Najvyšší súd  

4 ECdo 113/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so   sídlom v B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc.  

JUDr. B. F., PhD., advokát a   konateľ, proti povinnému I. L., bývajúcemu v   C.,  

o   vymoženie 406,29 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske pod  

sp. zn. 2 Er 2120/2008, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne  

z 8. augusta 2012, sp. zn. 17 CoE 42/2012, takto

r o z h o d o l :

  Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

  Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

  Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Súdny exekútor JUDr. R. K. žiadosťou doručenou Okresnému súdu Topoľčany 5.

decembra 2007 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44 zákona  

č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na základe exekučného

titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom

S., IČO: X., so sídlom v B.) z 28. augusta 2007, sp. zn. S..

V zmysle ust. § 18b ods. 1 zákona č. 371/2004 Z.z. o sídlach a obvodoch súdov

Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení

neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z.z. a č. 757/2004 Z.z.) prešiel  

od 1. januára 2008 výkon súdnictva v   predmetnej veci z   odovzdávajúceho  

Okresného súdu Topoľčany na nadobúdajúci Okresný súd Partizánske ďalej len „exekučný súd“), ktorý poverením z 25. februára 2008, číslo 5305*009321 poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

  Exekučný súd následne unesením z 8. novembra 2011, č. k. 2 Er 2120/2008–19,

exekúciu zastavil. V odôvodnení uviedol, že oprávnená a povinný uzavreli zmluvu o úvere,

ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a v nej

obsiahnutú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku (§ 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľ nemal pri tomto právnom úkone náležitú možnosť

oboznámiť sa s obsahom úverovej zmluvy a jej dôsledkami, rozhodcovská doložka nebola

individuálne dojednaná, vopred bola dodávateľom zaradená do ním pripravenej formulárovej

zmluvy a v neprospech spotrebiteľa vytvorila nerovnováhu práv a povinností účastníkov.

I keď doložka formálne vyznieva tak, že spotrebiteľovi v prípade sporu s dodávateľom dáva

na výber, či sa obráti na všeobecný alebo rozhodcovský súd, reálne mu tento výber

neumožňuje. Z podstaty úverovej zmluvy a právneho vzťahu ňou založeného totiž vyplýva, že

subjektom, na podnet ktorého začína konanie o zaplatenie dlžnej sumy, je dodávateľ, ktorý

prípadný spor bude riešiť pred rozhodcovským súdom. Exekučný súd bol preto toho názoru,

že rozhodcovská doložka spĺňa všetky podmienky (z pohľadu ustanovení § 53, § 54

Občianskeho zákonníka, ako aj smernice Rady č. 93/13/EHS), aby bola kvalifikovaná ako

nekalá a zároveň absolútne neplatná, nakoľko je v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8  

a § 9 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Takáto neplatná rozhodcovská

doložka potom nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu a jeho rozhodnutie

nemôže byť považované za rozhodnutie vydané oprávnenou osobou. Predložený

rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať

nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, na podklade ktorého by mohla byť vedená

exekúcia. S prihliadnutím na tieto skutočnosti súd exekúciu z úradnej moci s použitím  

§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní zastavil.  

Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním.

  Krajský   súd   v   Trenčíne   ako   súd   odvolací   uznesením   z   8.   augusta   2012,  

sp. zn. 17 CoE 42/2012, napadnuté uznesenie exekučného súdu potvrdil. Odvolací súd

v rozhodnutí uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením exekučného súdu v otázke posúdenia

rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej (a z tohto dôvodu absolútne neplatnej) zmluvnej

podmienky, keď táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť.  

Na základe takejto doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stratil právo

brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde. Zároveň takouto doložkou vznikol

hrubý nepomer v zmluvnom vzťahu na úkor spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu

exekučný súd vyvodil správny záver aj o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej

formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných  

do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje  

od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu,

aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť

exekučným titulom. Exekučný súd preto v danom prípade správne právne posúdil

rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý svoju právomoc vyvodil

z neplatnej rozhodcovskej doložky, keďže nešlo o spôsobilý exekučný titul. Z uvedených

dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne

správne.

  Proti tomuto uzneseniu podala oprávnená dovolanie (doplnené podaním datovaným  

4. októbra 2012, doručeným exekučnému súdu 5. októbra 2012 a ďalej doplnené podaním

datovaným 16. júla 2013, doručeným dovolaciemu súdu 9. augusta 2013). Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec

vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila náhradu trov dovolacieho

konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl.   267   Zmluvy  

o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala

v podanom dovolaní.

Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď

súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa už

právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal možnosť konať

pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a súd bol nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.).

Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,

pretože nevykonal náležite dokazovanie, a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd

založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako

neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou  

a   povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva   na   nekonkrétne   ustanovenia

smernice   Rady   93/13/EHS   a   vnútroštátne   právne normy, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,

že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len

veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, že rozhodcovská doložka nebola

individuálne dojednaná a povinný nemohol jej obsah ovplyvniť, a že spotrebiteľ si len

s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto,

vzhľadom na jeho úroveň   informovanosti   a   vyjednávaciu   silu,   nemožno spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,

pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa

dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je

nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa

oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo

aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje

riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie

neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej

dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej

prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku

a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevyrovnal s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú

doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Dovolateľka je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie, pričom dovolateľka

je toho názoru, že exekučný súd a krajský súd sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť

už skôr. Je totiž treba zohľadniť odlišnosti interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa,

že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov.  

V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn.  

III ZR 265/03, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 11. októbra 2012, sp. zn.  

IV. ÚS 1281/12, a ďalšie. Ďalej uviedla, že jej súd svojím postupom odňal (ako účastníčke

konania) možnosť konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní nerozhodol o jej

návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a   čl. 267 Zmluvy  

o fungovaní EÚ a neumožnil jej tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej

pozície. Uviedla, že rozhodnutie exekučného súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci   (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď opomenul aplikovať ustanovenie  

§ 167 ods. 1 veta druhá, podľa ktorého súd rozhoduje uznesením o prerušení konania. Tiež

namietala, že bol súd nesprávne obsadený (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení

s ustanovením § 237 písm. g/ O.s.p.), keď v rozsahu výkladu práva Európskej únie je

zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym orgánom nielen sudca určený

rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť

rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré

nemožno zásadne obísť a ak, tak len úniovým právom určenými spôsobmi. Rozhodnutie

odvolacieho súdu označila za neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd

dospel jednoznačne k svojim záverom.

  Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním   napadnutého   rozhodnutia v   zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

  V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh nie je

dôvodný.

  V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor  

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny

dvor v   ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

  Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania  

na   prerušenie   konania   a   postúpenie   návrhu   súdnemu   dvoru   na   vydanie   rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani

v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.

  Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.  

  Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie

dovolacieho konania.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

  Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.).

  Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie  

je prípustné.

  Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,  

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

  Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

  Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a c/ O.s.p. netvrdila  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie  

je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených

procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, e/, f/ a g/ O.s.p.

  Právomoc súdu   je upravená v ustanoveniach   § 7 a   § 8   Občianskeho súdneho

poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá  

má za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

  Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí  

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.  

  Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/

O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)  

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka, nie  

je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

  Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,

IČO: X., proti povinnému I. L., bývajúcemu v C., pre vymoženie 406,29 Eur  

s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

(zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) z 28. augusta 2007, sp. zn. S.,

vedenému na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. 2 Er 2120/2008 nepredchádzalo žiadne

iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

  Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,  

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.  

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

  Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.

konanie nezaťažila.

  Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia  

(§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade   z   určujúceho   –   obsahového – hľadiska  

(§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie

konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov  

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

  O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len  

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami  

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

  K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, že exekučný súd zastavil exekúciu, hoci pre takéto

rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

  Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný

súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie (po predchádzajúcom

vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

  Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,   či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

  Skúmaním   platnosti   rozhodcovskej   doložky   (dohodnutej   v   spotrebiteľskej   veci,  

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,  

t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade

aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba

uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2012, 4 Cdo 182/2012, 4 Cdo 190/2012).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku  

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V   tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo/230/2011.  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná  

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

  Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).  

  K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

  Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje  

aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo

sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných   ustanovení.   Exekučný súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú

vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Námietka oprávnenej, že odvolací súd tým, že nerozhodol o jej návrhu na prerušenie

konania a ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom oprávnenej na prerušenie konania

nezaoberal, čím oprávnenej odňal možnosť konať pre súdom, nie je dôvodná.  

Oprávnená podala návrh na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) až  

10. septembra 2012, teda mesiac po tom, ako o jej odvolaní odvolací súd rozhodol.

Navyše z ustálenej judikatúry (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR  

z 26. júla 2012 sp. zn. 3 Cdo 108/2012) dovolacieho súdu vyplýva, že ak súd v priebehu

konania nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, a preto konanie podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nepreruší, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho

súdu nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ ani g/ O.s.p. O návrhu  

na prerušenie konania § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. by nebol odvolací súd povinný rozhodnúť.

Rozhodol o ňom dovolací súd ako súd najvyššej inštancie. Z uvedeného dôvodu je

neopodstatnená dovolacia námietka, že bola oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., že rozhodol nesprávne obsadený súd v zmysle § 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s § 237 písm. g/ O.s.p. ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že

by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V   dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne nevznikli.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. decembra 2013

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová