Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 ECdo 216/2013

    4 CoE 58/2013

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F.., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,

PhD., advokát a konateľ, proti povinnému M., bývajúcemu v O., o vymoženie 326,62 Eur  

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 3 Er 1256/2008,

o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 27. marca 2013,

sp. zn. 2 CoE 192/2012, takto

r o z h o d o l :

  Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

  Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

  Odvolacie konanie z a s t a v u j e.

  Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Súdny exekútor JUDr. J. žiadosťou doručenou Okresnému súdu Dolný Kubín 13. apríla

2006 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44 ods. 1 zákona č. 233/1995

Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na základe exekučného titulu –

notárskej zápisnice spísanej 22. októbra 2005 pod číslom N., notárom JUDr. O.. Exekučný

súd poverením z 13. apríla 2006 č. X. poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na

základe uvedeného exekučného titulu.

4 CoE 58/2013

  Okresný súd Námestovo uznesením z 12. mája 2011, č.k. 3 Er 1256/2008-19, exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a v celom rozsahu ju zastavil. V odôvodnení uviedol, že exekučný

titul, ktorým je notárska zápisnica z 22. októbra 2005, má nedostatky týkajúce  

sa plnomocenstva povinného obsiahnutého priamo v zmluve o úvere č. X. uzatvorenej medzi

oprávnenou a povinným (ďalej len „zmluva“), podľa ktorého povinný splnomocnil advokáta

Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. V bližšom zdôvodnení súd

uviedol, že plnomocenstvo advokáta bolo v zmluve vopred predtlačené bez ďalšej prezentácie

prípadného zmluvného vzťahu medzi zástupcom a zastúpeným. Pri zastupovaní povinného

došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretože za neho uznala záväzok osoba, ktorej záujmy boli v rozpore s jeho záujmami a zástupca konal zákonom nedovoleným spôsobom. Bola

obmedzená zmluvná voľnosť povinného pri výbere zástupcu, keď tento bol dopredu určený

oprávnenou vo formulárovej zmluve a splnomocnenie bolo súčasťou predtlače. Len na

základe toho, že povinný ako dlžník podpísal zmluvu o úvere, nemožno konštatovať, že

mienil uzavrieť aj zmluvu o plnej moci s určeným advokátom. Súd dospel k záveru, že

notárska zápisnica bola spísaná na základe neplatnej a neúčinnej plnej moci, je preto

nevykonateľná a nemôže byť v tomto exekučnom konaní spôsobilým exekučným titulom,

preto exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú

a zastavil ju.  

Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním. Osobitným úkonom  

z 3. septembra 2012 doručeným súdu 7. septembra 2012 označeným ako „Návrh  

na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy

o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“ navrhla konanie

postupom podľa   § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prerušiť

a Súdnemu dvoru EÚ predložiť prejudiciálne otázky v znení ňou navrhnutom.

  Krajský súd v Žiline ako súd odvolací uznesením z 27. marca 2013, sp. zn.  

2 CoE 192/2012, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie  

za neprípustnú a jej zastavenie potvrdil, návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Čo do potvrdzujúceho výroku  

sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a okrem iného dodal,  

že po zistení, že pri spisovaní notárskej zápisnice nebol prítomný povinný a prehlásenie

o uznaní právneho záväzku a súhlas s vykonateľnosťou tejto zápisnice urobil niekto iný, bol 4 CoE 58/2013

okresný súd povinný skúmať platnosť tohto úkonu a v tejto súvislosti okresný súd neprekročil

svoje právomoci. Skonštatoval, že zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru

o neexistencii všetkých podstatných náležitostí dohody o plnej moci, v dôsledku čoho je tento

úkon absolútne neplatný. Rovnako sa stotožnil s názorom okresného súdu o neakceptovateľ-

nosti kolízie záujmov Mgr. K. a povinného v procese vzniku exekučného titulu  

a na záver uviedol, že všetky dôvody sú dostatočné pre záver o neprípustnosti predmetnej

exekúcie a nemožnosti jej ďalšieho vykonávania. Návrh oprávnenej na prerušenie konania

odvolací súd zamietol z dôvodu, že záver o neprípustnosti exekúcie sa nezakladá na aplikácii

komunitárneho práva, ale výlučne na aplikácii vnútroštátneho právneho predpisu –

Občianskeho zákonníka, preto v prejednávanej veci neexistovala potreba obrátiť   sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ. Trovy konania súd

účastníkom v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nepriznal, pretože

oprávnená v konaní úspech nemala a ostatným žiadne trovy nevznikli.  

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá

možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205  

ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,

a rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; zároveň

uviedla, že súd ju nesprávne poučil o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania odvolaním. Z uvedených dôvodov žiadala rozhodnutie odvolacieho

súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

  Proti tomuto istému uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým odvolací súd

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú   a jej zastavenie, podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť

vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila

tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad 4 CoE 58/2013

rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej veci sa už právoplatne rozhodlo  

(§ 237 písm. d/ O.s.p.) a súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu

k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala na argumentáciu uvedenú v dôvodoch

odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky  

zo 14. marca 2012, č.k. I. ÚS 120/2012-12, v súvislosti s argumentáciou oprávnenej týkajúcou

sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia (odsek 21 a 22) vyplýva, že v zmysle § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia exekučným súdom predchádza preskúmanie

exekučného titulu ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu  

na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej

stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka

spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47

Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku, ktorá spočíva vo vyznačení oprávnenej a povinnej osoby, právneho dôvodu,

predmetu a času plnenia a súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade

Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že notárska zápisnica obsahovala všetky

náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej

osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani

materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.

Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov

z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie   len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Oprávnená v tejto súvislosti poukázala

na zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok týmto doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3 a prechodné ustanovenie § 240a, podľa ktorého na notárske

zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa novelizované ustanovenie nevzťahuje.

Oprávnená zdôraznila, že ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu

osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej

pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53   4 CoE 58/2013

ods. 1 Občianskeho zákonníka ani ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane

spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne nové povinnosti či záväzky, oprávnenej

nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne

preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného

titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre

oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b  

ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky exekučný

súd mal vo svojom rozhodnutí jednoznačne uviesť, na základe čoho zistil značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku

ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala

odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie

neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ  

a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú

podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné

splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3  

ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky  

je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky  

z 12. apríla 2012, č.k. IV. ÚS 95/2010-80. Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie  

by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových

vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi

súdmi Slovenskej republiky.

  Súdny exekútor ani povinný sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

4 CoE 58/2013

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania.

  K návrhu oprávnenej (aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109  

ods. 1 písm. c/ O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS  

a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie

v podanom dovolaní špecifikovala) treba uviesť, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor

EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho

práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný

vyhovieť každému návrhu účastníka na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,  

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p.

  V prejednávanej veci oprávnená navrhla zodpovedanie týchto otázok: 1/ či je možné  

za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý  

má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu  

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe

zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy; a 2/ či je v súlade s čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady

93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi. Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej 4 CoE 58/2013

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho

dvora EÚ. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiaden dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

  V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Žiline z 27. marca 2013, sp. zn. 2 CoE 192/2012, smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,  

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

  Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod

prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie

súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil, a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/ - c/ O.s.p.). Dovolanie oprávnenej

preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.

  Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal 4 CoE 58/2013

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;  

ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999,  

R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

  Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení  

nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou

namietaných procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, f/ O.s.p.

  Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania a postúpeniu veci inému orgánu. Ide

súčasne o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka v predmetnej veci

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich   právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy v rozpore so zákonom po vecnej stránke

preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila

názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej

zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.)

namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne

právne posúdenie veci. V tejto súvislosti treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností

námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, keďže

súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Pokiaľ ide o námietku existencie prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/ O.s.p.), táto

rovnako patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia (zistenie) v každom štádiu

konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá 4 CoE 58/2013

vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,  

o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých

istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený

žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený  

(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka,  

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov

nie je rozhodujúce, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

  Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnému,

o vymoženie 326,62 Eur s príslušenstvom, na základe notárskej zápisnice z 22. októbra 2005,

nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom

na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie

nezaťažila.

  O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

  Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov

konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“,

zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej

normy. Namietala, že súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych

a skutkových návrhoch, nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci 4 CoE 58/2013

rozhodnuté. Ďalej vytýkala, že v predmetnej veci nebolo vytýčené ústne pojednávanie.

K odňatiu jej možnosti pred súdom konať a k porušeniu jen práv malo dôjsť tiež tým, že súd

prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené

zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd nesprávne exekúciu zastavil, v dôsledku čoho

jej bolo znemožnené uplatňovať svoje práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu

v exekučnom konaní.

  V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci exekučný

i odvolací súd správne posúdili otázku splnenia podmienok pre zastavenie exekučného

konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súdy preskúmavali exekučný titul z hľadiska

jeho formálnej ako aj materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne

vyplýva zo zodpovednosti exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ súd materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie,

bolo to dôvodom na zastavenie exekúcie. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca

z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia  

na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá aj počas exekučného konania.

  S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci za nespôsobilý,

sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené

v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný súd pri preskúmavaní

notárskej zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže

námietka vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.

  V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, že obsah práva

na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom

tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva  

na spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), a rovnako do neho nemožno zahrnúť ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi 4 CoE 58/2013

(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať  

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať  

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,  

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne

vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby na každý argument

strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje  

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,  

č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález

sp. zn. III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).

  Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov

nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

vyššie citovaných zákonných ustanovení.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).  

Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávnenej.

4 CoE 58/2013

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred

nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné

ustanovenie totiž v čase rozhodnutia exekučného súdu (12. mája 2011) účinné ešte nebolo

(účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný

nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 ods. 1, 2 O.s.p.).

  Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

  V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,  

že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

  Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne nevznikli. 4 CoE 58/2013

  V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia odvolacieho

súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej

republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.) a dospel

k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno

odstrániť.

  I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).  

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

  V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

  Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie  

aj vedľajší účastník.

  Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

  Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

  Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,   ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

4 CoE 58/2013

  Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie

odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol

súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,

ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu

teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

  Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

  Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

  Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

  O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

§ 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam). Oprávnená

zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania nepriznal,

lebo v tomto konaní mu žiadne trovy nevznikli i keď mu vzniklo právo na ich náhradu

v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

4 CoE 58/2013

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. januára 2014

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová