Najvyšší súd
4 Cdo 9/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. J. Z., bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. A. Š., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému M., so sídlom v B., o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C 335/92, o dovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. mája 2008 sp. zn. 3 Co 474/06
rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. mája 2008 sp. zn. 3 Co 474/06 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 26. júna 2006 č. k. 10 C 335/92-428 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumy špecifikované vo výroku rozsudku (vrátane
príslušenstva – úrokov z omeškania), predstavujúce náhradu mzdy za čas od X.
do X.. Vo zvyšku, t.j. v časti o zaplatenie náhrady mzdy za čas od X.
do X., žalobu zamietol. Zároveň rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu
trov konania do rúk jeho právneho zástupcu a zaplatiť na účet súdu náhradu trov znaleckého
dokazovania. Vyhovujúci výrok vo veci samej odôvodnil výsledkami vykonaného
dokazovania, z ktorého vyvodil záver, že pokiaľ žalobca po určení neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru (danej mu žalovaným) právoplatným rozsudkom súdu bol pripravený
nastúpiť do práce, no žalovaný mu neponúkol pracovné miesto korešpondujúce jeho
vzdelaniu, vznikol mu nárok na náhradu mzdy pre prekážku v práci na strane žalovaného
v zmysle § 130 ods. 1 Zákonníka práce platného a účinného v rozhodnom období.
Zamietnutie žaloby vo zvyšku odôvodnil premlčaním nároku v tejto časti.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie žalovaného rozsudkom
z 15. mája 2008 sp. zn. 3 Co 474/06 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom
vyhovujúcom výroku vo veci samej zmenil tak, že žalobu aj v tejto časti zamietol. Zároveň
rozhodol, že žalovanému sa nepriznáva náhrada trov konania a že žalobca je povinný zaplatiť
na účet súdu prvého stupňa náhradu trov štátu 18 429,-- Sk (611,73 EUR) do troch dní.
Zmenu prvostupňového rozsudku a zamietnutie žaloby odôvodnil nesprávnym právnym
posúdením veci súdom prvého stupňa. Vyslovil názor, že posudzovanie nároku žalobcu
na náhradu mzdy za čas od X. do X. ako nároku na náhradu mzdy
pre prekážku v práci na strane žalovaného v zmysle § 130 ods. 1 Zákonníka práce platného
v rozhodnom období by prichádzalo do úvahy iba v prípade, ak by si bol žalobca plnil svoju
základnú povinnosť, t.j. ak by chodil na pracovisko a zotrval na ňom po celý pracovný čas
a žalovaný by mu neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy. Keďže z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa i z vyjadrenia samotného žalobcu vyplynulo, že v spornom
období na pracovisko žalovaného nechodil a mal vykázaný výkon práce u iného
zamestnávateľa, uplatnený nárok mu nevznikol.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Žiadal, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Poukazoval na to,
že po odvolaní z funkcie vedúceho c. k. žalovaný s ním neskončil platne pracovný pomer, v
dôsledku čoho nastal stav prekážok v práci na strane žalovaného. Tento stav trval aj po určení
neplatnosti výpovede danej mu žalovaným, teda aj v období
od X. do X., kedy došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou.
Po právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti výpovede sa domáhal vyriešenia svojho
pracovnoprávneho vzťahu, no do zamestnania nemohol fyzicky nastúpiť, pretože nemal
pridelenú žiadnu pracovnú pozíciu.
Žalovaný sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou
osobou (účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok,
proti ktorému je prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že ho treba
zrušiť (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. možno dovolanie odôvodniť len niektorým
alebo niektorými z dôvodov taxatívne v ňom určených. Z obsahu dovolania v predmetnej veci
vyplýva, že dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j.
že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav, ku ktorému môže dôjsť buď použitím iného právneho predpisu, než ktorý mal byť
správne použitý, alebo síce použitím správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávnym
výkladom alebo nesprávnym uplatnením. Dovolací súd preto skúmal správnosť napadnutého
rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, a to právneho posúdenia veci
odvolacím súdom v otázke opodstatnenosti uplatneného nároku.
V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že žalobca pracoval
u žalovaného ako vedúci oddelenia c. k.. Dňa X. bol z tejto funkcie odvolaný. Po odvolaní z
funkcie nedošlo medzi ním a žalovaným k dohode o výkone inej práce, keď ponúkanú prácu referenta c. k. neprijal. Dňa X. mu bola daná žalovaným výpoveď z pracovného pomeru pre
porušenie pracovnej disciplíny. Rozsudkom Mestského súdu v Bratislave z 15. marca 1995
sp. zn. 13 Co 345/94, ktorý nadobudol právoplatnosť 26.5.1995, bola určená neplatnosť tejto
výpovede. K platnému skončeniu pracovného pomeru žalobcu došlo až X., a to na základe
dohody uzavretej medzi účastníkmi.
Za tohto skutkového stavu bolo pre posúdenie uplatneného nároku rozhodujúce
vyriešenie právnej otázky, či stav po určení neplatnosti výpovede z pracovného pomeru,
ktorej predchádzalo odvolanie zamestnanca z funkcie a nedohodnutie inej vhodnej práce
so zamestnancom, je prekážkou v práci na strane zamestnávateľa len pri splnení podmienky,
že zamestnanec sa dostavuje na pracovisko a zotrváva na ňom po celý pracovný čas
a zamestnávateľ mu neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy alebo prácu zodpovedajúcu
funkcii, do ktorej bol menovaný.
Túto právnu otázku bolo potrebné posudzovať podľa zákona č. 65/1965 Zb. –
Zákonníka práce – v znení platnom v čase vzniku uplatneného nároku požadovaného za dobu od X. do X., t.j. v znení do účinnosti novely vykonanej zákonom
č. 90/1996 Z.z., teda do 31. marca 1996 (ďalej len „Zákonník práce“).
Podľa § 65 ods. 2 Zákonníka práce uplynutím volebného obdobia, odvolaním
z funkcie ani vzdaním sa funkcie sa pracovný pomer nekončí. Organizácia s pracovníkom
dohodne jeho ďalšie pracovné zaradenie v organizácii na inú prácu zodpovedajúcu jeho
kvalifikácii, prípadne na inú pre neho vhodnú prácu. Ak organizácia nemá pre pracovníka
takú prácu alebo pracovník ju odmietne, je daný výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. c/
odstupné poskytované pracovníkom pri organizačných zmenách patrí len v prípade
rozviazania pracovného pomeru po odvolaní z funkcie v súvislosti s jej zrušením v dôsledku
organizačnej zmeny. Pre skončenie tohto pracovného pomeru platia inak ustanovenia
o skončení pracovného pomeru dojednaného pracovnou zmluvou.
Podľa § 130 ods. 1 Zákonníka práce ak nemohol pracovník vykonávať prácu pre iné
prekážky na strane organizácie, ako sú uvedené v predchádzajúcom ustanovení, poskytne mu
organizácia náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku, pokiaľ predpisy uvedené v § 131
neustanovujú inú výšku náhrady mzdy.
O prekážku v práci v zmysle citovaného ustanovenia § 130 ods. 1 Zákonníka práce ide
vtedy, ak organizácia (ďalej len „zamestnávateľ“) neplní alebo nemôže plniť povinnosť
vyplývajúcu pre ňu z pracovného pomeru prideľovať pracovníkovi (ďalej len „zamestnanec“)
prácu podľa pracovnej zmluvy alebo prácu zodpovedajúcu funkcii, do ktorej bol zamestnanec
menovaný alebo zvolený, a to za predpokladu, že zamestnanec je schopný a pripravený túto
prácu vykonávať. O prekážku v práci ide bez ohľadu na to, či nemožnosť prideľovať prácu
bola spôsobená objektívnou skutočnosťou, prípadne náhodou, ktorá sa zamestnávateľovi
prihodila, alebo či ju zamestnávateľ sám svojím konaním spôsobil.
V prípade odvolania z funkcie, vzdania sa funkcie alebo skončenia volebného obdobia
nastáva situácia, keď povinnosť zamestnávateľa prideľovať prácu ale aj povinnosť
zamestnanca vykonávať prácu zodpovedajúcu funkcii, do ktorej bol menovaný alebo zvolený,
zanikla a iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ zamestnancovi povinný prideľovať
a zamestnanec povinný vykonávať, nebola dohodnutá. Nastáva teda stav, keď chýba jeden
zo základných prvkov pracovného pomeru a to druh práce. Podľa názoru dovolacieho súdu
aj takýto stav treba považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa, pretože inak, t.j. bez akéhokoľvek hmotného zabezpečenia, ochrana poskytovaná zamestnancovi tým, že
po odvolaní z funkcie, vzdaní sa funkcie alebo uplynutí volebného obdobia, jeho pracovný
pomer nekončí, by bola len iluzórna (formálna). Zároveň ale pri neexistencii druhu práce
zamestnanec nemá povinnosť sa dostavovať na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý
pracovný čas. Nárok na náhradu mzdy pre prekážku v práci preto v takomto prípade nemožno
podmieňovať plnením tejto neexistujúcej povinnosti zamestnanca. Je vecou zamestnávateľa,
aby v takejto situácii neotáľal so skončením pracovného pomeru so zamestnancom a to buď
dohodou alebo výpoveďou z dôvodu, ktorý výslovne predpokladá citované ustanovenie § 65
ods. 2 Zákonníka práce. Pokiaľ tak neurobí, musí znášať dôsledky vyplývajúce z pretrvávania
stavu považovaného za prekážku v práci na jeho strane. Týmito dôsledkami sú trvanie
pracovného pomeru zamestnanca a povinnosť zamestnávateľa poskytovať mu náhrady mzdy
vo výške priemerného zárobku.
V prejednávanej veci uplatnenie § 130 ods. 1 Zákonníka práce na zistený skutkový
stav odvolacím súdom so záverom o nedôvodnosti uplatneného nároku nebolo správne.
Odvolací súd totiž podmienil priznanie nároku podľa uvedeného ustanovenia povinnosťou
žalobcu dostavovať sa na pracovisko a zotrvať na ňom po celý pracovný čas a povinnosťou
žalovaného prideľovať žalobcovi prácu podľa pracovnej zmluvy, a to za situácie, keď
po právoplatnom určení neplatnosti výpovede sa obnovil stav, ktorý nastal po odvolaní
žalobcu z funkcie a nedohodnutí inej vhodnej práce, t.j. stav absencie druhu práce. V tejto
situácii argumentácia odvolacieho súdu poukazujúca na ustanovenia §§ 73 ods. 1 a 88 ods. 1
Zákonníka práce nemohla obstáť. Tieto ustanovenia predpokladajú existenciu druhu práce
a tomu zodpovedajúce povinnosti účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Pri nedostatku druhu
práce, ktorú by mal zamestnanec vykonávať, sú nepoužiteľné. Nárok žalobcu na náhradu
mzdy pre prekážku na strane žalovaného preto nebolo možné podmieňovať jeho
pripravenosťou vykonávať „nedohodnutú“ prácu. Trvanie na dostavovaní sa žalobcu
na pracovisko by za týchto okolností nemalo rozumný zmysel. V dôsledku toho bolo zároveň
právne nevýznamné, či žalobca v žalovanom období vykonával prácu pre iného
zamestnávateľa.
So zreteľom na uvedené ako aj s prihliadnutím na to, že v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia veci v otázke základu nároku sa odvolací súd nezaoberal skutkovými
a právnymi závermi prvostupňového súdu týkajúcimi sa výšky priznaného nároku, dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O.s.p. a contrario rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2010
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Daniela Pekajová