Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

4 Cdo 88/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej V., so sídlom v B., proti povinnej Š., bývajúcej v S., C., o vymoženie 2.398,90

Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3 Er 933/2011,

o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo 17. októbra 2012 sp. zn.

23 CoE 57/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená 26. apríla 2011 podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie

na vymoženie sumy 2.398,90 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., so

sídlom v B., z 22. októbra 2010 sp. zn. I., ktorým bola žalovanej Š. uložená povinnosť

zaplatiť žalobkyni P. (právnej predchodkyni oprávnenej) istinu v sume 2.398,90 Eur s

príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Skalica o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie.

Okresný súd Skalica uznesením z 8. decembra 2011 č.k. 3 Er 933/2011-41 žiadosť

súdneho exekútora JUDr. M. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Vychádzal zo zistenia, že zmluvná podmienka – rozhodcovská doložka, resp. zmluva

dohodnutá v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve,   resp. vo všeobecných

obchodných podmienkach, tvoriacich jej súčasť, individuálne nedojednaná, v zmysle ktorej je

daná možnosť riešiť spor vzniknutý zo zmluvy len prostredníctvom rozhodcu, kedy je spotrebiteľ donútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou, od 1. januára 2008 v zmysle § 53 ods. 1 písm. r/ Občianskeho zákonníka

v aktuálnom znení a do 31. decembra 2007 v zmysle eurokonformného výkladu § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka vo vtedy účinnom znení, a preto v zmysle § 53 ods. 4, resp. ods. 5

Občianskeho zákonníka, neplatná. Neplatná rozhodcovská zmluva, resp. doložka, nemôže

založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť a preto rozhodcovský

rozsudok je nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so

zákonom a splnená podmienka v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na zamietnutie

žiadosti o udelenia poverenia.

Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávnenej uznesením zo 17. októbra 2012 sp. zn.

23 CoE 57/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 O.s.p.);  

v celom rozsahu si osvojil skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Uviedol,  

že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore  

s ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže v čase uzavretia

predmetnej zmluvy Občiansky zákonník toto ustanovenie zavedené až novelou účinnou  

od 1. januára 2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych

vzťahov a nároky vzniknuté pred 1. januárom 2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších

predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím  

§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom

na Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993, závery Súdneho dvora EÚ a Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,  

aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila

z ustanovenia § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (t.j., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov; v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci  

sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)

a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237

O.s.p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Konštatovala,   že právomoc rozhodcovského súdu vyplýva z rozhodcovskej doložky z priloženej úverovej

zmluvy. Vzhľadom na to, že pôvodným veriteľom, v čase uzatvárania zmluvy, bola P., a.s.,

v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, bola povinná ako banka ponúknuť

svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 1, 2

zákona č. 244/2002 Z.z. o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté

v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom. V zmysle § 3 ods. 2 zákona č.

244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov, ak to zmluvné strany

v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Vzhľadom na to, že to vylúčené nebolo, oprávnená

nemala inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom súde podľa § 93b ods. 1 zákona

o bankách. Prekážku „res iudicata“ dovolateľka vysvetľuje tým, že vec   už bola právoplatne

rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní

nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na

jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení,

ktorý je podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom, ktorým došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

považovala to, že jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského

rozsudku na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide

o posúdenie otázky o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve,

záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia § 53

Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom

konaní, či povinností podľa ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím

súdom a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. V dôvodoch dovolania podrobne

rozoberala skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva

s občianskym súdnym konaním. Poukázala   na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle

implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej

skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne

uvádzaných prípadoch. Na záver dala do pozornosti súdu právne stanovisko Súdneho dvora

(ES) vo veci C-168/05 z 26. októbra 2006 Elisa Mariá Mostaza Claro proti Centro Móvil

Milenium SL bod 38 a ES a poukázala na rozsudok Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z

29. januára 2008 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, bod

53.

Povinná vyjadrenie k dovolaniu oprávnenej nepodala.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.  

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,  

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej

právnej úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide  

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie

výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)  

na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podradiť pod žiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

  Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.  

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

  Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné  

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.  

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

  Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

  Dovolateľka predovšetkým tvrdí, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí  

do ich právomoci. Táto jej námietka, výslovne ani nešpecifikovaná v dovolaní, nie je však

opodstatnená.

  Pri posudzovaní existencie vady konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p. (rozhodlo  

sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7  

ods. 1 O.s.p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú

spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta pred

bodkočiarkou O.s.p., podľa ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo   ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení

konania príslušnému orgánu.  

  O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepochybne

rozhoduje súd (§ 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku).

  Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a e/ O.s.p. mali

spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“  

v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., videla v odmietnutí práva na uspokojenie

priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené

a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.  

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata, § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným

podmienkam konania a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Jej podstata spočíva v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom

prípade sa vylučuje možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide

vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet

konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva  

z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva  

z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten

istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade,  

ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania,  

či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní

aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania

nevyplýva, že konaniu v tejto veci – t.j. medzi oprávnenou P., a povinnou Š., týkajúcej sa

vymoženia 2.398,90 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3 Er

933/2011 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 22. októbra

2010 sp. zn. I., vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R.

nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa

týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí

právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je

materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom

vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž

vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním

exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie

vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali dopustiť tým,  

že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237

písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných

podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku

návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd totiž v predmetnej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní  

od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu  

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších

stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba

zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,  

je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré

mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených

záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry)

sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené

zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie

exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

6 Cdo 24/2010 a sp. zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania. Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou  

nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999

Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu  

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.  

3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky W.), zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu

na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný

súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už

v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na

vykonanie exekúcie, sa exekučný súd   v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (okrem

iného) zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či

z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul)

vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v

ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak

vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,  

či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,  

že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom,  

že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy.

Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej

zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie

platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku (okrem iného) zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom,

t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd

musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými

stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva

môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať

a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol

nikdy urobený.

  Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu  

na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových

a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska

jej platnosti.

V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

  K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou  

(jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd

k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie

o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 22. októbra 2010 sp. zn. I.,

vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R.R. je okrem iného

zrejmé, že rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 11.2 Všeobecných

obchodných podmienok na zmluve o úvere z 15. decembra 2007, na Obchodných

podmienkach pre úver a   na základe Všeobecných obchodných podmienok). Otázku

prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré

Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3,  

bod 1. písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne

pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil,

majú povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov.

Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto  

je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore

s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali.  

Vo všeobecných obchodných podmienkach síce bol upravený odlišný mechanizmus riešenia

sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka,

keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinný) obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade,   ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená) na rozhodcovskom súde, bol povinný  

sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto ustanovenie takisto nemožno považovať  

za platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže je v sporoch, v ktorých by bola voči

povinnému uplatnená žaloba, musí sa podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti

požiadať o ochranu všeobecný súd. Teda v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru,

resp. jeho právny nástupca, nie je možné sa brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje

prístup povinného ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými

dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola ako

súčasť formulárovej zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatným štandardnými

ustanoveniami zmluvy. Neprimeranosť videli konajúce súdy i v skutočnosti, že miesto

konania je vzdialené od bydliska žalovaného (povinného), čo je pre neho nevýhodné a môže

ho odradiť od ochrany jeho práv.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených

v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve

bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených,

najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.

  Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,  

že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim

z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211  

ods. 3 O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní  

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd  

sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti

dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil  

s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti

požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú neuspokojuje,

neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157  

ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať

to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

  Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie  

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci  

a že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241  

ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania

(samé osebe) nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie

je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ  

nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

  Dovolací súd na záver dodáva, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-40/08 vo veci

Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav

medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,

vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd  

má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého

týmto súdnym dvorom sa má smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti

spotrebiteľa, musí ihneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými

na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve

uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych

procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných

prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť

všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom

zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

  V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy tohto konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. októbra 2013

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová