Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 ECdo 132/2013
4 CoE 19/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,
PhD., advokát a konateľ, proti povinnému J., bývajúcemu v M., o vymoženie 418,24 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 9 Er 109/2003,
o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
z 11. marca 2013, sp. zn. 13 CoE 453/2012, takto
r o z h o d o l :
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor JUDr. Ing. K. žiadosťou doručenou Okresnému súdu Spišská Nová
Ves (ďalej len „exekučný súd“) 8. augusta 2003 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie [§ 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej 26. mája 2003
pod číslom N. notárom JUDr. O.. Exekučný súd poverením z 25. augusta 2003 č. X. poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
4 CoE 19/2013
Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 3. septembra 2012, č.k. 9 Er 109/2003-21,
exekúciu zastavil, návrh oprávnenej na zmenu súdneho exekútora zamietol a oprávnenú
zaviazal na náhradu trov exekúcie súdneho exekútora vo výške 199,52 Eur. V odôvodnení
poukázal na skutočnosť, že spísania notárskej zápisnice sa zúčastnil Mgr. B. ako advokátsky
koncipient na základe substitučnej plnej moci, ktorá mu bola udelená Mgr. T.,
splnomocnencom povinného na základe zmluvy o úvere č. X. z 27. januára 2003. Substitučná
plná moc pritom podľa súdu nebola udelená platne, pretože bola udelená proti vôli povinného a je v rozpore s § 33a ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka. Mgr. B. teda konal bez
právnych účinkov a notárska zápisnica, v ktorej bol takýmto spôsobom uznaný dlh a vyjadrený súhlas s jej vykonateľnosťou v mene povinného, nie je spôsobilým exekučným
titulom. Ďalej súd zdôraznil existenciu rozporu záujmov zástupcu Mgr. K. a povinného, ktorá
vyplýva zo skutočnosti, že Mgr. K. zastupuje nielen povinného, ale i oprávnenú vo viacerých
exekučných konaniach. Zamietnutie návrhu oprávnenej na zmenu exekútora súd odôvodnil
zastavením exekúcie a poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 13. apríla 2011, sp. zn. ÚS 322/2010, podľa ktorého skutočnosť, že súdny exekútor bol
zamestnancom účastníka konania, je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie,
čo je prípad prejednávanej veci. O náhrade trov exekúcie súd rozhodol podľa § 203
ods. 1 Exekučného poriadku.
Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním, v ktorom zároveň
navrhla konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ predložiť prejudiciálne otázky v znení ňou navrhnutom.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením z 11. marca 2013, sp. zn.
13 CoE 453/2012, návrh na prerušenie konania zamietol, potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa vo výroku, ktorým exekúciu zastavil a vo výroku o náhrade trov exekúcie, odmietol
odvolanie proti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh oprávnenej na zmenu súdneho
exekútora zamietol, a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Čo do potvrdzujúceho výroku sa stotožnil s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa a okrem iného dodal, že podmienkou poskytnutia úveru povinnému bolo zároveň
splnomocniť na predtlači Mgr. T.K. na zastupovanie pri vyhlásení uznania záväzku. Advokát
bol teda dopredu priamo určený v zmluve o úvere oprávnenou a povinný nemal možnosť
tento výber ovplyvniť, čo zakladá zjavný rozpor záujmov medzi splnomocnencom 4 CoE 19/2013
a splnomocneným, ktorý neposkytoval záruku, že zástupca bude zastupovať záujmy
povinného. Takýto rozpor potom vylučuje možnosť vzniku platnej dohody o plnomocenstve,
rovnako ako vzniku platnej substitučnej plnej moci, preto Mgr. K. ani Mgr. Ž. neboli
oprávnení uznať záväzok a podpísať notársku zápisnicu v mene povinného. Notárska
zápisnica, ktorá je exekučným titulom v tomto konaní, teda neobsahuje prejav vôle povinného
o uznaní dlhu a súhlase s jej vykonateľnosťou, preto nemôže byť spôsobilým exekučným
titulom. K výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolací súd uviedol, že
položené prejudiciálne otázky sú bez právneho významu pre prejednávanú vec, keďže
notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Odvolanie
proti výroku o zamietnutí návrhu oprávnenej na zmenu exekútora súd odmietol z dôvodu jeho
neprípustnosti vyplývajúcej z § 202 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p. a trovy
konania účastníkom v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nepriznal,
pretože oprávnená v konaní úspech nemala a ostatným žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá
možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
a rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; zároveň
uviedla, že súd ju nesprávne poučil o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania odvolaním. Z uvedených dôvodov žiadala rozhodnutie odvolacieho
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Proti tomuto istému uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým odvolací súd
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie, podala oprávnená
dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu
trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia
a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré
bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 4 CoE 19/2013
písm. a/ O.s.p.), v tej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.) a súd jej svojím
postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla, že konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie, a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala
na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, č.k. I. ÚS 120/2012-12, v súvislosti s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať
notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia (odsek
21 a 22) vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia
exekučným súdom predchádza preskúmanie exekučného titulu ako aj žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto
preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného
titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej
zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka
je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá spočíva vo vyznačení
oprávnenej a povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlasu povinnej
osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol,
že notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach,
vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne
ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného
poriadku nemožno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval
právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania
formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto
preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Oprávnená v tejto
súvislosti poukázala na zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok
týmto doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3 a prechodné ustanovenie § 240a, podľa
ktorého na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa novelizované ustanovenie nevzťahuje. Oprávnená zdôraznila, že ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým
dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou
v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 4 CoE 19/2013
Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne nové povinnosti či záväzky,
oprávnenej nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný
dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako
exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle
§ 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky
exekučný súd mal vo svojom rozhodnutí jednoznačne uviesť, na základe čoho zistil značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku
ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala
odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie
neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ
a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú
podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné
splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3
ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky
je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 12. apríla 2012, č.k. IV. ÚS 95/2010-80. Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie
by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky.
Súdny exekútor ani povinný sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 4 CoE 19/2013
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania.
K návrhu oprávnenej (aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS
a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie
v podanom dovolaní špecifikovala) treba uviesť, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor
EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho
práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný
vyhovieť každému návrhu účastníka na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť
určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe
výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p.
V prejednávanej veci oprávnená navrhla zodpovedanie týchto otázok: 1/ či je možné
za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy; a 2/ či je v súlade s čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady
93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi. Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho
dvora EÚ. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiaden dôvod, 4 CoE 19/2013
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 11. marca 2013, sp. zn. 13 CoE 453/2012, smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod
prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie
súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil, a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/ - c/ O.s.p.). Dovolanie oprávnenej
preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo 4 CoE 19/2013
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999,
R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou
namietaných procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, f/ O.s.p.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania a postúpeniu veci inému orgánu. Ide
súčasne o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka v predmetnej veci
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy v rozpore so zákonom po vecnej stránke
preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila
názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej
zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.)
namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne
právne posúdenie veci. V tejto súvislosti treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností
námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, keďže
súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Pokiaľ ide o námietku existencie prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/ O.s.p.), táto
rovnako patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá
vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých 4 CoE 19/2013
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený
žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený
(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka,
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov
nie je rozhodujúce, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,
proti povinnému J., bývajúcemu v M., o vymoženie 418,24 Eur s príslušenstvom,
na základe notárskej zápisnice č. N. vyhotovenej notárom JUDr. O. 26. mája 2003,
nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom
na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie
nezaťažila.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov
konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“,
zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej
normy. Namietala, že súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych a skutkových návrhoch, nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci
rozhodnuté. Ďalej vytýkala, že v predmetnej veci nebolo vytýčené ústne pojednávanie. 4 CoE 19/2013
K odňatiu jej možnosti pred súdom konať a k porušeniu jen práv malo dôjsť tiež tým, že súd
prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené
zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd nesprávne exekúciu zastavil, v dôsledku čoho
jej bolo znemožnené uplatňovať svoje práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu
v exekučnom konaní.
V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci exekučný
i odvolací súd správne posúdili otázku splnenia podmienok pre zastavenie exekučného
konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súdy preskúmavali exekučný titul z hľadiska
jeho formálnej ako aj materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne
vyplýva zo zodpovednosti exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ súd materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie,
bolo to dôvodom na zastavenie exekúcie. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca
z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá aj počas exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci za nespôsobilý,
sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené
v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný súd pri preskúmavaní
notárskej zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže
námietka vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, že obsah práva
na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom
tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
a rovnako do neho nemožno zahrnúť ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať 4 CoE 19/2013
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej
judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať
aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález sp. zn. III. ÚS 119/03-30,
IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov
nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávnenej.
4 CoE 19/2013
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred
nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Toto
ustanovenie totiž (v čase účinnosti do 31. decembra 2012) stanovovalo povinnosť nariadiť
pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/.
Z rozhodnutia exekučného súdu však vyplýva, že tento exekúciu zastavil z dôvodu podľa § 57
ods. 2 Exekučného poriadku.
Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne nevznikli.
4 CoE 19/2013
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia odvolacieho
súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej
republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.) a dospel
k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno
odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, 4 CoE 19/2013
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie
odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol
súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,
ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu
teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto
rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam). Oprávnená
zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania nepriznal, lebo v tomto konaní mu žiadne trovy nevznikli i keď mu vzniklo právo na ich náhradu
v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.
4 CoE 19/2013
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová