Najvyšší súd

4 ECdo 12/2014

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného S., so sídlom v R., proti povinnému T., so sídlom v R., pre vymoženie 724,39 Eur s príslušenstvom, vedenej  

na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 4 Er 642/2008, o dovolaní súdneho exekútora  

JUDr. P., so sídlom Exekútorského úradu v R., proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 27. septembra 2013 sp. zn. 2 CoE 147/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a.

Oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Revúca uznesením zo 7. marca 2011 č.k. 4 Er 642/2008-24 v exekučnom

konaní (ktoré sa začalo 31. decembra 1998 pred súdnym exekútorom JUDr. P., povereným na

vykonanie exekúcie Okresným súdom Revúca, číslo poverenia X. z 18. januára 1999 na

základe návrhu oprávneného zo 16. decembra 1998 a exekučného titulu – platobného rozkazu

Okresného súdu Revúca z 29. októbra 1998 č.k. 1 Rob 639/1998) s poukazom na ustanovenie

§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil

a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal s poukazom na to, že súd zrušil

obchodnú spoločnosť T. (povinného) a následne bol 26. septembra 2009 z obchodného

registra vymazaný. Dospel k záveru, že oprávnený v danom prípade nezavinil zastavenie

exekúcie, pretože nemohol predvídať zánik povinného, preto s poukazom na ustanovenie § 57

ods. 1 písm. g/, § 203 Exekučného poriadku náhradu trov súdnemu exekútorovi nepriznal.

Krajský súd v Banskej Bystrici po jeho zrušení prvého uznesenia Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (uznesením z 29. januára 2013 sp. zn. 4 Cdo 66/2012) napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa uznesením z 27. septembra 2013 sp. zn. 2 CoE 147/2013 ako

vecne správne potvrdil. Uviedol, že podľa všeobecnej zásady exekučného konania vyjadrenej

v ustanovení § 197 Exekučného poriadku, trovy exekúcie hradí najmä povinný, pokiaľ

nenastane výnimočná situácia, že ich nahrádza oprávnený. V zmysle ustanovenia § 203

Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2002, ak dôjde k zastaveniu exekúcie,

môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však musí uvážiť, ktoré

trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti

predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Rozsah povinnosti na náhradu trov exekúcie

oprávneným je teda daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo

k zastaveniu exekúcie. V tejto súvislosti je však potrebné ustáliť, čo viedlo k zastaveniu

exekúcie. Prvostupňový súd konštatoval, že dôvodom zastavenia exekúcie je zánik

povinného. Odvolací súd doplnil, že z výpisu z obchodného registra povinného vyplýva,  

že súd zrušil obchodnú spoločnosť povinného bez likvidácie. S prihliadnutím na skutočnosť,

že zániku povinného predchádzalo zrušenie bez likvidácie (uznesením príslušného

registrového súdu), pričom v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka  

sa likvidácia nevyžaduje, ak spoločnosť nemá žiaden majetok alebo ak sa zamietol návrh   na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku, odvolací súd skonštatoval, že pre zastavenie

exekúcie bola podstatnou práve nemajetnosť povinného. Prvostupňový súd po zvážení

skutkových okolnosti prípadu konštatoval, že oprávnený nemohol predvídať dôvod zastavenia

exekúcie, s čím sa možno stotožniť. Odvolací súd uviedol, že náležitá opatrnosť nemôže

u oprávneného automaticky zahŕňať predpoklad možnej (potenciálnej) nemajetnosti

povinného, najmä nie v tom prípade, ak medzi podaním návrhu na vykonanie exekúcie

a samotným zastavením exekúcie uplynula značná doba (v tomto prípade niekoľko rokov).

Možnosť uložiť náhradu trov exekúcie oprávnenému prichádza do úvahy vtedy,  

ak k objektívnej skutkovej okolnosti zastavenia exekúcie z dôvodu nedostatku majetku

povinného pristúpia aj konkretizované okolnosti subjektívnej povahy – procesné zavinenie

oprávneného. Keďže nemajetnosť povinného ako samostatný dôvod na zastavenie exekúcie  

sa medzi dôvodmi na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v znení  

do 31. januára 2002 nenachádzala, exekúcia bola správne vyhlásená za neprípustnú a následne

zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Podľa tohto ustanovenia súd

exekúciu vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie súdny exekútor. Žiadal

napadnuté uznesenie a tiež uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Uviedol, že súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie podľa

§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku napriek tomu, že návrh na zastavenie konania bol

podaný podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku – nemajetnosť povinného. Súd

prvého stupňa preto nesprávne rozhodol, ak konanie zastavil s poukazom na § 57  

ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku – existencia iného dôvodu, pre ktorú nemožno exekúciu

vykonať. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

3 MCdo 10/2011, 2 MCdo 1/2006, 6 MCdo 7/2012, 7 MCdo 5/2011 a 5 Cdo 123/2012

a z dôvodu, že súd nesprávne posúdil právnu stránku veci, navrhol zrušiť napadnuté uznesenie

a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Oprávnený v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie súdneho exekútora

odmietnuť ako neprípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) s právnickým vzdelaním, skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 3 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno

napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V danom prípade smeruje dovolanie proti uzneseniu

odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné,  

sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239  

ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia (o. i.) vtedy, ak ide o uznesenie o trovách konania.

Konštantná judikatúra najvyššieho súdu považuje trovy exekúcie za trovy konania

(viď uznesenia najvyššieho súdu z 13. októbra 2010 sp. zn. 6 Cdo 80/2010,  

z 15. októbra 2010 sp. zn. 3 Cdo 170/2009, z 3. októbra 2011 sp. zn. 5 Cdo 170/2011  

a z 13. septembra 2011 sp. zn. 6 Cdo 4/2011). Názor, že trovy exekúcie sú trovami konania,

zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci. Prípustnosť podaného dovolania, ktoré smeruje

proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách, je vylúčená ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na to by dovolanie súdneho exekútora bolo procesne prípustné, iba  

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád vedúcich k zmätočnosti. Dovolací súd preto

skúmal (§ 242 ods. 1 O.s.p.), či v konaní nedošlo k niektorej z vád uvedených v § 237 O.s.p.

O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.  

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania súdneho exekútora preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu

odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odvolací súd svojím

postupom (ne)odňal súdnemu exekútorovi možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti

konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci  

sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok

znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.

Podľa obsahu dovolania dovolateľ zastáva názor, v zmysle ktorého mu súdy odňali

možnosť pred súdmi konať tým, že vec nesprávne právne posúdili. Pokiaľ ide o námietku

nesprávneho právneho posúdenia veci, treba preto uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.

odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu

(s jeho procesným postupom v konaní, so samou procedúrou prejednania veci súdom)  

a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym

posúdením veci súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu

na zistený skutkový stav, a ktoré je vyjadrené vo finálnom produkte občianskeho súdneho

konania – v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto konania neodníma možnosť

uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (por. aj uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise  

Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov  

je v rozhodovacej praxi senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky všeobecne

považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesne

prípustné dovolanie (por. § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor,

že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť

rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (por. R 54/2012 a tiež

napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,  

3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011). Nesprávnym právnym

posúdením veci súd totiž neznemožňuje účastníkovi konania realizáciu žiadneho  

jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom konať.

Keďže prípustnosť dovolania v preskúmavanej veci z ustanovení § 239 O.s.p. a § 237

O.s.p. nevyplýva, najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie súdneho exekútora

podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

V dovolacom konaní procesne úspešnému oprávnenému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti súdnemu exekútorovi, ktorý úspech nemal (§ 243b  

ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však oprávnenému

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodal návrh na uloženie tejto povinnosti

(§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. januára 2015

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová