4 ECdo 199/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná ako konateľ

advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej V. D., bývajúcej V., o vymoženie

1 707,27 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 15 Er 691/2011,

o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. januára 2013, sp. zn. 8

CoE 154/2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou Okresnému súdu Nitra (ďalej len „exekučný

súd“) 18. júla 2011 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie  

1 507,27 eur s príslušenstvom [§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej  

len „Exekučný poriadok“)] na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. zo 6. apríla

2011,   sp. zn. SR 01882/11 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorým bola povinnej  

ako žalovanej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenej ako žalobkyni 1 707,27 eur

s príslušenstvom do troch dní od právoplatnosti rozsudku.  

2   4 ECdo 199/2013

Exekučný súd uznesením z 19. januára 2012, č. k. 15 Er 691/2011-10 zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.   Rozhodnutie odôvodnil

nespôsobilosťou rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom, pretože rozhodcovský

súd nemal právomoc ho vydať. Rozhodcovský súd totiž odvodzoval svoju právomoc

z rozhodcovskej doložky dohodnutej medzi oprávnenou a povinnou v zmluve o úvere  

(vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ako súčasti tejto zmluvy) majúcej charakter

spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská doložka mala podľa názoru exekučného súdu

charakter neprijateľnej, a teda neplatnej zmluvnej podmienky, pretože nebola dohodnutá

individuálne (bola súčasťou   štandardnej formulárovej zmluvy, t. j. zmluvy, ktorej návrh  

bol obsahom vopred pripraveného a hromadne používaného tlačiva) a spôsobovala značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej  

ako spotrebiteľky, keďže ju nútila, v prípade podania žaloby voči nej oprávnenou  

na rozhodcovskom súde, podrobiť sa rozhodcovskému konaniu bez možnosti domáhať  

sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením   z 31. januára 2013, sp. zn. 8 CoE 154/2012 uznesenie exekučného súdu potvrdil a návrh

oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Potvrdenie uznesenia odôvodnil jeho vecnou

správnosťou stotožňujúc sa so skutkovými i právnymi závermi exekučného súdu.  

Zamietnutie návrhu na prerušenie konania odôvodnil § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktorý

zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný

zákon. Pretože v danej veci takýto osobitný predpis neexistuje a Exekučný poriadok výslovne

vylučuje prerušenie exekučného konania, návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,  

aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie exekučného súdu zrušil a veci vrátil

na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241

ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.

konkretizovala vadami konania podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a   f/ O.s.p. (t.j. sa rozhodlo  

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo

alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, a že účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom). Zároveň navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil a požiadal Súdny

dvor Európskej únie o výklad v dovolaní špecifikovaných prejudiciálnych otázok.

3   4 ECdo 199/2013

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., najprv skúmal či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (ktoré v spojení s § 243c O.s.p. primerane

platí aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol,  

že požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

medzinárodnej zmluvy, t. j. ak dospel k záveru, že je potrebné podať výklad komunitárneho

práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbežnej otázky  

je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia

v prejednávanej veci.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie  

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor

Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy

EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd

proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka  

nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo

že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V preskúmavanej veci dovolateľka navrhla predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie

prejudiciálne otázky: 1. či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať

tak, že zakazuje rozhodovať spory zo spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej

doložky rozhodcovským súdom, ak je rozhodcovská doložka individuálne dojednaná,  

2. či   je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje 4   4 ECdo 199/2013

uzatvorenie rozhodcovskej doložky s konkrétnym obsahom špecifikovaným dovolateľkou

a použitým v spotrebiteľskej   zmluve v predmetnej veci a 3. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi.

Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok

nevyžaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej

veci relevantné, pretože pokiaľ ide o otázku č. 1, nešlo v tejto veci o prípad   individuálne

dojednanej rozhodcovskej doložky a prípadná odpoveď na túto otázku ani nevyvoláva žiadne

pochybnosti, a otázky č. 2 a 3 sa netýkali výkladu práva Európskej únie, ale posúdenia súladu

konkrétnej rozhodcovskej doložky, resp. rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym

právom. Dovolací súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloženia

prejudiciálnych otázok zamietol.  

V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania   (§ 243a ods. 3

O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému  

ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev  

(§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie,  

vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu,

potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie

výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) 5   4 ECdo 199/2013

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.  

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu  

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,  

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým,  

že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať

a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to,  

že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali súlad exekučného titulu

s hmotným právom. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

V predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom

právomoc súdov (exekučného súdu, ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení  

§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle  

§ 237 písm. a/ O.s.p. tak nebola opodstatnená.

Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne

rozhodnutej veci, resp. v prekážke začatého konania, a v nedostatku návrhu na začatie 6   4 ECdo 199/2013

konania, boli zjavne nedôvodné a nenáležité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád  

je zrejmé, že dovolateľka nimi v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu

príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda

nesprávne právne posúdenie veci.  

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza  

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov  

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia

Dôvodná nebola ani dovolacia námietka o odňatí možnosti oprávnenej konať   pred súdom, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím o zastavení exekúcie. O vadu konania

spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

ide predovšetkým vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

uplatňovať procesné práva, ktoré mu priznáva platná právna úprava. K odňatiu možnosti

konať pred súdom môže dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj jeho nesprávnym

procesným rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto rozhodnutím môže  

byť aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom stanovené

podmienky. Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke

exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto

rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov

v exekučnom konaní.  

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd  

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu,   bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť 7   4 ECdo 199/2013

otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej

zmluvy (rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,  

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku,  

t. j. oprávnenie v každom štádiu exekučného konania (teda aj v prebiehajúcej exekúcii)

skúmať existenciu exekučného titulu.

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,

ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných

orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý

nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie

za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho

nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, resp. subjektu,

ak tento orgán, resp. subjekt,   nemal právomoc (oprávnenie) ho vydať, pokiaľ to právna

úprava nevylučuje.

V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) vylučuje skúmanie

(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor,  

je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho

vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.

8   4 ECdo 199/2013

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde  

sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy  

(§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom

konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

v iných, než spotrebiteľských veciach, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol,  

že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského

konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd

oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.

Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o   rozhodcovskom konaní

v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho

z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach

a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana

spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne

a kvality života občanov.

Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné

právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti 9   4 ECdo 199/2013

komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté,  

že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda

bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv  

až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná  

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Správne z tejto skutočnosti vyvodili nevyhnutný právny dôsledok,  

a to nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Dovolací súd  

sa stotožňuje s právnymi závermi odvolacieho súdu i exekučného súdu a v podrobnostiach  

na ne poukazuje.

Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť

konať pred súdom.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho nebola dôvodná. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd

dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením

obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o tom, že rozhodcovská doložka bola neprijateľnou (neplatnou) zmluvnou podmienkou  

a že ako neplatná mala za následok nedostatok oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie

rozhodcovského rozsudku a tým aj nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným

titulom.

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením

zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada

znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami

a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či už protistranou alebo

na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo

dôkaz mohol vyžiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,

Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,

2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,

vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť   10   4 ECdo 199/2013

je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho

procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť

najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla

v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania  

napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania

pred nimi.

Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup

exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného,

neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti

rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu,  

za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie

odvolanie, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou   oprávneného vyjadriť

svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého

listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor,

vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval

zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady

účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným

zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.  

V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu

exekučného súdu o zastavení exekúcie aj využila a v podanom opravnom prostriedku

vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti

rozhodcovskej doložky.

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým,  

že exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie, pretože v čase rozhodovania tohto súdu

takáto povinnosť uzákonená nebola. Jej neskoršie včlenenie do zákona bolo dôsledkom

zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová správa k zákonu č. 230/2012 Z. z.

Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku  

byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky bola listina

obsahujúca túto doložku (úverová zmluva), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu

nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, 11   4 ECdo 199/2013

ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti

písomnej rozhodcovskej doložky bolo právnou otázkou. Nariadenie pojednávania by za týchto

okolností, ako aj s prihliadnutím na možnosť opravného konania, bolo zbytočné a odporovalo

zásade hospodárnosti konania. Vykonanie dôkazu listinou jej prečítaním alebo oznámením

obsahu na pojednávaní vyžaduje ustanovenie § 129 ods. 1 O.s.p., ktoré primerane platí aj pre

exekučné konanie, len ak sa nariaďuje pojednávanie.    

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.  

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V konaní o dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej právo na náhradu trov

konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky

nepriznal povinnej náhradu trov tohto konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151

O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 28. júla 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová