4 Cdo 88/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ž. N. O. v K., so sídlom v K., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. M. S., advokátom so sídlom v K. proti

žalovanému   M. K. v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. V. V., advokátom, so sídlom

v K., o vydanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 19 C 13/1996,

o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 8. októbra 2008  

sp.zn. 5 Co 53/2008, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 8. októbra 2008 sp.zn. 5 Co 53/2008   z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom zo 14. novembra 2007 č.k. 19 C 13/1996-361

v znení opravného uznesenia z 15. januára 2008 č.k. 19 C 13/1996-378 uložil žalovanému

povinnosť vydať žalobkyni nehnuteľnosti - budovu č.s. X., postavenú na parcele č. KN X.,

ako aj parcelu č. KN X. - zastavané plochy s výmerou X. parcelu č. KN X. ostatné plochy

s výmerou X. parcelu č. KN X. - ostatné plochy s výmerou X. parcelu č. KN X. - ostatné

plochy s výmerou X. parcelu č. KN X. - ostatné plochy s výmerou X. parcelu č. KN X. -

ostatné plochy s výmerou X. parcelu č. KN X. - ostatné plochy s výmerou X. parcelu č. KN

X. - ostatné plochy s výmerou X. parcelu č. KN X. - zastavané plochy s výmerou M. parcelu

č. KN X. - zastavané plochy s výmerou   M. parcelu č. K. - zastavané plochy   a nádvoria

s výmerou M. parcelu č. KN X. - zastavané plochy a nádvoria s výmerou M. parcelu č. KN

X. - zastavané plochy a nádvoria s výmerou M. parcelu č. KN X. - zastavané plochy a nádvoria s výmerou M. parcelu č. KN X. - zastavané plochy nádvoria s výmerou M.

zapísaných na liste vlastníctva č. X. katastrálne územie K. do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v sume  

745.048,-- Sk na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. S., do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku a rozhodol tiež o trovách vzniknutých štátu. Vychádzal zo zistenia, že K. ako

odpredávateľ uzatvorila dňa X. kúpnu zmluvu s Č. M. v K. ako kupiteľom. Podľa čl. I zmluvy

predmetom kúpy boli nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. X. kat. úz. K.

parcela č. X. záhrada v intraviláne s výmerou X.   M. parcela č. X. k. č. p. X. v intraviláne

s výmerou X. M. parcela č. X. k. č. p. X. v intraviláne s výmerou X. X. a časť parcely č. X. (.

s dvorom v intraviláne s výmerou X.   M. pričom zmluvné strany sa dohodli na kúpnej cene

900.000,-- Sk. Z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa ako

právny nástupca zaniknutej K. Ž. M.C. je aktívne legitimovaná v tomto konaní a bola

oprávnenou osobou k podaniu výzvy na vydanie nehnuteľností (táto bola včas podaná) a že

predmetom výzvy bola aj budova č.s. X. (postavená na parcela č. KN X.. Žalobkyňa (jej

právna predchodkyňa) kúpnu zmluvu z X. uzatvorila v tiesni za nápadne nevýhodných

podmienok a teda bola naplnená skutková podstata pre vydanie veci v zmysle § 4 ods. 2 písm.

e/ zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám  

a náboženským spoločnostiam (ďalej len zákon č. 282/1993 Z.z.). Pokiaľ ide o okolnosti

uzavretia kúpnej zmluvy poukázal na výpovede svedkov p. B.   p. K. a p. Z. Stav tiesne   na strane právnej predchodkyne žalobkyne v čase uzavretia právneho úkonu odôvodnil

situáciou v období 50-tych rokov v bývalom Československu, kedy dochádzalo k politickým

procesom, k likvidovaniu, potláčaniu cirkví, a to rôznymi formami a prostriedkami za účelom

zabránenia ich činnosti. Nepochybne aj právna predchodkyňa žalobkyne bola vystavená

takýmto tlakom, snáď ešte vo väčšej miere ako iné cirkvi. Dospel preto k záveru, že k predaju

takých dôležitých nehnuteľností akou pre každú cirkev sú kostoly, sa rozhodla urobiť pod

tlakom týchto udalostí, ako aj pod tlakom udalostí   z   predchádzajúcich vojnových rokov.  

Za nápadne nevýhodné podmienky považoval nepomer hodnoty nehnuteľností a kúpnej ceny,

za ktorú štát nehnuteľnosti odkúpil. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil

s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. a § 148 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 8. októbra 2008 sp.zn. 5 Co 53/2008  

na odvolanie žalovaného potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v znení jeho opravného

uznesenia a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa na daný skutkový stav použil správny právny predpis, v podstate ho aj

správne vyložil a napokon vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov

konania. Za nedôvodnú považoval námietku žalovaného týkajúcu sa neúplnosti zistenia

skutkového stavu veci z dôvodu, že súd prvého stupňa nevykonal ním navrhnuté dôkazy

a jeho námietku o vadnosti skutkových zistení. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel

k záveru, že sporné nehnuteľnosti prešli v rozhodnom období do vlastníctva štátu (obce)  

na základe kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností uzavretej v tiesni za nápadne

nevýhodných podmienok zmysle § 4 ods. 2 písm. e/ zákona č. 282/1993 Z.z.   Na rozdiel  

od súdu prvého stupňa existenciu tiesne u právnej predchodkyne žalobkyne v čase uzavretia

právneho úkonu vyvodil z nemožnosti slobodného výberu kupujúceho (právna predchodkyňa

žalobkyne mohla nehnuteľnosti predať len štátu), zo skutočnosti, že predaj realizovala nútene

za účelom získania finančných prostriedkov na zaplatenie svojich dlhov (v opačnom prípade

by aj tak k nim stratila vlastnícke právo), a že z objektívnych dôvodov (tragický osud, ktorý

v predchádzajúcom období postihol jej príslušníkov) nemohla využiť iný spôsob získania

prostriedkov na ich úhradu. V tejto súvislosti vytýkal súdu prvého stupňa, že skutkové

zistenia o existencii tiesne (nápadne nevýhodných podmienok) nesprávne založil  

na výpovediach svedkov B. Z. a K.. O okolnostiach uzavretia kúpnej zmluvy svedkovia nemali totiž priame poznatky, ale len sprostredkované a navyše, ich výpovede boli prevažne

hodnotením právne významných skutočností a nie vypovedaním o skutočnostiach ako

výsledku ich zmyslového vnímania. Pokiaľ ide o nápadne nevýhodné podmienky, stotožnil sa

so súdom prvého stupňa, že kúpna cena bola určená v rozpore s vtedy platnými právnymi

predpismi. K tvrdeniu žalovaného o zásadnej prestavbe stavby U. uviedol, že nemá žiaden

právny význam, lebo táto skutočnosť je podstatná iba v prípade, že sa vec posudzuje podľa

§ 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách). Rozhodnutie o náhrade

trov konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalovaný. Navrhol

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K prípustnosti dovolania

uviedol, že postupom odvolacieho súdu (a tiež okresného súdu) mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Predovšetkým namietal, že na pojednávaní

konanom pred okresným súdom 14. novembra 2007, mu po skončení dokazovania vo veci

samej súd prvého stupňa neumožnil na záver pojednávania uplatniť jeho právo predniesť

záverečnú reč. Týmto nesprávnym postupom bol vylúčený z realizácie procesného práva, ktoré mu priznáva ustanovenie § 118 ods. 3 O.s.p. Okrem toho, odvolací súd nesprávnym

právnym názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení ohľadne naplnenia podmienok podľa

§ 7 ods. 1 písm. b/ zákona č. 282/1993 Z.z. (podstatnej skutočnosti pre právne posúdenie

veci), ktorým bol okresný súd viazaný, ho vylúčil z realizácie jeho procesných práv, lebo sa

nemohol proti tomuto záväznému právnemu názoru v ďalšom konaní reálne brániť. Napokon

namietal, že odvolací súd nebral pri skúmaní existencie tiesne vôbec do úvahy výpovede

svedkov B. Z. a K., na základe ktorých súd prvého stupňa dospel k skutkovým zisteniam.

Existenciu tiesne na strane právnej predchodkyne žalobkyne v čase uzavretia právneho úkonu

vyvodil z úplne iných okolností, než súd prvého stupňa. Tieto nové okolnosti neboli

predmetom dokazovania pred súdom prvého stupňa, v odôvodnení napadnutého rozsudku sa

súd prvého stupňa nimi vôbec nezaoberal a neboli ani predmetom dokazovania v odvolacom

konaní. Z hľadiska preukázania stavu tiesne a teda preukázania zákonnej podmienky uvedenej

v § 4 ods. 2 písm. e/ zákona č. 282/1993 Z.z., však ide o skutkové okolnosti majúce

rozhodujúci význam pre právne posúdenie veci. Ak mu odvolací súd neumožnil vyjadriť sa

k týmto novým skutočnostiam, ide o postup, ktorým mu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. odňal

možnosť konať pred súdom. Považoval preto ním podané dovolanie za procesne prípustné a opodstatnené. Dovolanie odôvodnil tiež tým, že konanie pred odvolacím súdom je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.) a že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že v danom prípade nie je naplnený ani

jeden zo žalovaným tvrdených dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

K ostatne tvrdenému dôvodu uviedla, že žalovaný sa mylne domnieva, že odvolací súd založil

svoje rozhodnutie na nových skutočnostiach. Odvolací súd rozhodol na základe tých istých

skutočností ako súd prvého stupňa a to, že v danom prípade u právneho predchodcu

žalobkyne boli „naplnené okolnosti tiesne a nápadne nevýhodných podmienok“. Žalovaný sa

mal preto možnosť ku všetkým okolnostiam riadne vyjadriť. Za nedôvodné považovala aj

námietky žalovaného týkajúce sa dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. b/ a c/

O.s.p. Navrhla dovolanie žalovaného zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho

konania v sume 10.369,68 Eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal predovšetkým

prípustnosť dovolania proti napadnutému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu  

a dospel k záveru, že je prípustné a súčasne i dôvodné.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.

Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne

dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré

spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací

súd z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.).

Žalovaný v dovolaní netvrdil, že v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237

písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.; existencia vád tejto povahy ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Zostávalo teda posúdiť, či konane pred odvolacím súdom nebolo postihnuté vadou

uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p., existenciu ktorej dovolateľ v dovolaní výslovne

namietal.

Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup

súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho

súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne  

s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva  

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má

právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo  

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu. Ak

osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí

umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj

povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, z 5. apríla

2007 III. ÚS 171/2006). Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46

ods. 1), Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.).

Súdna prax je jednotná v tom, že konanie pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov

konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto

ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré

patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie

a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich. Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon

pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.  

Podľa dovolacieho súdu v posudzovanej veci odvolací súd porušil svojim procesným

postupom právo žalovaného na spravodlivý proces.

V zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. návrh má, okrem iného, obsahovať pravdivé opísanie

rozhodujúcich skutočností, ktorými žalobca odôvodňuje opodstatnenosť uplatneného nároku.

V konaní o vydanie veci, ktorého sa žalobca domáha podľa § 4 ods. 2 písm. e/ zákona  

č. 282/1993 Z.z., je povinný uviesť okolnosti, z ktorých vyvodzuje existenciu tiesne

a nápadne nevýhodných podmienok v čase uzavretia kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností.

Nie je možné vylúčiť, že súd ustáli existenciu tiesne, ako jedného z rozhodujúcich zákonných

predpokladov pre vydanie veci, z okolností, ktoré žalobca v žalobe neuviedol a ktoré ani

neskôr ním tvrdené neboli, ak ich inak z dokazovania zistil. Súd je totiž povinný prihliadnuť

na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.).

Takémuto rozhodnutiu však musí predchádzať zákonné konanie (fair process), t.j. taký postup

súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.

Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi procesné

práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy

na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcim. Ide  

o procesné práva, ktoré môže účastník uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj  

v odvolacom konaní. Realizácia týchto práv v odvolacom konaní je však znemožnená, ak

odvolací súd v konaní o vydanie veci podľa zákona č. 282/1993 Z.z. potvrdí rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým bolo návrhu vyhovené, avšak existenciu tiesne vyvodí z okolností,

ktoré neboli žalobcom tvrdené a ani prvostupňový súd sa nimi vo svojom rozhodnutí

nezaoberal a ku ktorým sa neúspešný žalovaný nevyjadroval, lebo k tomu nemal dôvod. Až  

z rozhodnutia odvolacieho súdu sa žalovaný dozvie, že odvolací súd vyvodzuje vecnú

správnosť v otázke existencie tiesne, ako určujúceho zákonného predpokladu vydania veci,

zo skutočností, nikým netvrdených a prvostupňovým súdom nehodnotených. V tomto štádiu

už nemá možnosť zaujímať k nim stanoviská, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo

aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k tejto otázke.

Znemožnenie realizácie procesných práv účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom

nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania odopiera možnosť prieskumu správnosti nových,

poprípade - z pohľadu súdu prvého stupňa - dosiaľ bezvýznamných (z hľadiska právneho

posúdenia veci odvolacím súdom však rozhodujúcich) skutkových okolností.

Podľa dovolacieho súdu v posudzovanej veci práve o takýto prípad ide.

Krajský súd totiž vyvodil existenciu tiesne u právnej predchodkyne žalobkyne v čase

uzavretia právneho úkonu z úplne iných okolností než súd prvého stupňa (z nemožnosti

slobodného výberu kupujúceho, zo skutočnosti, že predaj realizovala nútene za účelom

získania finančných prostriedkov na zaplatenie svojich dlhov, a že z objektívnych dôvodov

nemohla využiť iný spôsob získania prostriedkov na ich úhradu), ktoré žalobkyňa v žalobe

netvrdila a ktoré neboli predmetom dokazovania pred súdom prvého stupňa. V odôvodnení

napadnutého rozsudku sa súd prvého stupňa nimi vôbec nezaoberal a neboli ani predmetom

dokazovania v odvolacom konaní. Žalovaný sa preto nemal dôvod k nim vyjadrovať. Až  

z rozhodnutia odvolacieho súdu sa žalovaný o tomto dozvedel, avšak v tomto štádiu už nemal

možnosť zaujímať k nim stanoviská, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie a najmä vyjadrovať sa k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k riešenej otázke.

Keďže na existenciu tiesne ako objektívneho stavu možno usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento stav navonok prejavuje (sama osebe nemôže byť predmetom

dokazovania), a jej preukázanie je jedným z kľúčových predpokladov pre vydanie veci

v zmysle § 4 ods. 2 písm. e/ zákona č. 282/1993 Z.z., dospel dovolací súd k záveru, že týmto

postupom odvolací súd nerešpektoval ústavný princíp dvojinštančnosti občianskeho súdneho

konania; znemožnil tak žalovanému realizovať jeho procesné práva, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva.

Navyše, z hľadiska presvedčivosti rozsudku sa odvolací súd mal v   dôvodoch

náležitým spôsobom vyporiadať aj s tvrdeniami žalovaného podporenými listinnými dôkazmi,

z ktorých žalovaný naopak vyvodzoval, že právny predchodca žalobkyne kúpnu zmluvu

neuzatvoril v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Mal stručne a jasne uviesť najmä,

prečo na ním tvrdené skutočnosti, resp. dôkazy neprihliadol (nemali žiaden právny význam, neboli spôsobilé preukázať tvrdenú skutočnosť a pod.). Takéto vysvetlenie v odôvodnení

napadnutého rozsudku obsiahnuté nie je, i keď bolo potrebné. V tejto časti rozhodnutie

odvolacieho súdu je nepreskúmateľné.

Treba preto prisvedčiť žalovanému, že odvolací súd zaťažil konanie vadou v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p. Ide o vadu konania, ku ktorej dovolací súd musí vždy prihliadať (§ 242

ods. 1 O.s.p.) a pre ktorú musí napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie

vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované  

za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu, včítane

výroku o trovách konania, ako výroku závislého, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie  

(§ 243b   ods. 1 O.s.p.).

Hoci v súčasnom štádiu konania dovolaciemu súdu neprislúcha hodnotiť skutkové  

a na ne nadväzujúce právne závery odvolacieho súdu, dovolací súd považuje za potrebné

poznamenať, že v novom konaní bude potrebné, aby sa odvolací súd najskôr zaoberal

správnosťou rozsudku súdu prvého stupňa v otázke aktívnej legitimácie v žalobe označenej

žalobkyne.

Pokiaľ ide o stavbu - D. - (s ňou úzko súvisí možnosť aplikácie ustanovenia § 7 ods. 1

písm. b/ zákona č. 282/1993 Z.z.) treba vychádzať z účelu, ktorému má citovaný zákon slúžiť,

t.j., že jeho účelom je zmierniť (nie odstrániť) následky niektorých (nie všetkých)

majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam tak, aby prípadne

nevznikali krivdy nové. Jednou z možností zmiernenia majetkovej krivdy, ktoré zákon

oprávnenej osobe priznáva, je jej právo domáhať sa vydania veci, pričom predmetom vrátenia

majetku môžu byť aj nehnuteľné veci (stavby). Predmetom vrátenia sa však môžu stať len tie

veci, ktoré prešli v rozhodnom období do vlastníctva štátu alebo obce, t.j. veci pôvodné, ktoré

v čase vydania v právnom zmysle existujú (nezanikli) a zachovali si svoj pôvodný charakter.

Predmetom vrátenia nemôže byť vydanie inej (novej) veci, než veci pôvodnej. To

nepochybne platí aj vtedy, ak sa vydanie týka stavieb. Keďže riešenie otázky, či nehnuteľná

vec - stavba - existuje alebo či zanikla ako vec v právnom zmysle, je otázkou čisto

občianskoprávnou, nie je dôvod túto otázku riešiť rozdielne v sporoch reštitučných

a v sporoch „klasických“.

V danej veci bolo preto treba posúdiť, či pôvodná stavba v dôsledku prestavby

nezanikla (či si zachovala alebo nie povahu stavby) a teda, či to, čo bolo novo vybudované sa

stalo súčasťou pôvodnej nehnuteľnosti alebo naopak, či tu nedošlo k podstatnému

zhodnoteniu nehnuteľnosti alebo ku zmene charakteru stavby, prípadne, či novovybudovanú

časť stavby nie je možné považovať za novú vec právne samostatnú (porovnaj R 53/1992).

V závislosti od vyriešenia tejto otázky, bolo následne potrebné posúdiť, či sú splnené zákonné

podmienky pre nevydanie dotknutých pozemkov (ich častí) v zmysle § 7 ods. 1 písm. b/

zákona č. 282/1993 Z.z.

Až po kladnom vyriešení otázky aktívnej legitimácie v žalobe označenej žalobkyne,

resp. ak súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre nevydanie

dotknutých pozemkov (ich častí) v zmysle § 7 ods. 1 písm. b/ zákona č. 282/1993 Z.z., bude

potrebné sa vecou zaoberať z hľadiska naplnenia zákonných predpokladov skutkovej podstaty

vydania veci uvedených v § 4 ods. 2 písm. e/ zákona č. 282/1993 Z.z. (t.j. či vec prešla  

do vlastníctva štátu na základe kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností uzavretej v tiesni  

za nápadne nevýhodných podmienok).  

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2010

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.  

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Patrícia Špacírová