UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky spore žalobkyne D. Y., bývajúcej v C., Č.S. XX, zastúpenej JUDr. Tiborom Sanákom, advokátom v Trnave, Námestie SNP 2, proti žalovanej Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela, so sídlom v Pezinku, Malacká cesta 63, IČO: 30 801 397, zastúpenej JUDr. PaeDr. Jozefom Malichom, advokátom v Bratislave, Záhradnícka 30, o zaplatenie 82 984,80 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4 C 38/2008, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. septembra 2017 sp. zn. 2 Co 466/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Žalobkyňa sa voči žalovanej domáhala zaplatenia sumy 82 984,80 eur s príslušenstvom titulom bolestného a náhrady sťaženého spoločenského uplatnenia v dôsledku zanedbania povinností žalovanej. Uviedla, že počas hospitalizácie u žalovanej vypadla z balkóna na treťom poschodí, pretože žalovaná nezabezpečila izbu, v ktorej bola žalobkyňa hospitalizovaná, tak, aby v stave, v ktorom sa nachádzala, si nemohla ublížiť na svojom zdraví. V dôsledku pádu žalobkyňa utrpela viaceré zranenia, v dôsledku ktorých je invalidnou dôchodkyňou.
2. Okresný súd Pezinok (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo 7. marca 2014 č. k. 4 C 358/2008-242 žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa bola u žalovanej prijatá so psychózou a ako každá si vyžadovala zvýšené pozorovanie, keď každá psychóza je riziková so samovražedným konaním, bola jej naordinovaná štandardná liečba v štandardných dávkach a celkom odôvodnená vzhľadom na jej stav. Zvýšené pozorovanie pacientky malo personálnu rovinu realizovanú zdravotníckym personálom žalovanej spočívajúcu v zabezpečení dodržiavania nosenia predpísaného nemocničného oblečenia, pohybu iba na oddelení, pohybu v doprovode, prípadne pohybu v areáli v doprovode ošetrovateľského personálu. Technickú rovinu predstavovali rôzne technické prekážky zabraňujúce pacientom opustiť vyhradený liečebný priestor. Jednými z týchto opatrení boli mechanické zábrany namontované naoknách izieb, a to kovové poistky, ktoré boli osadené na spodku ľavej a pravej vnútornej časti vyklápacieho okna (s horizontálnou osou otáčania v strede) umožňujúce jeho otvorenie maximálne asi 20 cm a prekonanie takejto poistky bolo možné len odmontovaním dvoch skrutiek. Balkónové dvere boli zabezpečené pred ich otvorením tak, že bola odmontovaná kľučka. Stav technického zabezpečenia dverí a poistiek bezprostredne po udalosti nebol zdokumentovaný, ale z výpovedí svedkov vyplynulo, že k prekonaniu zabezpečenia došlo s najväčšou pravdepodobnosťou prekonaním poistiek na okne, keďže ako úplne nepravdepodobné bolo, že by boli otvorené balkónové dvere, či bola na nich osadená kľučka. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná preukázala pravidelný výkon kontroly a opráv zabezpečovacích mechanizmov, a to aj vo vzťahu k izbe, na ktorej bola hospitalizovaná žalobkyňa, keď na tejto izbe boli vykonané opravy 17. marca 2003, teda krátko pred predmetnou udalosťou (nevynímajúc pravidelné denné kontroly zdravotníckym personálom), a preto boli vylúčené nedostatky spočívajúce v pochybnostiach žalobkyne, že sa mala dostať na balkón cez nedostatočne zatvorené, či dokonca otvorené, balkónové dvere (s osadenou kľučkou alebo bez), keď uvedené by znamenalo hrubú chybu v systéme zabezpečenia, ku ktorej konštatovaniu neboli zistené žiadne indície. Navyše mal zo svedeckých výpovedí za preukázané, že v čase škodovej udalosti bolo odchýlené okno, nie dvere. Personálne a technické zabezpečenie vykonané žalovanou preto, aj napriek predmetnej udalosti, považoval okresný súd za dostatočné, nakoľko pôsobilo dostatočne prevenčne k tomu, aby nemohli pacienti svojvoľne vychádzať na balkón cez balkónové dvere, či okno a vystaviť sa tak možnému riziku ublíženia na zdraví, pričom žalovaná poskytuje zdravotnícku starostlivosť ako spádové zariadenie, kde sa podobné udalosti stali v minulosti iba výnimočne a boli vykonané prekonaním technického zabezpečenia. Na základe uvedeného okresný súd uzavrel, že konanie žalobkyne bezprostredne smerovalo nielen k ohrozeniu jej zdravia, ale priamo k ohrozeniu jej života, keď takéto konanie vykazuje známky totálnej rozumovej iracionality (prerušenie vedomia), keďže je popretý akýkoľvek (pre človeka prirodzený) pud sebazáchovy. Výpovede svedkov považoval preto okresný súd za objektívne čo do opisu psychického stavu, v ktorom žalobkyňa mala konať, pričom takémuto konaniu nezabránila ani utlmujúca liečba a utlmenie bolo (prirodzene) cielené iba v nevyhnutnej miere, ktoré jej nemalo brániť v samoobslužných činnostiach. Súd prvej inštancie doplnil, že prekonanie technického zabezpečenia okna nebolo poslednou prekážkou pred ďalším už nezvratným dejom pádu z tretieho poschodia a zdôraznil, že balkónové priečelie je dimenzované ako prekážka, ktorej prekonanie si vyžaduje cielenú, fyzicky intenzívnu aktivitu aj pre dospelého muža a nie ženu. Konkrétna výška zábradlia podľa merania, ktoré vykonal obhliadkou, bola 132 cm (č.l. 200 spisu), t. j. výška dosahujúca prsia dospelého muža o výške 180 cm. Prekonanie takejto prekážky iba dokresľuje mieru fyzickej aktivity, akú musela žalobkyňa vyvinúť, čo nasvedčuje nie jej utlmenému stavu, ale stavu konania v rapte, takže nebolo možné súhlasiť s jej tvrdením, že zábradlím prepadla, pretože pod prepadnutím by v tomto prípade bolo možné rozumieť stav neželaného prenesenia jej ťažiska cez prekážku (balkónové priečelie), čo je predstaviteľné do výšky pásu človeka (miesta ťažiska), ale nie nad hranicou pásu, či vôbec na úrovni hrudnej kosti. Okresný súd záverom konštatoval, že žalovaná pri hospitalizácii žalobkyne nezanedbala svoje prevenčné povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka, z dôvodu ktorého nezodpovedá za škodu, ktorá mala byť spôsobená žalobkyni, a preto vzhľadom na vykonané hodnotenie dôkazov a z nich vyvodené závery, ako nehospodárne nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom zameraným na skúmanie zdravotného stavu žalobkyne a poskytnutej liečby vo vzťahu k možnosti vzniku raptusu ako predpokladu vzniku škody na jej zdraví. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1, § 149 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).
3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 27. septembra 2017 sp. zn. 2 Co 466/2014 rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na § 387 ods. 1, 2, 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) ako vecne správne potvrdil a žalovanej priznal voči žalobkyni plnú náhradu odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil a jeho rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 157 O.s.p. Zdôraznil, že na základe vykonaného rozsiahleho a potrebného dokazovania súdom prvej inštancie bolo zistené dostatočné personálne aj technické zabezpečenie vykonané žalobkyňou, aby pacienti nemohli vchádzať na balkón cez balkónové dvere alebo okno, nakoľko bolo jednoznačne preukázané, že na izbách sa kľučky na balkónových dverách nenachádzali a okná boli zabezpečenépoistkami, ktoré sa pravidelne kontrolovali, čo vyplýva aj z evidenčnej knihy opráv žalovanej. Mal preto za preukázanú čo najväčšiu snahu žalovanej o obmedzenie rizika vzniku škôd na zdraví u svojich pacientov. Odvolací súd tak nemal zákonný dôvod odchýliť sa od súdom prvej inštancie vysloveného právneho názoru, že žalovaná nezanedbala pri hospitalizácii žalobkyne svoje prevenčné povinnosti vyplývajúce jej z ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, z dôvodu ktorého nezodpovedá za škodu žalobkyni, ktorá jej mala byť spôsobená pádom z balkóna z tretieho poschodia. Preto tvrdenie žalobkyne, že na balkón sa pravdepodobne dostala cez balkónové dvere, ktoré nechala zdravotná sestra ráno v deň jej úrazu otvorené v rámci vetrania, nebolo ničím preukázané. Vykonaným dokazovaním naopak bolo preukázané, že žalobkyňa sa nachádzala po nasadenej liečbe v útlme, pričom sa sama vyjadrila, že si pamätala iba na to, ako bola prijatá do nemocnice a potom mala dva dni výpadok. Navyše zdravotná sestra, ktorá ihneď po páde žalobkyne prišla na izbu, v ktorej bola hospitalizovaná, uviedla, že odchýlené bolo okno (nie balkónové dvere), z čoho vyplýva, že žalobkyňa sa na balkón dostala cez okno. Taktiež argumentácia žalobkyne o tom, že ak by sa na balkóne nachádzali mreže, k jej úrazu by nedošlo, bola vyvrátená svedeckými výpoveďami lekárov pracujúcich u žalovanej, ktorí zhodne uviedli, že ani zamrežovanie neznižuje počet samovražedných pokusov zo strany pacientov. Záverom odvolací súd poukázal na zhodné tvrdenie lekárov pracujúcich u žalovanej, podľa ktorých bola žalobkyni naordinovaná správna liečba, reagovala na ňu utlmením, upokojením a jediným možným vysvetlením jej konania, kedy došlo k jej úrazu následkom vypadnutia z balkóna, bolo konanie v rapte. Zo svedeckej výpovede zdravotnej sestry, ktorá mala v uvedený deň službu a ktorá potom, ako žalobkyňa vypadla z balkóna, prišla na izbu, na ktorej bola hospitalizovaná žalobkyňa, vyplynulo, že táto videla na izbe nejaké súčiastky z poistky s tým, že vylúčila, že by poistku odmontovali iné pacientky, keďže v čase úrazu vykonávali hygienu mimo izby. Žalobkyňa si spôsobila škodu na zdraví následkom nepredvídateľného konania, ktoré ovládať nemohla (konanie v rapte), z dôvodu ktorého nie je možné zavinenie za tento úraz prenášať na žalovanú. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.
4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie s tým, že súdy jej nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.). Podľa dovolateľky je rozhodnutie odvolacieho súdu arbitrárne a formalistické, pričom odvolací súd sa nevysporiadal s odvolacími námietkami žalobkyne. Dovolateľka ďalej namietala nedostatočné zistenie skutkového stavu. Podľa presvedčenia žalobkyne, svedeckými výpoveďami, ktoré sú v rovine domnienok, nie je možné jednoznačne ustáliť jej konanie v rapte a preto namietala nevykonanie znaleckého dokazovania súdom prvej inštancie, ani odvolacím súdom, ohľadne jej konania v rapte v okamihu škodovej udalosti a posúdenia jej psychických následkov po úraze. V ďalšom vyššie uvedené dôvody podrobne a rozsiahlo vysvetlila a zároveň rozsiahlo poukázala na skutkový a právny stav veci. Z týchto dôvodov dovolateľka žiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
6. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014).
7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle §419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.
8. Podľa § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
9. Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (por. § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 C.s.p. v spojení s § 431 ods. 1 C.s.p. a § 432 ods. 1 C.s.p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
11. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu do 30. júna 2016 považovala za vady zmätočnosti najzávažnejšie procesné nesprávnosti, ktoré bez ďalšieho viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia (1 Cdo 345/2014, 2 Cdo 43/2012, 3 Cdo 98/2005, 4 Cdo 344/2014, 5 Cdo 101/2015, 6 Cdo 292/2013, 7 Cdo 500/2014, 8 ECdo 259/2014). Aj za účinnosti novej právnej úpravy je aktuálny právny názor, podľa ktorého prípustnosť dovolania nezakladá tvrdenie dovolateľa o existencii vady zmätočnosti, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1 Cdo 127/2012, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 29/2016, 4 Cdo 133/2015, 5 Cdo 467/2014, 6 Cdo 5/2014, 7 Cdo 7/2016, 8 Cdo 450/2015).
12. Podľa presvedčenia žalobkyne je jej mimoriadny opravný prostriedok prípustný podľa § 420 písm. f/ C.s.p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú: a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
13. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúcačinnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
14. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ nemôže byť ani časť rozhodnutia (jeho odôvodnenie), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.
15. Dovolateľka tvrdí, že odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s jej odvolacími dôvodmi, t. j. namietala odôvodnenie a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolateľka ďalej namieta nevykonanie ňou navrhnutého znaleckého dokazovania, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nedostatočné vyhodnotenie dôkazov, na základe čoho je napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnený, arbitrárny, nepreskúmateľný, preto ňou namietané okolnosti zakladajú vadu zmätočnosti.
16. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že dovolateľom namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci. S tým názorom sa stotožnil aj ústavný súd (viď I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).
17. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá len tzv. „inú vadu konania“ (teda nie zmätočnosť) zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
18. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
19. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí - ako už bolo spomenuté, jeden celok. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, čoho a z akých dôvodov sa žalobkyňa domáhala, z ktorých skutočností a dôkazov súd vychádzal, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie; odvolací súd zaujal aj závery k jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil. Medziiným uviedol, že z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobkyňa si spôsobila škodu na zdraví následkomnepredvídateľného konania, ktoré ovládať nemohla (konanie v rapte), z dôvodu ktorého nie je možné zavinenie za tento úraz prenášať na žalovanú. Zdôraznil, že žalobkyni bola naordinovaná správna liečba, reagovala na ňu utlmením, upokojením a žalovaná sa snažila čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd na zdraví u svojich pacientov tým, že na oknách boli namontované poistky a na balkónových dverách sa nenachádzali kľučky, ďalej, že bezprostredne po úraze žalobkyne odchýlené bolo okno (nie balkónové dvere) na jej izbe, z čoho vyplýva, že žalobkyňa sa na balkón dostala cez okno, ako aj, že v izbe boli nejaké súčiastky z poistky s vylúčením, že by poistku odmontovali iné pacientky, keďže v čase úrazu vykonávali hygienu mimo izby. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu žalobkyne. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ C.s.p. nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.
20. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu do 30. júna 2016 sa vyskytovali námietky dovolateľov týkajúce s a nedostatkov v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie, prípadne nesprávnosti hodnotenia výsledkov dokazovania. Najvyšší súd vo vzťahu k takýmto námietkam dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (porovnaj judikáty R 37/1993, R 42/1993, R 125/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.
21. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne podľa § 447 písm. c/ C.s.p. ako neprípustné odmietol.
22. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 C.s.p.) a vznikol jej nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
23. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.