Najvyšší súd

4 ECdo 20/2014

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D., so sídlom U., proti povinnej M.,

bývajúcej v K., o vymoženie 30,87 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice

I pod sp. zn. 16 Er 1199/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v

Košiciach z 29. júla 2013 sp. zn. 13 CoE 385/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie

sumy 30,87 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku

Arbitrážneho súdu v Košiciach z 8. marca 2010 sp. zn. 2 C 1378/2009. Súdny exekútor

doručil 18. marca 2011 Okresnému súdu Košice I podľa § 44 zákona č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie.

Okresný súd Košice I uznesením z 28. mája 2012 č.k. 16 Er 1199/2011-33 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal  

na to, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý je podkladom na vykonanie exekúcie, sa týka

životného a úrazového poistenia v zmysle poistnej zmluvy uzavretej účastníkmi konania  

28. októbra 2007, súčasťou ktorej boli aj Všeobecné poistné podmienky (ďalej len „poistná zmluva“). Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že poistná zmluva je spotrebiteľská zmluva.

Zohľadnil, že sa účastníci dohodli, že všetky prípadné spory medzi nimi vzniknuté z tohto

právneho vzťahu, budú prejednané pred rozhodcovským súdom. V nadväznosti na to pristúpil

k posúdeniu, či sa nejedná o neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.

Táto doložka narušuje rovnováhu účastníkov daného právneho vzťahu, dodávateľa

zvýhodňuje na úkor spotrebiteľa a vytvára nerovnaké faktické podmienky ochrany ich práv.

Dospel k záveru, že spotrebiteľ   sa v danom prípade v rozpore s princípmi právneho štátu

vopred vzdal svojho práva na účinnú ochranu, lebo pristúpil na to, že spory medzi účastníkmi

budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Keďže rozhodcovská doložka nebola

individuálne dojednaná, napĺňa znaky neprijateľnej podmienky v zmysle § 53  

ods. 1 Občianskeho zákonníka a je v súlade s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne

neplatná. To odôvodňuje záver o neprijateľnosti uvedenej rozhodcovskej doložky. Z týchto

dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru, že predmetná rozhodcovská doložka je neplatná

(§ 53 ods. 1 a 5, § 54 Občianskeho zákonníka účinného v znení v čase uzavretia poistnej

zmluvy). Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu

vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý oprávnená označila za exekučný titul. Vzhľadom  

na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 29. júla 2013 sp. zn.

13 CoE 385/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219

ods. 1 O.s.p. potvrdil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že všeobecné poistné podmienky v časti XV. bod 1 obsahujú tzv.

rozhodcovskú doložku, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodujú

v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Podľa bodu 5, rozhodnutie

rozhodcovského súdu v spore je rozhodnutím konečným a nemožno ho preskúmavať iným

rozhodcom alebo rozhodcovským súdom. V § 53 ods. 4 písm. f/ Občianskeho zákonníka  

sa uvádza, že za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä

ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,  

aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa odseku 5,

neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Poistná zmluva

bola uzatvorená 28. októbra 2007, pričom Občiansky zákonník v § 53 považuje  

za neprijateľnú zmluvnú podmienku rozhodcovskú doložku, aby spory s dodávateľom sa riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Takáto rozhodcovská doložka je neplatná a bez

platnej rozhodcovskej doložky nemohol vo veci rozhodovať rozhodca. Oprávnená nemá titul  

na vedenie exekúcie podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože vo veci rozhodoval

neprávomocný orgán.  

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 237

písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Poukázala  

na to, že okresný ani krajský súd jasne neuviedol, v čom bola rozhodcovská doložka medzi

oprávnenou a povinnou chybná do takej miery, že by odôvodňovala zásah do práva

oprávnenej na vykonanie exekúcie. Podľa názoru oprávnenej tým, že súd prvého stupňa

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre

takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, došlo k porušeniu čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, lebo takýmto rozhodnutím sa jej v exekučnom konaní odoprelo právo  

na výkon vykonateľného rozhodnutia. Ide tak o vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti

oprávnenej konať pred súdom. Taktiež namietala, že i keď sa v exekučnom konaní  

vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len vykonali dokazovanie listinnými

dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie. Nenariadením pojednávania  

jej tak odňali možnosť pred súdom konať, vyvrátiť alebo oslabiť právny názor, ktorý  

je základom pre rozhodnutie súdov. Uviedla, že rozhodnutia súdov nižšieho stupňa  

sú nepreskúmateľné, čo spôsobuje ich arbitrárnosť. Zároveň uviedla, že konanie je postihnuté

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).

Zdôraznila, že súdy konkrétny skutkový stav ani nezistili. Zákon použitie rozhodcovskej

zmluvy v spotrebiteľských zmluvách totiž nezakazuje. Nie každá rozhodcovská doložka  

je teda automaticky (ex lege) neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Záver o nekalom

charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva zo samotnej jej existencie, ale z konkrétnych

skutkových okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré môžu spôsobiť, že procesné

postavenie spotrebiteľa môže byť v hrubom nepomere ku procesnému postaveniu dodávateľa.

Poukázala na to, že súdy navyše vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)

skúmala, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.)

alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239  

ods. 1 písm. b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd

vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu

prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uzneseniu o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,

preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených  

v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie  

nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa § 237 O.s.p.  

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo  

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. nenamietala

a tieto nezistil ani dovolací súd.

Oprávnená v dovolaní namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým,  

že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania  

a bez jej účasti.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného

konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie

exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený

a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky

konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul  

nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120  

až § 136 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom

na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania  

a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie  

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej

a povinného. Táto námietka dovolateľky je vzhľadom na uvedené nedôvodná.

Dovolací súd ďalej k námietkam dovolateľky pre úplnosť uvádza, že pokiaľ oprávnená

v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,  

je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy  

v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,  

ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.   6 Cdo 1/2012).

V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo  

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.

Dovolací súd sa ďalej zaoberal námietkou dovolateľky, či rozhodnutia súdov nižších

stupňov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Po preskúmaní

veci však dospel k záveru, že táto námietka dovolateľky taktiež nie je dôvodná.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany  

(III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry

vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované  

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,  

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,  

že v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré žiadosť súdnej exekútorky o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil  

(aj so zreteľom na obsah odvolania oprávnenej) a prečo sa ďalšími námietkami oprávnenej

nezaoberal. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,  

resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva  

aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Pokiaľ dovolateľka tvrdila existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu,  

že jej nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa nemohla vopred vyjadriť  

k právnym dôvodom, ktoré súd prvého stupňa vo veci uplatnil ex offo a na ktorých založil

svoje rozhodnutie, ani táto jej námietka neobstojí. Oprávnená predsa mala možnosť predniesť

svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam, a to v odvolaní

proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj využila. Dovolací súd poukazuje, že v danej

situácii oprávnená už cestou riadneho opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel,  

jej tvrdenie o odňatí možnosti pred súdom konať nemá tak žiadne opodstatnenie (k tomu

porovnaj R 39/1993). Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania,  

napr. na súde prvého stupňa, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde  

(Le Compte, Van Leuven a De Meyere v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v. Rakúsko  

z 26. marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko z 29. mája 1986; porovnaj tiež uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013).

Pokiaľ ide o námietku oprávnenej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže

byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním,  

ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)

vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu vykonaného dokazovania.

Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada konania  

je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Záverom dovolací súd pre úplnosť k námietkam dovolateľky ohľadne právneho

posúdenia veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.  

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému  

nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že si nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. novembra 2014

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová