4Cdo/53/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mesta Humenné, so sídlom v Humennom, Kukorelliho 34, zastúpeného JUDr. Štefanom Bukovčíkom, bývajúcim v P., S., proti žalovanému K., bývajúcemu v P., o vypratanie bytu a zaplatenie 1 296,76 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 10 C 40/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 29. mája 2014 sp. zn. 6 Co 211/2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 29. mája 2014 sp. zn. 6 Co 211/2013 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu o vypratanie bytu zamietol, z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Okresný súd Humenné rozsudkom (v poradí druhým) z 24. septembra 2013 č.k. 10 C 40/2010-264 uložil žalovanému povinnosť vypratať byt č. XX nachádzajúci sa v P., na ulici R., na J. poschodí a vyprataný ho odovzdať najneskôr do 15 dní od zabezpečenia prístrešia žalobcom. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 296,76 eur s poplatkom z omeškania vo výške 1 promile denne od 1. februára 2010 do zaplatenia a trovy konania vo výške 177,- eur. Žalovanému povolil splácať žalovanú sumu, poplatok z omeškania a trovy konania po 10,- eur mesačne vždy do 15 - teho dňa tohto ktorého mesiaca k rukám žalobcu od právoplatnosti rozsudku s tým, že nezaplatením čo len jednej zo splátok sa stáva zročným celý dlh. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca uzavrel so žalovaným 14. júla 2009 zmluvu o nájme bytu, na základe ktorej bol žalovanému prenechaný do užívania 1 - izbový byt na ulici R. v P., ktorého vlastníkom je žalobca a zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 1. januára 2009 do 31. decembra 2009. Súd prvého stupňa vyvodil záver, že nakoľko žalobca neuzatvoril so žalovaným novú nájomnú zmluvu a ani nedošlo k inej dohode, nájom bytu žalovanému zanikol 31. decembra 2009 a od tohto dátumu žalovaný užíva byt protiprávne. V súlade s ustanovením § 3 ods. 1 občianskeho zákonníka uložil žalobcovi povinnosť zabezpečiť pre žalovaného prístrešie, pričom žalovanému uložil povinnosť byt vypratať do 15 dní od zabezpečenia tohto prístrešia. Ďalej mal za preukázané, že úhrada za užívanie bytu a za služby spojené s užívaním bytu bola dohodnutá na sumu 91,78 eur (2 765,- Sk) mesačne, ktoré úhrady žalovaný platil nepravidelne, čím mu vznikol dlh vo výške 1 296,76 eur, ktorý sa v priebehu konania navýšil na sumu 4 938,42 eur. S prihliadnutím na finančnú situáciu žalovaného súdprvého stupňa povolil žalovanému žalovanú sumu splácať v mesačných splátkach po 10,- eur s tým, že nezaplatením čo i len jednej zo splátok sa stáva zročným celý dlh. O poplatku z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 4 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. účinného do 30. júna 2010. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom z 29. mája 2014 č.k. 6 Co 211/2013-300 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť 1 296,76 eur a vo výroku o povolení splátok, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o vyprataní bytu tak, že žalobu v tejto časti zamietol a zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti platiť 1 promile a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že žalovaný opatroval matku pripútanú na lôžko, ktorej zdravotný stav vyžadoval celodennú starostlivosť a túto skutočnosť odvolací súd uznal ako dôvod, ktorý bránil žalovanému zadovážiť si príjem (matka žalovaného v priebehu konania zomrela). Zdôraznil, že humenský región trpí nezamestnanosťou a žalovaný teda objektívne mal výrazne sťažené podmienky zadovážiť si príjem. Odvolací súd však vo svetle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a s poukazom na osobitosti prípadu dospel k záveru, že bez ohľadu na vlastníctvo žalobcu k predmetnému bytu je dôvodné poskytnúť žalovanému súdnu ochranu pred vyprataním bytu. Bol názoru, že poskytnutie bytovej náhrady - ubytovanie v dočasnej ubytovni nepredstavuje priestor pre ľudsky dôstojnú existenciu človeka a v prípade, ak nájomca ako občan mesta z objektívnych dôvodov nie je schopný platiť mestu nájomné za mestský byt a nemá inú možnosť bývania a dôsledkom tejto skutočnosti má byť vypratanie do priestorov, ktoré nezabezpečujú ľudsky dôstojnú existenciu nájomcu, súd musí zvážiť, či výkon práva mesta nie je v kolízii s právom nájomcu na obydlie. Uviedol, že žalobca je mesto, ktorého základnou úlohou pri výkone samosprávy je garantovať starostlivosť o všestranný rozvoj územia a o potreby jej obyvateľov, pričom žalobca zjavne favorizoval svoje vlastnícke právo pred právom žalovaného na obydlie. Ďalej uviedol, že odvolací súd si nedokáže ani len predstaviť, aby sa žalovaný mal vypratať na ulicu a stať sa bezdomovcom a vo vzťahu k povahe prenajímateľa vyžadoval, aby vo vzťahu k človeku ponúkol viac ako prístrešok, ktorý je typický pre útulky zvierat. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobu v časti o vypratanie zamietol. V časti, ktorou súd prvého stupňa uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi dlžnú úhradu za užívanie bytu 1 296,76 eur s povolením splátok po 10,- eur mesačne rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. V časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť poplatok z omeškania rozsudok súdu prvého stupňa pre nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Proti zmeňujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorého prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pretože rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, že odvolací súd vydal rozsudok, ktorým zmenil rozsudok prvostupňového súdu, pričom za základ bral ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka, ale všetky ostatné ustanovenia Občianskeho zákonníka o nájme bytu ignoroval a výklad ustanovenia § 712 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyhlásil za formalistický. Poukázal na skutočnosť, že nájomná zmluva so žalovaným bola uzavretá na dobu určitú a podľa § 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak bol nájom dohodnutý na určitý čas, zanikne tiež uplynutím tohto času. Bol názoru, že už súd prvého stupňa šiel nad rámec zákonných ustanovení, ak žalovanému priznal právo na zabezpečenie prístrešia žalobcom, ktorú povinnosť si žalobca splnil a zabezpečenie ubytovania v zariadení núdzového bývania, ktoré pozostáva z jednej izby a spoločného príslušenstva považuje žalobca za ľudsky dôstojné. Zdôraznil, že odvolací súd stále argumentuje matkou žalovaného, ktorá bola nevládna a preto žalovaný nemohol získať zamestnanie, avšak matka žalovaného zomrela 6. novembra 2011, žalovaný v byte stále býva, je nezamestnaný, neplatí žiadne nájomné a dlh narástol na 5 600,- eur. Uviedol, že odvolací súd celú vec postavil na ochrane neplatiča nájomného, ak spĺňa určité ním stanovené objektívne kritéria.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že má nízku kvalifikáciu a snaží sa zamestnať i formou brigády. Žiadal, aby súd zvážil objektívne argumenty, ktoré ho donútili starať sa o matku a neskôr spôsobili jeho zlú finančnú situáciu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)], po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený zamestnancom, ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

Podľa § 685 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu.

Podľa § 686 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak doba nájmu nie je dohodnutá, predpokladá sa, že zmluva o nájme sa uzavrela na dobu neurčitú.

Podľa § 710 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka ak bol nájom bytu dohodnutý na určitý čas, zanikne tiež uplynutím tohto času.

Podľa § 712a ods. 9 Občianskeho zákonníka pri zániku nájmu dohodnutého na určitý čas nemá nájomca právo na bytovú náhradu. Osobitný zákon môže ustanoviť, kedy aj v týchto prípadoch má nájomca právo na bytovú náhradu.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že žalobca svojím postupom obchádza zákonné ustanovenia o chránenom nájme bytu a že výkon práva žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalovanému je zabezpečená nevyhovujúca bytová náhrada.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol nájomcom 2 - izbového bytu nachádzajúceho sa v P., na F., ktorý dohodou o výmene bytov vymenil s J. a H., ktorí boli nájomcami predmetného bytu. Primátor mesta Humenné vo svojom vyjadrení - Súhlas k dohode o výmene bytov uviedol, že nájomnú zmluvu k bytu získanému výmenou treba uzatvoriť s prenajímateľom mestom P., nakoľko nájomná zmluva na ul. R. je na dobu určitú v termíne do 31. decembra 2008.

Dovolací súd má za to, že ak zákon výslovne umožňuje dohodnutie nájmu bytu na dobu určitú a nepredpokladá pri skončení takéhoto nájmu poskytnutie bytovej náhrady, je ťažké vyvodiť záver, že dohoda o výmene bytov, ktorou dochádza k zmene nájmu bytu z doby neurčitej na dobu určitú je bez ďalšieho absolútne neplatná pre obchádzanie ustanovení o bytových náhradách. Okolnosti, za ktorých v danom prípade došlo k výmene bytov a tým aj k zmene nájomnej zmluvy (neschopnosť žalovaného platiť nájomné a služby spojené s užívaním bytu i v byte nachádzajúcom sa v P., na F.), tak obchádzanie zákona nezakladajú. V prejednávanej veci je potrebné posúdiť k čomu (pokiaľ sa jedná o dobu trvania nájomného vzťahu) v skutočnosti smerovala vôľa účastníkov nájomnej zmluvy a to s prihliadnutím k účelu, ktorý účastníci uzavretím nájomnej zmluvy sledovali. Je nepochybné, že žalovaný v dobe uzatvárania nájomnej zmluvy musel vedieť, že uzatvára zmluvu na dobu určitú a žalobca považoval nájomnú zmluvu za zmluvu uzavretú na dobu určitú. Z uvedeného vyplýva, že vôľa účastníkov smerovala k uzatvoreniu nájomnej zmluvy na dobu určitú (do 31. decembra 2009). Napokon podľa čl. 4 ods. 1 písm. b/ Smernice Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 8/1999, ktorou sa určujú pravidlá pre poskytovanie príspevkov na výstavbu nájomných bytov (účinnej v čase uzatvárania nájomnej zmluvy) nájomná zmluva mohla byť uzavretá na dobu určitú, ktorá neprevýši tri roky s výnimkou, ak nájomcom je občan so zdravotným postihnutím, u ktorého doba nájmu neprevýši desať rokov. Bol preto nesprávny záver odvolacieho súdu, že „uzavretím nájomnej zmluvy na dobu určitú žalobca obchádza chránený nájom bytu s cieľom jednoduchšieho ukončenia užívania bytu“.

Z obsahu spisu vyplýva, že účastníci konania uzavreli 14. júla 2009 zmluvu o nájme bytu, na základe ktorej bol žalovanému prenechaný do užívania 1 - izbový byt nachádzajúci sa v P., na ulici R.. Nájom bytu bol dohodnutý na určitý čas od 1. januára 2009 do 31. decembra 2009.

Nájomný vzťah tak bol platne (uvedením príslušného obdobia) dohodnutý na dobu určitú (od 1. januára 2009 do 31. januára 2009). Podľa ustanovenia § 710 ods. 1 Občianskeho zákonníka nájom bytu zanikne písomnou dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom, alebo písomnou výpoveďou; podľa § 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prípade, že nájom bytu bol dohodnutý na dobu určitú, skončí uplynutím tejto doby. Na rozdiel od ukončenia nájomného vzťahu dohodou alebo výpoveďou dochádza k zániku nájmu uplynutím dohodnutej doby nezávisle od vôli prenajímateľa či nájomcu. Nakoľko žalovaný užíva predmetný byt aj po uplynutí dohodnutej doby nájmu, užíva predmetný byt bez právneho dôvodu.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Uvedené zákonné ustanovenie má len aplikačný a interpretačný význam pre výkon subjektívnych občianskych práv a nemá vlastnú normotvornú platnosť. Výkon práv a povinností podľa tohto ustanovenia predpokladá existenciu práva alebo povinnosti a ak takéto právo alebo povinnosť neexistuje, nemôže ho súd založiť svojím rozhodnutím. Súd môže rozhodnutím výkon práva alebo povinnosti odoprieť.

Citované ustanovenie musí byť vykladané a uplatňované v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4 ústavy). Prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia a pri prerokovaní a rozhodovaní občianskoprávnej veci, ktorá sa dotýka základných práv a slobôd sa umožňuje dosiahnuť s ohľadom na jej konkrétne okolnosti rovnaký cieľ a účel, ktorý sleduje Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), t. j. spravodlivá rovnováha medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom záujme a zaručenými základnými právami a slobodami jednotlivca.

Otázkami ochrany súkromia a obydlia, ochrany vlastníctva a výkonu tohto práva v súlade s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 10. júla 2001 sp. zn. I. ÚS 13/00, v ktorom uvádza, že: „Ústavou Slovenskej republiky vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. Podľa okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť tak práva na ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia“.

Aj podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ktorý zaručuje právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromia a rodinného života, v spojení s čl. 1 a čl. 3 ods. 4 ústavy sa musia uplatniť obdobné zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 ústavy, pretože pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a zmyslel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch.

Právo vlastniť majetok, ktorý zaručuje aj právo ho užívať je zaručené v čl. 20 ústavy. Žalobca ako vlastník predmetného bytu domáha sa ochrany svojho vlastníckeho práva.

V prípade žalôb o vypratanie bytu je pre posúdenie, či výkon určitého práva alebo povinnosti je či nie je v rozpore s dobrými mravmi, tak ako už bolo vyššie uvedené, je náležité posúdenie záujmu vlastníka uplatňujúceho ochranu svojho vlastníckeho práva (vo vzťahu k vypratávanej veci) a na druhej strane záujem vypratávaného subjektu, u ktorého sa môže za určitých okolností javiť jeho vypratanie za neprimerane tvrdé. Treba súhlasiť s názorom odvolacieho súdu a to aj v kontexte s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, či Európskeho súdu pre ľudské práva, že právo na obydlie je právom základným, no podľa názoru dovolacieho súdu jeho ochranu nemožno považovať za bezhraničnú, keď povinnosťou súdu je vychádzať z preukázaných skutočností rozhodných pre posúdenie danej veci. Žalobcovi zamietnutím žaloby o vypratanie označeného bytu bola ochrana jeho vlastníckeho práva odmietnutá, avšak len zo všeobecných dôvodov, bez akéhokoľvek náležitého posúdenia jeho práv ako vlastníka. Na druhej strane odvolací súd nečinnosť žalovaného zabezpečiť si adekvátne bývanie, či zamestnanie „ospravedlňoval“ vysokou nezamestnanosťou v humenskom regióne a starostlivosťou žalovaného o matku pripútanú na lôžko. Bez povšimnutia ponechal skutočnosť, že nájom bytu skončil už 31. decembra 2009 a matka žalovaného zomrela X. X. XXXX; v tom čase bol žalovaný v relatívne mladom veku, len 45 ročný. Žalovaný však vyvinul minimálne úsilie svoju nepriaznivú sociálnu situáciu riešiť. A preto uvedené nemôže byť na ťarchu vlastníka vypratávaného bytu (žalobcu) a to navyše za situácie, keď žalovaný dlhodobo neplní svoje základné povinnosti - platenie nájomného.

Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené právne posúdenie veci odvolacím súdom nepovažuje za správne (§ 3 Občianskeho zákonníka, ktoré samo osebe nemôže byť použité ako hmotnoprávne ustanovenie, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd), ktoré je v rozpore s príslušnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 126 ods. 1, § 710 ods. 2, § 712a ods. 9 Občianskeho zákonníka), pričom judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva aplikovaná odvolacím súdom s predmetnou vecou nesúvisí vôbec (prípad Stanková c/a Slovenská republika, č. sťažnosti7205/02) a nejde ani o žiadnu osobitosť prípadu, ktorú sa snaží odvolací súd hypoteticky vytvárať a podsúvať účastníkom konania.

Vzhľadom na to, že dovolaním napadnutý rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil podľa § 243b ods. 2 O.s.p. a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.