4 Cdo 54/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Obce H., zastúpenej JUDr. S. I., advokátom v T., proti žalovaným 1/ Mestu B. Š., zastúpenému JUDr. P. D.,
advokátom v B., 2/ Slovenskej republike – Lesom SR, štátnemu podniku so sídlom v
Banskej Bystrici, Nám. SNP č. 8, o určenie vlastníctva a vydanie nehnuteľností,
vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 7 C 18/2000, o dovolaní žalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. decembra 2009 sp. zn. 16 Co
348/2009, 15 Co 300/2009, 16 Co 307/2009 takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. decembra 2009 sp. zn. 16 Co 348/2009, 15 Co 300/2009, 16 Co 307/2009 vo výroku,
ktorým rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 7 C 18/2000-306
zo 7. júla 2009 a v spojení s opravným uznesením č.k. 7 C 18/2000-321 z 3. augusta 2009
vo výroku o určení, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou tam uvedených
nehnuteľností v polovici zmenil tak, že návrh zamietol z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
Dovolanie proti výroku uvedeného rozsudku, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdený a proti výroku, ktorým bolo odvolanie žalovaných odmietnuté, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom zo 17. januára 2006 č.k. 7 C 18/2000-219
určil, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou v podiele X. nehnuteľností
nachádzajúcich sa v Obci H. zapísaných v Katastrálnom úrade B., Správa katastra Ž., na LV
č. X. pre kat. úz. B., konkretizované pod pol. č. X. až X. a na LV č. X. pre kat. úz. B.,
konkretizované pod pol. č. X. až X., návrh žalobkyne na vydanie nehnuteľností zamietol a žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni náhradu trov
konania. V konaní mal preukázané, že uvedené nehnuteľnosti boli k 31. decembru 1949 vo
vlastníctve obce, resp. ku dňu účinnosti zákona o majetku obcí boli majetkom Slovenskej
republiky a tiež, že od 1. júla 1952 došlo k odčleneniu predmestia H. od obce B., a B.a teda
došlo k rozdeleniu pôvodnej obce B. a B. na dve obce. Vychádzal tiež zo záverov
vyslovených v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 6. marca 1996 v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 Co 590/1996, v ktorom krajský súd konštatoval, že niet pochybnosti
o tom, že v roku 1952 došlo k rozdeleniu obcí odčlenením obce B. od obce B.. Dospel
k záveru, že novovzniknutý subjekt má zákonný nárok, aby v rozsahu jednej polovice naňho
zo zákona prešli od obce B. nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území B. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Opravným uznesením č.k. 7 C 18/2000-287
z 5. júna 2009 opravil svoje uznesenie z 5. februára 2004 č.k. 7 C 18/2000-110, ktorým
pripustil zmenu návrhu a to druhú časť druhého výroku tohto rozhodnutia týkajúceho sa
označenia nehnuteľností na LV č. X. pre kat. úz. B. tak, že doplnil opomenuté parcely č. X.,
X., X., X. a X.. Opravným uznesením č.k. 7 C 18/2000-294 opravil svoj rozsudok č.k.
7 C 18/2000-129 (správne 7 C 18/2000-219) zo 17. januára 2006 v treťom výroku tak, že
návrh na vydanie nehnuteľností zastavuje. Dopĺňacím rozsudkom zo 7. júla 2009 č.k. 7 C 18/2000-306 doplnil svoj rozsudok zo 17. januára 2006 o parcely č. X., X., X., X. a X.
(uvedené v opravnom uznesení z 5. júna 2009) a určil, že žalobkyňa je ich podielovou
spoluvlastníčkou v podiele X. a konanie o jej návrhu, ktorým sa domáhala určenia, že je
vlastníčkou „v celosti zo zákona nehnuteľností zapísaných na LV č. X. pre kat. úz. B.“ a ktoré
konkretizoval v tomto dopĺňacom rozsudku, zastavil. Opravným uznesením č.k. 7 C 18/2000-
321 z 3. augusta 2009 opravil záhlavie dopĺňacieho rozsudku zo 7. júla 2009 č.k. 7 C
18/2000-306 a to správnym označením právneho zástupcu žalobkyne.
Krajský súd v Banskej Bystrici, na odvolanie žalovaných, rozsudkom z 10. decembra
2009 sp. zn. 16 C 348/2009, 15 Co 300/2009, 16 Co 307/2009, rozsudok okresného súdu
v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 7 C 18/2000-306 zo 7. júla 2009 a v spojení
s opravným uznesením č.k. 7 C 18/2000-321 z 3. augusta 2009 vo výroku o určení, že
žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou tam uvedených nehnuteľností v X. zmenil tak, že
návrh zamietol, výrok o zastavení konania o návrhu žalobkyne na určenie, že je vlastníčkou
tam uvedených nehnuteľností zo zákona v celosti potvrdil, odmietol odvolanie žalovaných
do výroku, ktorým okresný súd návrh žalobkyne na vydanie nehnuteľností zamietol, opravné
uznesenie č.k. 7 C 18/2000-294 z 5. júna 2009 zrušil a rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku týkajúceho sa trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo vzťahu
k výroku, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh zamietol, svoje rozhodnutie
odôvodnil nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne na podanie takéhoto návrhu,
pretože aktívne vecne legitimovanou by bola len obec, ktorá vznikla rozdelením obce B. na
dve alebo viac obcí. Do roku 1952 obec B. neexistovala, išlo len o predmestie obce B.
a neexistoval ani samostatný kataster B. Na základe rozhodnutia bývalého Povereníctva
Ministerstva vnútra vo forme vyhlášky X. došlo k osamostatneniu obce tvoriacej predtým
názov „predmestie H. od obce B.“ a zároveň k zriadeniu novovytvorenej obce s názvom B.
s účinnosťou od 1. júla 1952. Pokiaľ by došlo k rozdeleniu obce B. na dve obce, z ktorých by
jedna bola B., tá by bola aktívne vecne legitimovaná na podanie návrhu na začatie konania.
V roku 1971 ale došlo k zlúčeniu obcí B. a D. do jednej obce s názvom H.. Podľa zákona č.
138/1991 Zb. v znení zákona č. 306/1992 Zb. do vlastníctva obcí sa určili nehnuteľnosti, ktoré
tieto obce vlastnili do účinnosti zákona č. 279/1949 Zb. V predmetnej veci vlastníkom
sporných nehnuteľností bola obec B., ktorej sa sporné nehnuteľnosti aj vrátili. V dôsledku
odčlenenia obce B. od B. a B., ktorej bol pridelený kataster, v ktorom sa sporné nehnuteľnosti
nachádzajú, by bolo spravodlivé, aby sporné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve obce H..
Nedostatok zákona, ktorý nerátal s možnosťou, že oprávnený subjekt môže zaniknúť
zlúčením s inou obcou, nemožno nahradiť súdnym rozhodnutím. Obec H. totiž vznikla až v roku 1972 zlúčením obce B., a D.. Krajský súd ďalej uviedol, že ak by žalobkyňa aj mala
aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, nemá hmotnoprávny nárok na určenie vlastníctva
k sporným nehnuteľnostiam, nakoľko obec B. nevznikla rozdelením obce B., ale podľa
vyhlášky č. 224/1952 Úradného vestníka, odčlenením od B. a B. Stotožnil sa s tvrdením
žalovaných, že rozdiel medzi odčlenením a rozdelením obce spočíva v tom, že pri rozdelení
obce pôvodná obec zaniká a dochádza k vzniku dvoch nových obcí a pri odčlenení sa
osamostatňuje len časť pôvodnej obce, ktorá zostáva zachovaná. Pokiaľ okresný súd
rozsudkom (v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 7 C 18/2000-306 zo 7. júla 2009) konanie
o návrhu žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia, že je vlastníčkou nehnuteľností zapísaných
na LV č. X. v celosti, ktoré sú špecifikované a konkretizované vo výroku dopĺňacieho
rozsudku zastavil, tento ako vecne správny potvrdil, nakoľko k zastaveniu konania došlo
v dôsledku čiastočného späťvzatia návrhu žalobkyňou. Odvolanie žalovaných voči výroku,
ktorým zamietol okresný súd návrh žalobkyne na vydanie nehnuteľností odmietol z dôvodu,
že takýmto rozhodnutím žalovaní nie sú na svojich právach dotknutí. Opravné uznesenie
z 5. júna 2009 č.k. 7 C 18/2000-294 zrušil ako zmätočné. Vzhľadom na čiastočnú zmenu rozsudku súdu prvého stupňa, zrušil výrok rozhodnutia v časti týkajúcej sa trov konania a vec
vrátil v tejto časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (do jeho prvých troch výrokov) podala včas
dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu
v dovolaním napadnutých výrokoch a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď prípustnosť
dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 238 ods. 1 a § 237 písm. d/ O.s.p. a dôvodnosť
z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. Vo vzťahu k prvému dovolaním napadnutému
výroku rozsudku krajského súdu poukázala na nesprávnu argumentáciu a nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom v časti týkajúcej sa jej aktívnej legitimácie (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Výklad rozdelenia, odčlenenia, či zlúčenia obcí použitý odvolacím súdom
považovala za nesprávny, resp. protiprávny, neumožňujúci tvoriť relevantný základ pre
rozhodovanie súdu. Podrobne zopakovala už v priebehu konania uvádzané argumenty, pre
ktoré je potrebné považovať ju za právnu nástupkyňu obce B., z čoho vyplýva jej
hmotnoprávny nárok na určenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam a tiež dôvodnosť
rozsahu uplatneného nároku. Poprela konštatovanie odvolacieho súdu v dôvodoch jeho
rozsudku, že uplatňuje reálnu deľbu sporných nehnuteľností. Vo vzťahu k druhému a tretiemu
výroku dovolaním napadnutého rozsudku odôvodnila svoje dovolanie ustanovením § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., keď podľa jej názoru odvolací súd prekročil svoje právomoci tým, že usmernil a inštruoval súd prvého stupňa na vydanie dopĺňacích rozhodnutí vo veci samej
s odôvodnením, že súd prvého stupňa nerozhodol o celom návrhu. Poprela, že by sa svojím
návrhom domáhala určenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam v celosti a súd prvého
stupňa tým, že vydal uznesenie o pripustení zmeny návrhu konal správne, pretože pôvodný
žalobný petit bol nevykonateľný, keďže neuvádzal v akom rozsahu sa priznanie vlastníctva
požaduje. Protiprávnym prekročením právomoci krajským súdom boli protiprávne vydané
opravné uznesenia a tiež dopĺňací rozsudok súdom prvého stupňa. Konanie tak bolo
postihnuté vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.). Zároveň požiadala o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku.
Žalovaný 1/ navrhol dovolanie zamietnuť, stotožniac sa v celom rozsahu
s rozhodnutím odvolacieho súdu. Zopakoval svoje tvrdenia uvádzané v priebehu konania pred
prvostupňovým a odvolacím súdom a v podrobnostiach odkázal na svoje predchádzajúce
podania.
Žalovaný 2/ svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu nevyužil.
V posudzovanej veci krajský súd rozhodol formou rozsudku tak, že rozsudok súdu
prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti zmenil, v zastavujúcej časti potvrdil a v zamietajúcej
časti odvolanie odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou
(účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal preto prípustnosť
dovolania osobitne vo vzťahu k zmeňujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu a osobitne
k jeho potvrdzujúcej, resp. k jeho odmietajúcej časti a dospel k záveru, že dovolanie
žalobkyne je prípustné len v tej jeho časti pokiaľ napáda výrok, ktorým odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil (§ 238 ods. 1 O.s.p.). U dovolania žalobkyne smerujúceho proti
výroku, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zastavujúcej časti
potvrdil a zamietajúcej časti odvolanie odmietol, neboli totiž splnené podmienky jeho
prípustnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolaním napadnuté výroky rozsudku odvolacieho súdu o potvrdení výroku
o zastavení konania a odmietnutí odvolania proti výroku, ktorým bol zamietnutý návrh
na vydanie nehnuteľností majú povahu uznesenia. Dovolanie žalobkyne v tejto časti preto
bolo potrebné posudzovať ako dovolanie smerujúce proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Podmienky prípustnosti dovolania proti takému rozhodnutiu upravuje ustanovenie § 239
O.s.p. V zmysle § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p. platí, že dovolanie je prípustné proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa. Tiež ak odvolací súd
rozhodol vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1
písm.c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).
Dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky
(§ 239 ods. 2 O.s.p.).
Žalobkyňa napadla dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa o zastavení konania a rozhodnutie, ktorým odmietol
odvolanie žalovaných, teda rozhodnutia, ktoré nevykazujú znaky žiadneho z vyššie
uvedených uznesení. Jej dovolanie preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Uvedené rozhodnutia by bolo možné napadnúť dovolaním, len ak by trpeli niektorou
z vád taxatívne uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.
Žalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ – c/ a e/ – g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
Prípustnosť jej dovolania v tejto časti preto nevyplýva ani z týchto ustanovení.
So zreteľom na žalobkyňou tvrdený dôvod dovolania sa dovolací súd osobitne zameral
na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. d/ O.s.p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie.
Prekážku právoplatne rozsúdenej veci upravuje § 159 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého len
čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať znova. Táto prekážka nastáva vtedy,
ak má byť v novom konaní prejednávaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, ak ide v novom
konaní o rovnaký nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a týka sa aj
z hľadiska skutkových tvrdení rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Dovolací súd
vychádzal z tvrdenia dovolateľky, že sa vydaním... “uznesenia o pripustení zmeny návrhu stal priamo zo zákona predmet konania, ako bol stanovený v predmetnom uznesení
prvostupňového súdu o pripustení zmeny návrhu predmetom celého ďalšieho konania, teda aj
predmetom odvolacieho konania.“... a... „Keďže vo veci pripustenia zmeny návrhu nie je
prípustné odvolanie, ani dovolanie, krajský súd vôbec nemá právomoc zaoberať sa otázkou či
okresný súd správne, alebo nesprávne upravil predmet konania v danom uznesení o pripustení
zmeny návrhu.“..., a dospel k záveru, že tento postup súdu (vydanie uznesenia o pripustení
zmeny návrhu) nebol spôsobilý založiť dovolateľkou tvrdenú prekážku veci právoplatne
rozhodnutej, keďže sa netýka rozhodnutia vo veci samej, ale ide o procesné rozhodnutie súdu.
Taktiež rozhodnutie o (čiastočnom) zastavení konania nie je rozhodnutím vo veci samej, preto
nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobkyne, že takémuto rozhodnutiu bránila prekážka veci už
rozhodnutej. Pokiaľ išlo potom o odmietnutie odvolania žalovaných proti zamietajúcemu
výroku týkajúceho sa návrhu na vydanie nehnuteľností, dovolanie žalobkyne v tejto časti
nebolo procesne prípustné aj preto, že takýmto výrokom nebola ukrátená na žiadnych svojich
právach.
Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne v časti týkajúcej sa potvrdzujúceho výroku
a výroku týkajúceho sa odmietnutia odvolania žalovaných nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 239 O.s.p. ani z § 237 O.s.p., dovolací súd jej dovolanie v tejto časti podľa § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako neprípustné odmietol.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tiež prípustné proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
(§ 238 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi; obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými
v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.
I keď žalobkyňa namietala vo vzťahu k prvému (zmeňujúcemu) výroku len to, že
napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), dovolací súd vzhľadom na § 242 ods. l druhá veta O.s.p. skúmal, či dovolaním
napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní, v ktorom došlo k procesnej vade konania
uvedenej v § 237 O.s.p. V dovolacom konaní ale existencia vady tejto povahy nevyšla najavo.
Rovnako so zreteľom na § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal, či
v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Na takúto vadu musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná. O vadu tejto povahy ide tiež vtedy, ak
súd nerozhodne o celom predmete konania. Zo spisu vyplýva, že v konaní došlo k vade
uvedenej povahy.
Podľa § 152 ods. 1 vety prvej O.s.p., rozsudkom rozhoduje súd o veci samej.
Podľa § 152 ods. 2 vety prvej O.s.p., rozsudkom sa má rozhodnúť o celej
prejednávanej veci.
Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa sa návrhom z 2. novembra 1999
domáhala určenia, že je vlastníčkou parciel konkrétne uvedených v petite žaloby, ktoré sú
všetky vyznačené v LV č. X. pre kat. úz. B. a identifikované OÚ odbor katastrálny Ž.
identifikáciou z 22. mája 1997 a zároveň sa domáhala ich vydania.
Niet pochýb o tom, že takýmto petitom sa žalobkyňa domáhala určenia, že je výlučnou
vlastníčkou uvedených nehnuteľností v celosti (por. č.l. 7-9). Ak potom návrhom
z 28. novembra 2003 sa žalobkyňa (okrem iného) domáhala vydania rozsudku, že je
podielovou spoluvlastníčkou vo veľkosti X. konkrétne uvedených pozemkových
nehnuteľností zapísaných na Katastrálnom úrade B., Správa katastre Ž. vedených na LV č. X.
pre kat. úz. B. a tiež podielovou spoluvlastníčkou vo veľkosti X. konkrétne uvedených
pozemkových nehnuteľností zapísaných na tom istom katastrálnom úrade na LV č. X. pre to
isté katastrálne územie, išlo nielen o rozšírenie návrhu v časti týkajúcej sa nehnuteľností
vedených na LV č. X. o ktorých rozšírení návrhu bolo potrebné uznesením rozhodnúť, ale
zároveň išlo o čiastočné späťvzatie návrhu (v časti týkajúcej sa vydania nehnuteľností vedených na LV č. X., ale aj určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam vedeným na tomto LV
a to v rozsahu X. k celku), o ktorom bolo potrebné konanie zastaviť.
Okresný súd uznesením z 5. februára 2004 požadovanú zmenu pripustil, nerozhodol
však o čiastočnom späťvzatí návrhu. Ak potom rozsudkom zo 17. januára 2006 súd prvého
stupňa zamietol návrh žalobkyne na vydanie nehnuteľností (správne mal konanie zastaviť)
a určil, že je podielovou spoluvlastníčkou v rozsahu X. k celku pozemkových nehnuteľností
vedených na LV č. X. a LV č. X. vo výroku rozsudku konkretizovaných, potrebné bolo
dospieť k záveru, že nerozhodol o časti návrhu, ktorou sa žalobkyňa pôvodne domáhala
určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. X. v celosti (t.j. k ich druhej
polovici – por. č.l. 219-222). Na tento nedostatok upozorňovali žalovaní v celom konaní
a odvolací súd sa i pokúsil tento nedostatok odstrániť, keď prípisom z 30. novembra 2006 spis
vrátil okresnému súdu za účelom vydania dopĺňacieho rozhodnutia s konkrétnym
upozornením, že súd nerozhodol o zvyšku pôvodne uplatneného nároku (por. č.l. 269).
Po vydaní jedného dopĺňacieho rozsudku a troch opravných uzneseniach však uniklo
pozornosti odvolacieho súdu, že ani napriek jeho výslovnému upozorneniu nebolo rozhodnuté o celom predmete konania a to zastavením konania o určení vlastníctva k X. parciel vedených
na LV č. X. uvedených v pôvodnom návrhu, s výnimkou parciel uvedených v dopĺňacom
rozsudku výslovne uvedených (por. č.l. 306), pretože len vo vzťahu k týmto parcelám
(konkrétne tam uvedeným) sa súd prvého stupňa vyporiadal s celým návrhom.
Tvrdenie žalobkyne, že v pôvodnom návrhu sa jednalo o vady petitu, ktoré mal súd
odstraňovať a k jeho náprave došlo vydaním uznesenia o pripustení zmeny návrhu nemá
v ničom oporu a pozornosť bolo potrebné venovať opakovaným námietkam žalovaných.
Rovnako neopodstatnené sú opakované námietky žalobkyne týkajúce sa prekročenia
kompetencií odvolacím súdom, ktorý vrátil spis okresnému súdu za účelom vydania
dopĺňacieho rozhodnutia tak, aby súd rozhodol o celom uplatnenom nároku.
Odvolací súd uvedenú vadu konania, ku ktorej došlo v konaní na súde prvého stupňa,
napriek svojmu pôvodnému pokynu, pri konečnom rozhodnutí prehliadol. V dôsledku vyššie
uvedeného procesného pochybenia došlo v konaní k tzv. inej procesnej vade konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky vzhľadom na to zrušil v tejto časti napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).
S prihliadnutím na dôvody, ktoré viedli k potrebe v tejto časti zrušiť toto rozhodnutie,
nezaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní
(vrátane námietky, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení),
avšak s ohľadom na skutočnosť, že konanie na súde prvého stupňa je vedené už
od 11. januára 2000 (a celkove od 5. mája 1994), pre ďalšie konanie poznamenáva, že nebol
dôvod odchýliť sa od stanoviska vysloveného v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici
v konaní vedenom pod sp. zn. č. 15 Co 590/1996 zo 6. marca 1996, podľa ktorého je potrebné
nárok žalobkyne považovať za opodstatnený.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. mája 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová