Najvyšší súd Slovenskej republiky

4 ECdo 118/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného B., so sídlom v B., zastúpeného advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnej E.,

bývajúcej v B., o vymoženie 247,18 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové

Mesto nad Váhom pod sp. zn. 2 Er 11721/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne z 9. mája 2012 sp. zn. 17 CoE 1/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

  Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

247,18 Eur s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť mu túto sumu preukazoval

rozhodcovským rozsudkom z 2. septembra 2011 sp. zn. W. Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného pri R., so sídlom v B.. Súdna exekútorka následne v zmysle § 44 zákona č.

233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadala  

Okresný súd Nové mesto nad Váhom o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

  Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 28. novembra 2011 č.k.  

2 Er 1172/2011-12 žiadosť súdnej exekútorky Mgr. J. o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol. Poukázal na to, že v exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere

uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou z 13. novembra 2007. Súd

prvého stupňa po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie treba zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je

spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú

v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú

ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že súčasťou

úverovej zmluvy bola rozhodcovská doložka, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To odôvodňuje záver

o neprijateľnosti uvedenej rozhodcovskej doložky a jej neplatnosť v zmysle § 53 ods.4

Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi. Skonštatoval, že akékoľvek plnenie

priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobými mravmi,

je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2

Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní

(ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie zamietol.

  Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne uznesením z 9. mája 2012   sp. zn.

17 CoE 1/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, keď sa v celom rozsahu stotožnil  

so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa ako aj s jeho právnym posúdením veci (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že úverová zmluva  

je spotrebiteľskou zmluvou a v danom prípade ide o protiprávnosť výroku rozhodcovského

rozsudku, pretože rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania  

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené a odporuje dobrým mravom.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu bol postup prvostupňového súdu v súlade  

so zákonom. Pri posudzovaní exekučného titulu podľa hľadísk vyplývajúcich z § 45  

ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. správne vychádzal z ustanovení § 53 ods. 1 a 4 a § 54  

ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva

neobsahuje neprijateľnú podmienku a v súvislosti s tým uzavrel neplatnosť rozhodcovej

doložky pre neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Správny je preto nielen záver súdu prvého

stupňa, že ide o nespôsobilý exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku),  

ale aj záver, že žiadosť súdnej exekútorky o poverenie na vykonanie exekúcie bolo potrebné

zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).  

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal,

aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie, alternatívne, aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu prvého a druhého stupňa a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením  

§ 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. t.j., že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej

istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a ako

dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.). Podľa jeho názoru,

exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,

rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka

právoplatne rozhodnutej veci. Považoval za neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť

a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh na začatie konania

o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky podmienky pre

právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Odňatie možnosti pred súdom konať vyvodzoval  

zo skutočnosti, že rozhodnutia súdov nižších stupňov neboli dostatočne odôvodnené. Vyčítal

súdom oboch stupňov, že zmluvu o úvere považovali za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle

Občianskeho zákonníka a tak nesprávne potom aplikovali ustanovenia na ochranu

spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku na uvedený zmluvný vzťah.  

  Povinná vyjadrenie k dovolaniu nepodala.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle  

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým   sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

  Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

  Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávneného preto

podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

  Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

  Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď

napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.     Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

  Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O.s.p. t.j., že sa v tej istej veci už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.  

  Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať

znova.  

  Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.  

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).

  Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide  

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

  V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že predmetnému exekučnému konaniu

nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré  

by sa týkalo tých istých účastníkov, a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako vymožením vymáhanej pohľadávky. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí

právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,  

ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku,  

je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom

vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou súdneho sporového konania, totiž vyplýva,

že jeho výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto  

ním nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.

  Podľa názoru oprávneného je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa  

§ 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým,  

že skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinná nevyvinula žiadnu

aktivitu na takýto prieskum. Oprávnený túto vadu namieta neopodstatnene.

  Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie

prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu,  

je treba konanie zastaviť.

  Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdnej exekútorky

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní  

od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu  

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Oprávnený v dovolaní tiež namieta, že súdy mu v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

  Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

  Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6  

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

  Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

  Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo  

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

  Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva  

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

  Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade  

s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

  Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

  K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho  

mu nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského

rozsudku v exekučnom konaní.

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdnej exekútorky

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

  Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,  

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,  

t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci  

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.  

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto

ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť  

aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada

(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži   svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu

v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli  

by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní,  

je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor

rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto

exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu

ochrany práv spotrebiteľa.  

  V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná  

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z úverovej zmluvy

uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode

9.2 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom

konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto

neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý  

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,  

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje  

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť  

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia  

je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle,  

že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací

súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže

sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy,  

ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnou

exekútorkou. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46  

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného  

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať  

to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne, že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania   v zmysle  

§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho

prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo  

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať  

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

  O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146  

ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané

dôvody pre použitie ods. 2 tohto ustanovenia, keďže povinnej v súvislosti s dovolacím

konaním žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. apríla 2014

  JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová