Najvyšší súd  

4 Co 3/2013

  Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., zastúpenej F.F., s.r.o., so sídlom v B., v mene ktorej koná doc. JUDr. B. F., PhD.,

advokát a konateľ, proti povinnej D. B., bývajúcej v M., o vymoženie 444,80 Eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 5 Er 1283/2008,

o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra

2012 sp. zn. 43 CoE 266/2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolacie konanie z a s t a v u j e.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 19. septembra 2012 sp. zn.   43 CoE 266/2012 zamietol návrhy oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. b/ a c/ O.s.p. podané v odvolacom konaní, v rámci ktorých sa oprávnená domáhala

predloženia veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky s návrhom na konanie o súlade

ustanovenia § 44 ods. 2 (veta prvá a druhá) Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 (veta prvá)

Ústavy Slovenskej republiky pre jeho rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany

dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, rovnako ako sa domáhala, aby súd

v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o predložení prejudiciálnych

otázok Súdnemu dvoru Európskej únie v znení ňou navrhnutých týkajúcich sa výkladu

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (ďalej len „Smernica“); a zároveň potvrdil uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš z 25. mája 2012 č.k. 5 Er 1283/2008-20, ktorým bola exekúcia vykonávaná súdnym

exekútorom JUDr. R. K. pod sp. zn. EX 3875/08 zastavená a oprávnená bola zaviazaná

nahradiť súdnemu exekútorovi účelne vynaložené trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur v lehote

troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na

margo zamietnutia návrhov na prerušenie konania poukázal na ustanovenie § 36 ods. 5

Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť

z dôvodov uvedených v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku (napríklad § 107, § 109,  

§ 110 O.s.p.), pretože účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania, je

možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku.

Výnimkou je situácia, keď osobitný zákon, ktorým je napríklad zákon č. 328/1991 Zb.

o konkurze a vyrovnaní, zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a zákon  

č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ustanovuje inak,   čo sa

však na tento prípad nevzťahuje. K navrhnutým predbežným otázkam určeným Súdnemu

dvoru Európskej únie odvolací súd uviedol, že povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu

požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať

absolútne, t.j. nemožno ho vykladať tak, že táto povinnosť existuje vždy. Jej predpokladom  

je totiž skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu

úniového práva je pre riešenie toho – ktorého prípadu relevantná, pričom nepostačuje tvrdenie

niektorého z účastníkov konania o tejto skutočnosti. Navrhnuté prejudiciálne otázky súd v tomto prípade považoval za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu

k prebiehajúcemu sporu, keď ich prejudiciálne zodpovedanie by nemalo reálny dosah  

na prebiehajúci spor, keďže súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia

Smernice, ale aplikuje predovšetkým príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce

sa ochrany spotrebiteľov. Navyše, aj v prípade, ak by súd považoval oprávnenou položené

otázky za relevantné, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie upravuje výnimky

z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva Európskej únie, a tými  

sú prípady, kedy existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a výklad

a správna aplikácia práva Európskej únie je súdu úplne jasná. Odvolací súd preto uzavrel, že

v predmetnom konaní neexistuje žiaden z dôvodov na jeho prerušenie v zmysle § 109 ods. 1

písm. b/, c/ O.s.p. a oba návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol.  

Čo do potvrdzujúceho výroku svojho rozhodnutia sa krajský súd v podstatnej časti stotožnil

s dôvodmi uvedenými okresným súdom a jeho rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219

ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Proti uzneseniu krajského súdu v časti zamietnutia návrhov na prerušenia konania

podala oprávnená odvolanie a žiadala rozhodnutie krajského súdu v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že jej postupom odvolacieho

súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221

ods. 1 písm. d/ O.s.p. [zrejme písm. f/ (pozn. odvolacieho súdu)], keď súd nerešpektoval jej

právo na rozhodnutie veci na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou

ktorého je aj právo Európskej únie. Oprávnená ďalej namietala nesprávne právne posúdenie

veci súdom podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., ktoré podľa nej spočíva v tom, že súd

nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Zmluvy

o fungovaní Európskej únie a tiež Exekučného poriadku, a napokon oprávnená súdu vytýkala,

že rozhodnutie v napadnutej časti je nepreskúmateľné pre nedostatok jeho dôvodov a pre

nesprávnosť v ňom uvedeného poučenia o nemožnosti podať proti napadnutému výroku

opravný prostriedok, pričom rozhodnutie ako celok je arbitrárne a svojvoľné a v konečnom

dôsledku porušuje právo účastníka podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ochrane ľudských práv

a základných slobôd.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podal účastník konania -

subjekt oprávnený podať odvolanie, predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky,  

za ktorých môže o podanom odvolaní konať (§ 103 O.s.p.) a zistil, že tieto podmienky nie  

sú splnené, preto napadnuté uznesenie nemožno vecne preskúmať.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 (veta prvá) O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní, i napriek tomu, že ich Občiansky

súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, možno považovať  

za predpoklady (existujúce tak na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré

musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci  

zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (prvá hlava, prvá časť). Procesné

podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma  

ex offo, preto ak súd po ich preskúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký ich nedostatok, ktorý nemožno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 O.s.p.). Medzi takéto procesné podmienky

nepochybne patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci vyplývajúca zo zákona.  

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní zamietol jej návrhy na prerušenie konania.

Podľa § 201 (veta prvá) O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 9 ods. 1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom  

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky je upravená tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach len

vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa,

pričom tieto prípady sú zákonom taxatívne vymedzené (citovaný § 9 ods. 2 O.s.p.).

Rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhov oprávnenej na prerušenie konania

vydané po začatí odvolacieho konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto

nie je daná.  

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra 2012 sp. zn. 43 CoE 266/2012, ktoré trpí

takouto vadou, zastavil (§ 104 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) bez toho, aby bola

preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., pretože konanie bolo zastavené a nebol dôvod na použitie

odseku 2 tohto ustanovenia.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. februára 2013

JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková