4Cdo/90/2021

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu X. P., bývajúceho v X., L. XX, zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom so sídlom v Prešove, Jesenná 8, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 88/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. septembra 2019 sp. zn. 15 Co 179/2018, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. septembra 2019 sp. zn. 15 Co 179/2018 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo 7. novembra 2017 č. k. 8 C 88/2014-88 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo 7. novembra 2017 č. k. 8 C 88/2014-88 I. zamietol žalobu; II. žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na § 3 ods. 1 písm. a/, § 4 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) zamietnutie žaloby založil na závere, že nebola splnená prvá zákonná podmienka, ktorou je preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia, čím nebol daný samotný prvotný právny základ. K veci samej zrekapituloval, že na Okresnom súde Prešov sa viedlo konanie v právnej veci žalobcu X. P., proti žalovaným 1/ K.É. B. a spol., o usporiadanie práv k neoprávnenej stavbe, pod sp. zn. 10 C 97/2007. Okresný súd Prešov rozsudkom z 28. januára 2009, č. k. 10 C 97/2007-143, žalobu žalobcu zamietol. Na odvolanie žalobcu proti tomuto rozsudku Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 4. novembra 2009 sp. zn. 14 Co 30/2009 potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a pripustil proti rozsudku dovolanie. Žalobca podal proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. novembra 2011 sp. zn. 2 Cdo 90/2011, rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Vychádzajúc z uvedeného podľa žalobcu rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo 4. novembra 2009 sp. zn. 14 Co 30/2009 nebolo v súlade so zákonom z dôvodu, že odvolací súd nesprávne vymedzilprávnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, a tak zbytočne uhradil súdny poplatok za podané dovolanie. Žalobca tým preukazoval vznik škody spočívajúcej v zaplatenom súdnom poplatku za dovolanie. Po vrátení veci z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Krajský súd v Prešove rozsudkom z 22. marca 2012, sp. zn. 14 Co 6/2012, 14 Co 26/2012, rozhodol na základe odvolania žalobcu tak, že potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov z 28. januára 2009, č. k. 10 C 97/2007-143, v jeho napadnutej časti, zrušil uznesenie Okresného súdu Prešov z 21. januára 2010, č. k. 10 C 97/2007-218 o trovách konania a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Okresný súd Prešov uznesením z 8. júna 2012, č. k. 10 C 97/2007-465 rozhodol o trovách konania tak, že zaviazal žalobcu k náhrade trov konania žalovaným, voči ktorému podal žalobca odvolanie; Krajský súd v Prešove rozhodnutím z 27. augusta 2014 sp. zn. 14 Co 1/2014 napadnuté uznesenie potvrdil a žalobcu zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danej veci žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o existencii nezákonného rozhodnutia. Z kontextu podanej žaloby vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia, za ktoré žalobca považoval rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 4. novembra 2009 sp. zn. 14 Co 30/2009. Mal za to, že v preukazovaní existencie nezákonného rozhodnutia sa žalobca odvolával iba na skutočnosť, že mu vznikla škoda titulom zaplateného súdneho poplatku za podané dovolanie proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove zo 4. novembra 2009 sp. zn. 14 Co 30/2009, ale tento rozsudok podľa názoru súdu prvej inštancie nespĺňa podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. atribúty nezákonného rozhodnutia a dospel k záveru, že ak žalobcovi vznikli trovy v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 90/2011, mal o nich rozhodnúť Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie v danom konaní. A dodal, že vec konajúci Okresný súd Bratislava I v tejto veci nie je oprávnený skúmať postup tohto súdu v inom konaní. Pre úspešné uplatnenie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. mal súd prvej inštancie za potrebné súčasné (kumulatívne) splnenie všetkých zákonných podmienok. Tým, že neexistuje právny titul (právny základ) pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., súd prvej inštancie žalobu vyhodnotil ako nedôvodnú a ďalej sa nezaoberal splnením ďalších zákonných podmienok. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 25. septembra 2019 sp. zn. 15 Co 179/2018 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP). Po rekapitulácii skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie skonštatoval, že žalobca svoj nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. odvodzuje zo zmieňovaného nezákonného rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 4. novembra 2009 sp. zn. 14 Co 30/2009, keď sa odvolával iba na skutočnosť, že mu vznikla škoda titulom zaplateného súdneho poplatku za podané dovolanie (3.968,- eur) proti tomuto rozsudku, ktoré ale nespĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Stotožnil sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o existencii nezákonného rozhodnutia. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že mu vznikla škoda spočívajúca v zaplatenom súdnom poplatku za dovolanie, ktoré bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pretože za nezákonné rozhodnutie možno považovať iba rozhodnutie, ktoré bolo právoplatne zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti. Pre posudzovanie samotnej nezákonnosti rozhodnutia nemal významný (iba) samotný výrok rozhodnutia, ale aj jeho odôvodnenie a vyslovil názor, že ani samotná nezákonnosť rozhodnutia ešte nemusí znamenať zodpovednosť štátu. Krajský súd ďalej zrekapituloval závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom zrušujúcom rozhodnutí dôvodil tým, že s prihliadnutím na výklad ustanovenia § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dospel k záveru, že spôsob, akým odvolací súd v prejednávanej veci vymedzil právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, svedčí o zaťažení konania tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 veta druhá OSP). Odvolací súd nijako vo svojom rozhodnutí neodôvodnil, ani z neho nevyplýva, čo a prečo považuje z hľadiska predmetu konania za právnu otázku zásadného právneho významu. V zmysle § 242 ods. 1 OSP je dovolací súd povinný prihliadnuť na tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dôsledkom takej vady je aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia) aj vtedy, ak táto vada nebola uplatnená v dovolaní ako dovolací dôvod. So zreteľom na uvedené po konštatovaní, že konanie v danej veci je zaťažené touto vadou, dovolací súd (sp. zn. 2 Cdo 90/2011)zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 2 Cdo 90/2011) potom krajský súd zdôraznil, že v ňom nedošlo ku konštatovaniu nezákonnosti rozhodnutia Krajského súdu v Prešove a že napadnuté rozhodnutie bolo zrušené (len) pre tzv. inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Jej dôsledkom je aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia, keďže v odôvodnení rozhodnutia Krajský súd v Prešove nedostatočne vymedzil dôvody, pre ktoré pripustil dovolanie. Odvolací súd na ďalšie zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie záverom ešte doplnil, že žalobca nepreukázal ani ďalší nevyhnutný predpoklad zodpovednosti za škodu, ktorým je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody a v ďalšom objasnil teoreticko- právne východiská pre splnenie predpokladov príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s poukazom na § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP s tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a to v otázke posúdenia rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 4. novembra 2009 sp. zn. 14 Co 30/2009, ktorý nespĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. za stavu, kedy Krajský súd v Prešove pripustil proti vlastnému rozsudku dovolanie a Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcu uznesením z 30. novembra 2011 sp. zn. 2 Cdo 90/2011 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V tejto súvislosti citujúc zo záverov uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2011 sp. zn. 2 Cdo 90/2011 („V nadväznosti na vyššie uvedený výklad ustanovenia § 238 ods. 3 OSP dospel dovolací súd k záveru, že spôsob, akým odvolací súd v prejednávanej veci vymedzil právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, svedčí o zaťažení konania tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 veta druhá OSP)“ mal za to, že nezákonnosť rozsudku Krajského súdu v Prešove spočíva v jeho postupe v rozpore so zákonom, nakoľko nesprávne vymedzil právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie. Odvolaciemu súdu vyčítal, že pri riešení právnej otázky existencie nezákonného rozhodnutia sa dopracoval k takému výkladu pojmu „nezákonné rozhodnutie“, ktorý je možné kvalifikovať ako príliš reštriktívny, resp. formalistický, a ktorý nezohľadňuje účel inštitútu náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pretože podľa odvolacieho súdu nezákonné rozhodnutie je iba také rozhodnutie, ktoré bolo právoplatne zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti. Dovolateľ z logiky veci zastával názor, že pokiaľ príslušný orgán rozhodnutie zrušil z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, ku zrušeniu mohlo dôjsť len z dôvodu, že rozhodnutie bolo v rozpore s platnými právnym predpismi, čo samo osebe znamená, že išlo o rozhodnutie nezákonné. Na preukázanie svojho tvrdenia, že sa odvolací súd pri riešení rozhodujúcej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a od ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu (ako jednej z najvyšších súdnych autorít), poukázal na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 20/2009 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 159/2012. Žalobca prípustnosť dovolania vyvodzoval aj z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a namietal arbitrárnosť postupu odvolacieho súdu tým spôsobom, že bol porušený základný ústavný princíp dvojinštančnosti súdneho konania. Uviedol, že procesnú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP spôsobuje skutočnosť, že odvolací súd sa najskôr v napadnutom rozsudku stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o existencii nezákonného rozhodnutia, ale následne vyslovil variabilnú úvahu o tom, že „žalobca nepreukázal ani ďalší nevyhnutný predpoklad zodpovednosti za škodu, ktorým je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.“ Mal za to, že odvolací súd šiel laicky povedané „nad rámec“ právneho posúdenia, tak ako ho vykonal súd prvej inštancie, ktorý sa zaoberal iba posúdením prvej z troch podmienok úspešného uplatnenia si nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Vzhľadom na uvedené dovolateľ navrhol rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaná sa k podanému dovolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala vstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je nielen procesne prípustné (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), ale aj dôvodné (§ 432 ods. 1 CSP).

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP namietal arbitrárnosť odvolacieho súdu, ktorým bol porušený základný ústavný princíp dvojinštančnosti súdneho konania a to spôsobom, že odvolací súd sa najskôr v napadnutom rozsudku stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o existencii nezákonného rozhodnutia ale vyslovil tiež variabilnú úvahu o tom, že žalobca nepreukázal ani ďalší nevyhnutný predpoklad zodpovednosti za škodu, ktorým je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Odvolací súd tak priznal právny význam ďalšiemu predpokladu zodpovednosti za škodu, ktorým je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody a to nad rámec právneho posúdenia súdu prvej inštancie.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018, bod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

15. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo 73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces.

16. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že by na základe vznesenej námietky o porušení základného ústavného princípu dvojinštančnosti súdneho konania odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorý zakladá procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Odvolací súd sa totiž v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia o zamietnutí žaloby (§ 387 ods. 1 a 2 CSP) a preto sa mohol v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Pokiaľ odvolací súd nad rámec úvah súdu prvej inštancie, ktoré považoval za vecne správne a postačujúce pre záver o opodstatnenosti zamietnutia žaloby, poukázal aj na ďalšiu okolnosť, neporušil tým zásadu dvojinštančnosti konania (obdobne sp. zn. 1 Obdo V 12/2015). Odvolací súd tým, že nad rámec rozhodnutia súdu prvej inštancie doplnil ďalšie dôvody, s ohľadom na ktoré dospel k rovnakému záveru o neopodstatnenosti žaloby na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., neznemožnil žalobcovi, aby ako strana uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Aj skoršia ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu v podobe rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré bolo ako judikát publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 56/2012 dospela k záveru, že „Pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ OSP/.“ Dovolateľ poukazuje na to, že napadnuté rozhodnutie je odôvodnené nielen vyššie uvedenou zhodou záverov prvoinštančného a odvolacieho súdu o tom, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o existencii nezákonného rozhodnutia, ale navyše (tiež) tým, že žalobca nepreukázal ďalší nevyhnutný predpoklad zodpovednosti za škodu, ktorým je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, čím odvolací súd priznal právny význam ďalšiemu predpokladu zodpovednosti za škodu. Dovolací súd zastáva názor, že námietka dovolateľa o porušení ústavného princípudvojinštančnosti súdneho konania, ktoré je inak porušením práva na spravodlivý proces, nie je v danom prípade právne relevantná aj z toho dôvodu, že záver odvolacieho súdu o neexistencii kauzálneho nexu medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody mal iba doplňujúci charakter. Aj po tomto doplnení si zásadný význam zachoval zhodný záver (oboch) súdov nižších inštancií, že dôvodom pre zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 4. novembra 2009 sp. zn. 14 Co 30/2009 v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nespĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia.

17. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene namieta, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jeho patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP).

18. Podľa názoru žalobcu je jeho dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

19. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

20. Z obsahu dovolania je zrejmé, že touto otázkou je posúdenie či «rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 4. novembra 2009 sp. zn. 14 Co 30/2009, ktorý pripustil proti vlastnému rozsudku dovolanie a ktorý Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcu zrušil a vec vrátil Krajského súdu v Prešove na ďalšie konanie pre spôsob, akým v prejednávanej veci vymedzil právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, čo viedlo k jeho záveru o zaťažení konania tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 veta druhá OSP)» spĺňa/nespĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

21. V danom prípade teda dovolateľ vymedzil právnu otázku, pri riešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 20/2009) a ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu (IV. ÚS 159/2012) ako jednej z najvyšších súdnych autorít. Najvyšší súd preto skúmal, či dovolanie žalobcu je v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP prípustné.

22. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali.

23. Predmetnou otázkou (viď vyššie ods. 20.) sa dovolací súd zaoberal v rozhodnutí sp. zn. 4 M Cdo 20/2009, ale poznajúc vlastnú judikatúru („iura novit curia“ - I. ÚS 51/2020, III. ÚS 289/2017) dovolací súd pripája aj rozhodnutie sp. zn. 7 Cdo 27/2011, ktoré treba považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

24. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4 M Cdo 20/2009 v súvislosti s interpretáciou toho, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie štátu uviedol, že zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj z dôvodu vady konania, je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môžezakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom.

25. V rozhodnutí sp. zn. 7 Cdo 27/2011 najvyšší súd vyslovil záver, že aj napriek tomu, že zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie, je možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa rozumie akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Právna úprava osobitne ani neupravuje, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť výslovne konštatovaná v zrušujúcom rozhodnutí (vo výroku alebo jeho odôvodnení), ale podľa názoru dovolacieho súdu, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, možno uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, teda z dôvodu jeho nezákonnosti. Potom tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj z dôvodu vady konania, je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla.

26. Vyššie citované právne závery pod odsekmi 24. a 25. sú podľa právneho názoru dovolacieho súdu plne aplikovateľné aj na rozhodovanú vec.

27. Odvolací súd k posúdeniu zákonnosti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 4. novembra 2009 sp. zn. 14 Co 30/2009 podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zaujal stanovisko, v zmysle ktorého „za nezákonné rozhodnutie sa považuje iba rozhodnutie, ktoré bolo právoplatne zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti. Pre posudzovanie samotnej nezákonnosti rozhodnutia nebude významný (iba) samotný výrok rozhodnutia, ale aj jeho odôvodnenie. Ani samotná nezákonnosť rozhodnutia však ešte nemusí znamenať zodpovednosť štátu.“ V ďalšej časti odôvodnenia rozviedol úvahu, že „so zreteľom na uvedené po konštatovaní, že konanie v danej veci je zaťažené touto vadou, dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súd Slovenskej republiky, podľa názoru odvolacieho súdu, vyplýva, že nedošlo ku konštatovaniu nezákonnosti rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, napadnuté rozhodnutie bolo zrušené (len) pre tzv. inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorej dôsledkom je aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia, keďže v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd nedostatočne vymedzil dôvody, pre ktoré pripustil dovolanie.“

28. Podľa názoru dovolacieho súdu sú podstata a zmysel ústavou garantovaného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu (čl. 46 ods. 3 ústavy) popreté takým výkladom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý vyžaduje, aby zrušujúce rozhodnutie súdu vydané na základe mimoriadneho opravného prostriedku výslovne konštatovalo nezákonnosť zrušeného právoplatného rozhodnutia (či už vo výroku, alebo v odôvodnení), ak na takéto konštatovanie nedávajú procesné pravidlá občianskeho súdneho konania tomuto súdu žiadny priestor a ak sa má v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. takéto posúdenie uskutočniť na základe zohľadnenia okolností konkrétneho prípadu (k tomu pozri aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2012, sp. zn. IV. ÚS 159/2012).

29. Vychádzajúc z premís formulovaných právnymi závermi v odsekoch 24., 25. a 28. potom platí, že nezákonnosť zrušeného rozhodnutia je materiálnou vlastnosťou (každého) zrušeného rozhodnutia, a nie formálnou vlastnosťou zrušujúceho rozhodnutia, hoci dôvod zrušenia musí z tohto zrušujúceho rozhodnutia nepochybne vyplývať.

29.1. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že interpretáciu ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zvolenú súdmi nižších inštancií, ktorej výsledkom je posúdenie zrušenéhorozsudku Krajského súdu v Prešove zo 4. novembra 2009 sp. zn. 14 Co 30/2009 ako de iure zákonného rozhodnutia; za stavu, keď na dôvažok, najvyšší súd ako súd dovolací konštatoval v zrušujúcom uznesením zaťaženie konania tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba kvalifikovať ako reštriktívnu, resp. formalistickú, nezohľadňujúcu účel inštitútu náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Prijatý právny názor odvolacieho súdu o zákonnosti rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14 Co 30/2009 preto v tomto prípade nie je vecne správny.

30. Najvyšší súd stotožnený s judikovanými závermi vyjadrenými už v skôr vydaných rozhodnutiach sp. zn. 4 M Cdo 20/2009 a sp. zn. 7 Cdo 27/2011 uzatvára, že právne závery odvolacieho súdu, rovnako ako súdu prvej inštancie pri posudzovaní zákonnosti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14 Co 30/2009 sa odchýlili od uvádzanej aktuálnej praxe dovolacieho súdu a to znamená, že ich rozhodnutia spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci.

31. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu sa riešením predmetnej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu je nielen prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, ale aj dôvodné (§ 432 ods. 2 CSP), a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

32. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

33. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.