Najvyšší súd
4 ECdo 20/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D., so sídlom U., proti povinnej M.,
bývajúcej v K., o vymoženie 30,87 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice
I pod sp. zn. 16 Er 1199/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v
Košiciach z 29. júla 2013 sp. zn. 13 CoE 385/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie
sumy 30,87 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku
Arbitrážneho súdu v Košiciach z 8. marca 2010 sp. zn. 2 C 1378/2009. Súdny exekútor
doručil 18. marca 2011 Okresnému súdu Košice I podľa § 44 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Košice I uznesením z 28. mája 2012 č.k. 16 Er 1199/2011-33 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal
na to, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý je podkladom na vykonanie exekúcie, sa týka
životného a úrazového poistenia v zmysle poistnej zmluvy uzavretej účastníkmi konania
28. októbra 2007, súčasťou ktorej boli aj Všeobecné poistné podmienky (ďalej len „poistná zmluva“). Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že poistná zmluva je spotrebiteľská zmluva.
Zohľadnil, že sa účastníci dohodli, že všetky prípadné spory medzi nimi vzniknuté z tohto
právneho vzťahu, budú prejednané pred rozhodcovským súdom. V nadväznosti na to pristúpil
k posúdeniu, či sa nejedná o neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.
Táto doložka narušuje rovnováhu účastníkov daného právneho vzťahu, dodávateľa
zvýhodňuje na úkor spotrebiteľa a vytvára nerovnaké faktické podmienky ochrany ich práv.
Dospel k záveru, že spotrebiteľ sa v danom prípade v rozpore s princípmi právneho štátu
vopred vzdal svojho práva na účinnú ochranu, lebo pristúpil na to, že spory medzi účastníkmi
budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Keďže rozhodcovská doložka nebola
individuálne dojednaná, napĺňa znaky neprijateľnej podmienky v zmysle § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka a je v súlade s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne
neplatná. To odôvodňuje záver o neprijateľnosti uvedenej rozhodcovskej doložky. Z týchto
dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru, že predmetná rozhodcovská doložka je neplatná
(§ 53 ods. 1 a 5, § 54 Občianskeho zákonníka účinného v znení v čase uzavretia poistnej
zmluvy). Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu
vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý oprávnená označila za exekučný titul. Vzhľadom
na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 29. júla 2013 sp. zn.
13 CoE 385/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že všeobecné poistné podmienky v časti XV. bod 1 obsahujú tzv.
rozhodcovskú doložku, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodujú
v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Podľa bodu 5, rozhodnutie
rozhodcovského súdu v spore je rozhodnutím konečným a nemožno ho preskúmavať iným
rozhodcom alebo rozhodcovským súdom. V § 53 ods. 4 písm. f/ Občianskeho zákonníka
sa uvádza, že za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä
ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa odseku 5,
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Poistná zmluva
bola uzatvorená 28. októbra 2007, pričom Občiansky zákonník v § 53 považuje
za neprijateľnú zmluvnú podmienku rozhodcovskú doložku, aby spory s dodávateľom sa riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Takáto rozhodcovská doložka je neplatná a bez
platnej rozhodcovskej doložky nemohol vo veci rozhodovať rozhodca. Oprávnená nemá titul
na vedenie exekúcie podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože vo veci rozhodoval
neprávomocný orgán.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Poukázala
na to, že okresný ani krajský súd jasne neuviedol, v čom bola rozhodcovská doložka medzi
oprávnenou a povinnou chybná do takej miery, že by odôvodňovala zásah do práva
oprávnenej na vykonanie exekúcie. Podľa názoru oprávnenej tým, že súd prvého stupňa
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre
takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, došlo k porušeniu čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, lebo takýmto rozhodnutím sa jej v exekučnom konaní odoprelo právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia. Ide tak o vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti
oprávnenej konať pred súdom. Taktiež namietala, že i keď sa v exekučnom konaní
vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len vykonali dokazovanie listinnými
dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie. Nenariadením pojednávania
jej tak odňali možnosť pred súdom konať, vyvrátiť alebo oslabiť právny názor, ktorý
je základom pre rozhodnutie súdov. Uviedla, že rozhodnutia súdov nižšieho stupňa
sú nepreskúmateľné, čo spôsobuje ich arbitrárnosť. Zároveň uviedla, že konanie je postihnuté
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Zdôraznila, že súdy konkrétny skutkový stav ani nezistili. Zákon použitie rozhodcovskej
zmluvy v spotrebiteľských zmluvách totiž nezakazuje. Nie každá rozhodcovská doložka
je teda automaticky (ex lege) neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Záver o nekalom
charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva zo samotnej jej existencie, ale z konkrétnych
skutkových okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré môžu spôsobiť, že procesné
postavenie spotrebiteľa môže byť v hrubom nepomere ku procesnému postaveniu dodávateľa.
Poukázala na to, že súdy navyše vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmala, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný
(§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.)
alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1 písm. b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd
vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu
prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uzneseniu o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,
preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa § 237 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. nenamietala
a tieto nezistil ani dovolací súd.
Oprávnená v dovolaní namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým,
že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania
a bez jej účasti.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného
konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený
a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky
konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul
nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120
až § 136 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom
na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania
a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej
a povinného. Táto námietka dovolateľky je vzhľadom na uvedené nedôvodná.
Dovolací súd ďalej k námietkam dovolateľky pre úplnosť uvádza, že pokiaľ oprávnená
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,
ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Dovolací súd sa ďalej zaoberal námietkou dovolateľky, či rozhodnutia súdov nižších
stupňov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Po preskúmaní
veci však dospel k záveru, že táto námietka dovolateľky taktiež nie je dôvodná.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry
vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,
že v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré žiadosť súdnej exekútorky o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil
(aj so zreteľom na obsah odvolania oprávnenej) a prečo sa ďalšími námietkami oprávnenej
nezaoberal. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,
resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva
aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ dovolateľka tvrdila existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu,
že jej nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa nemohla vopred vyjadriť
k právnym dôvodom, ktoré súd prvého stupňa vo veci uplatnil ex offo a na ktorých založil
svoje rozhodnutie, ani táto jej námietka neobstojí. Oprávnená predsa mala možnosť predniesť
svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam, a to v odvolaní
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj využila. Dovolací súd poukazuje, že v danej
situácii oprávnená už cestou riadneho opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel,
jej tvrdenie o odňatí možnosti pred súdom konať nemá tak žiadne opodstatnenie (k tomu
porovnaj R 39/1993). Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania,
napr. na súde prvého stupňa, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde
(Le Compte, Van Leuven a De Meyere v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v. Rakúsko
z 26. marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko z 29. mája 1986; porovnaj tiež uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013).
Pokiaľ ide o námietku oprávnenej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže
byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním,
ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu vykonaného dokazovania.
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada konania
je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd pre úplnosť k námietkam dovolateľky ohľadne právneho
posúdenia veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že si nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. novembra 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová