Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 Cdo 553/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná M., so sídlom v B., o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 2 C 207/2012, o dovolaní
žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. mája 2014 sp. zn. 13 Co
530/2014, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len okresný súd) uznesením z 25. februára 2014, č.k.
2 C 207/2012-118 žiadosti žalobkyne o vrátenie súdneho poplatku za odvolanie vo výške
20,- eur nevyhovel. Uviedol, že uznesením č.k. 2 C 207/2012-81 z 11. júna 2013 uložil
žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20,- eur podľa pol. 7a,
poznámky 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej
len zákona o súdnych poplatkoch), ktoré uznesenie na základe odvolania žalobkyne Krajský
súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 16 Co 546/2013-103 z 19. septembra 2013 potvrdil.
Konštatoval, že žalobkyňa už v odvolaní voči rozhodnutiu o uložení povinnosti zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie vo výške 20,- eur uviedla dôvody, ktoré uvádza aj v žiadosti o vrátenie
súdneho poplatku a s týmito dôvodmi sa už zaoberal odvolací súd, pričom neuviedla iné
dôvody, pre ktoré nie je povinná súdny poplatok za odvolanie zaplatiť a preto jej návrhu
na vrátenie súdneho poplatku podľa § 11 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nevyhovel. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len krajský súd) na základe odvolania žalobkyne
uznesením zo 7. mája 2014, sp. zn. 13 Co 530/2014 napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne. Odvolací súd dospel k záveru,
že nemá dôvod zaoberať sa argumentáciou žalobkyne uvádzanou v odvolaní, pretože
žalobkyňa nepochybne svojim návrhom žiada, aby súd bez akýchkoľvek dôvodov
prehodnocoval právoplatné rozhodnutie, ktoré už v konaní bolo vydané a nedošlo
k jeho zrušeniu. Uviedol, že navrhovanému postupu chýba akákoľvek právna logika
a navrhovaný postup neakceptuje skutočnosť, že právoplatné rozhodnutie je záväzné
až do chvíle, kým nedôjde zákonnými prostriedkami k jeho zrušeniu.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie s odôvodnením,
že postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/, g/ O.s.p.), lebo
jej v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok,
ktorú nemala; predmetné konanie bolo totiž vecne oslobodené od súdnych poplatkov (§ 18ca
v spojení s § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení pred 1. októbrom 2012). V čom
spočíva vada konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. neuviedla.
Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas žalobkyňa
zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa.
V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
Dovolanie žalobkyne nesmeruje proti uzneseniu, ktoré je uvedené v týchto ustanoveniach;
prípustnosť jej dovolania preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.
Vzhľadom na vyššie uvedené by prípustnosť dovolania žalobkyne zakladalo,
ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. netvrdila
a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Žalobkyňa tvrdí, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.). O odňatie možnosti pred súdom konať ide v prípade procesne nesprávneho
postupu súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných oprávnení.
Judikatúra najvyššieho súdu dospela k záveru, že o odňatie možnosti pred súdom
konať ide tiež vtedy, ak súd zastaví konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, i keď
pre taký postup neboli dané procesné predpoklady (viď R 50/1997). O tento prípad
ale v preskúmavanej veci nejde – v danom prípade nebolo konanie zastavené. Napadnutým
uznesením bolo potvrdené uznesenie o nevrátení súdneho poplatku. Samotným vyrubením
súdneho poplatku, resp. jeho nevrátením sa však účastníkovi neodníma žiadne procesné
oprávnenie a nedochádza k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že so zreteľom na ňou opisované okolnosti jej bol vyrubený
súdny poplatok v situácii, v ktorej jej nemal byť vyrubený a konkretizuje, že súdy postupovali
podľa Položky č. 7a, podľa ktorej postupovať nemohli a pri tom nezohľadnili, že predmetné
konanie je aj po 1. októbri 2012 vecne oslobodené od súdnych poplatkov, z rozhodujúceho –
obsahového – hľadiska namieta, že napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť
v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne
posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania
uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239
O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Pokiaľ dovolateľka v dovolaní namietala tiež vadu konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p.,
t. j., že rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát, dovolací súd nezistil ani existenciu tejto vady konania. I keď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci
nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť
o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi
(čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu
z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,
nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte
bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010, sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej
právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho,
aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p., keďže v dovolacom konaní procesne
úspešná žalovaná nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. augusta 2015
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová