Najvyšší súd
4 Co 3/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., zastúpenej F.F., s.r.o., so sídlom v B., v mene ktorej koná doc. JUDr. B. F., PhD.,
advokát a konateľ, proti povinnej D. B., bývajúcej v M., o vymoženie 444,80 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 5 Er 1283/2008,
o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra
2012 sp. zn. 43 CoE 266/2012, takto
r o z h o d o l :
Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 19. septembra 2012 sp. zn. 43 CoE 266/2012 zamietol návrhy oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. b/ a c/ O.s.p. podané v odvolacom konaní, v rámci ktorých sa oprávnená domáhala
predloženia veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky s návrhom na konanie o súlade
ustanovenia § 44 ods. 2 (veta prvá a druhá) Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 (veta prvá)
Ústavy Slovenskej republiky pre jeho rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, rovnako ako sa domáhala, aby súd
v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o predložení prejudiciálnych
otázok Súdnemu dvoru Európskej únie v znení ňou navrhnutých týkajúcich sa výkladu
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „Smernica“); a zároveň potvrdil uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš z 25. mája 2012 č.k. 5 Er 1283/2008-20, ktorým bola exekúcia vykonávaná súdnym
exekútorom JUDr. R. K. pod sp. zn. EX 3875/08 zastavená a oprávnená bola zaviazaná
nahradiť súdnemu exekútorovi účelne vynaložené trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur v lehote
troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na
margo zamietnutia návrhov na prerušenie konania poukázal na ustanovenie § 36 ods. 5
Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť
z dôvodov uvedených v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku (napríklad § 107, § 109,
§ 110 O.s.p.), pretože účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania, je
možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku.
Výnimkou je situácia, keď osobitný zákon, ktorým je napríklad zákon č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní, zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a zákon
č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ustanovuje inak, čo sa
však na tento prípad nevzťahuje. K navrhnutým predbežným otázkam určeným Súdnemu
dvoru Európskej únie odvolací súd uviedol, že povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu
požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať
absolútne, t.j. nemožno ho vykladať tak, že táto povinnosť existuje vždy. Jej predpokladom
je totiž skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu
úniového práva je pre riešenie toho – ktorého prípadu relevantná, pričom nepostačuje tvrdenie
niektorého z účastníkov konania o tejto skutočnosti. Navrhnuté prejudiciálne otázky súd v tomto prípade považoval za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu
k prebiehajúcemu sporu, keď ich prejudiciálne zodpovedanie by nemalo reálny dosah
na prebiehajúci spor, keďže súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia
Smernice, ale aplikuje predovšetkým príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce
sa ochrany spotrebiteľov. Navyše, aj v prípade, ak by súd považoval oprávnenou položené
otázky za relevantné, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie upravuje výnimky
z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva Európskej únie, a tými
sú prípady, kedy existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a výklad
a správna aplikácia práva Európskej únie je súdu úplne jasná. Odvolací súd preto uzavrel, že
v predmetnom konaní neexistuje žiaden z dôvodov na jeho prerušenie v zmysle § 109 ods. 1
písm. b/, c/ O.s.p. a oba návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol.
Čo do potvrdzujúceho výroku svojho rozhodnutia sa krajský súd v podstatnej časti stotožnil
s dôvodmi uvedenými okresným súdom a jeho rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Proti uzneseniu krajského súdu v časti zamietnutia návrhov na prerušenia konania
podala oprávnená odvolanie a žiadala rozhodnutie krajského súdu v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že jej postupom odvolacieho
súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221
ods. 1 písm. d/ O.s.p. [zrejme písm. f/ (pozn. odvolacieho súdu)], keď súd nerešpektoval jej
právo na rozhodnutie veci na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou
ktorého je aj právo Európskej únie. Oprávnená ďalej namietala nesprávne právne posúdenie
veci súdom podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., ktoré podľa nej spočíva v tom, že súd
nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Zmluvy
o fungovaní Európskej únie a tiež Exekučného poriadku, a napokon oprávnená súdu vytýkala,
že rozhodnutie v napadnutej časti je nepreskúmateľné pre nedostatok jeho dôvodov a pre
nesprávnosť v ňom uvedeného poučenia o nemožnosti podať proti napadnutému výroku
opravný prostriedok, pričom rozhodnutie ako celok je arbitrárne a svojvoľné a v konečnom
dôsledku porušuje právo účastníka podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podal účastník konania -
subjekt oprávnený podať odvolanie, predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky,
za ktorých môže o podanom odvolaní konať (§ 103 O.s.p.) a zistil, že tieto podmienky nie
sú splnené, preto napadnuté uznesenie nemožno vecne preskúmať.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 (veta prvá) O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní, i napriek tomu, že ich Občiansky
súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, možno považovať
za predpoklady (existujúce tak na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré
musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (prvá hlava, prvá časť). Procesné
podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma
ex offo, preto ak súd po ich preskúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký ich nedostatok, ktorý nemožno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 O.s.p.). Medzi takéto procesné podmienky
nepochybne patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci vyplývajúca zo zákona.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní zamietol jej návrhy na prerušenie konania.
Podľa § 201 (veta prvá) O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého
stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky je upravená tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach len
vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa,
pričom tieto prípady sú zákonom taxatívne vymedzené (citovaný § 9 ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhov oprávnenej na prerušenie konania
vydané po začatí odvolacieho konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto
nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra 2012 sp. zn. 43 CoE 266/2012, ktoré trpí
takouto vadou, zastavil (§ 104 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) bez toho, aby bola
preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., pretože konanie bolo zastavené a nebol dôvod na použitie
odseku 2 tohto ustanovenia.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. februára 2013
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková