Najvyšší súd Slovenskej republiky

4 Cdo 98/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. J., správcu úpadcu P., so sídlom v K., IČO: X., zastúpeného A., so sídlom v K., IČO: X., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná M., so sídlom v B., IČO: X., o náhradu škody, vedenej

na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 24 C 261/2011, o dovolaní žalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 25. septembra 2013 sp. zn. 11 Co 62/2013, takto  

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 20. septembra 2012 č.k. 24 C 261/2011-187 uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 780.506,02 Eur spolu s úrokom z omeškania  

vo výške 9,5% od 8. januára 2012 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške  

4.772,65 Eur k rukám právneho zástupcu, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Pri

svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti  

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zákona  

č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, zákona  

č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z.z.

o správach finančnej kontroly v znení účinnom do 31. augusta 2011, zákona č. 511/1992 Zb.

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších právnych predpisov a zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení

neskorších právnych predpisov. Uviedol, že žalobca sa domáhal náhrady škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom daňového úradu, ktorý mal spočívať v tom, že bola vykonaná

kompenzácia pohľadávky daňového úradu voči pohľadávke spoločnosti P. napriek tomu, že vykonateľnosť rozhodnutí, z ktorých vyplýva pohľadávka daňového úradu, bola rozhodnutím

súdu odložená. Keďže nesprávneho úradného postupu sa mal daňový úrad dopustiť v období

od septembra 2008 do apríla 2009, teda v čase, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 514/2003

Z.z., vychádzajúc z prechodného ustanovenia § 27 ods. 1 cit. zákona, súd prvého stupňa po

právnej stránke predmetnú vec posúdil podľa tohto zákona. Preskúmal postup daňového úradu

pri správe daní v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z., podľa

ktorého štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

nesprávnym úradným postupom. Keďže daňové úrady sú orgány verejnej moci (štátne

orgány), ktorým zákon zveril právomoc vykonávať správu daní (§ 4 ods. 3 zákona č.

150/2001 Z.z.) postupom upraveným zákonom č. 511/1992 Zb., súd mal za splnenú

podmienku podľa § 2 zákona č. 514/2003 Z.z., že zodpovednosť štátu je daná. Splnenie tejto

podmienky žalovaná nenamietala a nenamietala ani nedostatok svojej pasívnej legitimácie.

Súd mal tiež preukázané, že D. použil nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty, na ktorej

vrátenie si uplatnila nárok spoločnosť P., na kompenzáciu daňových nedoplatkov na dani

z pridanej hodnoty tohto daňového subjektu a teda, že vykonal kompenzáciu vzájomných

pohľadávok a zároveň, že preplatok tohto daňového subjektu na dani z príjmov právnickej

osoby použil na úhradu daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty. Medzi účastníkmi

nebolo sporné ani to, že predmetom kompenzácie bola pohľadávka spoločnosti P. voči štátu v rozsahu 780.506,02 Eur. D. spoločnosti P. kompenzáciu, ako aj použitie preplatku na dani

na úhradu nedoplatku na dani oznámil. Možnosť uplatnenia vyššie uvedeného postupu

daňových úradov, t.j. použitie nadmerného odpočtu dane na kompenzáciu daňového

nedoplatku a zároveň aj použitie preplatku na dani na úhradu daňového nedoplatku, za

splnenia stanovených podmienok predpokladá a upravuje zákon č. 511/1992 Z.z. v znení

platnom v čase vykonania kompenzácie, v ustanoveniach § 63 ods. 8 a § 63 ods. 2. Žalobca

popieral v danom prípade možnosť uplatnenia tohto postupu zo strany daňového úradu

z dôvodu, že vykonateľnosť predmetných rozhodnutí daňových orgánov bola odložená.

V konaní nebolo sporné, že žalobca sa žalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave

v správnom konaní domáhal preskúmania zákonnosti deviatich rozhodnutí Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky z 25. októbra 2007, ktorými Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky ako druhostupňový orgán potvrdilo deväť rozhodnutí daňového úradu pre vybrané

daňové subjekty z 27. júna 2007, ktorými bol spoločnosti P. vyrubený rozdiel dane z pridanej

hodnoty za rozhodujúce zdaňovacie obdobie. Žalovaná nespochybňovala, že kompenzácia

bola realizovaná práve vo vzťahu k týmto nedoplatkom na dani. Súd mal ďalej preukázané, že Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 2 S 303/2007-242 a 2 S 309 až 316/2007-242 z 26.

júla 2007 podľa § 250c veta druhá O.s.p., odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí

Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, vrátane prvostupňových rozhodnutí daňového

úradu pre vybrané daňové subjekty a to až do právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe na

preskúmanie zákonnosti týchto rozhodnutí a že konanie doposiaľ nebolo právoplatne

skončené, keď Najvyšší súd SR po vrátení mu veci Ústavným súdom Slovenskej republiky na

ďalšie konanie, uznesením sp. zn. 1 Sžf 1/2010 z 22. marca 2011 konanie o preskúmanie

zákonnosti prerušil a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie o prejudiciálnej

otázke a zároveň odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí Daňového riaditeľstva až do

ukončenia konania o prejudiciálnej otázke. Na základe uvedeného dospel súd prvého stupňa

k záveru, že postup podľa ustanovenia § 63 ods. 8 a § 63 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. bol zo

strany D. realizovaný v čase, kedy už rozhodnutím súdu bola odložená vykonateľnosť

rozhodnutí, ktorými bol vyrubený nedoplatok na dani použitý na kompenzáciu a kompenzácia

bola realizovaná v čase, kedy Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 23. júla 2008 napadnuté

rozhodnutia zrušil ako nezákonné. Súd prvého stupňa sa stotožnil s právnym názorom

žalobcu, že odklad vykonateľnosti, povolený uznesením Krajského súdu v Bratislave,

predstavoval prekážku na realizáciu rozhodnutí, ktorých zákonnosť bola a ešte stále   je predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. Realizácia rozhodnutia nepredstavuje

len samotný postup vo forme daňovej exekúcie, ale akákoľvek realizácia, ktorej dôsledok  

je rovnaký ako pri daňovej exekúcii a teda, zmenšenie majetku povinného subjektu. Pokiaľ

teda daňový úrad napriek tomu, že súd odložil vykonateľnosť rozhodnutí, použil finančné

prostriedky patriace žalobcovi na kompenzáciu daňových nedoplatkov vyplývajúcich z týchto

rozhodnutí, neoprávnene realizoval právny stav deklarovaný v napadnutých rozhodnutiach

a preto sa dopustil nesprávneho úradného postupu. Súd uzavrel, že bola splnená základná

podmienka pre záver o zodpovednosti štátu za vznik škody, ktorým je nesprávny úradný

postup a nemal pochybnosti o tom, že žalobcovi, resp. spoločnosti P. vznikla skutočná škoda,

ktorá spočíva v zmenšení majetkového stavu poškodeného o finančné prostriedky, na ktoré

vzniklo poškodenému právo (nárok) titulom nadmerného odpočtu na dani za predmetné

zdaňovacie obdobie, ktorý si poškodený uplatnil riadnym daňovým priznaním, ako aj titulom

preplatku na dani za dané zdaňovacie obdobie. Výška uplatňovanej škody v konaní

spochybňovaná účastníkmi nebola. Čo sa týka ďalšieho z predpokladov pre záver

o zodpovednosti štátu, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom

a vznikom škody, súd vychádzal z toho, že o vzťah príčinnej súvislosti medzi uvedenými

predpokladmi pre vznik zodpovednosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nesprávneho úradného postupu a teda, ak nesprávny úradný postup a škoda sú vo vzájomnom pomere

príčiny a následku, čo v konečnom dôsledku znamená, že nebyť nesprávneho úradného

postupu, ku škode by nedošlo. Súd uzavrel, že boli splnené všetky predpoklady pre záver

o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej

moci pri výkone verejnej moci. Súd preto žalobe v celom rozsahu vyhovel, keď námietku

žalovanej, že žaloba bola podaná predčasne, nepovažoval za dôvodnú. Rozhodnutie o trovách

konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., úspechom v konaní a vznikom trov na

právnom zastúpení.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovanej rozsudkom z 25. septembra 2013  

sp. zn. 11 Co 62/2013 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie  

§ 219 ods. 1, 2 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané v dôvodoch

odvolania nie sú dané a napadnutý rozsudok je vecne správny, pretože súd prvého stupňa  

na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam vychádzajúc

z dôkazov, ktoré mal v čase rozhodovania súdu (§ 154 ods. 1 O.s.p.) a rozhodnutie súdu

vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa zistený skutkový stav

podradil pod správne právne predpisy a tieto aj správne aplikoval a odvolacie námietky

žalovanej tak nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval skutočnosti uvádzané v napadnutom rozsudku a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodal, že odklad

vykonateľnosti je inštitút, ktorým sa najmä sleduje, aby nebol zmarený účel mimoriadnych

opravných prostriedkov smerujúcich proti právoplatným rozhodnutiam. Odloženie

vykonateľnosti nenarúša právoplatnosť rozhodnutia, ktorého vykonateľnosť bola odložená,

vylučuje však jeho realizáciu po dobu účinnosti odkladu vykonateľnosti a teda, rozhodnutie

ktorého vykonateľnosť bola odložená, nemôže byť podkladom pre realizáciu vzťahu, ktorý

deklaruje. Daňový úrad preto nemal realizovať svoju daňovú povinnosť a mal počkať  

až do právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe na preskúmanie zákonnosti predmetných

rozhodnutí. Dodal, že rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu z 8. novembra 2012  

má vplyv až na súčasné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj postup

Krajského súdu v Bratislave v správnom konaní a následne ďalšie procesné postupy.

Napadnutý rozsudok preto v celom rozsahu (aj vo výroku o trovách konania) ako vecne

správny potvrdil a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal s poukazom  

na ustanovenie § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, ktorá navrhla

rozsudok odvolacieho súdu a tiež súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p.  

Za takú vadu označila skutočnosť, že súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, ktoré

nedostatky v odôvodnení prvostupňového a tým aj odvolacieho rozsudku majú za následok

jeho čiastočnú nepresvedčivosť, v dôsledku čoho táto okolnosť zakladá porušenie ustanovenia

§ 157 ods. 2 O.s.p. a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces v podobe odňatia

možnosti žalovanej konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V odôvodnení svojho

dovolania poukázala na obsah žaloby, priebeh prvostupňového a odvolacieho konania

a poukázala na pochybenia oboch súdov nižších stupňov v podstate totožným zopakovaním

obsahu odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, v ktorom podrobne rozobrala

skutkový a právny stav veci, v ktorom (vychádzajúc z obsahu podania) namietala nesprávne

právne posúdenie veci. Zároveň žiadala odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Žalobca navrhol dovolanie žalovanej ako neprípustné odmietnuť.

Uznesením z 8. apríla 2014 sp. zn. 4 Cdo 98/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky

odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Košice I z 20. septembra 2012 č.k.   24 C 261/2011-187 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 25. septembra 2013

sp. zn. 11 Co 62/2013 do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní žalovanej.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,  

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238  

ods. 3 O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky  

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p.,  

ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,  

že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd  

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a žalovanej

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie  

jej práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237  

písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý  

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne  

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva  

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade  

s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti žalovanej pred súdom konať a k porušeniu práva na spravodlivý

proces malo podľa jej názoru dôjsť nedostatočným odôvodnením rozhodnutia prvostupňového

aj odvolacieho súdu.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že táto námietka žalovanej  

nie je dôvodná.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,  

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157  

ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí

vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného

dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne

závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre

uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje

náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument  

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie  

o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje  

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť  

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

  Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania  

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia  

je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle,  

že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací

súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže

sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy,  

ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán  

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa vysvetlil v čom videl splnenie

predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a primerane

zdôvodnil, v čom spočíval nesprávny úradný postup, zistenie existencie škody a v čom

spočíva príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata

námietok odporcu a dostatočne sa s nimi skutkovo a právne vysporiadal. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46  

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného  

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať  

to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej.

Vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.), žalovaná predovšetkým namieta

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov. Skutočnosť, že by rozhodnutie

prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením

dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné,  

a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo  

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala  

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237

O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalovanej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým

rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobcovi náhradu trov

dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. septembra 2014

  JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová