Najvyšší súd

4 ECdo 212/2013

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., v mene ktorej koná JUDr. J.,

advokát a konateľ, proti povinnej E., bývajúcej v L., M., o vymoženie 885,54 Eur s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 6 Er 1025/2011,

o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2012 sp. zn. 21

CoE 102/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala 18. augusta 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na vymoženie peňažného plnenia na podklade exekučného titulu – rozhodcovského

rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., so sídlom v B.,  

zo 6. mája 2011 sp. zn. I., ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni

vymáhané peňažné plnenie. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Dunajská Streda o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Dunajská Streda uznesením zo 14. novembra 2011 č.k.  

6 Er 1025/2011-40 žiadosť súdneho exekútora JUDr. M. o udelenie poverenia   na vykonanie

exekúcie zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že právna predchodkyňa oprávnenej

(P.) a povinná uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba považovať   za spotrebiteľskú zmluvu.

Vychádzal zo zistenia, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve a následné konanie

pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a Smernica 93/13/EHS. Výkon práv oprávnenej podľa

predmetnej rozhodcovskej doložky považoval za nezlučiteľný s normami na ochranu

spotrebiteľa i dobrými mravmi. Rozhodcovskú doložku nepovažoval za dojednanú so

spotrebiteľom (povinnou) individuálne. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka bola časťou

úverových podmienok a tie súčasťou formulárovej zmluvy, z čoho usúdil, že povinná tieto

podmienky nemohla ovplyvniť; mohla len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť

všetkým podmienkam, včítane rozhodcovskej doložky. Povinná v pozícii spotrebiteľa nemala

teda možnosť osobitne si zmluvné podmienky vyjednať. Nekalú povahu rozhodcovskej

doložky vyvodil z „obmedzenia“ práva spotrebiteľa (povinnej) ako slabšej zmluvnej strany

domáhať sa ochrany na všeobecnom súde v Slovenskej republike. Uviedol, že rozhodcovská

doložka tak ako je formulovaná odopiera možnosť povinnej brániť svoje práva pred

všeobecným súdom v prípade, ak oprávnená podá návrh na rozhodcovský súd a to pred

subjektom, ktorý si oprávnená sama zvolila a na výbere ktorého spotrebiteľ nemal žiadnu

účasť. Táto doložka preto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech povinnej ako spotrebiteľa. Považoval preto rozhodcovskú

doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a teda za podmienku neplatnú

(§ 53   ods. 5 Občianskeho zákonníka). Keďže rozhodcovský rozsudok vydaný na základe

neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže byť spôsobilým titulom na vykonanie exekúcie,

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave uznesením z 31. mája 2012 sp. zn.  

21 CoE 102/2012 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.).

Konštatoval, že súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ zisťoval, či úverová zmluva

neobsahuje neprijateľnú podmienku. Na zdôraznenie správnosti preskúmavania

rozhodcovského rozsudku uviedol, že síce podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku  

je exekučný súd oprávnený preskúmať exekučný titul len z formálnej stránky,  

ale ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, je ho povinný preskúmať aj podľa

kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, pričom poukázal  

na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci C- 40/08. Aj podľa názoru odvolacieho súdu  

má v danom prípade rozhodcovská doložka charakter neprijateľnej podmienky, ktorá

v právach a povinnostiach zmluvných strán spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech

spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a súd prvého stupňa ju opodstatnene

považoval za neplatnú. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko

slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Pokiaľ dodávateľ fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch

zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť, je namieste obava,  

do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Keďže je rozhodcovská

doložka v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, rozhodcovský súd vôbec

nemal právomoc, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno

považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená doplnené

podaním z 15. januára 2013. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil  

a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil

uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p.  

(t.j., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. (v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 237; konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).

Nedostatok právomoci súdu a prekážku „res iudicata“ dovolateľka vysvetľuje tým, že vec  

už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom, ktorý  

je vykonateľný rovnako ako rozsudky všeobecných súdov. Exekučný súd v exekučnom

konaní nebol oprávnený preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať

rozhodcovské konanie a ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný. Ak tak exekučný súd

urobil, išiel nad rámec zákona a porušil článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Na

preskúmanie rozhodcovského rozsudku súdom a jeho zrušenie zákon vyžaduje podanie

návrhu. Takýto   osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci bol potrebný, nebol

podaný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a ktorým došlo

k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo

upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky  

o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej

neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania

podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré

porovnáva s občianskym súdnym konaním. Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa

vo svetle implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej

republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery

prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch.

  Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O s.p.).

  Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,  

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej

právnej úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska (§ 239 ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,  

ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu  

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie

o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 a/, b/, c/ O.s.p.).

  Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

  Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.  

nie je prípustné.

  Pokiaľ oprávnená prípustnosť dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p.

treba uviesť, že v danej veci dovolanie nesmeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4 O.s.p. V posudzovanej veci

neprichádza preto prípustnosť dovolania podľa tohto zákonného ustanovenia do úvahy.

  Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie  

nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

  Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné  

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.  

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.     Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

  Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala oprávnená tým, že v danom

prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).

  V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7  

ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy (por. § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

  Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu  

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

  V danom prípade dovolateľka vytýkala súdom nižšieho stupňa, že v rozpore  

so zákonom preskúmavali právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom zvereného

oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej

doložky. Dovolateľka tak v skutočnosti namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú  

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) preto nešlo zo strany oprávnenej o námietku nedostatku

právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku

zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci),  

na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

  Dovolaním napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom

právomoc súdov (exekučného súdu ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, z ustanovení § 29, § 38  

ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237  

písm. a/ O.s.p. tak nebola opodstatnená.

  Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p.

mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“  

v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., videla v odmietnutí práva na uspokojenie

priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené  

a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.  

  K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, že prekážka rozsúdenej veci

(rei iudicatae - § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia  

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom,  

že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje možnosť

totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní

ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy,  

ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totožnosť

účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými

účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251  

ods. 4 O.s.p.).

  V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že predmetným exekučným konaniam

nepredchádzali žiadne iné exekučné konania s tým istým predmetom konania, ktoré  

by sa týkali tých istých účastníkov a ktoré by s konečnou platnosťou boli skončené inak, ako

vymožením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Oprávnená preto neopodstatnene

namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

  Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali dopustiť tým,  

že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237

písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných

podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní  

od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu  

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších

stupňov.

  Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

  Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá možnosť

konať pred súdom.

  Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax

je jednotná v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba považovať  

aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie,  

čím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

6 Cdo 24/2010 a sp. zn. 3 Cdo 209/2008).

  Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd i exekučný súd správne posúdili splnenie

podmienok pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

  Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora   na vykonanie exekúcie riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej

(resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky).

  Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním nekalej povahy rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval

svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,  

t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

  Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku  

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa

(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012).  

  V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná  

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

  Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,  

že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto rozhodnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenému pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

  Podľa názoru dovolacieho súdu ani námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného

odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu  

nie je opodstatnená.  

  Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

  Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

  Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď  

na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany  

(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,  

III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).

  Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

  V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predložené

listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval  

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zrozumiteľne a primerane vysvetlil. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi

rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa

uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávneného

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym

exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená,  

že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.;  

za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

  Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd   a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

  Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie  

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci  

a že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241  

ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť

dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku

upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu a preto ani

zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

  Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

  V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky  

jej však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh  

na ich priznanie.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. júla 2014  

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.  

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová