4 ECdo 13/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom v Bratislave, Cintorínska č. 21, IČO: 35 776 005, proti povinnému I. O., bývajúcemu v M., o vymoženie 16,59 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 1 Er 19/2009, o dovolaní oprávnenej

proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 6. augusta 2012 sp. zn. 3 CoE 221/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom bola 16. januára 2009 doručená žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na návrh oprávnenej na základe exekučného

titulu „Bloku na pokutu nezaplatenú na mieste“ z 5. apríla 2008 č. AA 1423490 vydaného

Oddelením hraničnej polície Policajného zboru Vrbovce (ďalej len „exekučný titul“), ktorým

bola povinnému uložená pokuta 500,- Sk.

Okresný súd Nové mesto nad Váhom 23. januára 2009 poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie [§ 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)].

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 20. októbra 2011 č. k.  

1 Er 19/2009-17 exekučné konanie zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku

a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie   nepriznal, keďže si ich neuplatnil.

V odôvodnení poukázal na to, že exekučný titul bolo možné vykonať len   do troch rokov   od uplynutia lehoty určenej na zaplatenie pokuty (§ 88 ods. 1 zákona   č. 372/1990 Zb.

o priestupkoch), teda do troch rokov od 20. apríla 2008; keďže k tomu nedošlo, exekučný titul

sa stal neúčinným.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením zo 6. augusta 2012 sp. zn.

3 CoE 221/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Uviedol, že exekučným titulom v danej veci bol blok na pokutu z 5. apríla 2008, ktorým bola

povinnému uložená pokuta 16,59 Eur a ktorý nadobudol právoplatnosť 5. apríla 2008

a vykonateľnosť 20. apríla 2008. Blok na pokutu mohol byť vykonaný len na základe

exekúcie, a to v lehote troch rokov po uplynutí lehoty na plnenie, pričom ide o prekluzívnu

lehotu. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť aj vykonateľnosť   v čase platnosti zákona  

č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom do 31. augusta 2008, preto ho súd prvého

stupňa správne aplikoval v tomto znení a keďže v čase jeho rozhodovania už vymáhané právo zaniklo, správne tiež z tohto dôvodu exekučné konanie zastavil.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním. Uviedla, že

neboli dané zákonné dôvody na zastavenie exekučného konania a pokiaľ ho súdy napriek

tomu zastavili, odňali oprávnenej možnosť domôcť sa zákonným spôsobom výkonu

vykonateľného exekučného titulu a možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa

názoru oprávnenej súdy nepostupovali správne, pokiaľ nezohľadnili skutočnosť, že  

od 1. septembra 2008 zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch neobsahuje ustanovenie, ktoré  

by časovo ohraničovalo možnosť výkonu rozhodnutia o uložení pokuty za priestupok.

Exekučný súd vec nesprávne právne posúdil, keď v danom prípade aj po uvedenom dni

naďalej aplikoval zrušené ustanovenie predmetného zákona. V danom prípade podala návrh  

na vykonanie exekúcie v rámci spomenutej trojročnej lehoty. Doručením tohto návrhu začali

plynúť procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota ale nemohla uplynúť.

Opačný názor by viedol k značnej právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to, že

výsledok exekučného konania by celkom závisel iba od včasnosti vykonania jednotlivých

úkonov súdnym exekútorom a exekučným súdom. Z týchto dôvodov žiadala rozhodnutia

súdov oboch nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní

účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Občiansky

súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať

len proti rozhodnutiam výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok

odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných procesných vád (viď § 237 O.s.p.).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., oprávnenou

napadnuté uznesenie ale nemá znaky žiadneho z uznesení, ktoré sú uvedené v týchto

ustanoveniach. Prípustnosť oprávnenou podaného dovolania preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

nevyplýva.

So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len  

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý   má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho

konania.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia zo 7. augusta 2012 sp. zn. 3 Cdo 155/2012 a sp. zn. 3 Cdo 146/2012, ako  

aj rozhodnutia z 11. októbra 2012 sp. zn. 3 Cdo 284/2012 a sp. zn. 3 Cdo 283/2012

a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne

opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Najvyšší súd na odôvodnenia týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje   aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. dovolateľka svoju argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237  

písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili procesné ustanovenia upravujúce

postup súdu v občianskom súdnom konaní; ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. ale dáva

odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou

činnosťou súdu, nie s jeho právnym hodnotením veci vyjadreným v napadnutom

rozhodnutí,

2. námietkou, že súdy vychádzali z nesprávnej interpretácie zákona (v danom prípade  

§ 88 ods. 1 zákona č.372/1990 Zb. o priestupkoch) a v nadväznosti na to dospeli

k nesprávnemu právnemu názoru o plynutí (a uplynutí) prekluzívnej lehoty, v ktorej

možno uskutočniť výkon rozhodnutia o pokute za priestupok, dovolateľka spochybnila

správnosť tej činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu (táto činnosť súdu

je obsahom právneho posudzovania veci); dovolateľka teda touto námietkou

spochybnila správnosť právneho posúdenia, na ktorom spočíva napadnuté

rozhodnutie; nesprávne právne posúdenie veci ale nie je vadou konania v zmysle  

§ 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a niektoré ďalšie

rozhodnutia najvyššieho   súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,   3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011),

3. pokiaľ najvyšší súd už v iných exekučných veciach vyslovil názor, že „nesprávnym

rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (resp.

zastavením exekúcie) sa oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo  

na výkon vykonateľného rozhodnutia“ (viď uznesenie zo 17. decembra 2009 sp. zn.  

1 Cdo 177/2009, resp. uznesenie z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008),  

je potrebné si uvedomiť že základom dovolacej argumentácie v preskúmavanej veci

je oprávnenou tvrdené nesprávne právne posúdenie veci v hmotnoprávnej otázke

(preklúzie práva), v označených konaniach išlo ale o vady procesnoprávnej povahy,

4. i keby teda tvrdenia oprávnenej o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne

v danej veci opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),

oprávnenou vytýkaná okolnosť by nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle  

§ 237 O.s.p., Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zastavením exekúcie nebola

v preskúmavanej veci oprávnenej odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 pís. f/ O.s.p.).

Dovolací súd ako poznámku uvádza, že na podobnej argumentácii spočívajú aj rozhodnutia

ďalších senátov najvyššieho súdu v skutkovo a právne obdobných veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (viď napríklad rozhodnutia  

z 10. januára 2013 sp. zn. 5 Cdo 178/2012 a sp. zn. 5 Cdo 190/2012, resp. z 12. februára 2013

sp. zn. 7 Cdo 261/2012 a z 26. februára 2013 sp. zn. 7 Cdo 25/2013).  

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady

konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. decembra 2014

  JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová