Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 ECdo 201/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., so sídlom v K., zastúpenej   spoločnosťou JUDr. M., advokát, s.r.o., so sídlom v B., proti povinnej H.,

bývajúcej B., o vymoženie 8,30 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod

sp. zn. 15 Er 825/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach

z 29. mája 2013 sp. zn. 12 CoE 346/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trebišov uznesením z 25. apríla 2012 č.k. 15 Er 825/2010 exekúciu voči

povinnej zastavil po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia

uviedol, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá poistná zmluva, ide o zmluvu

spotrebiteľskú a vzhľadom na túto skutočnosť aplikoval na daný právny vzťah právnu úpravu

týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa. Okresný súd vychádzajúc aj z ustanovení Smernice Rady

93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 a právnej

úpravy spotrebiteľských zmlúv obsiahnutej v Občianskom zákonníku zistil, že rozhodcovská

doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje

voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom. Už túto skutočnosť

je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa, pričom

spotrebiteľ si osobitne nevyjednal rozhodcovskú doložku a nemal na výber vzhľadom  

na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. V danom prípade exekučný súd nemal pochybnosť o tom, že ustanovenie rozhodcovskej doložky v zmluve je v rozpore  

aj s neskoršie prijatým ustanovením § 53 ods. 4 písmeno r/ Občianskeho zákonníka. Ďalej súd

prvého stupňa uviedol, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, ktorá

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa a je v rozpore s ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako  

aj s príslušnými ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS a zároveň je v rozpore s dobrými

mravmi.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením z 29. mája 2013 sp. zn.

12 CoE 346/2012 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia

uviedol, že odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Poukázal

na to, že okresný súd správne považoval danú zmluvu za spotrebiteľskú, na ktorú je potrebné

aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva a následne sa v plnom rozsahu stotožnil  

s odôvodnením uznesenia okresného súdu, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve

vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Z obsahu spisu nevyplýva,  

že by rozhodcovská doložka bola individuálne vyjednaná so spotrebiteľom, tak ako   to v odvolaní tvrdí oprávnená a keďže ho núti podrobiť sa rozhodcovskému konaniu,  

je v neprospech spotrebiteľa. Poukázal, že listy oprávneného z 22. apríla 2008   a 15. mája 2008 nemožno považovať za návrhy na uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa  

§ 43a OZ. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu.

Rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani

sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenej voči povinnej

vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 237

písm. a/ a f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Poukázala na to, že ani

okresný a ani krajský súd (exekučné súdy) jasne neuviedli, v čom bola rozhodcovská doložka

medzi oprávnenou a povinnou chybná do takej miery, že by odôvodňovala takýto zásah  

do práva oprávnenej na vykonanie exekúcie. Uznesenie odvolacieho súdu nepovažuje

dovolateľka za riadne odôvodnené. Oba súdy opomenuli odôvodniť právnu možnosť

povinnej, ktorá je uvedená v osobitných zmluvných dojednaniach. Poukázala na rozhodnutie

C – 40/08 ASTURCOM. Postupovala v súlade so zmluvou vymáhať pohľadávku od povinnej. Ďalej uviedla, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci (§ 237  

písm. a/ O.s.p.), lebo súd v exekučnom konaní nie je oprávnený skúmať (ne)prijateľnosť

rozhodcovskej doložky a nesmie ani preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia označeného

za exekučný titul. Poukazovala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

5 Cdo 147/2002. Jediná zmienka, kedy je exekučný súd oprávnený preskúmavať spornosť

výroku rozhodcovského súdu je nastolená v § 45 zákon č. 244/2002 Z.z. Dala do pozornosti  

aj sporný výklad Smernice 93/13/EHS a jej prílohy 1 písm. g/. Zároveň uviedla, že konanie  

je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241  

ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Záver o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva  

zo samotnej jej existencie, ale z konkrétnych skutkových okolností každého jednotlivého

prípadu, ktoré môžu spôsobiť, že procesné postavenie spotrebiteľa môže byť v hrubom

nepomere k procesnému postaveniu dodávateľa. Poukázala na to, že súdy navyše vec

nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a to najmä v otázkach exekučného

prieskumu vykonávaného súdom v zmysle § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., ďalej individuálneho

dojednania rozhodcovskej doložky a jej (ne)platnosti. Poukázala na rozhodnutie Krajského

súdu v Prešove, sp. zn. 10 CoE 51/2011, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoE 56/2013 a 41 CoE 138/2013 a uviedla, že povinná mala možnosť uplatniť právo  

na voľbu medzi jurisdikciou všeobecného súdu a rozhodcovského súdu. Žiadala odložiť

vykonateľnosť dovolaním napadnutého uznesenia krajského súdu.

Povinná sa k dovolaniu vyjadrila. Poukázala na neplatnosť rozhodcovskej doložky,

ako neprijateľnej zmluvnej podmienky a na genézu jednotlivých udalostí, ktoré predchádzali

uzavretiu zmluvy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas oprávnená, zastúpená v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či dovolanie oprávnenej smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V zmysle § 243c O.s.p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia  

o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92  

ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/

O.s.p. súd, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal  

na takéto konanie podnet.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p.

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie

súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie  

je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,  

že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo  

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239  

ods. 2 O.s.p.).

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení, preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených  

v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie  

nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa § 237 O.s.p.  

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo  

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. b/ až e/, g/ O.s.p. nenamietala

a tieto nezistil ani dovolací súd.

Oprávnená vo svojom dovolaní namietala vadu v zmysle § 237 písm. a/ a f/ O.s.p. Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú

spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú  

a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem

iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní,  

len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá  

má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť  

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu  

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.

Vyčíta im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke,  

na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú  

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú

dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch

stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založili svoje rozhodnutia

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 sp. zn.  

4 Cdo 11/2012).

V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí  

do ich právomoci.

Oprávnená v dovolaní ďalej namietala, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred

súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým,  

že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez  

jej účasti.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním

exekúcie. Aj keď v danej veci je dovolaním napadnuté rozhodnutie vydané v štádiu po vydaní

poverenia, kedy súd exekúciu zastavil, nič na tom nemení táto skutočnosť, pretože súdu

vyplýva možnosť preskúmať exekučný titul, ale aj kedykoľvek, z úradnej moci (§ 45 ZRK).

Preto pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn.  

3 Cdo 122/2011). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy  

v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,  

ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.  

6 Cdo 1/2012).

Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci

Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav

medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,

vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd  

má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého

týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez

účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami

potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,  

s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Dovolací súd ďalej skúmal, či postupom súdov v danej veci (keď súd prvého stupňa

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia nezamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, ale konanie zastavil podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní) nebola oprávnenej odňatá možnosť realizovať tie procesné

oprávnenia, ktoré zodpovedajú štádiu exekučného konania, do ktorého sa toto konanie

dostalo, teda či týmto postupom nebola oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom podľa

§ 237 písm. f/ O.s.p.

V prejednávanej právnej veci tým, že súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie

podľa § 42 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. uznesením, proti ktorému je prípustné

odvolanie, ktoré aj bolo podané a vec bola prejednaná odvolacím súdom, bola zachovaná

zásada dvojinštančnosti konania. Účastníci neboli ukrátení na svojich procesných právach   v porovnaní so situáciou, ak by súd postupoval v zmysle ustanovenia § 44  

ods. 3, 4 Exekučného poriadku, pretože proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie je síce prípustné odvolanie, no proti uzneseniu o následnom

zastavení exekučného konania (po právoplatnosti uznesenia, ktorým bola žiadosť zamietnutá),

odvolanie prípustné nie je.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu spisu nezistil, že by oprávnenej nejakým

závadným procesným postupom súdu bola znemožnená realizácia procesných práv

priznaných jej procesným predpisom. Vo vzťahu k oprávnenej nedošlo postupom súdov  

k odňatiu možnosti pred ním konať, týmto postupom nedošlo ani k porušeniu zásady

dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.

Dovolací súd sa ďalej zaoberal námietkou dovolateľky, či rozhodnutia súdov nižších

stupňov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Po preskúmaní

veci však dospel k záveru, že táto námietka dovolateľky taktiež nie je dôvodná.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany  

(III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry

vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované  

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,  

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,  

že v   odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody svojho rozhodnutia a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdil (aj so zreteľom na obsah odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať  

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy  

sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení

a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,

že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť  

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu  

(napr. I. ÚS 188/06).

Pokiaľ ide o úplnosť zistenia skutkového stavu veci, treba uviesť, že v zmysle

ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne

skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným

prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno

úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani

prieskumu vykonaného dokazovania.

Záverom dovolací súd pre úplnosť k námietkam dovolateľky ohľadne právneho

posúdenia veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.  

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému  

nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. januára 2015

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová