Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 ECdo 202/2013
4 CoE 61/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. B., PhD., proti povinnej V., bývajúcej v S., okres B., pre vymoženie
268,87 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde B. pod sp. zn. 2 Er 408/2003,
o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 25. apríla 2013
sp. zn. 1 CoE 39/2013, takto
r o z h o d o l :
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a.
Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdna exekútorka JUDr. L. (ďalej len „súdna exekútorka“) žiadosťou doručenou
Okresnému súdu B. 4. novembra 2003 požiadala o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
[§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)] na základe
exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej 18. júla 2003 notárom JUDr. O. v P.,
uloženej v Zbierke listín pod číslom N.. Poverením z 21. novembra 2003 exekučný súd
poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu. 4 CoE 61/2014
Exekučný súd uznesením z 1. marca 2010, č.k. 2 Er 408/2003-17, vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zároveň ju zastavil a oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke
odmenu a náhradu hotových výdavkov vo výške 74,35 Eur, do troch dní od právoplatnosti
uznesenia.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom, na základe ktorého bolo vydané
poverenie na vykonanie exekúcie bola notárska zápisnica spísaná notárom JUDr. O., že
v predmetnej notárskej zápisnici uznal za povinnú záväzok voči oprávnenej Mgr. B., ktorého
k tomu substitučne splnomocnil advokát Mgr. T.. Zo zmluvy o úvere číslo X. z 20. februára
2003, ktorá bola uzavretá medzi oprávnenou a povinnou, exekučný súd zistil, že povinná
v úverovej zmluve splnomocnila advokáta Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t.j. aby v mene povinnej uznal jej záväzok z úveru tak, aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/
O.s.p., resp. podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok). Zároveň súd
zistil, že advokáta Mgr. T. si za svojho zástupcu zvolila aj oprávnená. Urobila tak skôr ako
povinná, konkrétne už 2. januára 2003. Exekučný súd poukázal na ust. § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zastupovať iného nemôže ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Rovnako poukázal na ust. § 16 písm. a/ zák. č. 132/1990
Zb. o advokácii, podľa ktorého je advokát povinný odmietnuť poskytnutie právnej pomoci, ak
vo veci poskytol právnu pomoc inému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami toho, kto
o právnu pomoc žiada. Podľa exekučného súdu bol Mgr. T. povinný s poukazom na ust. § 16
písm. a/ zák. č. 132/1990 Zb. o advokácii odmietnuť poskytnutie právnej pomoci povinnej,
lebo na základe skoršej plnej moci už poskytoval právnu pomoc oprávnenej, ktorá mala
na veci protichodný záujem. Ak splnomocnený zástupca Mgr. T. v zmysle cit. ust. zákona
o advokácii nepostupoval, evidentne konal v rozpore so záujmami zastúpenej (povinnej).
Z tohto dôvodu sú právne úkony Mgr. T. realizované v mene povinnej v zmysle ust. § 39
Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Na základe vyššie uvedených skutočností
exekučný súd uzavrel, že notárska zápisnica ako exekučný titul je nevykonateľná, pretože
bola spísaná na základe neplatnej a neúčinnej plnej moci. Z uvedeného dôvodu bolo namieste
podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu vyhlásiť za
neprípustnú a zastaviť ju. O náhrade trov exekúcie exekučný súd rozhodol podľa § 203 ods. 1
Exekučného poriadku, nakoľko podľa jeho názoru oprávnená zavinila zastavenie exekúcie
tým, že predložila nespôsobilý exekučný titul.
4 CoE 61/2014
Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním. Procesným úkonom
z 3. septembra 2012 označeným ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“, doručeným súdu
7. septembra 2012, oprávnená navrhla prerušiť konanie; zároveň doplnila svoju právnu
argumentáciu k podanému odvolaniu.
Krajský súd v Prešove uznesením z 25. apríla 2013, sp. zn. 1 CoE 39/2013, napadnuté
uznesenie ako vecne správne potvrdil, návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol
a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodal, že zákon
nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z hľadiska toho, či mu predchádzalo alebo
nepredchádzalo preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva. V tomto zmysle
notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká
sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu súdu. V tejto súvislosti však dodal, že by nebolo
možné pripustiť exekúciu na základe exekučnej notárskej zápisnice, najmä vzhľadom
na jej mimosúdny spôsob vzniku vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej
alebo ústavnej hodnoty, na ktorých je nutné bezpodmienečne trvať. Pokiaľ ide o notársku
zápisnicu ako exekučný titul, zákonodarca hlavný dôraz kládol na výslovný súhlas povinnej
osoby s exekúciou. Nepochybne až tento prejav vôle povinnej osoby realizuje z notárskej
zápisnice verejnú listinu spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti
uvedenej v jej obsahu.
Odvolací súd v zhode s exekučným súdom konštatoval, že pri zastupovaní povinnej pri
spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretože za povinnú uznala
záväzok osoba, ktorej záujmy boli v rozpore so záujmami zastupovanej. Aspekt zjavnosti
vyplýval už len zo samotnej skutočnosti, že oprávnená predformulovala Mgr. T. vo
formulárovej zmluve o úvere a teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinnej. Za povinnú tak
konal advokát, ktorý o povinnej mohol mať v čase prijatia splnomocnenia len takú vedomosť,
že je v omeškaní s peňažným záväzkom a že si ho povinná nevybrala. Tento stav nasvedčuje,
že prijatím splnomocnenia sa advokát zaviazal konať podľa pokynov a v prospech oprávnenej
s tým, že existencia tohto právneho vzťahu medzi splnomocnencom dlžníka a oprávnenou sa
dá vyvodiť zo splnomocnenia bez spísania notárskej zápisnice. Dlžník sa udeleným 4 CoE 61/2014
splnomocnením vopred vzdal svojho práva na uznanie, resp. neuznanie dlhu v čase, keď ešte
nemal a ani nemohol mať vedomosť o jeho prípadnom vzniku a výške.
Podľa odvolacieho súdu bola v danom prípade notárska zápisnica ako exekučný titul
v rozpore so zákonom, preto nemala vlastnosť materiálnej vykonateľnosti a na základe nej tak
neboli splnené podmienky na vedenie exekúcie. Postup exekučného súdu, ktorým vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, preto odvolací súd považoval za vecne správny. Z tohto
dôvodu napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
V súvislosti s návrhom oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
s požiadavkou, aby súdnemu dvoru boli predložené prejudiciálne otázky v znení
špecifikovanom v návrhu, odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh nie je dôvodný.
Zdôvodnil to ustálenou judikatúrou súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že je vecou členských
štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú
podmienku v spotrebiteľskej zmluve.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá
možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a je nepreskúmateľné. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Proti tomuto istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie
exekučného súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tiež
odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala
v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237
O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci
sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal možnosť 4 CoE 61/2014
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný
urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej
uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležite dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo
v dovolaní rozvinula.
Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala na argumentáciu uvedenú
v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012,
sp. zn. I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia
povinnosti exekučného súdu skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva.
Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom, ako
aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie.
Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti
exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodržaní formy
notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna
stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie
oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby
s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica
obsahovala všetky náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného
súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie podmienky formálnej, ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.
Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov
z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie
len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na zákon č. 384/2008 Z.z.,
ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41
ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon,
resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznila, že ustanovenie zmluvy o úvere,
ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene
uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou
podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani ustanovenie § 23a 4 CoE 61/2014
ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba neprevzala žiadne
nové povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli žiadne nové práva, či výhody. Udelením
plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto
plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinná mohla
plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Podľa dovolateľky exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú
podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka.
Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu aj to, že vec nesprávne právne posúdil
z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení
právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevyrovnal
sa s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo
považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým
dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Podľa dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho
zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3
ods. 3 smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom
prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“. Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.
IV. ÚS 95/2012. Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť
komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej
z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej
republiky.
Povinná a ani súdna exekútorka sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
4 CoE 61/2014
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh
nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie
len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani
v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho
dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy
komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,
ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredložil na posúdenie 4 CoE 61/2014
súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore
so zákonom. Podľa názoru dovolacieho súdu otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre
riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie
dovolacieho konania.
Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená
v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním
napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.
nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne 4 CoE 61/2014
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených
procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. 4 CoE 61/2014
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29,
§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnej
pre vymoženie 268,87 Eur s príslušenstvom, na základe notárskej zápisnice spísanej
18. júla 2003 notárom JUDr. O., uloženej v Zbierke listín pod číslom N., vedenému na
Okresnom súde B. pod sp. zn. 2 Er 408/2003 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo
veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie
uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré 4 CoE 61/2014
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu
začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces.
Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, že nebola oboznámená
s obsahom argumentov a nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd
nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho jej nebolo
umožnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom
konaní.
V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd
i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej, ako
aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva
zo zodpovednosti exekučného súdu už za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ
materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo
to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku, teda preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená
za neprípustnú) nemožno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
ale naopak, trvá aj počas exekučného konania.
4 CoE 61/2014
S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie
uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinnej, ktoré
je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) sa dovolací súd v celom
rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení
odvolacieho súdu i súdu exekučného. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej
zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže námietka
vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť,
že obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),
resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru
Ústavného súdu SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
4 CoE 61/2014
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov
nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery
exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred
nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné
ustanovenie totiž v čase rozhodnutia exekučného súdu (1. marca 2010) účinné ešte nebolo
(účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný
nariadiť pojednávanie ani odvolací súd.
Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov 4 CoE 61/2014
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný (bod II. výroku).
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy
nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.)
a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
4 CoE 61/2014
Podľa § 201 O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie
odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol
súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,
ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu
teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto
rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. 4 CoE 61/2014
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam).
Oprávnená zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania
nepriznal, lebo v tomto konaní jej žiadne trovy nevznikli i keď jej vzniklo právo
na ich náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta
O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júla 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová