Najvyšší súd Slovenskej republiky

4 Cdo 6/2013

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., G., proti povinnému R. R.,

bývajúcemu v B. (predtým v B.), o vymoženie 1 675,06 Eur s príslušenstvom, vedenej  

na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 4 Er 1246/2008, o dovolaní oprávnenej

proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 8. augusta 2012 sp. zn. 17 CoE 111/2012, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie o d m i e t a .

  Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 3. februára 2012 č.k. 4 Er 1246/2008-

23 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a návrh oprávneného na zmenu

súdneho exekútora zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v predmetnej veci

je exekučným titulom notárska zápisnica N 1848/2003, Nz 61265/2003 z 18. júna 2003,

ktorou sa osvedčilo vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a jeho súhlas

s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Povinného pri tomto úkone zastupoval

ako splnomocnený zástupca Mgr. B. Ž., koncipient advokáta Mgr. T. K., ktorého

plnomocenstvo je spísané v zmluve o úvere č. X. zo 14. mája 2003 uzavretej medzi

oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Uviedol, že v exekúcii  

sa vymáha plnenie, ktoré vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy uzatváranej v množstve prípadov

v štandardnej forme a na predtlačenom formulári, kde sa dopĺňajú len údaje o spotrebiteľovi

a výške úveru, poplatku za úver a počte, splatnosti a výške splátok úveru. Exekučným titulom

je notárska zápisnica spísaná na základe splnomocnenia uvedeného v spotrebiteľskej zmluve

obsiahnutého na vopred predtlačenom formulári. Splnomocnenie na spísanie notárskej

zápisnice pre konkrétnu osobu vybranú veriteľom si povinný osobitne nevyjednal a nemal   na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy.

Predmetná notárska zápisnica bola spísaná na základe splnomocnenia, ktoré súd hodnotí ako

neplatné dojednanie, teda zápisnica sama neobsahuje vyhlásenie povinného ako dlžníka, preto

nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.

Exekúcia na podklade takejto notárskej zápisnice nie je prípustná, preto podľa § 57 ods. 1

písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Vzhľadom

k tomu, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a rozhodol o jej zastavení, zamietol návrh

oprávneného na zmenu súdneho exekútora, pretože zmena osoby súdneho exekútora v danom

štádiu konania by bola v rozpore so zásadou hospodárnosti a účelnosti konania.

  Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 8. augusta 2012 sp. zn.

17 CoE 111/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1

O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že vyhlásenie účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase

s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e/ O.s.p. a s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku, obsiahnuté v predmetnej notárskej zápisnici, je za povinného vykonané  

Mgr. B. Ž., koncipientom Mgr. T. K., zastupujúceho advokáta Mgr. T. K., ktorého na tento

úkon splnomocnil povinný v zmluve o úvere   č. X. zo dňa 14.5.2003, uzatvorenej medzi

oprávneným a povinným. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári,

ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že osobu advokáta si povinný

nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený

oprávneným. Táto skutočnosť odôvodňuje aj obavu, že záujmy takto určeného advokáta sú

v rozpore so záujmami povinného. Povinného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka

splnomocnený advokát nemôže zastupovať a jeho každý právny úkon urobený za povinného,

teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je absolútne

neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Okresný súd preto správne vyhlásil exekúciu

vykonávanú   na základe neplatného exekučného titulu za neprípustnú a v zmysle § 57  

ods. písm. g/ Exekučného poriadku, ju zastavil. Zhodne so súdom prvého stupňa považoval za

neplatné dojednanie úroku z omeškania v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože úrok

z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy, predstavuje 91,25 % ročný úrok,  

čo je potrebné vyhodnotiť ako neprijateľnú podmienku, tvoriacu taký podstatný obsah celej

zmluvy o úvere, že nie je možné ju v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka oddeliť  

od ostatného obsahu a teda celá zmluva o úvere ako právny úkon je neplatná v zmysle § 39

Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere. ktorá je podkladom pre spísanie notárskej zápisnice

zakladá nekalú podmienku už aj vo výške úroku z omeškania, ktorá je tam uvedená. Pokiaľ oprávnený v dovolaní namietal, že súd prvého stupňa po vykonaní prieskumu exekučného

titulu uznal exekučný titul (notársku zápisnicu) a vydal súdnemu exekútorovi poverenie,

uviedol, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je procesné rozhodnutie, ktoré  

by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu  

so zákonom, pretože súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať

z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu

zastaviť. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, preto vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie nemôže predstavovať prekážku veci rozsúdenej.

  Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho

konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala

v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237

O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej veci sa

už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal možnosť

konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli

povinné urobiť (§ 57 ods. 5 /zrejme v znení účinnom do 31.12.2012/, § 221 ods. 1 písm. f/

O.s.p.). Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,

pretože nevykonal náležité dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom

dovolania poukázala na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala  

na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012 sp. zn. I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti

s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať

notársku   zápisnicu   z   pohľadu   hmotného   práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia

vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza

preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom ako aj žiadosti o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania  

je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade

notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice, tak ako   je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná

v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby,

právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.  

V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica obsahovala všetky

náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu   povinnej

osoby   s   vykonateľnosťou.   Žiadne   ďalšie   podmienky   formálnej   ani materiálnej

vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ďalej z tohto

uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska

hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len

vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým

bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3.  

Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované

ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, že ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlžník

splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh  

do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani ustanovenie § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992

Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne nové povinnosti, či záväzky,

oprávnenej nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný

dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako

exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo

spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle

§ 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky,

exekučný súd by mal vo   svojom   rozhodnutí   uviesť,   na   základe   čoho   zistil   značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku

ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala

odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie

neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ

a z hľadiska rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal   sa   s   výkladovými   pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú

podmienku   splnomocnenie   (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa

dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie   sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady

93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné

požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“.

Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012 sp. zn. IV. ÚS 95/2012-80.

Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak,

aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

  Povinný vyjadrenie k dovolaniu oprávnenej nepodal.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou

tohto súdu nevydal o tom samostatné rozhodnutie.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p..

  Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

  Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie  

je prípustné.

  Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

  Z   hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

  Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie  

je prípustné.

  Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému

orgánu. Ide   súčasne   aj   o   vadu   konania   podľa   § 237   písm. a/   O.s.p.,   ktorú   však

dovolateľka v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať

a rozhodovať. Ich   právomoc   v   exekučnom   konaní   nepopierala.   Namietala,   že   súdy  

v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd

nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným

titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) namietala nesprávnu aplikáciu

a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto

súvislosti ale treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,

v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia  

§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka

dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, keď súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.  

  Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/

O.s.p.), tiež patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu

konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá

vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,  

o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých

istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený

žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený  

(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie  

je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

  Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., s.r.o. so   sídlom  

v B., proti povinnému R. R., bytom R. (predtým B.), o vymoženie 1 675,06 Eur na základe

notárskej zápisnice N 1848/2003, Nz 61265/2003 (vyhotovenej JUDr. O.) 18. júla 2003

nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom

na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie

nezaťažila.

  Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej podmienky

konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučný súd totiž v danej veci začal

konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku).  

V   tomto   prípade   z   určujúceho   –   obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany

oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia

§ 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku

zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia

veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

  O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

  Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu

začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola

porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva  

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, že nebola oboznámená  

s   obsahom argumentov a nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.

  K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd

nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho jej nebolo umožnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom

konaní.

  V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd

i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania  

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením § 44

ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej ako  

aj   jeho   materiálnej   vykonateľnosti.   Táto   prieskumná   činnosť   jednoznačne   vyplýva  

zo zodpovednosti exekučného súdu už za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ

materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo  

to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku, teda preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená  

za neprípustnú) nemožno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia  

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,

ale naopak trvá aj počas exekučného konania.

  S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie uvedenú

notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré   je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Obč. zák.) sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje

a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu

prvého stupňa. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže námietka vznesená dovolateľkou ani

z tohto hľadiska nie je dôvodná.

  V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, že obsah

práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, že

osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.  

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi

(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať   sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

  Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko  

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins  

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu

SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).

  Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov

nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

vyššie citovaných zákonných ustanovení.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

  Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

  Napokon neobstojí ani námietka dovolateľky spočívajúca v tom, že (v danom prípade)

rozhodol nesprávne obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.

  K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.  

IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym

súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť

rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením.  

Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva

spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci

samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.

  Právne závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08  

(na ktoré dovolateľka poukazovala) nemožno na daný prípad aplikovať. Totiž, súd prvého

stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O.s.p. a požiadať súdny dvor Európskej únie o výklad práva európskeho spoločenstva –

komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto námietke oprávnenej poukazuje na svoje

odôvodnenie (vo veci 3 Cdo 118/2012) týkajúce sa (okrem iného) aj zamietnutia návrhu

oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p..

  K návrhu oprávnenej (aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom

dovolaní špecifikovala) treba uviesť, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.

  V   prejednávanej   veci   bolo   sporné,   resp.   oprávnená   namietala 1. „či   je   možné  

za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý  

má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu  

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci

zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto

základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy“ a 2. „či je v súlade s čl. 17

a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikuje

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady

93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi“. Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho

dvora EÚ. Preto ani dovolací súd nezistil dôvod na vyhovenie takémuto návrhu oprávnenej.

  V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá  

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí  

aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že

by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

  Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

  V   dovolacom   konaní   úspešnému   povinnému   vzniklo   právo   na   náhradu   trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy

nevznikli.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. júna 2013  

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková