Najvyšší súd  

4 Cdo 87/2011

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa TOP Leasing, s.r.o., Streďanská 4056, Topoľčany, IČO : 34 106 448, zastúpeného JUDr. Luciou Halvoňovou, advokátkou v Bratislave, Na vŕšku 2, proti odporcovi Krajskému riaditeľstvu policajného zboru Slovenskej republiky, Špitálska 14, Bratislava, o vydanie zaistenej veci, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 45 C 88/2008, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2010 sp.zn. 14 Co 393/2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2010 sp.zn. 14 Co 393/2009   z r u š u j e   a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 8. septembra 2009 č.k. 45 C 88/2008-156 uložil odporcovi povinnosť vydať navrhovateľovi osobné motorové vozidlo V., zelená metalíza, EČV: H., VIN : X. a zaplatiť náhradu trov konania 3039,96 € JUDr. D. I., a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vec po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 21 ods. 1, 2, 3, 4, 10 a 12 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore a § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel k názoru, že navrhovateľ preukázal svoje vlastnícke právo k predmetnému motorovému vozidlu V.V.. Dňa 25. januára 2008 polícia predmetné motorové vozidlo zaistila. O tomto úkone bolo vydané potvrdenie o zaistení veci z dôvodu, že vozidlo malo byť odcudzené v Nemecku. Doposiaľ vykonanými úkonmi sa však nepotvrdilo, že zaistené vozidlo súviselo s trestným činom alebo priestupkom. Vykonaným znaleckým skúmaním vozidla Kriminalistickým a expertíznym ústavom policajného zboru č. P. sa zistilo, že VIN číslo nevykazovalo znaky pozmeňovania, výrobné číslo motora nevykazovalo znaky pozmeňovania, a zásah do nosnej konštrukcie nebol. Svedeckou výpoveďou R. K. mal súd ďalej preukázané, že spoločnosť K. ho splnomocnila na vykonanie všetkých potrebných náležitostí k dovozu tohto vozidla. Obchodný zástupca v Nemecku J. N., ktorý zastupoval spoločnosť T. mu odovzdal vozidlo, po zaplatení kúpnej ceny v hotovosti 39 915,97 €, ako aj všetky doklady k vozidlu, technický preukaz, kľúče, servisnú knižku, revízny kľúč COC, aby mohlo byť vozidlo prihlásené do evidencie. Následne sa však dozvedel, že voči predajcovi pánovi N. sa vedie súdne konanie, nakoľko firma v Nemecku nemala peniaze za predaj uvedeného vozidla, a údajne tento predajca spreneveril uvedené finančné prostriedky, a preto vo firme už nepracuje. Na zaistenú vec si v zmysle zákona neuplatnila právo iná osoba a v lehote do 90 dní si predmetnú vec neprevzala iná osoba. Zaistenie veci však môže trvať najviac 90 dní, pričom zákonná lehota na zaistenie veci uplynula 25. apríla 2008 v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. Na základe uvedeného tak súd prvého stupňa dospel k záveru, že boli splnené zákonné podmienky na vydanie predmetného zaisteného vozidla navrhovateľovi. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu rozsudkom z 30. novembra 2010 sp.zn. 14 Co 393/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Odporcovi náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že po tom, čo sa podrobne oboznámil s výsledkami dokazovania na súde prvého stupňa, s obsahom napadnutého rozsudku, ako aj s odvolacími námietkami odporcu, dospel k záveru, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, vec aj nesprávne právne posúdil, čo malo za následok jeho nesprávne rozhodnutie vo veci. S poukazom na § 21 ods. 1 a 10 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, v znení účinnom v čase zaistenia vozidla, odvolací súd mal za to, že odporca postupoval správne a v súlade so zákonom, keď predmetné osobné motorové vozidlo zaistil, a keď ho uložil do úschovy, keď je nesporné, že vlastnícke právo k tomuto vozidlu je sporné, keďže vlastníctvo k nemu si nárokuje tak navrhovateľ, ako aj ďalšia právnická osoba – spoločnosť T.T.. Je tiež nesporné, že uvedená zahraničná právnická osoba nebola účastníkom tohto konania. Podľa názoru odvolacieho súdu preto vyriešenie otázky vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu ako otázky predbežnej v tomto konaní neprichádza do úvahy, nakoľko účastníkom konania nebola druhá osoba, ktorá taktiež o sebe tvrdí, že je vlastníkom vozidla, keďže na zaistenú vec si uplatnila právo a chcela vozidlo prevziať. Nie je preto možné vozidlo vydať len jednej z nich bez toho, aby v súdnom konaní, vyvolanom medzi domnelými vlastníkmi vozidla (v konaní o určenie vlastníckeho alebo iného práva, v ktorom by navrhovateľ nemusel preukazovať naliehavý právny záujem, keďže by išlo o žalobu v zmysle zákonného zmocnenia) bolo určené, ktorá zo strán je vlastníkom vozidla. Pochybnosti o práve k zaistenej veci a veci uloženej do úschovy v zmysle § 21 ods. 1, 10 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore neodstraňuje policajný orgán samostatným dokazovaním, a nemôže ich odstrániť ani súd v tomto konaní o vydanie veci, pokiaľ jeho účastníkom nie je aj druhý domnelý vlastník vozidla. Keďže k podaniu takejto žaloby nedošlo a dôvody na zaistenie veci a dôvody jej uloženia do úschovy doteraz nepominuli, nie je možné predmetné vozidlo v zmysle § 21 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z.z. vydať osobe, ktorej bolo zaistené. Podľa názoru odvolacieho súdu tak navrhovateľ podal žalobu o vydanie zaistenej a uloženej veci predčasne. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p., keď odporca, ktorý mal vo veci úspech, náhradu trov konania nežiadal.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, navrhol ho zmeniť, zamietnuť odvolanie odporcu a potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa a odporcu zaviazať na náhradu trov konania. Prípustnosť dovolania vyvodil z § 238 ods. 1 O.s.p. a odôvodnil ho tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ poukázal na to, že dôvodom zaistenia, ako aj následnej úschovy sporného vozidla V.V. podľa § 21 ods. 10 zákona č. 171/1993 Z.z. bola skutočnosť, že policajnému zboru bolo prostredníctvom Národnej ústredne INTERPOL Bratislava oznámené, že toto vozidlo bolo odcudzené v Nemecku, a to konkrétne obchodnej spoločnosti T.T., a táto spoločnosť požiadala prostredníctvom polície v G. jeho vrátenie. Počas celej doby zaistenia, t.j. viac ako 90 dní, nemecká spoločnosť a ani príslušné nemecké orgány nepredložili žiadny relevantný doklad preukazujúci vlastnícke právo k tomuto vozidlu osoby odlišnej od navrhovateľa, a to napriek skutočnosti, že boli o jeho zaistení informovaní prostredníctvom príslušného policajného orgánu, ktorú skutočnosť však odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil. Navrhovateľ však svoje vlastnícke právo jednoznačne preukázal, a to tak v lehote policajného zaistenia, ako aj v rámci súdneho konania, pričom vlastnícke právo k tomuto vozidlu nadobudol dobromyseľne podľa Obchodného zákonníka od predávajúceho R. K.. Nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom spočíva aj v tom, že sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal aplikáciou ustanovenia § 446 Obchodného zákonníka, pretože v prípade, ak by sa aj vychádzalo z predpokladu, že predávajúci nebol vlastníkom sporného vozidla, čo ale jednoznačne popiera a o svojom vlastníckom práve predložil všetky potrebné doklady, navrhovateľovi ako kupujúcemu by prislúchala ochrana podľa § 466 Obchodného zákonníka. Navrhovateľ vyslovil presvedčenie, že pokiaľ by R. K. neuhradil kúpnu cenu, neboli by mu vydané všetky potrebné doklady, ktoré mu umožnili vyviezť sporné motorové vozidlo z Nemecka na územie Slovenskej republiky a riadne ho prihlásiť v Slovenskej republike. Tieto skutočnosti jednoznačne svedčia o tom, že predmetné vozidlo nepochádza z trestnej činnosti, bolo riadne zakúpené v oficiálnej predajni nemeckej obchodnej spoločnosti T. a následne predané na Slovensku, pričom konečným vlastníkom sa stal navrhovateľ, ktorý je bez akýchkoľvek pochybností jeho dobromyseľným vlastníkom. Konečne, za nesprávny označil navrhovateľ aj záver odvolacieho súdu o spornosti vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu, keďže vlastníctvo k nemu si nárokuje tak navrhovateľ, ako aj spoločnosť T., a to z dôvodu, že navrhovateľ nebol v obchodnozáväzkovom vzťahu s nemeckou spoločnosťou, ale s R. K. (§ 446 Obchodného zákonníka), a preto na účely daného súdneho konania bolo irelevantné, že si nemecká obchodná spoločnosť nárokovala vlastníctvo. V neposlednom rade táto obchodná spoločnosť si nikdy nenárokovala vlastnícke právo preukázateľným, resp. právne relevantným spôsobom.

Odporca sa vo vyjadrení k dovolaniu plne stotožnil so závermi a zdôvodnením rozsudku odvolacieho súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľa je podané opodstatnene.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za básledok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom n a zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237, zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Žiadna z týchto vád nebola v dovolaní namietaná a ani nevyšla najavo v dovolacom konaní.

Podľa názoru navrhovateľa rozsudok odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrh zamietol, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, čo je dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, v znení účinnom v čase zaistenia a uloženia veci do úschovy (ďalej len „zákon č. 171/1993 Z.z.“) policajt je oprávnený zaistiť na vykonanie potrebných úkonov vec, ak má podozrenie, že tá súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku a jej zaistenie je potrebné na zistenie skutkového stavu veci alebo na rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní, alebo na rozhodnutie orgánu v konaní o priestupku. Policajt vydá osobe, ktorej bola vec zaistená, potvrdenie o zaistení veci s presným opisom veci, ktorý umožní zaistenú vec identifikovať. Zaistenie veci môže trvať najviac 90 dní.

Ak vzniknú pochybnosti o tom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená, alebo ak si na zaistenú vec uplatní právo iná osoba, útvar Policajného zboru uloží zaistenú vec do úschovy a odkáže tieto osoby, aby si svoj nárok na zaistenú vec uplatnili v občianskoprávnom konaní (§ 21 ods. 10 zákona č. 171/1993 Z.z.).

Pochybnosti o práve k veci v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia nastávajú spravidla vtedy, keď právo k zaistenej veci uplatňuje ďalšia osoba, prípadne viac osôb. Keďže policajný orgán pochybnosti o práve neodstraňuje samostatným dokazovaním zameraným len na túto otázku – takáto právomoc mu nepatrí (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2003 sp.zn. 4 Cdo 60/03), ak nastanú pochybnosti o práve k veci, je treba vec uložiť do úschovy a tým zabrániť, aby sa s vecou až do objasnenia práva k nej disponovalo.

Dovolací súd sa nestotožňuje so záverom odvolacieho súdu o nespornej spornosti vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu, keďže vlastníctvo k nemu si nárokuje tak navrhovateľ, ako aj ďalšia právnická osoba – spoločnosť T.T..

Ako už je uvedené vyššie v odôvodnení tohto uznesenia, pochybnosti o práve k veci v zmysle § 21 ods. 10 zákona č. 171/1993 Z.z. nastávajú spravidla vtedy, keď právo k zaistenej veci uplatňuje ďalšia osoba, prípadne viac osôb. Podľa názoru dovolacieho súdu však takéto pochybnosti nemôžu vyvolať ničím nepodložené, nepreukázané tvrdenia ďalšej osoby uplatňujúcej si právo k zaistenej veci, ako je tomu v danom prípade. Je síce pravdou, že príslušným policajným orgánom bolo dňa 25. januára 2008 predmetné motorové vozidlo zaistené z dôvodu jeho zaradenia do medzinárodného pátrania ako odcudzené v Nemecku, avšak počas zaistenia tohto vozidla, ktoré v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. mohlo trvať najviac 90 dní, nebolo preukázané, že by vozidlo súviselo so spáchaním trestného činu (ako to konštatuje aj navrhovateľ v dovolaní) nemecká spoločnosť, ani príslušné nemecké orgány nepredložili žiadny relevantný doklad preukazujúci vlastnícke právo k tomuto vozidlu osoby, odlišnej od navrhovateľa. Uvedené skutočnosti neboli zistené a preukázané ani po uplynutí zákonnej 90 dňovej doby na zaistenie veci, pričom vzhľadom na vágny obsah „Správy zo šetrenia k motorovému vozidlu“ zo 14. mája 2008 zaslanej právnemu zástupcovi navrhovateľa Okresným riaditeľstvom PZ SR, Úradom justičnej a kriminálnej polície, Odborom kriminálnej polície Bratislava III Č., nie je možné zistiť, čo bolo dôvodom na uloženie zaisteného vozidla do úschovy (§ 21 ods. 10 zákona č. 171/1993 Z.z.). Uvedená správa, v ktorej sa mimo iného uvádza: „Nakoľko nám ubehla lehota 90 dní, ktorá je podľa § 21 ods. 1 Zákona č. 171/93 Z.z. o PZ a nakoľko vzniknú pochybnosti o tom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená...“ však navodzujú dojem, že po uplynutí 90 dní zaistenia motorového vozidla toto nebolo uložené do úschovy z dôvodu reálne, v tom čase existujúcich pochybností o práve k zaistenej veci, ale z dôvodu vzniku týchto pochybností do budúcna. Takémuto výkladu nasvedčuje aj obrana odporcu v priebehu celého konania, keď ešte aj na pojednávaní pred odvolacím súdom s poukazom „na zvláštnu cestu, na základe ktorej sa terajší navrhovateľ stal vlastníkom predmetného motorového vozidla“ mal za to,   „že auto patrí spoločnosti, ktorá sa nachádza v Nemecku“. Teda nie samotná nemecká obchodná spoločnosť, ako domnelý vlastník motorového vozidla, ale policajný orgán, ktorému (ako už bolo uvedené vyššie) takáto právomoc nepatrí, obhajoval vlastnícke právo nemeckej obchodnej spoločnosti k veci, ku ktorej sama táto spoločnosť svoje vlastnícke právo žiadnym spôsobom nepreukázala, čím nemohla spochybniť na druhej strane navrhovateľom preukázané vlastnícke právo k vozidlu, v dôsledku čoho nemal ani navrhovateľ dôvod vyvolať súdny spor so spoločnosťou T. o vlastníctvo k tomuto motorovému vozidlu, a za predpokladu dodržania zákonného postupu zo strany príslušného policajného orgánu, pokiaľ po poučení, resp. odkázaní na občianskoprávne konanie v zmysle § 21 ods. 10 zákona č. 171/1993 Z.z. si ani označená nemecká obchodná spoločnosť neuplatnila na súde svoj nárok na zaistenú vec, záver odvolacieho súdu o spornom vlastníctve k predmetnému motorovému vozidlu je neopodstatnený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil podľa ustanovenia § 243b ods. 2 O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. júla 2012

  JUDr. Ľubor Šebo, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová