Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 ECdo 191/2014
4 CoE 85/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,
PhD., advokát a konateľ, proti povinnému neb. J., naposledy bývajúcemu vo V., zomr.
X., pre vymoženie 621,39 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.
zn. 25 Er 4/2009, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave
z 19. novembra 2013 sp. zn. 10 CoE 397/2013, takto
r o z h o d o l :
Uznesenie Krajského súdu v Trnave z 19. novembra 2013, sp. zn. 10 CoE 397/2013 a uznesenie Okresného súdu Galanta z 20. septembra 2012, sp. zn. 25 Er 4/2009 z r u š u j e
a vec vracia Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor JUDr. R. (ďalej len „súdny exekútor“) žiadosťou doručenou
Okresnému súdu Galanta 9. januára 2009 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“)] a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) z 2. septembra
2008, sp. zn. S.. Okresný súd Galanta (ďalej len „exekučný súd“) poverením
z 20. januára 2009 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného
exekučného titulu.
4 CoE 85/2014
Exekučný súd následne uznesením z 20. septembra 2012, č.k. 25 Er 4/2009-15,
exekúciu zastavil. Vstup Z., ako vedľajšieho účastníka nepripustil a náhradu trov exekúcie
súdnemu exekútorovi nepriznal.
Rozhodol tak podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku majúc za to, že exekučný titul
bol vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť, pretože rozhodcovská doložka
o ňom, pojatá do spotrebiteľskej zmluvy o úvere číslo X. uzatvorenej 26. februára 2008 medzi
oprávnenou a povinným, nebola platne uzavretá. Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku,
úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel k záveru, že úverová zmluva je
spotrebiteľskou zmluvou a na vec preto treba aplikovať jednak špeciálnu právnu úpravu
obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v z.n.p., ako aj všeobecnú
úpravu danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a tiež
Smernicu Rady 93/12/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej aj „smernica“). Skonštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere
nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok
poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy
k smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný
prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Avšak vychádzajúc z ustanovení rozhodcovskej
doložky je zrejmé, že oprávnená koncipovaním daného znenia rozhodcovskej doložky
sledovala, aby spory boli riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jej sídla za účelom
minimalizácie jej nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Tak došlo
k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Takáto
rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný
titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský
rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie
exekúcie. Súd preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním, v ktorom zároveň
navrhla, aby súd konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“, prerušil.
4 CoE 85/2014
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací uznesením z 19. novembra 2013, sp. zn.
10 CoE 397/2013, odvolaním napadnuté uznesenie exekučného súdu ako vecne správne
potvrdil a návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Povinnému a súdnemu
exekútorovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že vec
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru,
že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu exekučného súdu, ktoré
treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Podľa jeho právneho názoru bol postup exekučného súdu
v súlade so zákonom. Pri posudzovaní exekučného titulu podľa hľadísk vyplývajúcich z § 45
ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní správne vychádzal z § 53
ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval,
či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. V danom prípade má rozhodcovská
doložka charakter nekalej podmienky, ktorá spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných
strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa – povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Úverová zmluva, v ktorej je predmetná rozhodcovská doložka, je zmluvou
obsahujúcou nekalú podmienku. Aj odvolací súd poukázal na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.,
ktorý exekučnému súdu ukladá povinnosť zaoberať sa exekučným titulom a v súvislosti s tým
konštatoval, že nekalé zmluvné dojednania sú sankcionované absolútnou neplatnosťou.
V takom prípade musí exekučný súd dospieť k záveru, že rozhodcovský rozsudok
nie je vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd sa stotožnil s názorom, že exekučný súd
je povinný kedykoľvek z úradnej povinnosti posúdiť rozhodcovský rozsudok z hľadiska
jeho vykonateľnosti. V danom prípade obsah zmluvného dojednania bráni povinnému hájiť
práva pred všeobecným súdom a núti ho podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred
subjektom, ktorý vopred určila oprávnená. Oprávnená neupozornila povinného,
že spotrebiteľskú zmluvu možno uzavrieť aj bez rozhodcovskej doložky. V dôsledku
uvedeného zmluva, ktorá je ako celok formulovaná jednoznačne v prospech oprávnenej,
zakladá nerovnoprávne postavenie zmluvných strán. Rozhodcovskú doložku preto exekučný
súd správne považoval za nekalú a z tohto dôvodu za absolútne neplatnú. Odvolaciu námietku
oprávnenej týkajúcu sa neprípustnosti aplikácie smernice na daný prípad odvolací súd
nepovažoval za dôvodnú, lebo podľa jeho názoru exekučný súd v rozhodnutí primárne
aplikoval vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv
spotrebiteľa a na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora
Európskej únie poukázal len podporne. Za právne irelevantnú označil odvolaciu námietku
oprávnenej týkajúcu sa primeranosti dohodnutých úrokov a poplatkov, ako aj absencie ročnej 4 CoE 85/2014
percentuálnej miery nákladov v zmluve o úvere, pretože exekučný súd svoje rozhodnutie
týmito skutočnosťami neodôvodňoval. Odvolací súd na tomto základe uzavrel, že exekučný
súd v danej veci správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským
súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky. Konštatoval, že nebol opodstatnený ani návrhu oprávnenej
na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok, preto takýto návrh zamietol.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie
okresného súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie; uplatnil si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť
vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila
tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad
rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
(§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57
ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula.
K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie
na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky
odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS
a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery
odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom 4 CoE 85/2014
je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu
na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň
informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel
jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,
ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny
smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským
štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá
do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady
93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov
sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady
93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,
poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať
vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)
sa súd nijako nevyrovnal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS
a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku
v zmluve o úvere. Dovolateľka je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu
s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu
Súdny dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, že exekučný súd a krajský
súd sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť už skôr. Je totiž treba zohľadniť odlišnosti
interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako
zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového
súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. III ZR 265/03, uznesenie Ústavného súdu Českej
republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 1281/12, a ďalšie. Rozhodnutie odvolacieho
súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne
k svojim záverom.
4 CoE 85/2014
Oprávnená zároveň podala aj odvolanie do výroku, ktorým Krajský súd v Trnave
zamietol návrh na prerušenie konania.
Súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.
nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému 4 CoE 85/2014
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolací súd zistil, že konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu a okresného súdu trpí
vadou uvedenou v § 237 písm. b/ O.s.p.
Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, inak ten, komu ju zákon priznáva (§ 19 ods.1 O.s.p.). Spôsobilosť mať práva
a povinnosti vzniká narodením a zaniká smrťou alebo vyhlásením osoby za mŕtvu (§ 7
ods.1 Občianskeho zákonníka).
Podľa ustanovenia § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie ukladá súdu povinnosť v každom štádiu konania
prihliadať na to, či sú splnené zákonom stanovené podmienky (procesné podmienky konania),
aby súdne konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie. Medzi základné
procesné podmienky (okrem iných), ktoré má súd povinnosť si všímať aj bez návrhu po celý
čas konania, je splnenie podmienok civilno-procesnej subjektivity účastníka, t.j. spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená mať 4 CoE 85/2014
procesné práva a povinnosti, ktoré zákon účastníkovi konania priznáva, resp. ukladá (§ 19
O.s.p.). Jej predpokladom je hmotnoprávna subjektivita vo význame mať práva a povinnosti
podľa hmotného práva. Hmotnoprávna spôsobilosť mať práva a povinnosti vzniká
u fyzických osôb narodením (prípadne počatím, ak sa dieťa narodí živé) a zaniká smrťou
fyzickej osoby, prípadne jej vyhlásením za mŕtvu (§ 7 Občianskeho zákonníka).
Z obsahu spisu vyplýva, že povinný X. zomrel, t.j. pred rozhodnutím súdu prvého
stupňa a rozhodnutím odvolacieho súdu, teda skôr, ako oba súdy rozhodli. Z uvedeného
vyplýva, že v čase rozhodovania prvostupňového súdu a odvolacieho súdu, už povinný nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania. Ak súdy napriek tejto skutočnosti rozhodovali, zaťažili
konanie vadou v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. (ten, kto v konaní vystupoval ako účastník
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania). Ich rozhodnutie je z tohto dôvodu zmätočné a
nesprávne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací na základe vyššie uvedeného
uznesenie oboch súdov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2, 3 O.s.p.),
okresnému súdu.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
(§ 243d ods. l O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. januára 2015
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová