4Cdo/57/2018

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ K., bývajúceho v I., zastúpeného Mgr. Marošom Ježíkom, advokátom v Starej Ľubovni, Okružná 871/65, 2/ H., bývajúceho v C., 3/ A., bývajúcej vo C., 4/ N., bývajúcej vo G., 5/ G., bývajúceho vo G., 6/ Q., bývajúcej v J., 7/ R., bývajúcej v I., 8/ A., bývajúceho v N., 9/ K., bývajúceho v C., žalobcovia 2/ až 9/ zastúpení JUDr. Ing. Marcelou Martinkovičovou, advokátkou v Poprade, Okružná 36, proti žalovanému X., bývajúcemu vo G., zastúpenému Mgr. Romanom Birčákom, advokátom v Poprade, Nám. sv. Egídia 97, o určenie, že vec patrí do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 11 C 145/2010, o dovolaní žalobcov 2/ až 9/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. júna 2017 sp. zn. 8 Co 336/2015, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 19. júna 2017 sp. zn. 8 Co 336/2015 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) v poradí tretím rozsudkom z 2. júla 2015 č. k. 11 C 145/2010-294 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/ až 9/ domáhali určenia, že nehnuteľnosti uvedené v návrhu patria do dedičstva po poručiteľovi X., nar. XX. augusta XXXX, zomrelom X. septembra XXXX. Žalobcovia 1/ až 9/ žalobu odôvodnili tým, že nehnuteľný majetok bol pôvodne vo vlastníctve nebohého X., nar. XX. augusta XXXX, ktorý bol otcom sporových strán. Predmetné pozemky mali byť podľa zákona predmetom dedenia, keďže právny nárok na ne mali všetky deti poručiteľa X.. Dedičské konanie po tomto poručiteľovi však do dedičstva nepojalo tieto nehnuteľnosti. V notárskych zápisniciach N 557/95 z 13. decembra 1995 a N 117/2003 z 25. novembra 2003 bolo osvedčené vlastníctvo žalovaného k týmto nehnuteľnostiam, a to titulom neformálneho prechodu práva v roku 1983 po právnom predchodcovi, teda po poručiteľovi X., nar. XX. augusta XXXX. Na základe týchto skutočností je v súčasnej dobe zapísaný ako vlastník týchto nehnuteľností žalovaný. Súd prvej inštancie zistil, že na notárskom úrade JUDr. Ľubomíra Barabáša boli spísané notárske zápisnice N 117/2003 a N 557/95, podľa ktorých odporca mal nadobudnúť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam titulom neformálneho prechodu práva v roku 1983. Súd mal za preukázané, že lesnú a pasienkovú pôdu, ktorú dnes obhospodaruje urbariát Vydrník, vlastnila rehoľa Cisterciánov v Spišskom Štiavniku, ktorá ich dala do správy gazdovstvám v obci podľa regule ÚR BÉR v roku 1759.Historický stav platil aj za minulého režimu, keď pozemky boli v roku 1958 - 1992 prevzaté do užívania štátom. Dnešné obhospodarovanie urbárskej pôdy je vykonávané obhospodarovateľom pôdy, ktorým je urbariát Vydrník, podiely boli prevzaté zo zoznamu oprávnených osôb a opatrené notárskymi zápisnicami v roku 1995 a 2003. Z príslušných dokumentov z evidencie nehnuteľnosti na čl. 54 - 62 súd prvej inštancie zistil, že jednotliví podielnici urbariátu Vydrník neboli nikdy samostatne zapísaní v evidencii nehnuteľnosti (pozemková kniha, kataster nehnuteľnosti) a k zápisu došlo na základe notárskej zápisnice JUDr. Barabáša N 557/95, Nz 554/95 a notárska zápisnica N 117/2003, Nz 109686/2003 z 25. novembra 2003, ktorou bol ako spoluvlastník urbárskych pozemkov zapísaný žalovaný. Nebohý X. zomrelý X. septembra XXXX nikdy nebol zapísaný v evidencii nehnuteľnosti ako vlastník. Obnova urbariátu v obci Vydrník začala sa v roku 1990 a bola zavŕšená pred decembrom 1995, kedy bola spísaná notárska zápisnica. Súd prvej inštancie záverom uviedol, že návrh zamietol ako nedôvodný, nakoľko žalovaný vystupoval v konaniach o vydaní osvedčenia ako dobromyseľný, na základe vyjadrenia svojho nebohého otca X., čo bolo potvrdené aj svedeckou výpoveďou. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu 1/ rozsudkom z 19. júna 2017 sp. zn. 8 Co 336/2015 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalovanému priznal trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie správne ustálil, že nebohý X., nar. XX. augusta XXXX nikdy nebol zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností a preto, pokiaľ nebolo v spore preukázané jeho vlastnícke právo, žalobcovia nemajú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby. Záverom odvolací súd zdôraznil, že dôvodom pre vyhovenie návrhu by nebola ani z vykonaného dokazovania vyplývajúca skutočnosť, že ani žalovaný nemohol byť dobromyseľným držiteľom tejto nehnuteľnosti. Už samotná skutočnosť, že žalobcovia nemajú aktívnu legitimáciu je dostatočná na zamietnutie návrhu. Právo proti žalovanému by mohli uplatňovať pôvodní vlastníci, resp. ich právni nástupcovia. Zo súdom zisteného skutkového stavu vyplýva, že pôvodný vlastník nehnuteľností nestratil vlastnícke právo, len nehnuteľnosť odovzdal do správy (držby) gazdom v obci Vydrník. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 2/ až 9/ (ďalej aj „dovolatelia“), ktorého prípustnosť aj dôvodnosť vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. Namietali, že im nesprávnym postupom súdu bolo znemožnené, aby uskutočňovali svoje patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedli, že v spore boli zastúpení zástupcom K. (žalobcom 1/, pozn. dovolacieho súdu), ktorý bol oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v spore urobiť strana. Napriek tomu však tomuto zástupcovi neboli doručované zo strany súdu všetky písomnosti týkajúce sa daného súdneho konania, ku ktorým sa mali právo vyjadriť a to odvolanie žalobcu 1/ voči rozsudku okresného súdu a vyjadrenie žalovaného k tomuto odvolaniu. Ďalej namietali zmätočnosť odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu považuje dovolanie za účelové, špekulatívne a nedôvodné. Zdôraznil, že zástupca dovolateľov je zároveň žalobca 1/, preto je nadbytočné mu zasielať na vyjadrenie jeho vlastné odvolanie. Vyjadril pochybnosť nad vznikom ujmy dovolateľom v dôsledku namietaného nedoručenia predmetných písomností. Vzhľadom na presvedčenie žalovaného o neprípustnosti dovolania, poukázal žalovaný na nemožnosť podrobiť dovolanie vecnému prieskumu obsahových nedostatkov. Navrhol dovolanie zamietnuť ako nedôvodné.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

6. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (viď § 428 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

7. V danom prípade dovolatelia uplatnili dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

9. V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že žalobca 1/ podal voči rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie (č. l. 300 - 301), voči ktorému žalovaný podal vyjadrenie obsahujúce skutkovú a právnu argumentáciu (č. l. 304 - 309), ku ktorej sa žalobca 1/ ako odvolateľ vyjadril (č. l. 320 - 323). Uvedené písomnosti, najmä odvolanie žalobcu 1/ a vyjadrenie žalovaného k tomuto odvolaniu však neboli žalobcom 2/ až 9/ ako ostatným účastníkom doručené (viď § 209a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podaného odvolania). Dovolací súd poznamenáva, že predmetné písomnosti je súd v záujme zachovania procesných práv sporových strán povinný doručovať prostredníctvom zvoleného zástupcu (viď § 92 ods. 2 druhá veta C.s.p., resp. § 28 ods. 2 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podaného odvolania), hoci je ním aj jedna zo sporových strán. Z obsahu spisu však nevyplýva ani doručovanie odvolania žalobcu 1/ a vyjadrenia žalovaného k nemu priamo žalobcom 2/ až 9/.

10. Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

11. Keďže porušenie práva na spravodlivý proces vyššie uvedeným spôsobom nerešpektujúcim princíp rovnosti zbraní bolo dôsledkom nesprávneho postupu súdov v odvolacom konaní, bolo žalobcom 2/ až 9/ znemožnené uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. S prihliadnutím na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa dovolací súd nezaoberal ďalšími, v dovolaní namietanými vadami.

12. Dovolaciemu súdu preto neostalo iné než rozsudok odvolacieho súdu z toho dôvodu zrušiť (§ 449 ods. 1 C.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C.s.p.).

13. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.