4 ECdo 13/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom v Bratislave, Cintorínska č. 21, IČO: 35 776 005, proti povinnému I. O., bývajúcemu v M., o vymoženie 16,59 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 1 Er 19/2009, o dovolaní oprávnenej
proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 6. augusta 2012 sp. zn. 3 CoE 221/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom bola 16. januára 2009 doručená žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na návrh oprávnenej na základe exekučného
titulu „Bloku na pokutu nezaplatenú na mieste“ z 5. apríla 2008 č. AA 1423490 vydaného
Oddelením hraničnej polície Policajného zboru Vrbovce (ďalej len „exekučný titul“), ktorým
bola povinnému uložená pokuta 500,- Sk.
Okresný súd Nové mesto nad Váhom 23. januára 2009 poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie [§ 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“)].
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 20. októbra 2011 č. k.
1 Er 19/2009-17 exekučné konanie zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku
a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, keďže si ich neuplatnil.
V odôvodnení poukázal na to, že exekučný titul bolo možné vykonať len do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na zaplatenie pokuty (§ 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch), teda do troch rokov od 20. apríla 2008; keďže k tomu nedošlo, exekučný titul
sa stal neúčinným.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením zo 6. augusta 2012 sp. zn.
3 CoE 221/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Uviedol, že exekučným titulom v danej veci bol blok na pokutu z 5. apríla 2008, ktorým bola
povinnému uložená pokuta 16,59 Eur a ktorý nadobudol právoplatnosť 5. apríla 2008
a vykonateľnosť 20. apríla 2008. Blok na pokutu mohol byť vykonaný len na základe
exekúcie, a to v lehote troch rokov po uplynutí lehoty na plnenie, pričom ide o prekluzívnu
lehotu. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť aj vykonateľnosť v čase platnosti zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom do 31. augusta 2008, preto ho súd prvého
stupňa správne aplikoval v tomto znení a keďže v čase jeho rozhodovania už vymáhané právo zaniklo, správne tiež z tohto dôvodu exekučné konanie zastavil.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním. Uviedla, že
neboli dané zákonné dôvody na zastavenie exekučného konania a pokiaľ ho súdy napriek
tomu zastavili, odňali oprávnenej možnosť domôcť sa zákonným spôsobom výkonu
vykonateľného exekučného titulu a možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa
názoru oprávnenej súdy nepostupovali správne, pokiaľ nezohľadnili skutočnosť, že
od 1. septembra 2008 zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch neobsahuje ustanovenie, ktoré
by časovo ohraničovalo možnosť výkonu rozhodnutia o uložení pokuty za priestupok.
Exekučný súd vec nesprávne právne posúdil, keď v danom prípade aj po uvedenom dni
naďalej aplikoval zrušené ustanovenie predmetného zákona. V danom prípade podala návrh
na vykonanie exekúcie v rámci spomenutej trojročnej lehoty. Doručením tohto návrhu začali
plynúť procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota ale nemohla uplynúť.
Opačný názor by viedol k značnej právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to, že
výsledok exekučného konania by celkom závisel iba od včasnosti vykonania jednotlivých
úkonov súdnym exekútorom a exekučným súdom. Z týchto dôvodov žiadala rozhodnutia
súdov oboch nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní
účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Občiansky
súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať
len proti rozhodnutiam výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok
odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných procesných vád (viď § 237 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., oprávnenou
napadnuté uznesenie ale nemá znaky žiadneho z uznesení, ktoré sú uvedené v týchto
ustanoveniach. Prípustnosť oprávnenou podaného dovolania preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
nevyplýva.
So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho
konania.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia zo 7. augusta 2012 sp. zn. 3 Cdo 155/2012 a sp. zn. 3 Cdo 146/2012, ako
aj rozhodnutia z 11. októbra 2012 sp. zn. 3 Cdo 284/2012 a sp. zn. 3 Cdo 283/2012
a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Najvyšší súd na odôvodnenia týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. dovolateľka svoju argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili procesné ustanovenia upravujúce
postup súdu v občianskom súdnom konaní; ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. ale dáva
odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou
činnosťou súdu, nie s jeho právnym hodnotením veci vyjadreným v napadnutom
rozhodnutí,
2. námietkou, že súdy vychádzali z nesprávnej interpretácie zákona (v danom prípade
§ 88 ods. 1 zákona č.372/1990 Zb. o priestupkoch) a v nadväznosti na to dospeli
k nesprávnemu právnemu názoru o plynutí (a uplynutí) prekluzívnej lehoty, v ktorej
možno uskutočniť výkon rozhodnutia o pokute za priestupok, dovolateľka spochybnila
správnosť tej činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu (táto činnosť súdu
je obsahom právneho posudzovania veci); dovolateľka teda touto námietkou
spochybnila správnosť právneho posúdenia, na ktorom spočíva napadnuté
rozhodnutie; nesprávne právne posúdenie veci ale nie je vadou konania v zmysle
§ 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a niektoré ďalšie
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011),
3. pokiaľ najvyšší súd už v iných exekučných veciach vyslovil názor, že „nesprávnym
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (resp.
zastavením exekúcie) sa oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia“ (viď uznesenie zo 17. decembra 2009 sp. zn.
1 Cdo 177/2009, resp. uznesenie z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008),
je potrebné si uvedomiť že základom dovolacej argumentácie v preskúmavanej veci
je oprávnenou tvrdené nesprávne právne posúdenie veci v hmotnoprávnej otázke
(preklúzie práva), v označených konaniach išlo ale o vady procesnoprávnej povahy,
4. i keby teda tvrdenia oprávnenej o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne
v danej veci opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),
oprávnenou vytýkaná okolnosť by nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p., Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zastavením exekúcie nebola
v preskúmavanej veci oprávnenej odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 pís. f/ O.s.p.).
Dovolací súd ako poznámku uvádza, že na podobnej argumentácii spočívajú aj rozhodnutia
ďalších senátov najvyššieho súdu v skutkovo a právne obdobných veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (viď napríklad rozhodnutia
z 10. januára 2013 sp. zn. 5 Cdo 178/2012 a sp. zn. 5 Cdo 190/2012, resp. z 12. februára 2013
sp. zn. 7 Cdo 261/2012 a z 26. februára 2013 sp. zn. 7 Cdo 25/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. decembra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová