4 Cdo 68/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu D. O., bytom K., proti žalovanému Ľ. Č., bytom B., zastúpenému JUDr. I. H., advokátom v K., o určenie

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Košice

– okolie pod sp.zn. 6 C 104/2005, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 5. októbra 2009 sp.zn. 5 Co 139/2009, 5 Co 172/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice – okolie rozsudkom zo 14. januára 2009 č.k. 6 C 104/2005-182

určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru vzniknutého medzi žalobcom a žalovaným

dňa 2.12.2002 na základe písomne uzatvorenej pracovnej zmluvy, vykonané listom

žalovaného zo dňa 30.5.2005, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 30.5.2005 je neplatné.

Žalovaného zaviazal žalobcovi nahradiť trovy konania v sume 370,89 € na (bližšie

nešpecifikovaný) účet právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku

a na účet Okresného súdu Košice – okolie zaplatiť sumu 99,58 € z titulu súdneho poplatku  

za žalobu, taktiež do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie vo veci samej

odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania, a to z výsluchu zamestnaneckého dôverníka

M. D. ako aj z výpovedí ďalších svedkov zistil, že okamžité skončenie pracovného pomeru

dané žalobcovi žalovaným nebolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov, čo je

podmienkou hmotnoprávneho charakteru a jej nesplnenie má za následok porušenie

ustanovenia § 74 Zákonníka práce, v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka práce

spôsobuje absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Aj keď v okamžitom skončení

pracovného pomeru zo dňa 30.5.2005 sa uvádza, že okamžité skončenie pracovného pomeru

z   v   ňom   uvedeného   dôvodu   bolo   prerokované   so   zamestnaneckým   dôverníkom   dňa

30.5.2005, tento uvedenú skutočnosť poprel s tým, že o okamžitom skončení pracovného

pomeru ako aj o jeho dôvodoch sa dozvedel až následne. O náhrade trov konania rozhodol

podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok rozhodol podľa  

§ 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovaného rozsudkom z 5. októbra 2009 sp.zn.

5 Co 139/2009, 5 Co 172/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho

rozhodnutia sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi prvostupňového súdu. Úspešnému

žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal s tým, že si ich neuplatnil. (Okrem

uvedeného, týmto rozsudkom odvolací súd rozhodol aj o nepripustení vstupu Ing. P. Č. do

konania   na   strane   žalovaného   a   zmenil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa z 10. februára

2009 č.k. 6 C 104/2005-181, ktorým bola žalovanému uložená poriadková pokuta 165,96 €

tak, že žalovaný nie je povinný zaplatiť poriadkovú pokutu).

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu (vo veci samej) podal dovolanie

žalovaný. Žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu ako aj ním potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dovolanie odôvodnil tým, že mu postupom (už) prvostupňového súdu bola odňatá možnosť

konať pred súdom tým, že ako účastník konania nebol súdom prvého stupňa riadne poučený

o svojich procesných právach, najmä však o možnosti vec prejednať a rozhodnúť v jeho

neprítomnosti, pričom na pojednávaní dňa 14. januára 2009, ktorého sa zo zdravotných

dôvodov nemohol zúčastniť, čo neskôr súdu riadne doložil, súd postupoval podľa § 101 ods. 2

O.s.p., v neprítomnosti žalovaného vykonal dokazovanie výsluchom dvoch svedkov, ku

ktorým dôkazom sa nemohol vyjadriť podľa § 123 O.s.p. a nemal ani možnosť navrhnúť

doplnenie dokazovania. Následne na tom istom pojednávaní prvostupňový súd vyhlásil

dokazovanie za skončené a o veci rozhodol tak, že žalobe vyhovel. Možnosť konať pred

súdom mu bola ďalej odňatá aj v čase plynutia lehoty na podanie odvolania, kedy pri

nahliadnutí do súdneho spisu zistil, že časť z neho chýbala, konkrétne č.l. 176, čím mu bolo

znemožnené oboznámiť sa s obsahom tejto chýbajúcej listiny. O tejto skutočnosti pracovníčka

súdu odmietla spísať úradný záznam. Okrem toho súdu vytkol, že ho nepoučil o zmene znenia

ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p., ku ktorej zmene došlo v čase po začatí konania. V závere

dovolania odvolaciemu súdu vytkol, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci v otázke povinnosti žalovaného prerokovať okamžité skončenie pracovného

pomeru so zamestnaneckým dôverníkom.

Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide

o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   (pričom   v   jeho   výroku   prípustnosť   dovolania

nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým tento

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.), je nepochybné, že

prípustnosť dovolania žalovaného z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p. Ak je konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj

rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. vylúčené. Pri

skúmaní, či je dovolanie prípustné, sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti, ktoré

dovolateľ v dovolaní namietal.

Podľa § 237 písm.f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, že by súdy v prejednávanej veci

v prípade žalovaného nerešpektovali niektoré z týchto práv. K vyššie v odôvodnení tohto

rozhodnutia uvedeným tvrdeniam žalovaného, o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa  

§ 237 písm.f/ O.s.p. treba uviesť, že je pravdou, že choroba účastníka preukázaná lekársky

uznanou práceneschopnosťou je dôležitým dôvodom v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Ak účastník

konania v takomto prípade požiadal včas o odročenie pojednávania, prejednanie veci v jeho

neprítomnosti treba kvalifikovať ako odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom

v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (R 31/1995). V preskúmavanej veci však o takýto prípade nejde.

Totiž, ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania) umožňuje

súdu,   aby   na   pojednávaní   prejednal   (aj   rozhodol)   vec   v   neprítomnosti   účastníka,  

za predpokladu, že účastník a/ bol na pojednávanie riadne predvolaný, b/ na pojednávanie sa

nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Pritom zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť súdu poučiť účastníkov

o možnosti pokračovať v konaní podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Ako to nesporne vyplýva z obsahu

spisu, v danom prípade predvolanie na pojednávanie pred súdom prvého stupňa nariadené  

na 14. januára 2009 bolo žalovanému riadne doručené poštou 8. decembra 2008. Napriek

riadne vykázanému doručeniu sa však žalovaný na uvedené pojednávanie nedostavil, svoju

neúčasť na tomto pojednávaní neospravedlnil ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho

odročenie. Za tejto situácie preto prvostupňovému súdu nič nebránilo na pojednávaní vec

prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti žalovaného podľa § 101 ods. 2 O.s.p. bez toho, aby

takýmto postupom odňal žalovanému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/

O.s.p., na čom nič nemení ani skutočnosť, že následne, 23. januára 2009 bolo súdu prvého

stupňa doručené písomné podanie žalovaného, ktorý súdu oznámil, že sa pojednávania dňa

14. januára 2009 nemohol zúčastniť z dôvodu choroby, čo doložil aj fotokópiou lekársky

uznanou práceneschopnosťou. Pokiaľ ide o ďalšie tvrdenie žalovaného v dovolaní, a síce, že

mu možnosť konať pred súdom bola odňatá aj počas plynutia lehoty na podanie odvolania

tým, že pri nahliadnutí do súdneho spisu nemal možnosť oboznámiť sa s obsahom listiny  

na č.l. 176 spisu, keďže tento list sa v spise nenachádzal, k tomuto tvrdeniu dovolateľa

dovolací súd uvádza, že č.l. 176 sa v spise skutočne nenachádza, čo je však zrejme dôsledok

chybnej žurnalizácie spisu. Uvedené nielenže vyplýva zo “Spisového prehľadu“, ktorý je

súčasťou súdneho spisu, ale vyplýva to aj zo samotnej zápisnice o pojednávaní pred

prvostupňovým súdom zo dňa 14. januára 2009 (č.l. 166 až 171 spisu), podľa obsahu ktorej,

okrem substitučného plnomocenstva právneho zástupcu žalobcu (č.l. 173 spisu), boli do spisu

založené iba tri listiny, a to “chronológia pracovného postupu žalobcu u žalovaného“ (č.l. 172

spisu), “Návrh   na   uzavretie   mimosúdnej   dohody“   z   27.11.2007   adresovaný   právnym

zástupcom žalobcu žalovanému (č.l. 174 spisu) a “fotokópia poštového podacieho lístka  

(č.l. 175 spisu). Iné listiny na tomto pojednávaní, na ktorom bol aj vyhlásený rozsudok,  

do spisu založené neboli a následne na č.l. 177-178 spisu je založené písomné vyčíslenie trov

právneho zastúpenia žalobcu podané na súde prvého stupňa osobne 16. januára 2009. Ani

uvedenou chybnou žurnalizáciou spisu tak podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo postupom

súdu k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.

Konečne neobstojí ani námietka dovolateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť

konať pred súdom tým, že nebol súdom poučený o zmene ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p.,  

ku ktorej došlo v čase po začatí konania. Aj keď je pravdou, že v čase po začatí konania  

v danej veci došlo k čiastočnej novelizácii (zákonom č. 384/2008 Z.z. s účinnosťou  

od 15.10.2008) § 120 ods. 4 O.s.p. spočívajúcej v tom, že v prvej vete za slová “dôkazy“ boli

slovnou spojkou “a“ pridané slová “ skutočnosti“, z obsahu zápisnice o pojednávaní pred

súdom prvého stupňa zo 14. januára 2009, t.j. po uvedenej novele Občianskeho súdneho

poriadku vyplýva, že súd prvého stupňa si splnil svoju poučovaciu povinnosť podľa § 120

ods. 4 O.s.p., pričom už vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedená skutočnosť, že sa

riadne predvolaný žalovaný na toto pojednávanie nedostavil ani nepožiadal z dôležitého

dôvodu o jeho odročenie, nezakladá povinnosť súdu konajúcemu v súlade s § 101 ods. 2

O.s.p. osobitne poskytovať poučenie neprítomnému účastníkovi konania.

Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie ďalej odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie

veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť

vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť

dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené

ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,

nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť

prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Nakoľko v danom prípade dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné, nebola

preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.

a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalovaného podľa § 243 ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/

O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol.

O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 243b ods. 5 O.s.p. s tým, že úspešnému žalobcovi v tomto

konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. mája 2011

  JUDr. Ľubor Šebo, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová