UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ I. Z. Q. R. Q., narodený XX. B. XXXX, Z. M., blok č. X, ul. X Y.t, 2/ G. Z. I. R. Q., narodená XX. G. XXXX, Z. M., blok č. X, ul. X, Y., zastúpených advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária Šuriak s.r.o., Bratislava, Sklenárova 1365/40, IČO: 51 019 957, proti žalovanej obchodnej spoločnosti AQUATHERMAL SENEC, a.s., Senec, Slnečné jazerá - sever, IČO: 35 827 289, zastúpenej advokátskou kanceláriou Valko & Volný, s. r. o., Bratislava, Porubského 2, IČO: 35 916 192, za účasti intervenienta na strane žalovanej Colonnade Insurance S.A., pobočka poisťovne z iného členského štátu, Košice, Moldavská cesta 8 B, IČO: 50 013 602, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 21C/238/2014, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. júla 2021 sp. zn. 8Co/98/2020, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. júla 2021 sp. zn. 8Co/98/2020 ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 02. júla 2019, č.k. 21C/238/2014-436 z r u š u j e a vec v r a c i a Mestskému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd") napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie", resp. „prvoinštančný súd") z 02. júla 2019, č. k. 21C/238/2014-436, ktorým zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/ (ďalej aj „žalobcovia"), ktorou sa domáhali voči žalovanej zaplatenie sumy 11.117,33 eura s 8,75% ročným úrokom z omeškania zo sumy 11.117,33 eura od 18. októbra 2012 do zaplatenia titulom náhrady škody, ako i zaplatenia sumy 200.000 eur s 8,75% ročným úrokom z omeškania zo sumy 200.000 eur od 05. septembra 2012 do zaplatenia titulom náhrady nemajetkovej ujmy (výrok I.); priznal žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej náhradu trov konania voči žalobcom 1/ a 2/ v pomere úspechu 100%. 1.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil podľa ustanovení § 415, § 420, § 420a, § 442 ods. 1, § 449 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 11, § 13, § 15, § 16, § 517 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník") v spojení s § 13, § 14 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravotníctva, účinným k 04. septembru 2012 (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.") a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia si podanou žalobou od žalovanej uplatnili titulom: a/ náhrady škody zaplatenie náhrady škody 11.117,33 eura s príslušenstvom titulom náhrady nákladov za prevoz tiel maloletých dievčat do Y., nákladov za transport mal. I. helikoptérou záchrannej služby, nákladov za pobyt žalobcov v hoteli z dôvodu ich núteného predĺženia pobytu na Slovensku za účelom vykonania vyšetrovacích úkonov orgánmi činnými v trestnom konaní; ako i b/ náhrady nemajetkovej ujmy 200.000 eur s príslušenstvom. Mal za to, že žalobcovia ako rodičia nebohých a utopených maloletých detí sú aktívne vecne legitimovaní pri uplatňovaní si nárokov či už na náhradu škody, náhradu nákladov spojených s pohrebom, ako i ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V konaní mal preukázanú taktiež pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej s poukazom na skutočnosť, že žalovaná bola v čase vzniku tragickej udalosti prevádzkovateľom areálu Aquaparku Senec (ďalej aj „aquapark"), pričom s prihliadnutím na § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka zodpovedá za škodu spôsobenú jeho zamestnancami, napr. plavčíkmi, a to nielen v časti nároku na náhradu škody, ale aj v časti nároku o ochranu osobnosti - náhrady nemajetkovej ujmy. Bola tu daná objektívna zodpovednosť žalovanej, pričom pre jej určenie v časti nároku o náhradu nemajetkovej ujmy bolo potrebné použiť právnu analógiu - zaradenie nemajetkovej ujmy pod pojem "škody". Prvoinštančný súd uviedol, že iba takýmto spôsobom sa dá aplikovať § 16 Občianskeho zákonníka, čím sa predmetný nárok presúva do roviny zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odkázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd") sp. zn. I. ÚS 137/07. 1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ žalobcovia odôvodňovali nárok na ochranu osobnosti od porušenia povinnosti zamestnancami žalovanej, ktorí mali zapríčiniť utopenie maloletých dievčat v rámci ich pracovných povinností, pôvodcom zásahu do osobnostných práv žalobcov by teda prichádzala žalovaná ako zamestnávateľ a prevádzkovateľ Aquaparku Senec. V tejto súvislosti tiež poukázal na ustálenú súdnu prax a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd"), ktorá prekonala judikáty uvádzané žalovanou odôvodňujúce neexistenciu jej pasívnej legitimácie v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázal na to, že čo sa týka porušenia právnej povinnosti žalovanou, túto žalobcovia odvodzovali od skutočnosti, že 1/ v čase tragédie - utopenia dvoch maloletých detí žalobcov sa v blízkosti oddychového a prieplavového bazéna nenachádzal žiaden plavčík, 2/ zverený úsek plaveckého objektu nebol nepretržite sledovaný kamerami, 3/ hĺbka oddychového bazéna nebola označená tabuľou a 4/ zároveň žalobcovia ako občania Kuvajtu pri vstupe do areálu žalovanej Aquaparku Senec (ďalej aj „aquapark") neboli zamestnancami upozornení na povinnosti vyplývajúce z Prevádzkového poriadku Aquaparku Senec (ďalej len „prevádzkový poriadok"), ktorý bol vyvesený výlučne v slovenskom jazyku, ktorému žalobcovia nerozumeli a ktorý vyžadoval vstup detí do 10 rokov do bazéna výlučne v sprievode dospelej osoby. 1.4. Po vykonanom dokazovaní oboznámením sa s kamerovým obrazovo-zvukovým záznamom a videozáznamami (CD založené v spise, ktoré mali k dispozícii všetky strany sporu), ako aj oboznámením sa so svedeckými výpoveďami svedkov v trestnom konaní, obžalobou na žalobcov podanou Okresnou prokuratúrou Bratislava III, ktoré trestné stíhanie voči žalovaným bolo odovzdané do Y., sa prvoinštančný súd plne stotožnil so závermi obžaloby na žalobcov 1/, 2/ sp. zn. 1Pv 377/13/1103/32 a následným konaním vedeným pod sp. zn. 46T 56/2018, nakoľko z obrazovo-zvukového záznamu je zrejmé, že popis tragickej udalosti sa stal totožne ako bol popísaný v obžalobe a jej odôvodnení. Žalobcovia porušenie právnej povinnosti žalovanou preukazovali výlučne porušením prevenčnej povinnosti a § 19 ods. 13 písm. g) a § 19 ods. 14 písm. d) zákona č. 355/2007 Z.z. Súd prvej inštancie mal však z vykonaného dokazovania preukázané, že prevádzkový poriadok aquaparku bol dňa 04. septembra 2012, kedy žalobcovia 1/, 2/ so svojimi maloletými deťmi navštívili areál žalovanej, riadne vyvesený a daný k dispozícii na oboznámenie žalobcom v slovenskom jazyku. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak žalobcovia neovládali slovenčinu, bolo ich povinnosťou zaujímať sa o podmienky a povinnosti pri vstupe do aquaparku v reči, ktorú ovládajú, nakoľko nie je povinnosťou žalovanej vystavovať prevádzkový poriadok v inom cudzom jazyku. Žalobcovia sa o povinnosti vyplývajúce pre nich z prevádzkového poriadku žalovanej nezaujímali, naopak bez plaveckých pomôcok nechali okrem starších detí obe nebohé maloleté dievčatá 3- ročnú a 6-ročnú bez stáleho dozoru hrať sa v oddychovom bazéne 30 cm, z ktorého po schodoch bolo možné dostať sa do prieplavového bazéna o hĺbke 115-120 cm. Odhliadnuc od skutočnosti, že obe maloleté dievčatá v bazéne občas prišli skontrolovať starší súrodenci, príp. žalobca 1/, tieto boli od 18:38 hod. do 18:53 hod. v bazéne bez dozoru žalobcov. V čase, keď poslednýkrát bol žalobca 1/ maloleté dievčatá v oddychovom bazéne skontrolovať o 18:38:46hod., ktorý po minúte odišiel, pričom v tejto dobe v blízkosti nebol žiaden plavčík, v bazéne sa nachádzali dvaja muži, ktorí následne bazén opustili, pričom predtým bazén opustili i obe maloleté, ktoré sa do oddychového bazéna vrátili o 18:43:25 hod. O 18:44 hod. 6-ročná I. prešla z oddychového bazéna po schodoch do prieplavového bazéna držiac sa okraja bazéna, ktorý však neskôr pustila a začala sa topiť. Následne 3-ročná Z. preskočila cez múrik do prieplavového bazéna v snahe pomôcť sestre, pričom došlo k utopeniu oboch maloletých dievčat. V tomto čase sa v bazéne nikto nenachádzal, utopené deti si nevšimli ani dvaja muži, ktorí následne vošli do prieplavového bazéna. Žalobca 1/ sa k bazénu dostavil zrejme až po oznámení skutočnosti, že dievčatá sa v bazéne nenachádzajú, jeho synom, až o 18:53 hod., kedy skočil do bazéna a začal oživovať jedno z dievčat. Okolo 18.55 hod. sa dostavili plavčíci a začali oživovať dievčatá. 1.5. Žalobcovia okrem iného namietali porušenie právnej povinnosti žalovanou tým, že nezabezpečila dostatočný počet plavčíkov, t. j. na dva neplavecké bazény do 1,2 m jedného plavčíka. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia však toto znenie a povinnosť odvodzovali od § 19 ods. 14 písm. d) zákona č. 355/2007 Z.z., avšak v znení účinnom po tragickej udalosti, nakoľko podľa znenia tohto ustanovenia v čase účinnom k 04. septembru 2012 sa vyžadovala povinnosť prevádzkovateľa umelého kúpaliska zabezpečiť dostatočný počet plavčíkov na poskytovanie prvej pomoci. 1.6. Súd prvej inštancie nemal v konaní preukázané porušenie akejkoľvek povinnosti žalovanou, ktorá by mala vplyv na utopenie maloletých detí, nakoľko oddychový bazén, v ktorom sa maloleté dievčatá kúpali, si nevyžadoval stály dohľad plavčíka, bol priebežne monitorovaný, prevádzkový poriadok bol žalobcom pri vstupe do areálu daný k oboznámeniu, označenie hĺbky bazéna taktiež nevyplývalo zo žiadneho právneho predpisu. Rovnako nebola preukázaná ani skutočnosť tvrdená žalobcami, že by existovala filtrácia alebo ťah vody cez dno bazéna, ktorá by vtiahla maloleté deti pod hladinu bazéna. Aj keby súd prvej inštancie hypoteticky vyhodnotil skutočnosť, že v blízkosti predmetných bazénov sa dlhší čas nenachádzal žiaden plavčík, mal v súlade s § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka preukázané vlastné konanie žalobcov ako poškodených, ktorí sami spôsobili škodu a zavinili utopenie svojich maloletých dcér svojou nezodpovednosťou tým, že v rozpore s prevádzkovým poriadkom nechali bez dozoru deti v útlom veku v bazéne, bez plaveckých pomôcok a riadneho dozoru, v dôsledku čoho bola v podstate na oboch žalobcov podaná obžaloba za prečin usmrtenia tým, že inému spôsobili smrť porušením dôležitej povinnosti z nedbanlivosti a na chránenej osobe. 1.7. Čo sa týka výšky uplatnenej škody súd prvej inštancie konštatoval, že okrem jednej faktúry, ktorá nebola vystavená na žiadneho objednávateľa, boli ostatné tri faktúry vystavené na Veľvyslanectvo Kuvajtského štátu v Slovenskej republike, pričom všetky faktúry ním boli aj uhradené. Žalobcovia v konaní vôbec nepreukázali, že by uplatňované náklady v zmysle uvedených faktúr sami uhradili, prípadne ich preplatili Veľvyslanectvu Kuvajtského štátu, preto je nesporné, že žiadne skutočné náklady v zmysle požadovaných faktúr im nevznikli, teda nepreukázali vznik škody. Čo sa týka faktúry za pobyt žalobcov v hoteli č. 120090 z dôvodu ich núteného predĺženia pobytu na Slovensku za účelom vykonania vyšetrovacích úkonov orgánmi činnými v trestnom konaní, v tomto smere žalobcovia absolútne nepreukázali, o aké vyšetrovacie úkony sa malo jednať, aká nevyhnutná doba bola potrebná na ich nútený predĺžený pobyt, t. j. za aké obdobie ich pobytu bola faktúra vystavená. Mal za to, že ani podmienka preukázania príčinnej súvislosti medzi konaním, príp. opomenutím žalovanej a údajne vzniknutou škodou žalobcom v konaní taktiež preukázaná nebola, teda vôbec nebolo preukázané, žeby nezabezpečenie nepretržitého sledovania kamier pri bazénoch a nepretržitého sledovania bazéna plavčíkom, ako i skutočnosti, že pri bazéne absentovala tabuľa s údajom o hĺbke vody v bazéne, či skutočnosť, žeby existovala filtrácia alebo ťah vody cez dno bazéna, ktorá by vtiahla maloleté deti pod hladinu bazéna, bezpečne boli príčinou utopenia maloletých dcér žalobcov. Vzhľadom na skutočnosť, že pre vyhovenie žalobe žalobcov, čo sa týka uplatňovanej náhrady skutočnej škody a nákladov spojených s úmrtím maloletých detí žalobcov je potrebné súčasné splnenie všetkých predpokladov, avšak v konaní súd nemal preukázané porušenie právnej povinnosti žalovanou, resp. je dôvodné uplatnenie § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka, rovnako vôbec nemal preukázanú výšku škody, ktorá by žalobcom v súvislosti s utopením a úmrtím maloletých dievčat vznikla, nakoľko náklady v zmysle doložených faktúr vôbec nehradili žalobcovia, ale tretia osoba, preto nemal preukázanú ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody, (žiadna škoda totiž žalobcom 1/, 2/ nevznikla) a prípadným porušením právnej povinnosti žalobcom. 1.8. V súvislosti s nárokom žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy 200.000 eur prvoinštančný súduviedol, že predmetom ochrany žalobcov bolo ich súkromie a rodinný život, pričom zásah bol spôsobený utopením dvoch maloletých dcér dňa 04. septembra 2012 v areáli žalovanej - prevádzkovateľa Aquaparku Senec. Žalobcovia preukazovali ujmu im vzniknutú v dôsledku utopenia ich maloletých dcér utrpením psychickej ujmy a tvrdením, že nedokážu na tragickú udalosť zabudnúť, žalobca 1/ sa v spánku často budí, rozmýšľa na dcérami, utopenie detí mu zmenilo život, nakoľko prišiel o dvoch milovaných ľudí, jeho rodina už nie je kompletná. Žalobkyňa 2/ preukazovala ujmu tým, že nie je úplne psychicky v poriadku po tragickej udalosti, trpí depresiou, nie je od tejto doby schopná sa s jej ostatnými deťmi zabaviť, tešiť sa z nich, spomína na nebohé dcéry, často plače, so žalobcom nemôžu v noci zaspať. Je prehnane opatrná voči ostatným deťom tým, že ich často kontroluje, nepúšťa ich samé. Utopenie dvoch dcér je pre ňu neuveriteľná strata. Obaja žalobcovia uviedli, že v dôsledku utopenia maloletých dcér navštevujú psychiatra, žalobca 1/ neberie žiadne ukľudňujúce lieky, žalobkyňa 2/ ukľudňujúce lieky berie, avšak nevie aké. S rodinou navštevujú psychiatrickú ambulanciu. Žalobcovia ďalej na preukázanie svojich tvrdení predložili Lekársku správu Kuvajtskej nemocnice (ďalej len „lekárska správa"), ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil ako nevieryhodnú z dôvodu, že je vyhotovená lekárom bez uvedenia špecializácie, veľmi všeobecná a v rozpore s tvrdením napr. žalobcu 1/, že užíva lieky, táto správa neobsahuje bližšie informácie, aké lieky "všetci z rodiny" užívajú. Žalobcovia sa vo svojich písomných výpovediach na rozdiel od lekárskej správy vôbec nezmieňovali, žeby "všetci z rodiny" (teda zrejme ich ďalších 5 detí) trpeli záchvatmi, psychickými traumami ako depresia, nespavosť, nedostatočný spánok, nepríjemné sny, a pod., z dôvodu ktorého musia všetci užívať lieky a navštevovať psychiatrické ambulancie. Súd prvej inštancie neuveril ani tvrdeniam žalobcov, že psychiatrické ambulancie navštevujú, ani neuveril žalobkyni 2/, že užíva ukľudňujúce lieky, nakoľko je nepravdepodobné, že od roku 2012 by si v roku 2019 nepamätala názov liekov, ktoré zrejme od tragickej udalosti by užívala. 1.9. Vyhodnotením skutkového stavu dospel prvoinštančný súd k záveru, že utopenie maloletých dcér žalobcov, ktoré malo byť príčinou vzniku psychickej ujmy a zásahov do ich súkromia, rodinného života, nespôsobila porušením povinností žalovaná, teda ujma na strane žalobcov nebola spôsobená neoprávneným zásahom žalovanej. Súd prvej inštancie vyhodnotil utopenie maloletých detí v dôsledku protiprávneho konania žalobcov, a to hrubým zanedbaním starostlivosti a dohľadu nad deťmi v útlom veku. Tým, že nemal preukázanú príčinnú súvislosť medzi neoprávneným zásahom žalovanej, ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť tvrdenú ujmu v súkromnom, rodinnom živote žalobcov, na ich zdraví, súd prvej inštancie žalobu i v časti náhrady nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú zamietol. Zamietol návrh právneho zástupcu žalobcov na vykonanie dokazovania oboznámením a prehratím zvukovo-obrazového záznamu tragickej udalosti a fotodokumentácie zachytenej na priloženom CD v spise z dôvodu, že CD mala k dispozícii každá sporová strana, ku skutočnostiam zachyteným na CD sa sporové strany mali možnosť vyjadriť, nakoľko s ním boli oboznámení, preto prehrávanie predmetného CD na pojednávaní by bolo nadbytočné. O nároku na náhradu trov konania procesných strán rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
2. Odvolací súd v dôvodoch potvrdzujúceho rozhodnutia konštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnený, keď prvoinštančný súd svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, náležite sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Z odôvodnenia jasne vyplýva, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej inštancie založené, teda bolo z neho zrejmé, k akým právnym záverom konajúci súd dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby si osvojil v celom rozsahu a v podrobnostiach odkázal na dôvody obsiahnuté v písomnom vyhotovení rozhodnutia. 2.1. Odvolací súd v podrobnostiach uviedol, že súd prvej inštancie sa správne zaoberal žalobcami uplatňovanými peňažnými nárokmi z hľadiska splnenia predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej, ako prevádzkovateľa aquaparku, za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou podľa § 420a Občianskeho zákonníka. Prevádzkovanie aquaparku je totiž možné považovať za prevádzkovú činnosťžalovanej. Predpokladom vzniku povinnosti nahradiť škodu v tomto prípade nie je porušenie právnej povinnosti, ale zákonom kvalifikovaná skutočnosť (škodová udalosť), ktorá bola príčinou škody, čo znamená, že poškodenému postačuje, aby preukázal, že škoda bola vyvolaná osobitou povahou prevádzky bez toho, aby dokazoval konkrétne porušenie právnej povinnosti prevádzkovateľom. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Na druhej strane však nejde o absolútnu zodpovednosť, a zbaviť sa jej možno v prípade, ak škoda bola spôsobená tzv. neodvrátiteľnou udalosťou, ktorá však nemala pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného. Potom v danom prípade, ak spôsobená škoda súvisela s prevádzkovou činnosťou žalovanej, nie je podstatné, či žalovaná porušila (neporušila) svoju prevenčnú či inú zákonnú povinnosť. Správne súd prvej inštancie skúmal v nadväznosti na obranu žalovanej, či na jej strane existujú liberačné dôvody v zmysle § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka, preukázaním ktorých sa prevádzkovateľ môže zbaviť svojej zodpovednosti za vznik škody. 2.2. V prejednávanom prípade bolo zo skutkového hľadiska zistené, že obete tragickej udalosti sa spočiatku nachádzali v oddychovom bazéne s výškou vody do 30 cm. Pri prevádzkovaní tohto bazéna škoda nevznikla. Následne staršia z dievčat opustila tento bazén, a cez schody prešla do prieplavového bazéna s hĺbkou vody do 120 cm, kde sa utopila spolu s mladšou sestrou, ktorá jej išla na pomoc prechodom cez múrik do prieplavového bazéna. V zmysle prevádzkového poriadku bol však vstup do bazéna povolený deťom do 10 rokov len v sprievode dospelej osoby. Žalobcovia ako rodičia zanedbali dohľad nad maloletými pri ich kúpaní, a k utopeniu došlo v priamej príčinnej súvislosti s týmto ich porušením povinnosti. Nie je preto daná ani príčinná súvislosť medzi prevádzkou prieplavového bazéna žalovanou a vznikom škody. Odvolací súd tak považoval za správny záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia ponechaním maloletých detí v bazéne bez dozoru zanedbali svoje rodičovské povinnosti a porušili prevádzkový poriadok, keďže nechali deti v bazéne bez sprievodu dospelej osoby. Súd prvej inštancie náležite objasnil príčinu vzniku škody a správne ustálil výlučnú zodpovednosť samotných žalobcov ako poškodených za vznik škody. 2. 3. Ustanovenie prevádzkového poriadku zakazujúce deťom do 10 rokov vstup do bazénov bez sprievodu dospelej osoby, nepovažoval odvolací súd za neplatné v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako neprijateľnej podmienky vylučujúcej zodpovednosť žalovanej v zmysle § 53 ods. 4 písm. c), d) Občianskeho zákonníka, nakoľko uvedené ustanovenie totiž nijako nevylučuje ani neobmedzuje použitie kogentných ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu a nemajetkovú ujmu a nie je ani s touto úpravou v rozpore. Žalobcovia sa preto podľa názoru odvolacieho súdu nenáležite v odvolaní dovolávali neplatnosti ustanovenia prevádzkového poriadku ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. 2.4. Odvolací súd sa rovnako stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nie je daná ani zodpovednosť žalovanej za porušenie prevenčnej povinnosti v zmysle § 420 ods. 1 v spojení s § 415 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne interpretoval ustanovenie § 19 ods. 14 písm. d) zákona č. 355/2007 Z.z., v znení účinnom ku dňu tragickej udalosti, keď poukázal na to, že z jeho znenia nevyplýval konkrétny počet plavčíkov a ani nepretržitý dohľad plavčíkov nad bazénmi, keď dohľad nad deťmi v bazéne mali v prvom rade vykonávať dospelé osoby. Nedôvodná bola námietka žalobcov, že výklad uvedeného ustanovenia súdom je zužujúci a formalistický, keď nezohľadnil úmysel zákonodarcu potvrdený novelizáciou po tragickej udalosti. Novelizáciu zákona č. 355/2007 Z.z. vykonanú po tragickej udalosti nepovažoval odvolací súd za smerodajnú pre výklad predmetného ustanovenia. Odvolací súd považoval za nedôvodnú i námietku žalobcov, že na kapacitu aquaparku 800 ľudí nebol zabezpečený dostatočný počet plavčíkov, nakoľko žalovaná zabezpečila v aquaparku 5 plavčíkov, čo vyplývalo z výpovede svedka Y. vypočutého v trestnom konaní. 2.5. Odvolací súd sa stotožnil aj s konštatovaním súdu prvej inštancie, že zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplývala žalovanej povinnosť označiť hĺbku bazéna. Odvolací súd sa v tejto súvislosti priklonil aj k argumentácii intervenienta na strane žalovanej, že už len samotný pohľad na bazén mal vyvolať u rodičov nutnosť dohľadu nad ich maloletými deťmi, a to bez potreby označenia bazéna hĺbkou. Odvolací súd prisvedčil intervenientovi na strane žalovanej, že i bez označenia hĺbky bazéna a prekladu prevádzkového poriadku si žalobcovia ako priemerní spotrebitelia mali byť vedomí toho, že deti by v bazénoch nemali zostať bez dozoru rodičov. Rovnako ani porušenie § 19 ods. 13 písm. g) zákona č. 355/2007 Z.z. žalovanou, a to označiť hĺbku bazéna 1,2 m by nebolo spôsobilé založiť vznik zodpovednosti žalovanej vzhľadom na neexistenciu príčinnej súvislosti so vznikom škody.
2.6. Ohľadom námietky žalobcov, týkajúcej sa aplikácie zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len „zákon o rodine") na posúdenie ich zodpovednosti za vznik ujmy, odvolací súd považoval za opodstatnenú argumentáciu žalovanej, že výhrada verejného poriadku uvedená v § 36 zákona č. 97/1963 Zb. by vylučovala použitie kuvajtského práva, ktoré by nestanovovalo povinnosť rodičov starať sa o svoje deti, z dôvodu že by sa účinky jej použitia priečili zásadám slovenského rodinného práva. Napokon žalovaná dôvodne argumentovala aj tým, že záväzok žalobcov ako rodičov starať sa o svoje deti vyplýval pre nich z Dohovoru o právach dieťaťa, ktorého je štát Kuvajt signatárom. Žalobcovia v konaní pred súdom prvej inštancie nenavrhovali vykonanie dokazovania zistením cudzieho (kuvajtského rodinného) práva, a preto z tohto pohľadu nedôvodne vytýkali súdu prvej inštancie, že dokazovanie v tomto smere nevykonal. Odvolací súd nemohol na dôkaz žalobcami označený až v podanom odvolaní prihliadnuť a skutkový stav tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie na základe tých dôkazov, ktoré boli navrhnuté a označené stranami do skončenia dokazovania pred súdom prvej inštancie, bolo potrebné považovať za úplný. 2. 7. Vzhľadom na nedostatok právneho základu ako i neexistenciu príčinnej súvislosti považoval odvolací súd za nadbytočné zaoberať sa tým, či žalobcovia vznik skutočnej škody a výšku nemajetkovej ujmy preukázali. Zhodne so súdom prvej inštancie dospel aj odvolací súd k záveru, že vykonávať dôkaz prehrávaním zvukovo-obrazového záznamu a fotodokumentácie na pojednávaní na preukázanie označenia hĺbky bazénu nebolo potrebné, keďže vzhľadom na vyššie uvedené závery nešlo o podstatnú skutočnosť v konaní. 2.8. Na základe zisteného skutkového stavu a hodnotenia vykonaných dôkazov považoval odvolací súd za odôvodnený záver, že zo strany žalovanej nedošlo k porušeniu právnej povinnosti v príčinnej súvislosti, s ktorým by žalobcom vznikla nimi tvrdená škoda, ako i záver, že žalobcovia porušili svoje rodičovské povinnosti tým, že ponechali maloleté deti v bazéne bez dozoru, v dôsledku čoho nebola prevádzková činnosť žalovanej podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody. Odvolací súd tak nepovažoval odvolacie námietky žalobcov za dôvodné a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalobcami uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, vrátane súvisiaceho, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 2.9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Intervenientovi na strane žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.
3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia (ďalej len,,dovolatelia"), ktorého prípustnosť vyvodzovali z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 písm. b) CSP. V súvislosti s uplatnenou vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolatelia namietali, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu žalobcov na vykonanie dôkazu, konkrétne prehratia zvukovo-obrazového záznamu a fotodokumentácie, napriek tomu, že tieto dôkazy preukazujú porušenie povinností žalovanej pri poskytovaní služby spotrebiteľom in concreto a/ nezabezpečenie prítomnosti plavčíka pri bazéne, ktorý by upozornil kúpajúce sa deti žalobcov na nebezpečenstvo ako aj b/ chýbajúce označenie hĺbky bazéna či inú výstrahu, že bazén je určený len pre plavcov. 3.1. Žalobcovia poukázali na ustanovenie prevádzkového poriadku žalovanej, v zmysle ktorého „Hĺbka bazénov je v ich jednotlivých častiach zreteľne označená podľa účelu ich využívania" a na povinnosť žalovanej prevádzkový poriadok dodržiavať v zmysle ustanovení § 19 ods. 13 písm. g) zákona č. 355/2007 Z.z. Preto porušenie povinnosti označiť hĺbku bazéna, v ktorom sa utopili maloleté deti žalobcov žalobcovia považovali za porušenie právnej povinnosti žalovanou. 3.2. Žalobcovia namietali, že z predloženej fotodokumentácie je zrejmé, že bazén, kde sa stala tragická udalosť nebol označený hĺbkou v zmysle prevádzkového poriadku žalovanej, rovnako v trestnej obžalobe žalobcov (č. l. 230 súdneho spisu) je uvedená svedecká výpoveď p. Z. Y., prevádzkovej manažérky žalovanej, ktorá uviedla, že pri bazéne, v ktorom sa utopili maloleté deti žalobcov nebola žiadna tabuľa s upozornením či zákazom vstupu pre neplavcov. Rovnako namietali, že odvolaciemu súdu i súdu prvej inštancie však na vyhodnotenie (ne)porušenia predmetnej právnej povinnosti žalovanej postačovalo (i)čestné prehlásenie člena predstavenstva žalovanej spísané 7 rokov po udalosti a (ii) prepis zvukovo- obrazového záznamu z trestného konania. 3.3. Žalobcovia mali za to, že vykonaním dôkazov nimi navrhnutých si mohol a mal prvoinštančný súd sám empiricky overiť a) pravdivosť tvrdenia žalobcov a b) skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie nárokov uplatnených žalobcami, ktoré nevyplývajú z vykonaného prepisu zvukovo-obrazového záznamu. Mali za to, že po vykonaní navrhnutých dôkazov by dôkazná matematika svedčila skutočnosti, že žalovaná (i) neoznačila predmetný bazén, (ii) nezabezpečila bezpečnosť poskytovanej služby a tým porušila svoju právnu povinnosť poskytovať spotrebiteľom služby bezpečne a v súlade s prevádzkovým poriadkom. Poukázali na to, že žalovaná musí pri poskytovaní služby spotrebiteľom dbať na ochranu ich života a zdravia. Z prehratia zvukovo-obrazového záznamu je zrejmé, že deti sa hrali v (prechodovej) časti bazéna, ktorá mala max. 30 cm hĺbku a ktorá bola schodmi spojená s bazénom hlbokým 1,2 m (avšak bez označenia hĺbky). Žalobcovia mali za to, že neoznačenie bazénu hĺbkou či inou vhodnou výstrahou/piktogramom je porušením právnej povinnosti žalovanej. Porušením právnej povinnosti žalovanej je i fakt, že celú dobu využívania služby spotrebiteľmi sa pri bazéne neobjavil ani jeden z plavčíkov žalovanej, ktorý by zabezpečil bezpečné poskytovanie služby. Neprehratím zvukovo- obrazového záznamu a fotodokumentácie, navrhovaných ako dôkaz mali za to, že v zmysle § 420 písm. f) CSP súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces. 3.4. Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolatelia uviedli, že rozhodnutie dovolacieho súdu záviselo od vyriešenia otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky by mal podľa názoru žalobcov rozhodnúť v danej veci „či práva na ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany majú prednosť pred právami žalovanej ako prevádzkovateľa aquaparku, ktorá sa zbavila zodpovednosti tvrdením, že žalobcovia si sami vlastným konaním zapríčinili vznik škody." 3.5. Žalobcovia mali za to, že zakúpením vstupeniek do prevádzky žalovanej vstúpili do právneho vzťahu so žalovanou ako spotrebitelia a porušením právnej povinnosti žalovanou - zabezpečiť aspoň primárnu bezpečnosť spotrebiteľov došlo k porušeniu práv žalobcov ako spotrebiteľov. Žalobcovia spolu so svojimi 7 deťmi si dňa 04. septembra 2012 zakúpili vstupenky do prevádzky žalovanej, čím došlo medzi nimi a žalovanou k uzatvoreniu zmluvy, ktorej predmetom bolo poskytnutie služby využívania kúpalísk žalovanej. Žalovaná sa v súdnom procese bránila, tým, že v prevádzkovom poriadku mala ustanovenie, že „deťom do 10 rokov je vstup do bazénov zakázaný bez sprievodu dospelej osoby", pričom odvolací súd obranu žalovanej v plnej miere prevzal do rozsudku, a vôbec sa nezaoberal (ne)platnosťou tohto ustanovenia z pohľadu ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany tohto právneho vzťahu. Podľa názoru žalobcov v súlade s ust. § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa v spojení s § 52 ods. 2 a § 53 ods. 4 písm. c) Občianskeho zákonníka k 04. septembru 2012 je takéto ustanovenie v prevádzkovom poriadku jednoznačne neprijateľnou podmienkou, ktorá má cieľ vylúčiť zodpovednosť žalovanej za svoje konanie alebo opomenutie, ktorým bola spotrebiteľom spôsobená smrť. 3.6. Dovolatelia tiež namietali, že odvolací súd formalisticky a zužujúco pristúpil k výkladu § 19 ods. 14 písm. d) zákona č. 355/2007 Z.z., nakoľko žalovaná mala povinnosť zabezpečiť dostatočný počet plavčíkov na poskytovanie prvej pomoci, pričom si dobrovoľne určila na jednu smenu len 2 plavčíkov, pričom podľa prevádzkového poriadku bola kapacita vonkajšej časti kúpaliska 800 osôb. Poukázali na svedecké výpovede, z ktorých vyplynulo, že v čase tragickej udalosti jeden plavčík fajčil a druhý riešil svoje osobné veci s prevádzkarkou žalovanej, čiže ani jeden z plavčíkov nebol na svojom určenom mieste. Preto žalovaná porušila svoju zákonnú povinnosť zabezpečiť dostatočný počet plavčíkov a poskytovať spotrebiteľom službu bezpečne. Konkrétne zo svedeckej výpovede M. F., prevádzkara žalovanej z 20. júna 2014 v trestnej veci ORPZ v Senci ČVS: ORP-387/OVK-SC-2012 bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná mala zabezpečiť pri neplaveckom bazéne, kde sa stala tragická udalosť stály dohľad aspoň jedného plavčíka. Žalobcovia namietali, že oba súdy nižších inštancií sa nevysporiadali s výpoveďou p. F. pri posudzovaní porušenia právnej povinnosti žalovanej, ktorá zakladá plnú zodpovednosť žalovanej za smrť spotrebiteľov - maloletých detí, ergo za zásah do osobnostných práv žalobcov. Podľa právneho názoru žalobcov súdy nižších inštancií nesprávne právne posúdili vec tak, že neexistuje porušenie právnej povinnosti na strane žalovanej, pričom sa nijako nevysporiadali s právami žalobcov na ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany zmluvného vzťahu. 3.7. V závere dovolania žalobcovia na podporu svojej argumentácie poukázali na rozsudok Okresnéhosúdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7C/42/2012 (potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/550/2015) a rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 18C/276/2008 (potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/470/2011). V zmysle § 444 ods. 2 CSP navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odložil právoplatnosť rozsudkov súdov oboch nižších inštancií, zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že súd prvej inštancie sa k návrhu na vykonanie dôkazu prehratím zvukovo-obrazového záznamu a fotodokumentácie z tragickej udalosti vyjadril v bode 36. odôvodnenia rozsudku a odvolací súd v bode 16. svojho rozsudku, keď uviedol, že „Zhodne so súdom prvej inštancie dospel aj odvolací súd k záveru, že vykonávať dôkaz prehrávaním zvukovo-obrazového záznamu a fotodokumentácie na pojednávaní na preukázanie označenia hĺbky bazénu nebolo potrebné, keďže vzhľadom na vyššie uvedené závery nešlo o podstatnú skutočnosť v konaní." Žalovaná mala za to, že v druhej časti dovolania žalobcovia polemizujú s právnym posúdením súdov nižších inštancií, pričom riadne, určito a zrozumiteľne nevymedzili akúkoľvek dovolaciu otázku, ktorá by mohla byť predmetom prieskumu zo strany dovolacieho súdu. Podľa názoru žalovanej prípustnosť dovolania nie je naplnená ani podľa § 420 písm. f) CSP ani podľa § 421 ods. 1 CSP, preto dovolanie žalobcov je potrebné odmietnuť.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len,,dovolací súd") príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné.
6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
8. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním.
9. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
10. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
11. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
1 2. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP
14. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).
15. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
16. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).
17. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolatelia namietali nesprávny procesný postup súdov oboch inštancií, konkrétne nevykonaním navrhovaného dôkazu, čím došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces. Uviedli, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu žalobcov na vykonanie dôkazu, konkrétne prehratia zvukovo- obrazového záznamu a fotodokumentácie, napriek tomu, že tieto dôkazy preukazujú porušenie povinností žalovanej pri poskytovaní služby spotrebiteľom in concreto a/ nezabezpečenie prítomnosti plavčíka pri bazéne, ktorý by upozornil kúpajúce sa deti žalobcov na nebezpečenstvo ako aj b/ chýbajúceoznačenie hĺbky bazéna či inú výstrahu, že bazén je určený len pre plavcov. 17.1. V podrobnostiach žalobcovia v dovolaní poukázali na ustanovenie prevádzkového poriadku žalovanej, v zmysle ktorého je hĺbka bazénov v ich jednotlivých častiach zreteľne označená podľa účelu ich využívania a na povinnosť žalovanej prevádzkový poriadok dodržiavať v zmysle § 19 ods. 13 písm. g) zákona č. 355/2007 Z.z. Preto porušenie povinnosti označiť hĺbku bazéna, v ktorom sa utopili ich maloleté deti žalobcovia považovali za porušenie právnej povinnosti žalovanou. Žalobcovia namietali, že z predloženej fotodokumentácie je zrejmé, že bazén, kde sa stala tragická udalosť nebol označený hĺbkou v zmysle prevádzkového poriadku žalovanej. Zároveň poukázali na svedeckú výpoveď p. Z. Y., prevádzkovej manažérky žalovanej, nachádzajúcej sa v trestnej obžalobe žalobcov, v ktorej uviedla, že pri bazéne, v ktorom sa utopili maloleté deti žalobcov nebola žiadna tabuľa s upozornením či zákazom vstupu pre neplavcov. Žalobcovia rovnako namietali, že súdom nižších inštancií však na vyhodnotenie (ne)porušenia predmetnej právnej povinnosti žalovanej postačovalo (i) čestné prehlásenie člena predstavenstva žalovanej spísané 7 rokov po udalosti a (ii) prepis zvukovo-obrazového záznamu z trestného konania. 17.2. Žalobcovia mali za to, že vykonaním dôkazu navrhnutého žalobcami si mohol a mal prvoinštančný súd sám empiricky overiť a) pravdivosť tvrdenia žalobcov a b) skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie nárokov uplatnených žalobcami, ktoré nevyplývajú z vykonaného prepisu zvukovo-obrazového záznamu. Tiež mali za to, že po vykonaní dôkazov navrhnutých žalobcami by dôkazná matematika svedčila skutočnosti, že žalovaná (i) neoznačila predmetný bazén, (ii) nezabezpečila bezpečnosť poskytovanej služby a tým porušila svoju právnu povinnosť poskytovať spotrebiteľom služby bezpečne a v súlade s prevádzkovým poriadkom. Poukázali na to, že žalovaná musí pri poskytovaní služby spotrebiteľom dbať na ochranu ich života a zdravia. Z prehratia zvukovo-obrazového záznamu je zrejmé, že deti sa hrali v (prechodovej) časti bazéna, ktorá mala max. 30 cm hĺbku a ktorá bola schodmi spojená s bazénom hlbokým 1,2 m (avšak bez označenia hĺbky). Žalobcovia vyslovili presvedčenie, že neoznačenie bazénu hĺbkou či inou vhodnou výstrahou/piktogramom (obrázkovým znakom) je porušením právnej povinnosti žalovanej. Porušením právnej povinnosti žalovanej je i fakt, že celú dobu využívania služby spotrebiteľmi sa pri bazéne neobjavil ani jeden z plavčíkov žalovanej, ktorý by zabezpečil bezpečné poskytovanie služby. Neprehratím zvukovo-obrazového záznamu a oboznámením fotodokumentácie, navrhovaných ako dôkaz mali za to, že v zmysle § 420 písm. f) CSP súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces.
18. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nie je daná zodpovednosť žalovanej za porušenie prevenčnej povinnosti v zmysle § 420 ods. 1 v spojení s § 415 Občianskeho zákonníka, nakoľko správne interpretoval ustanovenie § 19 ods. 14 písm. d) zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom ku dňu tragickej udalosti, keď poukázal na to, že z jeho znenia nevyplýval konkrétny počet plavčíkov a ani nepretržitý dohľad plavčíkov nad bazénmi, keď dohľad nad deťmi v bazéne mali v prvom rade vykonávať dospelé osoby (pozn. podľa prevádzkového poriadku). Za nedôvodnú považoval tiež námietku žalobcov, že na kapacitu aquaparku 800 ľudí nebol zabezpečený dostatočný počet plavčíkov, nakoľko žalovaná zabezpečila v aquaparku 5 plavčíkov, čo vyplývalo z výpovede svedka Y. vypočutého v trestnom konaní. Odvolací súd sa stotožnil aj s konštatovaním súdu prvej inštancie, že zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplývala žalovanej povinnosť označiť hĺbku bazéna, pričom sa priklonil k argumentácii intervenienta, že už len samotný pohľad na bazén mal vyvolať u rodičov nutnosť dohľadu nad ich maloletými deťmi, a to bez potreby označenia bazéna hĺbkou. Rovnako ani porušenie § 19 ods. 13 písm. g) zákona č. 355/2007 Z.z. žalovanou, a to označiť hĺbku bazéna 1,2 m, by nebolo spôsobilé založiť vznik zodpovednosti žalovanej vzhľadom na neexistenciu príčinnej súvislosti so vznikom škody.
19. V súvislosti so žalobcami namietaným nevykonaním dôkazu súdom prvej inštancie a následnému hodnoteniu vykonaných dôkazov dovolací súd uvádza, že z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniectretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019). 19.1. Aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú, medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (viď Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2019 sp. zn. II. ÚS 168/2019, zdroj: ustavnysud.sk; uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 29/2019).
20. K namietanému hodnoteniu dôkazov dovolací súd vo všeobecnosti uvádza, že súdy rozhodujú vo veci v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v čl. 15 Základných princípov CSP v spojení s § 191 CSP. Táto zásada vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod.
2 1. V danom prípade po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dovolací súd dospel k záveru, že hodnotiaca úvaha súdov nižších inštancií nezodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza síce zo zisteného skutkového stavu veci, ale nie ustáleného, z dôvodu neodstránenia spornosti v podstatných skutkových tvrdeniach strán, čo nepochybne vykazuje znaky porušenia princípu rovnosti sporových strán (čl. 6 ods. 1 Základných princípov CSP). Pri hodnotení dôkazov je súd viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi (I. ÚS 114/2008).
22. Dovolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V preskúmavanej veci dovolací súd takúto existenciu vady zmätočnosti zistil.
23. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že žalobcovia sa v spore domáhajú od žalovanej náhrady škody 11.117,33 eura s príslušenstvom, ako i náhrady nemajetkovej ujmy 200.000 eur s príslušenstvom titulom porušenia povinností žalovanej spočívajúcich v a/ nezabezpečení prítomnosti plavčíka pri bazéne, ktorý by upozornil kúpajúce sa deti žalobcov na nebezpečenstvo ako aj b/ v neoznačení prieplavovéhobazéna hĺbkou či inou vhodnou výstrahou/piktogramom. Keďže v danom prípade žalobcami tvrdená škoda súvisela s prevádzkovou činnosťou žalovanej, ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. K vzniku objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou sa nevyžaduje porušenie právnej povinnosti ani zavinenie, preto nie je podstatné, či žalovaná porušila (neporušila) svoju prevenčnú povinnosť. Aplikácia ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len vtedy, ak nie je konkrétna právna úprava, vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje (porovnaj sp. zn. 5Cdo/1/2010).
24. Podľa § 420a ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia škoda je spôsobená prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená a) činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri činnosti, b) fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmi prevádzky na okolie, c) oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému škoda na nehnuteľnosti alebo sa mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti.
2 5. Prevádzkovou činnosťou je podľa tejto úpravy taká činnosť súvisiaca s predmetom činnosti (spravidla podnikateľskej, obchodnej), ktorú fyzická alebo právnická osoba prevádzkovaním vyvíja. Predmet tejto činnosti je vymedzený v zriaďovacej listine, v oprávnení k podnikateľskej činnosti alebo v živnostenskom oprávnení. Predpokladom zodpovednosti podľa § 420a ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je protiprávny úkon, skôr určitá škodná udalosť, ktorá bola príčinou vzniku škody. Za prevádzkovú činnosť v zmysle § 420a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa považuje i činnosť, ktorá bezprostredne, objektívne a fakticky predchádza, či nadväzuje na činnosť hlavnú.
26. Podľa § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka, zodpovednosti za škodu sa ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného.
27. Zodpovednosť upravená v ustanovení § 420a Občianskeho zákonníka má objektívny charakter, teda existuje bez zreteľa na zavinenie. Zbaviť sa jej možno iba v prípade, ak škoda bola spôsobená tzv. neodvrátiteľnou udalosťou, ktorá však nemala pôvod v prevádzke alebo vo vlastnom konaní poškodeného (tzv. liberačné dôvody; § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka). Neodvrátiteľnou udalosťou, nemajúcou pôvod v prevádzke je potrebné rozumieť živelnú udalosť (pohromu), ktorej nemohlo byť tým, kto činnosť prevádzkuje, zabránené, ani nemohla byť odvrátená, a to ani pri vynaložení takého úsilia, ktoré by bolo možné vynaložiť. K zbaveniu sa zodpovednosti môže dôjsť za situácie, že konkrétne okolnosti, ktorými bola škoda spôsobená, neboli touto prevádzkou vyvolané, vznikli mimo vlastnej prevádzkovej činnosti a nezávisle na vôli prevádzkovateľa. Ide o také okolnosti, ktoré objektívne nemajú svoj pôvod vo vnútri prevádzky a nesúvisia s organizáciou a riadením prevádzky. Ak bola škoda spôsobená vlastným konaním poškodeného, nie je rozhodujúce, či išlo o konanie zavinené alebo nie. Podľa § 441 Občianskeho zákonníka, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Existenciu liberačných dôvodov preukazuje v súdnom konaní prevádzkovateľ, v danom prípade je to žalovaná.
2 8. Ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. k normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu zo širokého, predom neobmedzeného okruhu okolností. Dôležité je pritom posúdiť, v akom rozsahu sa na vzniku škody podieľalo konanie samotného poškodeného a toho, kto škodu spôsobil a zároveň určiť primeranosť rozsahu zodpovednosti poškodeného (žalobcov) a škodcu (žalovanej). Pri úvahe o pomernom rozdelení škody medzi škodcom a poškodeným ide o určenie vzájomného vzťahu medzi konaním poškodeného a škodcu a o zvážení všetkých skutočností, ktoré prispeli k spôsobeniu škody. Zvažujú sa všetky príčiny, ktoré viedli ku škode a rovnako ako u škodcu možno aj u poškodeného zobrať do úvahy len také konanie, ktoré bolo aspoň jednou z príčin vzniku škody. Konečná úvaha o tom, nakoľko sa na spôsobení škody podieľal sám poškodený a teda v akom rozsahu zodpovedá sám zaškodu závisí vždy od individuálnych okolností prípadu po porovnaní všetkých príčin vzniku škody ako na strane škodcu, tak na strane poškodeného.
29. V prejednávanom prípade súd prvej inštancie správne skúmal v nadväznosti na obranu žalovanej, či na jej strane existujú liberačné dôvody v zmysle § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka, preukázaním ktorých sa prevádzkovateľ môže zbaviť svojej zodpovednosti za vznik škody. Z doposiaľ zisteného skutkového stavu pritom vyplýva, že obete tragickej udalosti sa spočiatku nachádzali v oddychovom bazéne s výškou vody do 30 cm, pričom pri prevádzkovaní tohto bazéna škoda nevznikla. Následne staršia z dievčat opustila tento bazén, a cez schody prešla do prieplavového bazéna s hĺbkou vody do 120 cm, kde sa utopila spolu s mladšou sestrou, ktorá jej išla na pomoc prechodom cez múrik do prieplavového bazéna. V zmysle prevádzkového poriadku bol však vstup do bazéna povolený deťom do 10 rokov len v sprievode dospelej osoby. Súdy nižších inštancií po vykonanom dokazovaní konštatovali, že žalobcovia ponechaním maloletých detí v oddychovom bazéne bez dozoru zanedbali svoje rodičovské povinnosti (dohľad nad maloletými pri kúpaní) a porušili prevádzkový poriadok, keďže nechali deti v bazéne bez sprievodu dospelej osoby. K utopeniu detí tak došlo v priamej príčinnej súvislosti s týmto ich porušením povinnosti, nie je preto daná príčinná súvislosť medzi prevádzkou prieplavového bazéna žalovanou a vznikom škody. Tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd vychádzali z toho, že pokiaľ aj pri bazéne nebola označená jeho hĺbka, tak takúto povinnosť prevádzkovateľovi (žalovanej) nestanovuje žiaden zákon, zároveň sa uspokojili s čestným prehlásením svedka v trestnom konaní, vtedajšieho člena predstavenstva žalovanej p. B. K., z ktorého vyplýva, že v čase tragickej udalosti boli všetky bazény, oddychové aj prieplavové, označené ich hĺbkou. Súdy oboch inštancií ale nechali bez povšimnutia svedeckú výpoveď p. Z. Y., prevádzkovej manažérky žalovanej, ktorá uviedla, že pri bazéne, v ktorom sa utopili maloleté deti žalobcov nebola žiadna tabuľa s upozornením či zákazom vstupu pre neplavcov. Niet pochýb o tom, že predmetom činnosti žalovanej podľa obchodného registra v rozhodnom období, okrem iného, bolo prevádzkovanie zariadení slúžiacich na regeneráciu a prevádzkovanie toboganov. S prevádzkovou činnosťou žalovanej je bezprostredne spojené plávanie, kúpanie a ďalšie činnosti návštevníkov týchto zariadení, z aktivity ktorých vyplýva aj zvýšené riziko ujmy na zdraví. Ide o špecifickú vlastnosť tejto prevádzky. Žalovaná, ako prevádzkovateľka aquaparku v záujme bezpečnosti a ochrany zdravia všetkých návštevníkov určuje pravidlá správania sa v jej prevádzke, a to jednostranným právnym úkonom, ktorým je prevádzkový poriadok. V danom prípade prevádzkový poriadok obsahoval ustanovenie, že „deťom do veku 10 rokov je vstup do bazéna povolený len v sprievode dospelej osoby". Povinnosťou žalovanej bolo nielen „vyvesiť" prevádzkový poriadok pri vstupe do aquaparku, ale aj umožniť návštevníkom oboznámiť sa s jeho znením, a to aj v inom jazyku, obzvlášť v danom prípade, keď aquapark bol navštevovaný aj zahraničnými hosťami. Spoľahlivo nezodpovedanou v spore zostala otázka, či a akou formou boli/sú ustanovenia prevádzkového poriadku žalovanej „premietnuté" v jej prevádzke/areály aquaparku, t. j. či bazény žalovanej boli/sú označené hĺbkou či inou vhodnou výstrahou/piktogramom, zakazujúcim vstup bez dozoru. V uvedenom smere sa tvrdenia sporových strán rozchádzali, rozpory vo výpovediach svedkov mohol súd prvej inštancie odstrániť vykonaním dôkazu zvukovo-obrazového záznamu, avšak tento dôkaz nevykonal. Neobstojí argumentácia odvolacieho súdu, že zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplývala žalovanej povinnosť označiť hĺbku bazéna a že „už len samotný pohľad na bazén mal vyvolať u rodičov nutnosť dohľadu nad ich maloletými deťmi, a to bez potreby označenia bazéna hĺbkou". V prípade bazénov ide o miesto, kde môže dôjsť k ohrozeniu života a zdravia návštevníkov, preto je prevádzkovateľ povinný zabezpečiť toto miesto formou piktogramu/obrázkového znaku ohľadom hĺbky bazéna a nutnosti dozoru (čo je úplne bežnou praxou v obdobných zariadenia). Otázkou nezodpovedanou zostalo tiež to, či vzhľadom na možnosť „prechodu" z oddychového bazéna (zrejme využívaného aj ako detský bazén) do prieplavového (čo podľa dovolacieho súdu nie je zrejme správne zvolené konštrukčné riešenie) nebolo potrebné zo strany žalovanej ako prevádzkovateľky zabezpečiť nepretržitú kontrolu plavčíkom, resp. kamerovým systémom, resp. iným vhodným spôsobom (natiahnutými šnúrami zabraňujúcimi vstupu v kombinácii s piktogramom). V danom prípade vyšlo najavo, že nebol zabezpečený stály dohľad plavčíka a bazén bol len priebežne monitorovaný. Podľa výpovede svedka p. F., v tom čase prevádzkara aquaparku, bol bazén monitorovaný tromi kamerami, ktoré boli vyvedené do kancelárie prevádzkara, ktorý sa v nej zdržiaval max. 1,5 hodiny, inak bol stále vonku. Kamerový systém nebol pod stálym dohľadom, mal len informačnú funkciu, preto mal byť podľa dovolacieho súdu monitorovaný aspoň certifikovanýmiosobami - plavčíkmi. V čase utopenia maloletých bola v kancelárii, kde je vývod kamier prevádzková manažérka Z. Y., ktorá nesledovala monitor, venovala sa administratíve (výpoveď č. l. 230). Z obsahu spisu tiež vyplýva, že v deň, kedy k došlo tragickej udalosti bolo v službe od 8:30 do 22:00 hod. 5 plavčíkov. Plavčíci boli certifikovaní a museli mať vedomosť, že boli povinní zabezpečovať nepretržitý dohľad nad návštevníkmi v čase otváracích hodín, najmä počas pobytu návštevníkov v bazéne. V znení účinnom k 04. septembru 2012 sa podľa § 19 ods. 14 písm. d) zákona č. 355/2007 Z.z. vyžadovala povinnosť prevádzkovateľa umelého kúpaliska zabezpečiť dostatočný počet plavčíkov na poskytovanie prvej pomoci. Je nepochybné, že v čase, keď sa maloleté dievčatá hrali v bazéne v čase od 18:43 hod. nebol pri bazénoch žiaden plavčík a ani v čase utopenia maloletých detí 18:44 hod. Deti vytiahol z vody otec maloletých o 18:53 hod., nie plavčík, prvú pomoc poskytoval otec maloletých s ďalším návštevníkom, plavčíci prišli až po zalarmovaní 18:55 hod. Z interného kamerového záznamu vyplynulo, že plavčík sa v inkriminovanom čase v mieste nepohyboval po dobu 35 minút. Aj keď v daný deň 4. septembra 2012 a v čase návštevy žalobcov po 17:30 hod. už bol aquapark takmer prázdny, pričom tobogany zatvárali po 18.00 hodine, pretože tam neboli návštevníci, to neznamená, že v čase otváracích hodín do 22:00 hod. nemusel byť pri bazénoch žiadny dozor plavčíka, najmä keď o prítomnosti žalobcov so 7 deťmi boli plavčíci informovaní (čo vyplýva zo svedeckej výpovede svedkov I. I. - hlavného plavčíka a plavčíka C. Y. z 05. septembra 2012). Z uvedeného dôvodu mala byť podľa dovolacieho súdu zabezpečená služba aspoň pri bazénoch, kde sa deti nachádzali. 29.1. Za ďalšie súdy nižších inštancií sa plne stotožnili so závermi zistenými v trestnom konaní - v obžalobe na žalobcov, že práve žalobcovia ako rodičia maloletých utopených dievčat hrubo zanedbali svoje povinnosti vyplývajúce im z § 28 ods. 1 písm. a) zákona o rodine, že žalovaná vôbec nebola povinná upozorňovať žalobcov na správanie sa detí v bazéne a na ich povinnosť na maloleté deti v útlom veku 3 a 6 - ročné dohliadať zvlášť, keď žalobcovia maloleté dievčatá nechali bez dozoru v oddychovom bazéne bez plaveckých pomôcok s vedomím, že v bazéne oddychovom či prieplavovom sa nenachádzajú osoby, príp. sa tam v určitom čase nachádzali 1-2 muži, ktorí bazén v čase pred tragédiou opustili. V súvislosti s uvedeným dovolací súd uvádza, že súd je v občianskoprávnom konaní viazaný len rozhodnutím „trestného" súdu o tom, že bol spáchaný trestný čin postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ho spáchal (§ 193 CSP), pričom v danej veci bolo trestné stíhanie voči žalobcom odovzdané do Y.. Z obsahu spisu ale nie je zrejmé žiadne právoplatné rozhodnutie o spáchaní trestného činu žalobcami. Aj v uvedenom smere súdy nižších inštancií vykonali dokazovanie nedôsledne a ich právne závery „o vine žalobcov" sú preto predčasné. Predmetné skutočnosti (začaté trestné stíhanie) môžu svedčiť „o vine žalobcov", avšak ju nepreukazujú. Aj napriek uvedenému sa dovolaciemu súdu javí, že minimálne spoluzodpovednosť za tragickú udalosť nesú aj žalobcovia, pretože ponechali bez náležitého dozoru samé dve maloleté deti a aj keď to bolo len niekoľko minút, pričom v prostredí v akom sa nachádzali sa im to stalo osudným, pritom boli cudzinci, nepoznali prevádzku žalovanej (mohli sa o nej podrobnejšie informovať) a o to viac sa mali správať obozretne.
30. Rozhodnutie súdu, ktoré konštatuje neporušenie povinnosti zo strany žalovanej v takej veci ako je tá preskúmavaná musí mať základ v dostatočne skutkovo podložených, konkrétnych a vykonaným dokazovaním preukázaných, možných a najmä potvrdených skutočnostiach. Za daného stavu, aký vyplýva z obsahu spisu dovolací súd nemôže súhlasiť s tvrdením súdov nižších inštancií, že vykonanie dôkazu zvukovo-obrazového záznamu a fotodokumentácie bolo nadbytočné, resp. že „nešlo o podstatnú skutočnosť". Práve naopak. Tento dôkaz sa pritom nachádza v súdnom spise a jeho neprehratím bolo odopreté právo žalobcom priamo na pojednávaní preukázať svoje tvrdenia a konfrontovať žalovanú s jej tvrdeniami. Mohlo sa ním objasniť a preukázať viacero skutočností rozhodných pre posúdenie veci.
31. Dovolací súd dospel k záveru, že nevykonaním žalobcami navrhnutého dôkazu a tým neodstránenia spornej skutkovej otázky, týkajúcej sa porušenia právnej povinnosti žalovanou (i) označiť predmetný bazén, (ii) zabezpečiť bezpečnosť poskytovanej služby a tým porušenia svojej právnej povinnosti poskytovať služby bezpečne a v súlade s prevádzkovým poriadkom, nebolo možné považovať zistený skutkový stav za ustálený. Neodstránenie spornosti v skutkovom stave a zároveň nevykonanie relevantných dôkazov na jeho ustálenie, je porušením procesných práv dovolateľov v takej miere, že možno konštatovať, že nesprávnym procesným postupom súdov nižšej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len,,Dohovor") v spojení čl. 2 ods. 1 a 2 Základných princípov CSP. Súd je povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Dovolanie žalobcov za takejto situácie bolo nielen procesne prípustné (§ 420 písm. f) CSP), ale tiež dôvodné (§ 431 CSP), lebo v ňom bolo opodstatnene namietané, že súd (odvolací) nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vzhľadom na takto zistenú vadu zmätočnosti sa už dovolací súd nemal možnosť zaoberať ďalšími dovolacími námietkami. Najvyšší súd postupoval v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je predčasné podrobiť napadnuté rozhodnutie meritórnemu dovolaciemu prieskumu (1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017). Z dôvodu, že konanie bolo zaťažené vadou podľa § 420 písm. f) CSP, pre ktorú bolo potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu zrušiť, dovolací súd sa v ďalšom už nezaoberal žalobcami namietanou prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
32. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
33. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).
34. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.