4 Cdo 76/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletú N. K., nar. X., bývajúcu u matky a zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny so sídlom v Partizánskom, Nám. SNP č. 151/6, dieťa matky S. K., trvale bytom vo V., prechodne bytom v N., zastúpenej JUDr. S. P., advokátom v N., a otca JUDr. R. K., bývajúceho v T., o úpravu styku, vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn.   6 P 99/2009, o dovolaní matky proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 6. decembra 2011 sp. zn. 5 CoP 65/2011, takto r o z h o d o l :

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo 6. decembra 2011 sp. zn. 5 CoP 65/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.  

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Partizánske uznesením zo 7. októbra 2011 č.k. 6 P 99/2009-289 preniesol príslušnosť vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa podľa § 177 ods. 2 O.s.p. na Okresný súd Nitra z dôvodu, že od začatia konania došlo k zmene okolností, podľa ktorých sa posudzuje príslušnosť na prejednanie danej veci. Uviedol, že matka s maloletou od novembra 2009 býva v N., zariaďuje byt, kde sa väčšinou zdržiava s maloletou a maloletá navštevuje v N. materskú školu, čo sú skutočnosti nasvedčujúce, že pobyt maloletej v N. nie je prechodného charakteru. Uviedol, že pojednávania museli byť opakovane odročované   na žiadosť matky z dôvodu ošetrovania maloletej, preto minimálne z časového hľadiska je dostupnosť súdu v mieste bydliska dieťaťa pre maloletú aj matku priaznivejšia.

  Na odvolanie matky Krajský súd v Trenčíne uznesením zo 6. decembra 2011 sp. zn.   5 CoP 65/2011 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219   ods. 1 O.s.p., keď napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa považoval za vecne správne, náležite odôvodnené a v celom rozsahu sa s ním stotožnil. Zdôraznil, že z hľadiska určenia bydliska občana nie je rozhodujúce, kde je účastník podľa predpisov o evidencii obyvateľstva prihlásený na trvalý pobyt, ale úmysel občana trvale sa v určitom mieste zdržiavať.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie matka, ktorého prípustnosť odvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., teda, že sa jej postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom. Uviedla, že Okresný súd Partizánske uznesením   zo 7. októbra 2011 č.k. 6 P 99/2009-289 preniesol svoju príslušnosť na prejednanie veci   na Okresný súd Nitra. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie, ktoré bolo zaslané   na vyjadrenie otcovi maloletej a kolíznemu opatrovníkovi. Otec maloletej sa k jej odvolaniu vyjadril v písomnej forme 16. novembra 2011, ktoré jej však doručené nebolo, obsah vyjadrenia otca maloletej k jej odvolaniu jej nie je známy. Nemala teda možnosť sa   s predmetným vyjadrením oboznámiť, naň reagovať a označiť súdu dôkazy, ktoré by vyvracali prípadné nepravdivé tvrdenia obsiahnuté vo vyjadrení. Týmto postupom jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.  

Kolízny opatrovník a otec maloletej v písomnom vyjadrení k dovolaniu matky uviedli, že napadnuté uznesenie považujú za vecne správne a dovolanie navrhujú odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie   podala   včas   účastníčka   konania   (§ 240   ods. 1   O.s.p.)   zastúpená   v   súlade   so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239   ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné)   na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak   ide   o   uznesenie   o   príslušnosti,   predbežnom   opatrení,   poriadkovej   pokute,   o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach   vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Preto pokiaľ dovolateľka dovolaním napadla uznesenie odvolacieho súdu o príslušnosti, prípustnosť dovolania ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. priamo vylučuje.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len   na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,   o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania   vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť pred ním konať.

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia   a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľka namietala, že odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že jej nebolo doručené vyjadrenie otca maloletej k jej odvolaniu proti uzneseniu súdu prvého stupňa.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania   so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú   (viď   nálezy   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   z   23.   augusta   2001   II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, z 5. apríla 2007 III. ÚS 171/2006).

Podľa § 1 O.s.p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov   v   občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.

Z obsahu spisu vyplýva, že k odvolaniu podanému matkou maloletej proti uzneseniu súdu prvého stupňa (č.l. 291 až 292) doručeného otcovi maloletej 16. novembra 2011 podal tento písomné vyjadrenie zo 16. novembra 2011 (č.l. 298), ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené 21. novembra 2011 v jednom vyhotovení, pričom zo spisu vyplýva, že toto nebolo doručené matke maloletej, ani kolíznemu opatrovníkovi, a súd prvého stupňa ani nevyzval otca na doplnenie potrebného počtu exemplárov.

Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Keďže v danej veci vyjadrenie otca maloletej k odvolaniu nebolo doručené matke maloletej, treba konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné odvolacie konanie považovať za spravodlivé.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na rozhodnutie ESĽP z 27. apríla 2010 v prípade Hudáková proti Slovenskej republike, v ktorom bolo poukázané na to, že princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis – á – vis proti jej protistrane (pozri, napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I).

Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa   so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (por. Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24). Právo na spravodlivé súdne konanie však nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od špecifických okolností predmetného prípadu (por. Asnar proti Francúzsku (č. 2), č. 12316/04, ods. 26,   18. október 2007 a Vokoun proti Českej republike, č. 20728/05, ods. 26, 3. júl 2008).

Dovolací súd poukazuje aj na to, že význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie k odvolaniu zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutie súdu. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu, aby pred svojím rozhodnutím o odvolaní matky maloletej,   o ktorom rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., poskytol odvolateľke možnosť vyjadriť sa k písomnému podaniu otca maloletej (vyjadreniu k odvolaniu).

Preto dovolací súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva dovolateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 335/06), v dôsledku čoho bola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Procesná vada podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania   a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. apríla 2012

  JUDr. Eva Sakálová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová