Najvyšší súd Slovenskej republiky  

4 ECdo 191/2014

 

  4 CoE 85/2014  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,

PhD., advokát a konateľ, proti povinnému neb. J., naposledy bývajúcemu vo V., zomr.  

X., pre vymoženie 621,39 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.

zn. 25 Er 4/2009, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave

z 19. novembra 2013 sp. zn. 10 CoE 397/2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Krajského súdu v Trnave z 19. novembra 2013, sp. zn. 10 CoE 397/2013 a uznesenie Okresného súdu Galanta z 20. septembra 2012, sp. zn. 25 Er 4/2009 z r u š u j e

a vec vracia Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

  Súdny exekútor JUDr. R. (ďalej len „súdny exekútor“) žiadosťou doručenou

Okresnému súdu Galanta 9. januára 2009 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)] a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) z 2. septembra

2008, sp. zn. S.. Okresný súd Galanta (ďalej len „exekučný súd“) poverením  

z 20. januára 2009 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

4 CoE 85/2014

Exekučný súd následne uznesením z 20. septembra 2012, č.k. 25 Er 4/2009-15,  

exekúciu zastavil. Vstup Z., ako vedľajšieho účastníka nepripustil a náhradu trov exekúcie

súdnemu exekútorovi nepriznal.

Rozhodol tak podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku majúc za to, že exekučný titul

bol vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť, pretože rozhodcovská doložka

o ňom, pojatá do spotrebiteľskej zmluvy o úvere číslo X. uzatvorenej 26. februára 2008 medzi

oprávnenou a povinným, nebola platne uzavretá. Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku,

úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel k záveru, že úverová zmluva je

spotrebiteľskou zmluvou a na vec preto treba aplikovať jednak špeciálnu právnu úpravu

obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v z.n.p., ako aj všeobecnú

úpravu danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a tiež

Smernicu Rady 93/12/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (ďalej aj „smernica“). Skonštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere

nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok

poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy

k smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný

prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Avšak vychádzajúc z ustanovení rozhodcovskej

doložky je zrejmé, že oprávnená koncipovaním daného znenia rozhodcovskej doložky

sledovala, aby spory boli riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jej sídla za účelom

minimalizácie jej nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Tak došlo

k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Takáto

rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5

Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný

titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský

rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie

exekúcie. Súd preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním, v ktorom zároveň

navrhla, aby súd konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 1 písm. c/

O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“, prerušil.

4 CoE 85/2014

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací uznesením z 19. novembra 2013, sp. zn.  

10 CoE 397/2013, odvolaním napadnuté uznesenie exekučného súdu ako vecne správne

potvrdil a návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Povinnému a súdnemu

exekútorovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že vec

prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru,  

že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu exekučného súdu, ktoré

treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Podľa jeho právneho názoru bol postup exekučného súdu

v súlade so zákonom. Pri posudzovaní exekučného titulu podľa hľadísk vyplývajúcich z § 45

ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní správne vychádzal z § 53

ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval,  

či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. V danom prípade má rozhodcovská

doložka charakter nekalej podmienky, ktorá spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných

strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa – povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Úverová zmluva, v ktorej je predmetná rozhodcovská doložka, je zmluvou

obsahujúcou nekalú podmienku. Aj odvolací súd poukázal na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.,

ktorý exekučnému súdu ukladá povinnosť zaoberať sa exekučným titulom a v súvislosti s tým

konštatoval, že nekalé zmluvné dojednania sú sankcionované absolútnou neplatnosťou.

V takom prípade musí exekučný súd dospieť k záveru, že rozhodcovský rozsudok  

nie je vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd sa stotožnil s názorom, že exekučný súd  

je povinný kedykoľvek z úradnej povinnosti posúdiť rozhodcovský rozsudok z hľadiska  

jeho vykonateľnosti. V danom prípade obsah zmluvného dojednania bráni povinnému hájiť

práva pred všeobecným súdom a núti ho podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred

subjektom, ktorý vopred určila oprávnená. Oprávnená neupozornila povinného,  

že spotrebiteľskú zmluvu možno uzavrieť aj bez rozhodcovskej doložky. V dôsledku

uvedeného zmluva, ktorá je ako celok formulovaná jednoznačne v prospech oprávnenej,

zakladá nerovnoprávne postavenie zmluvných strán. Rozhodcovskú doložku preto exekučný

súd správne považoval za nekalú a z tohto dôvodu za absolútne neplatnú. Odvolaciu námietku

oprávnenej týkajúcu sa neprípustnosti aplikácie smernice na daný prípad odvolací súd

nepovažoval za dôvodnú, lebo podľa jeho názoru exekučný súd v rozhodnutí primárne

aplikoval vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv

spotrebiteľa a na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora

Európskej únie poukázal len podporne. Za právne irelevantnú označil odvolaciu námietku

oprávnenej týkajúcu sa primeranosti dohodnutých úrokov a poplatkov, ako aj absencie ročnej 4 CoE 85/2014

percentuálnej miery nákladov v zmluve o úvere, pretože exekučný súd svoje rozhodnutie

týmito skutočnosťami neodôvodňoval. Odvolací súd na tomto základe uzavrel, že exekučný

súd v danej veci správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským

súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej

rozhodcovskej doložky. Konštatoval, že nebol opodstatnený ani návrhu oprávnenej  

na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok, preto takýto návrh zamietol.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie

okresného súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie; uplatnil si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť

vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila

tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad

rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný

(§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57  

ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, že konanie   je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241  

ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite

dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci  

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula.

K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie  

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky

odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia   smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom   4 CoE 85/2014

je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu  

na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno spravodlivo   požadovať, aby porozumel  

jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny

smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským

štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá  

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou

Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov  

sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady

93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,

poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať  

vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)

sa súd nijako nevyrovnal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS

a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku

v zmluve o úvere. Dovolateľka je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu

s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu

Súdny dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, že exekučný súd a krajský

súd sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť už skôr. Je totiž treba zohľadniť odlišnosti

interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako

zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového

súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. III ZR 265/03, uznesenie Ústavného súdu Českej

republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 1281/12, a ďalšie. Rozhodnutie odvolacieho

súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne

k svojim záverom.

4 CoE 85/2014

Oprávnená zároveň podala aj odvolanie do výroku, ktorým Krajský súd v Trnave

zamietol návrh na prerušenie konania.

Súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,  

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.  

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému 4 CoE 85/2014

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,  

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.  

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolací súd zistil, že konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu a okresného súdu trpí

vadou uvedenou v § 237 písm. b/ O.s.p.

Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, inak ten, komu ju zákon priznáva (§ 19 ods.1 O.s.p.). Spôsobilosť mať práva

a povinnosti vzniká narodením a zaniká smrťou alebo vyhlásením osoby za mŕtvu (§ 7  

ods.1 Občianskeho zákonníka).

Podľa ustanovenia § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd  

na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci.

Uvedené zákonné ustanovenie ukladá súdu povinnosť v každom štádiu konania

prihliadať na to, či sú splnené zákonom stanovené podmienky (procesné podmienky konania),

aby súdne konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie. Medzi základné

procesné podmienky (okrem iných), ktoré má súd povinnosť si všímať aj bez návrhu po celý

čas konania, je splnenie podmienok civilno-procesnej subjektivity účastníka, t.j. spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená mať 4 CoE 85/2014

procesné práva a povinnosti, ktoré zákon účastníkovi konania priznáva, resp. ukladá (§ 19

O.s.p.). Jej predpokladom je hmotnoprávna subjektivita vo význame mať práva a povinnosti

podľa hmotného práva. Hmotnoprávna spôsobilosť mať práva a povinnosti vzniká

u fyzických osôb narodením (prípadne počatím, ak sa dieťa narodí živé) a zaniká smrťou

fyzickej osoby, prípadne jej vyhlásením za mŕtvu (§ 7 Občianskeho zákonníka).

Z obsahu spisu vyplýva, že povinný X. zomrel, t.j. pred rozhodnutím súdu prvého

stupňa a rozhodnutím odvolacieho súdu, teda skôr, ako oba súdy rozhodli. Z uvedeného

vyplýva, že v čase rozhodovania prvostupňového súdu a odvolacieho súdu, už povinný nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania. Ak súdy napriek tejto skutočnosti rozhodovali, zaťažili

konanie vadou v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. (ten, kto v konaní vystupoval ako účastník

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania). Ich rozhodnutie je z tohto dôvodu zmätočné a

nesprávne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací na základe vyššie uvedeného

uznesenie oboch súdov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2, 3 O.s.p.),

okresnému súdu.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania

(§ 243d ods. l O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov  

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. januára 2015

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová