Najvyšší súd
4 Cdo 54/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného B., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenému A., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému Ľ. S.,
bývajúcemu v M., o vymoženie 1 632,80 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 5 Er 451/2009, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne z 12. októbra 2011 sp. zn. 3 CoE 39/2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 12. októbra
2011 sp. zn. 3 CoE 39/2011 a uznesenie Okresného súdu súde Nové Mesto nad Váhom
z 11. júla 2011 č.k. 5 Er 451/2009-28 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Nové Mesto
nad Váhom na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Stály rozhodcovský súd pri R., a.s., so sídlom v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský
súd“) rozhodcovským rozsudkom zo 17. júla 2009 sp. zn. B. (ďalej len „rozhodcovský
rozsudok“) uložil povinnému povinnosť zaplatiť oprávnenému 1 632,80 € s príslušenstvom
a tiež náhradu trov rozhodcovského konania.
Na základe rozhodcovského rozsudku podal oprávnený súdnemu exekútorovi návrh
na vykonanie exekúcie. Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Nové Mesto nad
Váhom o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 11. júla 2011 č.k. 5 Er 451/2009-
28 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. V odôvodnení uznesenia poukázal
okrem iného na § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
„zákon č. 244/2002 Z.z.“), lebo v rozhodcovskom rozsudku uvádzaná rozhodcovská doložka
je neprijateľnou (neplatnou) podmienkou. Táto doložka zakladá značnú nerovnováhu práv a povinností zmluvných strán v neprospech povinného. S ohľadom na splynutie doložky
s ostatnými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve dospel exekučný súd
k záveru, že doložka nebola individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal inú možnosť, len
túto zmluvu buď ako celok akceptovať alebo odmietnuť.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne uznesením z 12. októbra 2011
sp. zn. 3 CoE 39/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Aj odvolací
súd dospel k záveru, že medzi oprávneným a povinným bola uzatvorená spotrebiteľská
zmluva, ktorá obsahuje tiež neprijateľnú (neplatnú) zmluvnú podmienku – rozhodcovskú
doložku. Z pohľadu exekučného konania teda absentuje základný predpoklad exekúcie,
a to právoplatné a vykonateľné rozhodnutie (exekučný titul).
Uznesenie odvolacieho súdu napadol oprávnený dovolaním, v ktorom navrhol, aby
dovolací súd zmenil uznesenie odvolacieho súdu tak, že poverí súdneho exekútora
vykonaním exekúcie v zmysle exekútorom podanej žiadosti o udelenia poverenia
na vykonanie exekúcie, alebo aby zrušil uznesenia súdov prvého a druhého stupňa a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania zakladá podľa jeho
názoru skutočnosť, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),
že súdy rozhodli o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky bez toho, že bol podaný návrh
na začatie konania (§ 237 písm. e/ O.s.p.) a v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Tvrdil, že rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku veci
právoplatne rozhodnutej, že súdom nepatrí, aby z úradnej povinnosti bez návrhu na začatie
konania rozhodovali o (ne)prijateľnosti rozhodcovskej doložky a že mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom tým, že nesprávnym zastavením exekúcie mu bolo odopreté právo
na exekúciu vykonateľného rozhodnutia. Namietal tiež, že rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa neho bola rozhodcovská doložka
s povinným dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými v čase uzavretia zmluvy.
Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Oprávnený namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k tejto
oprávneným tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Vzhľadom na podstatu argumentácie oprávneného, ktorou odôvodňoval procesnú
prípustnosť jeho mimoriadneho opravného prostriedku, bolo v dovolacom konaní potrebné
posúdiť opodstatnenosť tvrdenia, že súdy znovu prejednali vec, o ktorej už bolo právoplatne
rozhodnuté.
V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje
splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie
na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej
žiadosti toho istého súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie identickej
exekúcie týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté. To vedie k záveru, že
uvedená námietka oprávneného je neopodstatnená.
Oprávnený zrejme dostatočne nerozlišuje „vec“, o ktorú išlo vo vyššie uvedenom
rozhodcovskom konaní, a „vec“, o ktorú ide v preskúmavanom exekučnom konaní. Prehliada tiež, že ak by bola jeho námietka o existencii predmetnej vady skutočne opodstatnená,
v konečnom dôsledky by muselo byť exekučné konanie zastavené.
Oprávnený v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p., ktorú vyvodzoval z toho, že súdy rozhodli o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konanie.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá na prípady, kedy súd prejednal a meritórne
rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol podaný
(žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu. O prípad
neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh ako procesný úkon,
ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad, že by exekučný
súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 O.s.p.).
Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2
spisu). Jeho dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.
Podľa názoru oprávneného mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv.
V danom prípade oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie a súdny exekútor
požiadal súd, aby ho poveril vykonaním navrhovanej exekúcie. Zákonu zodpovedajúcim
postupom súdu v danej procesnej situácii v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo:
I. preskúmanie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu a II. rozhodnutie o žiadosti súdneho
exekútora vychádzajúce z výsledkov uskutočneného preskúmania. Uvedené ustanovenie
predpokladá, že ak exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, poverí
exekútora vykonaním exekúcie, a že v opačnom prípade zamietne žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V danej veci ale exekučný súd takto nepostupoval a bez rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekúciu zastavil podľa § 45
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.; odvolací súd jeho postup považoval za správny a odvolaním
napadnuté uznesenie o zastavení exekučného konania potvrdil. Týmto postupom súdov bola
oprávnenému odňatá možnosť realizovať tie procesné oprávnenia, ktoré zodpovedajú štádiu
exekučného konania, do ktorého sa toto konanie dostalo na základe procesných úkonov
oprávneného a súdneho exekútora. K uvedenému záveru dospel dovolací súd z nasledovných
dôvodov:
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok
má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. súd
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa
odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Citované ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. (týkajúce sa prípadov
zastavenia výkonu rozhodnutia alebo exekučného konania iba na návrh) v konaní o výkon
rozhodnutia dopadá na procesnú situáciu, ktorej predchádzalo nariadenie výkonu
rozhodcovského rozsudku [v ktorej už bol výkon rozhodnutia nariadený uznesením súdu
(viď „proti ktorému bol nariadený výkon“)]. Z logiky veci a z toho, že predmetné ustanovenie
inak nerobí rozdiely medzi konaním o výkon rozhodnutia a exekúciou vykonávanou podľa
Exekučného poriadku, možno dospieť k záveru, že aj s dopadom na exekučné konanie
sa ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. vzťahuje na procesnú situáciu, v ktorej
exekučné konanie po podaní návrhu na vykonanie exekúcie pokročilo ďalej do štádia, v ktorom už bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Z ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. možno vyvodiť, že toto ustanovenie
sa týka rovnakej procesnej situácie; odlišnosťou je, že so zreteľom na podstatu dôvodov
uvedených v tomto ustanovení súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
zastavuje výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu.
Vyššie uvedené možno pre účely preskúmavanej veci uzavrieť konštatovaním, že
zastavenie exekučného konania podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. neprichádza
do úvahy pred rozhodnutím exekučného súdu o poverení súdneho exekútora vykonaním
exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Zo spisu vyplýva, že v danom prípade súd prvého stupňa ako aj odvolací súd
neprípustne „preskočili“ postup podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a že exekučné
konanie zastavili podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. v procesnej situácii, v ktorej
neboli dané procesné predpoklady pre tento postup. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel
k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul (pozn.: správnosť
tohto záveru nebola v dovolacom konaní posudzovaná), mal žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), a nie konanie zastaviť
podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
So zreteľom na uvedený nesprávny postup súdov nižších stupňov dospel dovolací
súd k záveru, že v exekučnom konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p., ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia, ale tiež jeho
opodstatnenosť.
Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p. zrušil dovolací
súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého
stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. So zreteľom na zrušenie týchto
uznesení (z procesného dôvodu), nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti
námietky dovolateľa, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. januára 2013
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková