4 Cdo 54/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Obce H., zastúpenej JUDr. S. I., advokátom v T., proti žalovaným 1/ Mestu B. Š., zastúpenému JUDr. P. D.,

advokátom v B., 2/ Slovenskej republike – Lesom SR, štátnemu podniku so sídlom   v

Banskej   Bystrici,   Nám.   SNP   č.   8,   o   určenie   vlastníctva   a   vydanie nehnuteľností,

vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 7 C 18/2000, o dovolaní žalobkyne

proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. decembra 2009 sp. zn. 16 Co

348/2009, 15 Co 300/2009, 16 Co 307/2009 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici   z 10. decembra 2009 sp. zn. 16 Co 348/2009, 15 Co 300/2009, 16 Co 307/2009 vo výroku,

ktorým rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 7 C 18/2000-306  

zo 7. júla 2009 a v spojení s opravným uznesením č.k. 7 C 18/2000-321 z 3. augusta 2009  

vo   výroku   o   určení,   že   žalobkyňa   je   podielovou   spoluvlastníčkou   tam   uvedených

nehnuteľností v polovici zmenil tak, že návrh zamietol z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

Dovolanie proti výroku uvedeného rozsudku, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdený a proti výroku, ktorým bolo odvolanie žalovaných odmietnuté, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom zo 17. januára 2006 č.k. 7 C 18/2000-219

určil,   že   žalobkyňa   je   podielovou   spoluvlastníčkou   v   podiele   X.   nehnuteľností

nachádzajúcich sa v Obci H. zapísaných v Katastrálnom úrade B., Správa katastra Ž., na LV

č. X. pre kat. úz. B., konkretizované pod pol. č. X. až X. a na LV č. X. pre kat. úz. B.,

konkretizované pod pol. č. X. až X., návrh žalobkyne na vydanie nehnuteľností zamietol a žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni náhradu trov

konania. V konaní mal preukázané, že uvedené nehnuteľnosti boli k 31. decembru 1949 vo

vlastníctve obce, resp. ku dňu účinnosti zákona o majetku obcí boli majetkom Slovenskej

republiky a tiež, že od 1. júla 1952 došlo k odčleneniu predmestia H. od obce B., a B.a teda

došlo k rozdeleniu pôvodnej obce B. a B. na dve obce. Vychádzal tiež zo záverov

vyslovených v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 6. marca 1996 v konaní

vedenom pod sp. zn. 15 Co 590/1996, v ktorom krajský súd konštatoval, že niet pochybnosti

o tom, že v roku 1952 došlo k rozdeleniu obcí odčlenením obce B. od obce B.. Dospel

k záveru, že novovzniknutý subjekt má zákonný nárok, aby v rozsahu jednej polovice naňho

zo zákona prešli od obce B. nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území B. O trovách

konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Opravným uznesením č.k. 7 C 18/2000-287  

z 5. júna 2009 opravil svoje uznesenie z 5. februára 2004 č.k. 7 C 18/2000-110, ktorým

pripustil zmenu návrhu a to druhú časť druhého výroku tohto rozhodnutia týkajúceho sa

označenia nehnuteľností na LV č. X. pre kat. úz. B. tak, že doplnil opomenuté parcely č. X.,

X., X., X. a X.. Opravným uznesením č.k. 7 C 18/2000-294 opravil svoj rozsudok č.k.  

7 C 18/2000-129 (správne 7 C 18/2000-219) zo 17. januára 2006 v treťom výroku tak, že

návrh na vydanie nehnuteľností zastavuje. Dopĺňacím rozsudkom zo 7. júla 2009 č.k.   7 C 18/2000-306 doplnil svoj rozsudok zo 17. januára 2006 o parcely č. X., X., X., X. a X.

(uvedené v opravnom uznesení z 5. júna 2009) a určil, že žalobkyňa je ich podielovou

spoluvlastníčkou v podiele X. a konanie o jej návrhu, ktorým sa domáhala určenia, že je

vlastníčkou „v celosti zo zákona nehnuteľností zapísaných na LV č. X. pre kat. úz. B.“ a ktoré

konkretizoval v tomto dopĺňacom rozsudku, zastavil. Opravným uznesením č.k. 7 C 18/2000-

321 z 3. augusta 2009 opravil záhlavie dopĺňacieho rozsudku zo 7. júla 2009 č.k. 7 C

18/2000-306 a to správnym označením právneho zástupcu žalobkyne.  

Krajský súd v Banskej Bystrici, na odvolanie žalovaných, rozsudkom z 10. decembra

2009 sp. zn. 16 C 348/2009, 15 Co 300/2009, 16 Co 307/2009, rozsudok okresného súdu  

v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 7 C 18/2000-306 zo 7. júla 2009 a v spojení  

s   opravným uznesením č.k. 7 C 18/2000-321 z 3. augusta 2009 vo výroku o určení, že

žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou tam uvedených nehnuteľností v X. zmenil tak, že

návrh zamietol, výrok o zastavení konania o návrhu žalobkyne na určenie, že je vlastníčkou

tam uvedených nehnuteľností zo zákona v celosti potvrdil, odmietol odvolanie žalovaných  

do výroku, ktorým okresný súd návrh žalobkyne na vydanie nehnuteľností zamietol, opravné

uznesenie č.k. 7 C 18/2000-294 z 5. júna 2009 zrušil a rozsudok súdu prvého stupňa   vo výroku týkajúceho sa trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo vzťahu

k výroku, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh zamietol, svoje rozhodnutie

odôvodnil nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne na podanie takéhoto návrhu,

pretože aktívne vecne legitimovanou by bola len obec, ktorá vznikla rozdelením obce B. na

dve alebo viac obcí. Do roku 1952 obec B. neexistovala, išlo len o predmestie obce B.

a neexistoval ani samostatný kataster B. Na základe rozhodnutia bývalého Povereníctva

Ministerstva vnútra vo forme vyhlášky X. došlo k osamostatneniu obce tvoriacej predtým

názov „predmestie H. od obce B.“ a zároveň k zriadeniu novovytvorenej obce s názvom B.

s účinnosťou od 1. júla 1952. Pokiaľ by došlo k rozdeleniu obce B. na dve obce, z ktorých by

jedna bola B., tá by bola aktívne vecne legitimovaná na podanie návrhu na začatie konania.

V roku 1971 ale došlo k zlúčeniu obcí B. a D. do jednej obce s názvom H.. Podľa zákona č.

138/1991 Zb. v znení zákona č. 306/1992 Zb. do vlastníctva obcí sa určili nehnuteľnosti, ktoré

tieto obce vlastnili do účinnosti zákona č. 279/1949 Zb. V predmetnej veci vlastníkom

sporných nehnuteľností bola obec B., ktorej sa sporné nehnuteľnosti aj vrátili. V dôsledku

odčlenenia obce B. od B. a B., ktorej bol pridelený kataster, v ktorom sa sporné nehnuteľnosti

nachádzajú, by bolo spravodlivé, aby sporné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve obce H..

Nedostatok zákona, ktorý nerátal s možnosťou, že oprávnený subjekt môže zaniknúť

zlúčením s inou obcou, nemožno nahradiť súdnym rozhodnutím. Obec H. totiž vznikla až v roku 1972 zlúčením obce B., a D.. Krajský súd ďalej uviedol, že ak by žalobkyňa aj mala

aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, nemá hmotnoprávny nárok na určenie vlastníctva

k sporným nehnuteľnostiam, nakoľko obec B. nevznikla rozdelením obce B., ale podľa

vyhlášky č. 224/1952 Úradného vestníka, odčlenením od B. a B. Stotožnil sa s tvrdením

žalovaných, že rozdiel medzi odčlenením a rozdelením obce spočíva v tom, že pri rozdelení

obce pôvodná obec zaniká a dochádza k vzniku dvoch nových obcí a pri odčlenení sa

osamostatňuje len časť pôvodnej obce, ktorá zostáva zachovaná. Pokiaľ okresný súd

rozsudkom (v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 7 C 18/2000-306 zo 7. júla 2009) konanie

o návrhu žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia, že je vlastníčkou nehnuteľností zapísaných

na LV č. X. v celosti, ktoré sú špecifikované a konkretizované vo výroku dopĺňacieho

rozsudku zastavil, tento ako vecne správny potvrdil, nakoľko k zastaveniu konania došlo

v dôsledku čiastočného späťvzatia návrhu žalobkyňou. Odvolanie žalovaných voči výroku,

ktorým zamietol okresný súd návrh žalobkyne na vydanie nehnuteľností odmietol z dôvodu,

že takýmto rozhodnutím žalovaní nie sú na svojich právach dotknutí.   Opravné   uznesenie  

z 5. júna 2009 č.k. 7 C 18/2000-294 zrušil ako zmätočné. Vzhľadom na čiastočnú zmenu rozsudku súdu prvého stupňa, zrušil výrok rozhodnutia v časti týkajúcej sa trov konania a vec

vrátil v tejto časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (do jeho prvých troch výrokov) podala včas

dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu

v dovolaním napadnutých výrokoch a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď prípustnosť

dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 238 ods. 1 a § 237 písm. d/ O.s.p. a dôvodnosť

z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. Vo vzťahu k prvému dovolaním napadnutému

výroku rozsudku krajského súdu poukázala na nesprávnu argumentáciu a nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom v časti týkajúcej sa jej aktívnej legitimácie (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.). Výklad rozdelenia, odčlenenia, či zlúčenia obcí použitý odvolacím súdom

považovala za nesprávny, resp. protiprávny, neumožňujúci tvoriť relevantný základ pre

rozhodovanie súdu. Podrobne zopakovala už v priebehu konania uvádzané argumenty, pre

ktoré je potrebné považovať ju za právnu nástupkyňu obce B., z čoho vyplýva jej

hmotnoprávny nárok na určenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam a tiež dôvodnosť

rozsahu uplatneného nároku. Poprela konštatovanie odvolacieho súdu v dôvodoch jeho

rozsudku, že uplatňuje reálnu deľbu sporných nehnuteľností. Vo vzťahu k druhému a tretiemu

výroku dovolaním napadnutého rozsudku odôvodnila svoje dovolanie ustanovením § 241  

ods. 2 písm. b/ O.s.p., keď podľa jej názoru odvolací súd prekročil svoje právomoci tým, že usmernil a inštruoval súd prvého stupňa na vydanie dopĺňacích rozhodnutí vo veci samej

s odôvodnením, že súd prvého stupňa nerozhodol o celom návrhu. Poprela, že by sa svojím

návrhom domáhala určenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam v celosti a súd prvého

stupňa tým, že vydal uznesenie o pripustení zmeny návrhu konal správne, pretože pôvodný

žalobný petit bol nevykonateľný, keďže neuvádzal v akom rozsahu sa priznanie vlastníctva

požaduje. Protiprávnym prekročením právomoci krajským súdom boli protiprávne vydané

opravné uznesenia a tiež dopĺňací rozsudok súdom prvého stupňa. Konanie tak bolo

postihnuté vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2  

písm. b/ O.s.p.). Zároveň požiadala o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku.

Žalovaný   1/   navrhol   dovolanie   zamietnuť,   stotožniac   sa   v   celom   rozsahu

s rozhodnutím odvolacieho súdu. Zopakoval svoje tvrdenia uvádzané v priebehu konania pred

prvostupňovým a odvolacím súdom a v podrobnostiach odkázal na svoje predchádzajúce

podania.

Žalovaný 2/ svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu nevyužil.

V posudzovanej veci krajský súd rozhodol formou rozsudku tak, že rozsudok súdu

prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti zmenil, v zastavujúcej časti potvrdil a v zamietajúcej

časti odvolanie odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou

(účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal preto prípustnosť

dovolania osobitne vo vzťahu k zmeňujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu a osobitne  

k jeho potvrdzujúcej, resp. k jeho odmietajúcej časti a dospel k záveru, že dovolanie

žalobkyne je prípustné len v tej jeho časti pokiaľ napáda výrok, ktorým odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa zmenil (§ 238 ods. 1 O.s.p.). U dovolania žalobkyne smerujúceho proti

výroku, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého   stupňa   v   jeho   zastavujúcej   časti

potvrdil a zamietajúcej časti odvolanie odmietol, neboli totiž splnené podmienky jeho

prípustnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou

tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolaním   napadnuté   výroky   rozsudku   odvolacieho   súdu   o   potvrdení   výroku  

o zastavení konania a odmietnutí odvolania proti výroku, ktorým bol zamietnutý návrh  

na vydanie nehnuteľností majú povahu uznesenia. Dovolanie žalobkyne v tejto časti preto

bolo potrebné posudzovať ako dovolanie smerujúce proti uzneseniu odvolacieho súdu.

Podmienky prípustnosti dovolania proti takému rozhodnutiu upravuje ustanovenie § 239

O.s.p. V zmysle § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p. platí, že dovolanie je prípustné proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa. Tiež ak odvolací súd

rozhodol vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1

písm.c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).

Dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky  

(§ 239 ods. 2 O.s.p.).

Žalobkyňa napadla dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým potvrdil

rozhodnutie súdu prvého stupňa o zastavení konania a rozhodnutie, ktorým odmietol

odvolanie žalovaných, teda rozhodnutia, ktoré nevykazujú znaky žiadneho z vyššie

uvedených uznesení. Jej dovolanie preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Uvedené rozhodnutia by bolo možné napadnúť dovolaním, len ak by trpeli niektorou  

z vád taxatívne uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.

Žalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ – c/ a e/ – g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

Prípustnosť jej dovolania v tejto časti preto nevyplýva ani z týchto ustanovení.  

So zreteľom na žalobkyňou tvrdený dôvod dovolania sa dovolací súd osobitne zameral

na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

Podľa § 237 písm. d/ O.s.p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie.

Prekážku právoplatne rozsúdenej veci upravuje § 159 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého len

čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať znova. Táto prekážka nastáva vtedy,

ak má byť v novom konaní prejednávaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, ak ide v novom

konaní o rovnaký nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a týka sa aj

z hľadiska skutkových tvrdení rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Dovolací súd

vychádzal z tvrdenia dovolateľky, že sa vydaním... “uznesenia o pripustení zmeny návrhu stal priamo zo zákona predmet konania, ako bol stanovený v predmetnom uznesení

prvostupňového súdu o pripustení zmeny návrhu predmetom celého ďalšieho konania, teda aj

predmetom odvolacieho konania.“... a... „Keďže vo veci pripustenia zmeny návrhu nie je

prípustné odvolanie, ani dovolanie, krajský súd vôbec nemá právomoc zaoberať sa otázkou či

okresný súd správne, alebo nesprávne upravil predmet konania v danom uznesení o pripustení

zmeny návrhu.“..., a dospel k záveru, že tento postup súdu (vydanie uznesenia o pripustení

zmeny návrhu) nebol spôsobilý založiť dovolateľkou tvrdenú prekážku veci právoplatne

rozhodnutej, keďže sa netýka rozhodnutia vo veci samej, ale ide o procesné rozhodnutie súdu.

Taktiež rozhodnutie o (čiastočnom) zastavení konania nie je rozhodnutím vo veci samej, preto

nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobkyne, že takémuto rozhodnutiu bránila prekážka veci už

rozhodnutej. Pokiaľ išlo potom o odmietnutie odvolania žalovaných proti zamietajúcemu

výroku týkajúceho sa návrhu na vydanie nehnuteľností, dovolanie žalobkyne v tejto časti

nebolo procesne prípustné aj preto, že takýmto výrokom nebola ukrátená na žiadnych svojich

právach.

Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne v časti týkajúcej sa potvrdzujúceho výroku  

a výroku týkajúceho sa odmietnutia odvolania žalovaných nemožno vyvodiť z ustanovenia  

§ 239 O.s.p. ani z § 237 O.s.p., dovolací súd jej dovolanie v tejto časti podľa § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako neprípustné odmietol.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tiež prípustné proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

(§ 238 ods. 1 O.s.p.).

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,

ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi; obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými

v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci.

I   keď žalobkyňa namietala vo vzťahu k prvému (zmeňujúcemu) výroku len to, že

napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.), dovolací súd vzhľadom na § 242 ods. l druhá veta O.s.p. skúmal, či dovolaním

napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní, v ktorom došlo k procesnej vade konania

uvedenej v § 237 O.s.p. V dovolacom konaní ale existencia vady tejto povahy nevyšla najavo.

Rovnako so zreteľom na § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal, či  

v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Na takúto vadu musí dovolací súd

prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná. O vadu tejto povahy ide tiež vtedy, ak

súd nerozhodne o celom predmete konania. Zo spisu vyplýva, že v konaní došlo k vade

uvedenej povahy.

Podľa § 152 ods. 1 vety prvej O.s.p., rozsudkom rozhoduje súd o veci samej.

Podľa § 152 ods. 2 vety prvej O.s.p., rozsudkom sa má rozhodnúť o celej

prejednávanej veci.

Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa sa návrhom z 2. novembra 1999

domáhala určenia, že je vlastníčkou parciel konkrétne uvedených v petite žaloby, ktoré sú

všetky vyznačené v LV č. X. pre kat. úz. B. a identifikované OÚ odbor katastrálny Ž.

identifikáciou z 22. mája 1997 a zároveň sa domáhala ich vydania.

Niet pochýb o tom, že takýmto petitom sa žalobkyňa domáhala určenia, že je výlučnou

vlastníčkou   uvedených   nehnuteľností   v   celosti (por. č.l. 7-9).   Ak   potom   návrhom  

z   28. novembra 2003 sa žalobkyňa (okrem iného) domáhala vydania rozsudku, že je

podielovou spoluvlastníčkou vo veľkosti X. konkrétne uvedených pozemkových

nehnuteľností zapísaných na Katastrálnom úrade B., Správa katastre Ž. vedených na LV č. X.

pre kat. úz. B. a tiež podielovou spoluvlastníčkou vo veľkosti X. konkrétne uvedených

pozemkových nehnuteľností zapísaných na tom istom katastrálnom úrade na LV č. X. pre to

isté katastrálne územie, išlo nielen o rozšírenie návrhu v časti týkajúcej sa nehnuteľností

vedených na LV č. X. o ktorých rozšírení návrhu bolo potrebné uznesením rozhodnúť, ale

zároveň išlo o čiastočné späťvzatie návrhu (v časti týkajúcej sa vydania nehnuteľností vedených na LV č. X., ale aj určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam vedeným na tomto LV

a to v rozsahu X. k celku), o ktorom bolo potrebné konanie zastaviť.

Okresný súd uznesením z 5. februára 2004 požadovanú zmenu pripustil, nerozhodol

však o čiastočnom späťvzatí návrhu. Ak potom rozsudkom zo 17. januára 2006 súd prvého

stupňa zamietol návrh žalobkyne na vydanie nehnuteľností (správne mal konanie zastaviť)

a určil, že je podielovou spoluvlastníčkou v rozsahu X. k celku pozemkových nehnuteľností

vedených na LV č. X. a LV č. X. vo výroku rozsudku konkretizovaných, potrebné bolo

dospieť k záveru, že nerozhodol o časti návrhu, ktorou sa žalobkyňa pôvodne domáhala

určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. X. v celosti (t.j. k ich druhej

polovici – por. č.l. 219-222). Na tento nedostatok upozorňovali žalovaní v celom konaní

a odvolací súd sa i pokúsil tento nedostatok odstrániť, keď prípisom z 30. novembra 2006 spis

vrátil   okresnému   súdu   za   účelom   vydania   dopĺňacieho   rozhodnutia   s   konkrétnym

upozornením, že súd nerozhodol o zvyšku pôvodne uplatneného nároku (por. č.l. 269).  

Po vydaní jedného dopĺňacieho rozsudku a troch opravných uzneseniach však uniklo

pozornosti odvolacieho súdu, že ani napriek jeho výslovnému upozorneniu nebolo rozhodnuté o celom predmete konania a to zastavením konania o určení vlastníctva k X. parciel vedených

na LV č. X. uvedených v pôvodnom návrhu, s výnimkou parciel uvedených v dopĺňacom

rozsudku výslovne uvedených (por. č.l. 306), pretože len vo vzťahu k týmto parcelám

(konkrétne tam uvedeným) sa súd prvého stupňa vyporiadal s celým návrhom.

Tvrdenie žalobkyne, že v pôvodnom návrhu sa jednalo o vady petitu, ktoré mal súd

odstraňovať a k jeho náprave došlo vydaním uznesenia o pripustení zmeny návrhu nemá

v ničom oporu a pozornosť bolo potrebné venovať opakovaným námietkam žalovaných.

Rovnako neopodstatnené sú opakované námietky žalobkyne týkajúce sa prekročenia

kompetencií odvolacím súdom, ktorý vrátil spis okresnému súdu za účelom vydania

dopĺňacieho rozhodnutia tak, aby súd rozhodol o celom uplatnenom nároku.

Odvolací súd uvedenú vadu konania, ku ktorej došlo v konaní na súde prvého stupňa,

napriek svojmu pôvodnému pokynu, pri konečnom rozhodnutí prehliadol. V dôsledku vyššie

uvedeného procesného pochybenia došlo v konaní k tzv. inej procesnej vade konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Najvyšší súd

Slovenskej republiky vzhľadom na to zrušil v tejto časti napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).

S prihliadnutím na dôvody, ktoré viedli k potrebe v tejto časti zrušiť toto rozhodnutie,

nezaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní

(vrátane námietky, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení),

avšak s ohľadom na skutočnosť, že konanie na súde prvého stupňa je vedené už  

od 11. januára 2000 (a celkove od 5. mája 1994), pre ďalšie konanie poznamenáva, že nebol

dôvod odchýliť sa od stanoviska vysloveného v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. č. 15 Co 590/1996 zo 6. marca 1996, podľa ktorého je potrebné

nárok žalobkyne považovať za opodstatnený.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. mája 2010

  JUDr. Eva Sakálová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová