4Cdo/602/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu W., bývajúceho v P., proti žalovanej G E O D É Z I A Bratislava a.s., so sídlom v Bratislave, Pekná cesta 15, zastúpenej VIVID LEGAL, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Plynárenská 7/A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Dušan Mihaleje, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 6 Cpr 3/2011, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. februára 2014 sp. zn. 4 CoPr 10/2013, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo 14. júna 2013 č.k. 6 Cpr 3/2011-223 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru uzavretej so žalovanou 27. septembra 2011. Právne rozhodnutie zdôvodnil s odkazom na § 9 ods. 1 a 2, § 10 ods. 1 a 2, § 17 ods. 2, § 37 ods. 1, § 3, § 40 ods. 3 a § 49 Občianskeho zákonníka a s poukazom na jednoznačne preukázanú skutočnosť, že za žalovanú spornú dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal na základe platného písomného poverenia Ing. K. v súlade s § 9 ods. 1 Zákonníka práce. Uzavrel, že predmetnú dohodu nemožno považovať za dohodu uzavretú v rozpore s dobrými mravmi, prípadne zo strany žalobcu uzavretú pod nátlakom, keď takéto skutočnosti neboli v spore preukázané. Úspešnej žalovanej v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu trov konania celkom 1 108,63 eur a v dôvodoch rozhodnutia uviedol úkony právnej služby, za ktoré prislúcha náhrada.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu rozsudkom z 12. februára 2014 sp. zn. 4 CoPr 10/2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V časti týkajúcej sa trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania 912,97 eur k rukám jej právneho zástupcu do troch dní a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, keď ho po skutkovej a právnej stránke považoval za vecne správny.

Rozhodnutie o náhrade trov konania (zmeňujúci výrok) zdôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Zdôraznil, že ide o zásadu zodpovednosti za výsledok konania, čo znamená, že účastník, ktorý mal v spornom konaní plný úspech, má právo na náhradu účelných trov konania. Odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa správne vychádzal pri rozhodovaní o trovách konania z úspechu žalovanej v konaní a správne vychádza z vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len,,vyhláška č. 655/2004 Z.z.“), avšak výšku trov konania nesprávne vyčíslil. Pokiaľ išlo o námietku žalobcu, že súd prvého stupňa nemal priznať náhradu trov konania za obidve vyjadrenia k jeho žalobe, táto námietka žalobcu nebola dôvodná, nakoľko išlo o úkony, pri ktorých išlo o účelne vynaložené trovy konania poskytnutím právnych služieb, a to tak za vyjadrenie k žalobe z 26. januára 2012, ako aj za doplnenie vyjadrenia z 19. apríla 2012 bez ohľadu na výzvu súdu na podanie ďalšieho vyjadrenia. Ďalšia porada s klientom je taktiež považovaná za úkon právnej služby, za ktorý patrí advokátovi odmena v zmysle § 14 ods. 2 písm. a/ vyhlášky. Za nesprávnu preto považoval odvolací súd námietku žalobcu spochybňujúceho ich preukázanie a účelnosť, nakoľko žalovaná doložila s vyčíslením trov konania aj záznamy z porád uskutočnených s klientom dňa 7. septembra 2012, 23. októbra 2012, 13. decembra 2012 a 12. júna 2013. Z týchto možno vyvodiť, že neboli poskytnuté samoúčelne, keďže išlo o porady pred pojednávaním v rámci prípravy na pojednávanie. Za čiastočne dôvodnú bolo možné považovať námietku žalobcu ohľadom náhrady trov konania za úkon právnej služby na pojednávaní dňa 14. júna 2013, za ktorý priznal súd prvého stupňa tarifnú odmenu v plnej výške, pričom však išlo o pojednávanie, na ktorom došlo len k vyhláseniu rozsudku a za ktorý úkon prináleží odmena ako za polovičný úkon v zmysle § 14 ods. 5 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., avšak čiastočne nedôvodná námietka v tom, že malo ísť o odmenu vo výške 1-iny. Nesprávne bola vyčíslená aj odmena za úkon - účasť na pojednávaní dňa 11. septembra 2012. Žalovanej tak vznikol nárok na náhradu trov konania za úkony poskytnutých právnych služieb: prevzatie a prípravu pojednávania - 23. januára 2012, vyjadrenie k žalobe z 26. januára 2012 (doručené súdu 31. januára 2012), doplnenie vyjadrenia k žalobe z 25. apríla 2012 (doručené súdu 27. apríla 2012), účasť na pojednávaní 7. júna 2012, 11. septembra 2012, 25. októbra 2012 (krátko odročené pojednávanie), 18. decembra 2012 (krátko odročené pojednávanie), za ktoré prináležala odmena v 1-ine, 31. januára 2013 a 14. júna 2013 (na tomto pojednávaní došlo len k vyhláseniu rozsudku), za čo prináleží odmena v polovici (§ 11 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c/ a d/, § 14 ods. 5 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., režijný paušál (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky), DPH (§ 18 ods. 3 cit. vyhlášky), spolu v sume 796,45 €. Odvolací súd zdôraznil, že advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky na znalecké posudky, preklady a odpisy (§ 15 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) a náhradu za stratu času (§ 15 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/20047 Z.z.). Žalovanej tak vznikla aj náhrad trov konania spočívajúca v cestovných výdavkoch v sume 24,30 € za stratu času v sume 92,22 €.

Námietka žalobcu týkajúca sa priznania DPH aj za stratu času, nebola dôvodná, nakoľko s účinnosťou od 1. júna 2010 bola vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 232/2010 Z.z. (ďalej len,,novela“), ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z., upravená výška odmeny advokáta, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času advokáta za právne služby.

Odvolací súd tak rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady trov konania podľa § 220 O.s.p. zmenil a priznal žalovanej náhradu trov konania v sume 912,97 €.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, úspešnej v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, jeho zmeňujúcemu výroku o náhrade trov konania podaladovolanie žalovaná. Namietala, že odvolací súd jej svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď jeho rozsudok je v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania nepreskúmateľný. Nie je totiž zrejmé, za ktoré úkony právnej služby žalovanej priznal tarifnú odmenu advokáta vo výške 796,45 eur. Žalovaná ako dovolací dôvod uvádzala nesprávne právne posúdenie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v súvislosti s vyčíslením výšky tarifnej odmeny advokáta za účasť na pojednávaní konanom 11. septembra 2012 a 14. júna 2013. Žalovaná žiadala rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom výroku zrušiť a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobca nepovažoval dovolanie žalovanej za dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V danej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré má charakter uznesenia. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky.

Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1, 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, súdnych poplatkoch, oslobodení od súdnych poplatkov, prerušení alebo neprerušení konania, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o náhrade trov konania je v zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. procesne neprípustné. Jeho prípustnosť by mohla založiť iba procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 117/1999).

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zoberal aj otázkou, či nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. V zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa § 239 O.s.p. neprípustné.

Dovolateľka svoje dovolanie odôvodnila tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 ods. 1 O.s.p.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

Z obsahu dovolania vyplýva, že k dovolateľkou tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (nepreskúmateľnosť).

Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo 3. decembra 2015 Stanovisko, ktorého právna veta uvádza, že,,Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

Prihliadajúc na uvedenú výnimočnosť dovolací súd dospel k záveru, že dovolaním napadnuté rozhodnutie (v jeho zmeňujúcom výroku) spĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje potrebné vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. V prejednávanej veci nejde o taký výnimočný prípad, kedy rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Dovolateľka v dovolaní tiež namietala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia žalovanej boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalovanou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Pretože prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. ani z § 237 ods. 1 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.