhodnutie vo výroku o zastavení exekúcie a v súvisiacom
výroku o trovách exekúcie odvolací súd zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Pretože odvolateľ bol účastníkom konania a týmto rozhodnutím
sa vo vzťahu k nemu konanie končí, odvolací súd rozhodol o náhrade trov konania vo vzťahu
k nemu tak, že nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie spoločnosť
EUROINVESTOR s.r.o., v ktorom navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej
aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu aj súdu
prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo aby napadnuté
uznesenie zmenil tak, že povolí zmenu účastníka konania na strane oprávneného. Prípustnosť 4
dovolania dovolateľ odôvodnil podľa § 237 písm. f/ O.s.p., podľa ktorého je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa názoru dovolateľa mu odvolací súd svojim
rozhodnutím, vydaným v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky odňal
prístup k súdu a tým aj právo na spravodlivý proces. Odňatie možnosti konať pred súdom
videl dovolateľ v tom, že súdy nepovolili zmenu účastníka konania na strane oprávneného
aj napriek tomu, že dovolateľ a jeho právny predchodca splnili všetky zákonné predpoklady
pre vstup dovolateľa do konania na strane oprávneného. Mal za to, že v zmysle § 37
Exekučného poriadku, účinného do 31. augusta 2005, postačovalo k zmene oprávneného
preukázať súdnemu exekútorovi listiny o prevode práva z exekučného titulu na novú osobu.
Keďže v prejednávanej veci sa tak stalo ešte v roku 2006 (listom z 15. marca 2006 oznámila
spoločnosť INKASO Pohľadávok, spol. s r.o. súdnemu exekútorovi postúpenie vymáhanej
pohľadávky a pripojila zmluvu o postúpení pohľadávok z 22. decembra 2005), mal súd ako
s novým oprávneným konať so spoločnosťou INKASO Pohľadávok, spol. s.r.o., keďže táto
spoločnosť sa stala účastníkom konania ex lege. Súd nemal preto rozhodovať o zmene
účastníka z pôvodne oprávneného CASSOVIA METAL investičný fond akciová spoločnosť,
Košice v likvidácii na dovolateľa, ale z oprávneného INKASO Pohľadávok, spol. s r.o.
na dovolateľa. Ďalej mal za to, že ak by sa vychádzalo z druhej alternatívy prezentovanej
prvostupňovým a odvolacím súdom v danej veci, podľa ktorej na zmenu účastníka konania
je potrebné osobitné rozhodnutie exekučného súdu, bol ich postup neprípustný. Svedčí o tom
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 1 Obdo V 45/2007,
ktorým najvyšší súd vyhovel dovolaniu podanému novým navrhovateľom. Najvyšší súd
v predmetnom rozhodnutí potvrdil názor o prípustnosti zmeny účastníka konania po tom,
čo pôvodný účastník zanikol, avšak návrh na zmenu bol podaný ešte pred zánikom účastníka.
V prejednávanej veci spoločnosť INKASO Pohľadávok, spol. s r.o., ako aj pôvodný
oprávnený, ešte v roku 2006 oznámili súdnemu exekútorovi postúpenie pohľadávok a navrhli
zmenu oprávneného. V prípade aplikácie Exekučného poriadku platného po 1. septembri 2005
podáva návrh na zmenu účastníka konania súdny exekútor, ktorý má na to stanovenú
subjektívnu lehotu 14 dní. Exekútor je touto lehotou viazaný aj v prípadoch, keď
sa o skutočnosti zakladajúcej procesné nástupníctvo dozvedel inak, ako oznámením zo strany
účastníka konania. Podľa tejto zákonnej úpravy exekútor bol povinný doručiť exekučnému
súdu návrh na zmenu oprávneného. Exekútor však nekonal od roku 2006 a túto svoju
nečinnosť zdôvodnil údajnou nemožnosťou identifikácie pohľadávok z predložených zmlúv
a ich príloh. Spoločnosť INKASO Pohľadávok, spol. s r.o. však exekútorovi predložila 5
overenú kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok spolu s prílohou, z ktorej bolo možné
jednoznačne identifikovať príslušnú pohľadávku, keďže každá pohľadávka bola označená
dlžnou sumou a menom povinného. Otázkou zámeny účastníkov konania v prípade výmazu
pôvodného účastníka z obchodného registra sa najvyšší súd zaoberal tiež v rozhodnutí
R 65/1996. Konštatoval v ňom, že v prípadoch, kedy účastník konania zanikol výmazom
z obchodného registra pred začatím konania, neprichádza do úvahy zámena účastníkov alebo
pristúpenie do konania podľa § 92 O.s.p., pretože takýto postup je možný len za predpokladu,
že účastník, ku ktorému alebo na miesto ktorého má vstúpiť niekto iný, mal spôsobilosť
byť účastníkom konania v čase jeho začatia. Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že najvyšší
súd síce odmietol zámenu účastníka konania, ktorý zanikol výmazom z obchodného registra
pred začatím konania, ale zároveň priamo potvrdil takýto procesný postup v prípade,
že k zániku účastníka výmazom z obchodného registra došlo až po začatí konania. Ďalej
dovolateľ namietal tiež nepreskúmateľnosť odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia, keďže
odvolací súd podľa jeho názoru neodpovedal na podstatné a právne významné dôvody
odvolania, ale sa obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia.
Povinná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.
Súdny exekútor poukázal na písomné vyjadrenie k odvolaniu z 24. februára 2012
a uviedol, že na skutočnostiach tam uvedených trvá v celom rozsahu aj v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala na to oprávnená osoba, zastúpená právnickou osobou založenou na účel
výkonu advokácie (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je prípustné
napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia 6
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolateľom napadnuté uznesenie nevykazuje znaky uvedené v § 239 ods. 1 a 2
O.s.p., a preto nemožno vyvodiť prípustnosť dovolania z týchto ustanovení.
Prípustnosť dovolania podaného dovolateľom by v preskúmavanej veci prichádzala
do úvahy, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných
vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. 7
Dovolateľ existenciu procesných vád konania podľa § 237 písm. a/ až e/ a písm. g/
O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada podľa § 237
písm. f/ O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup
súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý
má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníkov občianskeho súdneho
konania. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojim procesným
postupom v rozpore so zákonom, spravidla účastníkovi konania odnímajú možnosť konať
pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky súdny
poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore.
Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, preto
je vždy nevyhnutné takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva
na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom,
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).
Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci
uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom
predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Preskúmaním veci dospel dovolací súd k záveru, že konanie a rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou majúcou za následok odňatie možnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis
neustanovuje inak. Rozhoduje sa vždy uznesením. Podľa § 92 ods. 2 O.s.p., ak po začatí
konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod
práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto 8
práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto
doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo
na koho prešli. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže,
že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten,
kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho
miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú
zachované.
Podľa § 238 ods. 1 prechodných a záverečných ustanovení zákona č. 233/1995 Z.z.
o exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) účinných od 1. septembra 2005,
konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta
2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37
ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1
sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.
Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku do účinnosti novely vykonanej
zákonom č. 341/2005 Zb., t.j. do 31. augusta 2005, proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí
označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako
oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo
právo z exekučného titulu (§ 41). Podľa odseku 4 tohto ustanovenia prechod povinnosti alebo
práva možno preukázať len listinou vydanou alebo overenou oprávneným orgánom,
ak nevyplýva priamo z právneho predpisu. Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku
od účinnosti novely vykonanej zákonom č. 341/2005 Zb. proti inému než tomu,
kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho,
kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo,
že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41. Ak nastanú
skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností
vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu
písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. Oznámenie musí byť doložené listinou
preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností. Návrh na pripustenie zmeny
účastníkov konania je exekútor povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto
skutočnostiach dozvedel. Súd rozhodne do 60 dní od doručenia návrhu uznesením.
Rozhodnutie sa doručí exekútorovi, oprávnenému a povinnému, ktorí sú označení
v exekučnom titule, a tomu účastníkovi, na ktorého právo alebo povinnosť prešla. Podľa 9
odseku 4 tohto ustanovenia, ak k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z exekučného
titulu dôjde po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, pokračuje exekútor vo vykonávaní
exekúcie na základe pôvodného poverenia, ku ktorému priloží originál alebo osvedčenú
fotokópiu listiny preukazujúcej prevod alebo prechod práv a povinností.
Podľa § 103 O.s.p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť
mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Podľa § 20a ods. 2 O.s.p. právnická osoba zapísaná v obchodnom registri zaniká dňom
výmazu z tohto registra.
Z dovolania vyplýva, že súdy zúčastnené na rozhodovaní mali dovolateľovi odňať
možnosť konať pred súdom tým, že nepovolili zmenu účastníka konania na strane
oprávneného napriek tomu, že dovolateľ a jeho právny predchodca splnili všetky zákonné
predpoklady pre vstup dovolateľa do konania na strane oprávneného.
S uvedeným názorom dovolateľa sa dovolací súd nestotožnil.
Dovolací súd uvádza, že prvostupňový, ako i odvolací súd na zistený skutkový stav
správne aplikovali ustanovenie § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. Exekučné konanie v predmetnej veci
sa začalo v roku 1998 a podľa prechodného ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku
konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta
2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Ustanovenie § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31. augusta 2005 otázku procesného nástupníctva v exekučnom konaní
riešilo len čiastočne. Ustanovovalo, že exekúciu možno vykonať aj proti inému, než tomu,
kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného, než toho,
kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, ak sa preukázalo, že na takú osobu prešla
povinnosť alebo právo z exekučného titulu. Prevod alebo prechod práv alebo povinností
pokiaľ nevyplýval priamo z právneho predpisu, bolo potrebné preukázať listinou vydanou
alebo overenou oprávneným orgánom. Citované ustanovenie však neupravovalo konkrétny
postup účastníkov exekučného konania, súdneho exekútora a exekučného súdu pre prípad, 10
že k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z exekučného titulu po začatí exekučného
konania aj došlo. Z ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p. vyplýva, že na exekučné konanie
sa použijú ustanovenia v prvej až piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ak Exekučný
poriadok neustanovuje inak. V praxi to znamená, že pokiaľ Exekučný poriadok určitú
procesnú situáciu nerieši, tak sa na jej riešenie použijú príslušné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku. V danom prípade to znamenalo potrebu aplikovať ustanovenia § 92
ods. 2 a 3 O.s.p. o zmene účastníka konania. S účinnosťou od 1. septembra 2005 bolo
zavedené nové znenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, ktorým sa účastníkom exekučného
konania uložila oznamovacia povinnosť ohľadom existencie právnych skutočností
zakladajúcich prevod alebo prechod práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu
a exekútorovi povinnosť na základe takéhoto oznámenia podať na súd návrh na pripustenie
zmeny účastníctva. V zmysle prechodných ustanovení § 238 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku
však toto ustanovenie nie je možné aplikovať na exekučné konania začaté pred 1. septembrom
2005, čo je aj posudzovaný exekučný prípad.
Dovolateľ správnosť svojho výkladu ustanovenia § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31. augusta 2005 odôvodňuje okrem iného i ustálenou praxou súdnych
exekútorov v tom čase, t.j. zrejme do nadobudnutia účinnosti novely Exekučného poriadku,
uskutočnenej zákonom č. 341/2005 Z.z. Tvrdí pritom, že na zmenu oprávneného alebo
povinného stačilo oznámiť súdnemu exekútorovi, že došlo k prevodu alebo prechodu práv
alebo povinností z exekučného titulu na inú osobu a predložiť listinu, ktorá túto skutočnosť
preukazovala. Okolnosti prejednávanej veci však priamo potvrdzujú problematickosť
takéhoto výkladu zákonných ustanovení. Tvrdený prevod alebo prechod práv z exekučného
titulu sa môže stať predmetom sporu tak, ako tomu bolo aj v danom prípade, keď exekútor
pokračoval v konaní s pôvodným oprávneným, pretože usúdil, že zmluva o postúpení
pohľadávok a ani jej neoverená príloha neobsahovali dostatočnú špecifikáciu postupovanej
pohľadávky. Túto otázku však exekútor nebol oprávnený sám riešiť. Len súd môže posúdiť,
či okolnosti uvádzané v oznámení, sú spôsobilé privodiť prevod alebo prechod práv alebo
povinností z exekučného titulu a či predložené listiny sukcesiu do práv a povinností
oprávneného alebo povinného aj preukazujú. Správnosť záverov exekučného súdu, ako súdu
rozhodujúceho v prvom stupni, môže byť následne preskúmavaná v rámci odvolacieho
konania (keďže nejde o uznesenia podľa osobitného zákona – Exekučného poriadku;
viď § 202 ods. 2 O.s.p. a judikát R 6/2003) a za istých okolností aj konania dovolacieho.
Je však neakceptovateľné, aby bol súd viazaný tým, ako otázku procesného nástupníctva 11
v exekučnom konaní posúdil súdny exekútor. Pokiaľ teda aj prax účastníkov exekučného
konania a súdnych exekútorov pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 341/2005 Z. z. bola
taká, ako uvádza dovolateľ, nebola správna a ani v súlade so zákonom a už vôbec nie záväzná
pre súd rozhodujúci o návrhu na zmenu účastníka konania, keďže aj v exekučnom konaní
platí, že právne záväzný výklad zákona podáva výlučne súd.
Dovolateľ ďalej namietal, že aj keby bol správny názor, podľa ktorého je na zmenu
účastníka konania potrebné osobitné rozhodnutie exekučného súdu, súdy zúčastnené
na rozhodovaní neprípustne skúmali trvanie podmienok konania u pôvodného oprávneného
po tom, čo im bola oznámená a preukázaná hmotnoprávna sukcesia do práva pôvodného
oprávneného a doručený návrh na zmenu oprávneného spolu so súhlasom nového
oprávneného so vstupom do konania. Odvolával sa pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 1 Obdo V 45/2007, ktorý skutkovo a právne v obdobnej
veci konštatoval existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu v tom, že súd
nepripustil zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa z dôvodu výmazu pôvodného
navrhovateľa z obchodného registra pred rozhodnutím súdu o zmene účastníka konania.
Podľa jeho názoru najvyšší súd s týmto rozhodnutím potvrdil názor o prípustnosti zmeny
účastníka konania potom, čo pôvodný účastník zanikol, avšak návrh na zmenu bol podaný
ešte pred zánikom účastníka. K tomuto dovolací súd uvádza, že medzi predmetným prípadom
a prípadom, ktorý riešil najvyšší súd v konaní pod sp.zn. 1 Obdo V 45/2007 je jeden
podstatný rozdiel, ktorý spočíva v tom, že v predmetnej veci návrh na zmenu účastníka
konania nepodal doterajší účastník konania, ale osoba, ktorá o sebe tvrdí, že na ňu prešlo
právo z exekučného titulu. Podľa § 92 ods. 2 O.s.p. je aj taká osoba oprávnená navrhnúť
zmenu účastníka, pričom v návrhu je inkorporovaný aj jej súhlas so vstupom do konania
na strane oprávneného. Súhlas povinného sa nevyžaduje bez ohľadu na to, či sa navrhuje
zmena oprávneného alebo povinného. Preto súd ani nezisťuje stanovisko tejto osoby
k navrhovanej zmene účastníka. Iná je však situácia v prípade oprávneného ako osoby, ktorá
svojim návrhom na vykonanie exekúcie iniciovala začatie exekučného konania. V súlade
s dispozičnou zásadou, ktorá ovláda aj exekučné konanie platí, že oprávnený musí
s navrhovanou zmenou účastníka súhlasiť. Nie je mysliteľné, aby súd pripustil zmenu
oprávneného účastníka konania bez jeho vedomia alebo dokonca proti jeho vôli. Preto
je potrebné, aby v prípade, keď zmenu navrhuje osoba, ktorá mala vstúpiť na miesto
oprávneného, si súd vyžiadal stanovisko oprávneného, teda toho, kto má z konania vystúpiť.
V prejednávanej veci takéto stanovisko nebolo možné zabezpečiť vzhľadom k tomu, 12
že pôvodne oprávnený zanikol bez právneho nástupcu. V prípade, ktorý najvyšší súd
prejednával pod sp.zn. 1 Obdo V 45/2007 podal návrh na zmenu navrhovateľa sám
navrhovateľ skôr, ako bol vymazaný z obchodného registra. Prejavil tým vôľu vystúpiť
z konania a ďalej nebyť účastníkom konania. Preto dovolací súd mohol konštatovať:
,,ak miesto doterajšieho navrhovateľa sa uvoľnilo pred skončením konania, dôvodne
na jeho miesto môže vstúpiť dovolateľ, ktorý túto vôľu prejavil ešte v čase, keď navrhovateľ
existoval.“
V predmetnej veci v čase, keď pôvodne oprávnený ešte existoval, tento sám nepodal
návrh na zmenu oprávneného, ktorý by spĺňal kritériá podľa § 92 ods. 2 a 3 O.s.p.
a ako vyplýva z vyššie uvedeného výkladu, oznámenie spoločnosti INKASO Pohľadávok,
spol. s r.o. z 15. marca 2006, adresované súdnemu exekútorovi, nebolo spôsobilé privodiť
zmenu účastníka exekučného konania na strane oprávneného. Kvalifikovaný návrh na zmenu
oprávneného bol súdu doručený až v čase, keď pôvodne oprávnený už neexistoval. Pretože
neboli splnené všetky predpoklady pre navrhovanú zmenu účastníka exekučného konania,
súdy nižšieho stupňa rozhodli správne, keď návrhu na zmenu oprávneného nevyhoveli. Týmto
svojim rozhodnutím neodňali súdy svojim postupom účastníkovi konania možnosť konať pred
súdom, ani právo na spravodlivý súdny proces a prístup k súdu.
Dovolací súd sa nestotožnil ani s námietkami dovolateľa o údajnej nepreskúmateľnosti
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd podľa jeho názoru neodpovedal
na podstatné a právne významné dôvody odvolania, ale sa obmedzil len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
13
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s vyššie citovaným ustanovením
§ 219 ods. 2 O.s.p., keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého
stupňa doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany odvolateľa, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo
byť vyhovené jeho návrhu na zmenu oprávneného. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného
dovolateľa neuspokojila, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného
rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 167 ods. 2 O.s.p.). Za odňatie možnosti konať
pred súdom nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv či požiadaviek dovolateľa.
14
Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. II. ÚS 78/05 potvrdil,
že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá dať odpoveď na každú
námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva
jednostrannosť, a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho
súdu, skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože odôvodnenie
odvolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona
na odôvodnenie rozhodnutia.
Keďže ustanovenia § 237 O.s.p., § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. dovolanie proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 11. októbra 2012 sp. zn. 15 CoE 309/2012 nepripúšťajú, bolo
potrebné tento opravný prostriedok odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p.
V dovolacom konaní vzniklo povinnej právo na náhradu trov dovolacieho konania
proti dovolateľovi, ktorý úspešný nebol (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože
v dovolacom konaní návrh na ich priznanie nepodala (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. decembra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová