UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ P.. Z. E., narodeného XX. U. XXXX, E., K. A. XX, zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA - JUDr. STANISLAV KAŠČÁK, s. r. o., Vranov nad Topľou, Ulica 1. mája 1246, IČO: 47 245 034, 2/ X. E., narodenej XX. B. XXXX, E., K. A. XX, zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou Jánošikovou, Košice, Rooseveltova 6, proti žalovanému Ľ. K., narodenému XX. Z. XXXX, L. XX, zastúpenému advokátom JUDr. Jánom Škrabom, Svidník, Sov. hrdinov 200, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 3C/323/2013, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. júna 2022 č. k. 1Co/6/2022, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 23. júna 2021 č. k. 3C/323/2013 - 291 žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vykonaným dokazovaním zistil, že na základe notárskej zápisnice pod N 224/00, NZ 215/00 z 20. júla 2000 došlo k uzavretiu darovacej zmluvy medzi A. K., narodeným XX. Z. XXXX a Z. K., narodeným X. Z. XXXX ako darcami a Ľ. K. (žalovaným) ako obdarovaným, pričom predmetom bol prevod vlastníckeho práva k rodinnému domu č. XX s prísl. na parcele KN XXX, k. ú. L., LV č. XXX, k. ú. L., pod B1 v celosti, ako aj k parcelám KN XXX/X - orná pôda vo výmere 76 m2, KN XXX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1089 m2, KN XXX/X - trvalé trávne porasty vo výmere 607 m2, zapísané na LV č. XXX, k. ú. L., pod B1 v celosti. Vklad darovacej zmluvy do katastra nehnuteľností bol povolený 25. augusta 2000 pod č. V262/00. Ďalej zistil, že notárska zápisnica pod N 201/00, NZ 193/00 z 20. júla 2000 obsahuje osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnostiam Z. K., narodeného X. Z. XXXX, vo vzťahu k parcelám KN XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1089 m2, KN XXX/X - trvalé trávne porasty vo výmere 607 m2 a KN XXX/X - orná pôda o výmere 76 m2. Žalovaný sa uchopil držby predmetných nehnuteľností titulom darovacej zmluvy z 20. júla 2000 a na parcele C-KN č. XXX stojí rodinný dom žalovaného s príslušenstvom. Súdprvej inštancie nemal žiadnu pochybnosť o dobromyseľnosti žalovaného vo vzťahu k užívaným nehnuteľnostiam, pretože táto bola založená na objektívnych skutočnostiach a nie na subjektívnom presvedčení žalovaného a teda v prípade žalovaného išlo o kvalifikovanú držbu, keď objektívnou skutočnosťou bolo uzatvorenie darovacej zmluvy, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený pod č. V 262/00 a žalovaný bol zapísaný ako vlastník predmetných nehnuteľností v katastri nehnuteľností, ďalej to bol pokojný užívací stav po dobu viac ako desať rokov. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalobcovia po celú vydržaciu dobu rešpektovali existujúci užívací stav, čím žalovaného utvrdzovali v jeho presvedčení. Mal za preukázané, že žalobca 1/ prvýkrát uplatnil námietky proti vlastníckemu právu žalovaného podaním žaloby 16. augusta 2011, pričom darovacia zmluva bola uzatvorená 20. júla 2000 a vydržacia doba 10 rokov uplynula žalovanému 20. júla 2010, kedy sa žalovaný stal ex lege po splnení zákonných podmienok vlastníkom predmetných nehnuteľností, pre prípad ak sa ním nestal už skôr na základe darovacej zmluvy. Ďalej uviedol, že do desaťročnej vydržacej doby počítanej od uzavretia darovacej zmluvy, kedy sa žalovaný ujal držby predmetných nehnuteľností spadá listinný dôkaz, ktorý predložili žalobcovia, a to list z 28. februára 2009 adresovaný žalovanému, pričom, podľa žalobcov, predmetným listom bola narušená dobromyseľnosť žalovaného. Prevzatie predmetného listu však žalovaný poprel. Na preukázanie doručenia predmetného listu žalobcovia predložili podací lístok z 3. marca 2009, z ktorého súd prvej inštancie zistil, že žalobca 1/ podal na prepravu zásielku adresovanú žalovanému, avšak dospel k záveru, že podací lístok nie je spôsobilým listinným dôkazom na preukázanie, že sa zásielka dostala do dispozičnej sféry adresáta, je to len doklad o tom, že zásielka bola daná na prepravu Slovenskej pošte, a. s. Konštatoval, že prevzatie predmetného listu žalovaným nebolo v konaní preukázané a zostalo len v rovine tvrdení. Zároveň konštatoval, že aj v prípade preukázania prevzatia predmetného listu žalovaným, tento list nebol objektívne spôsobilý svojím obsahom narušiť dobromyseľnosť žalovaného. Súd prvej inštancie uzavrel, že z vykonaného dokazovania nevyplývalo narušenie dobromyseľnosti žalovaného, teda neboli zistené okolnosti, ktoré by narušili jeho presvedčenie o poctivosti jeho držby a zdôraznil, že aj v prípade pochybností o tom, či ide o držbu oprávnenú sa predpokladá, že držba je oprávnená, pričom dôkazné bremeno, že žalovaný stratil dobrú vieru držiteľa, keď sa mu stali známe skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí, bolo na žalobcoch. Mal za to, že list z 28. februára 2009 neobsahuje žiadne skutkové tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé vyvolať u žalovaného dôvodné pochybnosti o tom, že mu sporné pozemky patria, keď žalobca 1/ v predmetnom liste neuviedol žiadne konkrétnosti, na základe ktorých by mohol žalovaný nadobudnúť reálnu pochybnosť, že jeho držba je oprávnená a tým stratiť dobromyseľnosť, keď z obsahu listu vyplýva predovšetkým záujem žalobcu riešiť susedské vzťahy ako napríklad odvodnenie, presakovanie vody, padanie omietky a pod.. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný objektívne vstúpil do držby predmetných pozemkov titulom písomnej darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený, na predmetných pozemkoch stojí rodinný dom, v ktorom žalovaný žije, a ktorý tam stojí viac ako 40 rokov a nebol účastníkom akýchkoľvek sporových konaní vyvolaných žalobcami, predmetom ktorých by boli sporné pozemky. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
2. Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ rozsudkom z 28. júna 2022 č. k. 1Co/6/2022 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Konštatoval, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré považoval za dostatočné a presvedčivé, sa v celom rozsahu stotožnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie v podstate v rozhodnutí netvrdil jednoznačne, že žalovaný sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností titulom darovacej zmluvy, ale upriamil pozornosť na splnenie podmienok vydržania vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam zo strany žalovaného, pričom okolnosťou, ktorá spôsobila dobromyseľnosť vstupu do držby týchto nehnuteľností a ich užívania počas celej vydržacej doby bola darovacia zmluva, pričom v tomto kontexte skúmanie dobromyseľnosti na strane právneho predchodcu žalovaného nie je právne významné a s týmto právnym posúdením skutkového stavu súhlasil aj odvolací súd a konštatoval, že žalovaný splnil všetky podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním k predmetným nehnuteľnostiam v zmysle ustanovenia § 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka. Odvolacísúd ďalej uviedol, že žalobcovia nepreukázali žiadne spory alebo nedorozumenia, ktoré by sa týkali užívania predmetných nehnuteľností žalovaným, keď v priebehu prvoinštančného konania poukazovali na konanie, ktoré vyhodnotil aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí (sp. zn. 4C/133/2011 Okresného súdu Svidník) a na toto konanie upriamovali pozornosť a následne poukazovali na konanie pod sp. zn. 2C/131/2014, v ktorých spochybňovali dobromyseľnosť užívania predmetných nehnuteľností žalovaným, avšak nejde o konania (podobne ako konania pod sp. zn. 2C/223/2010 Okresného súdu Svidník začaté 15. decembra 2010 a sp. zn. 38C/258/2010 Okresného súdu Košice I. začaté 14. septembra 2010, ktorých začatie by spadalo do 10-ročnej vydržacej lehoty, v rámci ktorej užíval predmetné nehnuteľnosti žalovaný a následne nadobudol vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam, t. j. od 20. júla 2000 do 20. júla 2010. Konštatoval, že jediným dôkazom, ktorý mal spochybniť splnenie podmienok vydržania, bol list žalobcu 1/ z 28. februára 2009 adresovaný žalovanému, avšak prevzatie predmetného listu žalovaným nebolo v konaní preukázané a zostalo tak len v rovine tvrdenia a navyše tento list ani nebol spôsobilý svojím obsahom narušiť dobromyseľnosť žalovaného, keď žalobca 1/ v predmetnom liste neuviedol žiadne konkrétnosti, na základe ktorých by mohol žalovaný nadobudnúť reálnu pochybnosť, že jeho držba je oprávnená a tým stratiť dobromyseľnosť. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca 1/ (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo v nesprávnom právnom posúdení). Nesúhlasil s právnym názorom odvolacieho súdu, že boli splnené všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním na strane žalovaného a to aj za situácie, že by boli pochybnosti o dobromyseľnosti nadobudnutia predmetných nehnuteľností právnym predchodcom žalovaného Z. K. a poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020. Bol názoru, že súdy sú povinné v určovacích konaniach, týkajúcich sa vlastníctva, skúmať nielen situáciu žalovaného (jeho právny titul nadobudnutia ním tvrdeného vlastníctva), ale aj u právneho predchodcu žalovaného a súdy sú povinné zaoberať sa aj týmito skutkovými a právnymi okolnosťami a vykonať o nich dokazovanie. Vytkol odvolaciemu súdu. že sa nezaoberal tým, ako predmetné nehnuteľnosti získal právny predchodca žalovaného. Odvolaciemu súdu vytkol chybné procesné závery a zistenia, ktoré uviedol odvolací súd vo svojom rozsudku, keď odvolací súd uviedol, že „Okrem toho samostatným dôvodom pre zamietnutie žaloby je samotný petit žaloby, ktorým sa žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. XXX k. ú. L. každý v podiele 1 s odkazom na LV XXX k. ú. L., kde je zapísaná pôvodná parcela mpč. XXXX/X, roľa H. E., z ktorej boli predmetné nehnuteľnosti (CKN XXX/X a CKN XXX) vytvorené. Žalobcovia totiž nie sú vedení ako podieloví spoluvlastníci v podiele každý po 1 tejto pôvodnej pozemnoknižnej parcely na uvedenom liste vlastníctva, ale len ako jej podieloví spoluvlastníci (žalobca 1/ v podieloch 1/6, 1/8 a 1/16, t. j. spolu 20/48 a žalobkyňa 2/ v podiele 1/16, t. j. 3/48 ), čo nezodpovedá podielom, ktorých sa domáhajú v tomto konaní, pričom iné relevantné okolnosti, ktoré by potvrdzovali ich podielové spoluvlastníctvo v podiele 1 neboli žalobcami v tomto konaní preukázané. Už táto okolnosť samotná je dôvodom pre zamietnutie žaloby.“ Uviedol, že ušlo pozornosti odvolacieho súdu, že predmetom konania po pripustení zmeny petitu žaloby bolo určenie, že žalobca 1/ je spoluvlastníkom parcely C-KN č. XXX/X orná pôda o výmere 76 m2, časti cca 554 m2, parcely C-KN č. XXX zastavanej plochy a nádvoria z celkovej plochy o výmere 1089 m2, zapísaných na LV č. XXX, k. ú. L. a to v spoluvlastníckom podiele 17/48 zo súčtovej cca 630 m2 plochy ornej, zastavanej a nádvornej a žalobkyňa 2/ je spoluvlastníčkou parcely C- KN č. XXX/X - orná pôda o výmere 76 m2, časti cca 554 m2, parcely C-KN č. - X - XXX zastavanej plochy a nádvoria z celkovej plochy o výmere 1089 m2, zapísaných na LV č. XXX, k. ú. L. a to v spoluvlastníckom podiele 1/16 zo súčtovej cca 630 m2 plochy ornej, zastavanej a nádvornej. Odvolací súd teda uviedol také dôvody, ktoré nevyjadril ani súd prvej inštancie. Poukázal na to, že 5. júna 2000 bol geodet zameriavať cudzie pozemky tretích osôb, ktoré nepatrili pánovi K., ktorý následne tieto pozemky u notára vyhlásil vydržaním za svoje výlučné vlastníctvo a o 17 dní ich daroval svojmu potomkovi, s ktorou skutočnosťou sa súdy nižších inštancií nezaoberali. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa 2/ (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), § 421 ods. 1 písm. a) CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo v nesprávnom právnom posúdení) a podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená). Podľa dovolateľky vada zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP spočíva v tom, že odvolací súd uviedol nesprávny dôvod zamietnutia žaloby tak ako to namietal i žalobca 1/ vo svojom dovolaní. Namietala, že v konaní navrhla vykonať ďalšie dôkazy a to obhliadkou na predmetných pozemkoch, výsluch starostu obce a výsluch otca žalovaného, ktoré súd prvej inštancie zamietol. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že výzva na vypratanie pozemku z 28. februára 2009 nie je spôsobila vyvolať v žalovanom pochybnosti o tom, že mu predmetné nehnuteľnosti patria. Uviedla, že žalobca opätovne 16. augusta 2010 vyzval žalovaného na to, aby prestal užívať pozemky vo vlastníctve žalobcu, ktorou výzvou sa súd prvej inštancie nezaoberal. Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka uviedla, že na preukázanie skutočnosti, že žalovanému bol doručený list z 28. februára 2009, predložili žalobcovia ako dôkaz poštový podací lístok preukazujúci odoslanie výzvy na adresu žalovaného. Odvolací súd sa však stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nie je v konaní preukázané, že predmetnú výzvu žalovaný prevzal. Bola názoru, že záver odvolacieho súdu je v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/129/2010. Uviedla, že podacím lístkom bolo preukázané, že žalobca odovzdal výzvu na riadnu poštovú prepravu a v konaní nebolo preukázané, že by sa táto poštová preprava neuskutočnila štandardným spôsobom a žalobcovi sa zásielka nevrátila. Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka namietala nesprávne právne posúdenie veci pokiaľ ide o ustálenie momentu, kedy sa žalovaný chopil dobromyseľnej držby veci. Za otázku, ktorá v dovolacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená považovala otázku určenia počiatku plynutia vydržacej doby pri vstupe do držby na základe zmluvy, teda či vydržacia doba plynie už od momentu uzatvorenia zmluvy alebo až od momentu právoplatného povolenia vkladu vlastníckeho práva. Bola názoru, že pre vznik vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa vyžaduje povolenie o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a žalovaný sa preto nemohol dobromyseľnej držby chopiť skôr ako nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovaného, t. j. najskôr dňom 25. augusta 2000. Uvedenú otázku považovala za podstatnú pre konanie, pretože žalobca 1/ vyzval žalovaného na vypratanie nehnuteľnosti jednak výzvou z 28. februára 2019, ale i výzvou zo 16. augusta 2010, ku ktorej sa vyjadril odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozsudku sp. zn. 1Co/58/2017, v ktorom konštatoval, že „Listy, ktoré žalobca 1/ pripojil k odvolaniu (list z 28. februára 2009 a list zo 16. augusta 2010) možno hodnotiť ako úkony urobené v čase plynutia vydržacej doby žalovaného k predmetným nehnuteľnostiam...“ Vytkla súdom nižších inštancií, že na list zo 16. augusta 2010 neprihliadali, pričom otázka, či žalobca vykonal voči žalovanému úkon spôsobilý vzbudiť pochybnosti o jeho vlastníctve, je v konaní otázkou podstatnou. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
5. Žalovaný sa k podaným dovolaniam nevyjadril.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.
7. V zmysle § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samejalebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
10. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
1 3. Dovolatelia vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietali nevykonanie navrhnutých dôkazov a zamietnutie žaloby z dôvodu nesprávneho žalobného petitu.
14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
15. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinnenámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
16. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil dovolací súd aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľov, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do ich práva na spravodlivý proces.
17. Žalobcovia 1/ a 2/ namietali zamietnutie žaloby odvolacím súdom z dôvodu uvedenia nesprávneho žalobného petitu.
1 8. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Pri posudzovaní namietaného nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva, je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu.
19. V preskúmavanej veci sa žalobcovia domáhali určenia, že žalobca 1/ je spoluvlastníkom parcely C- KN č. XXX/X orná pôda o výmere 76 m2, časti cca 554 m2, parcely C-KN č. XXX zastavanej plochy a nádvoria z celkovej plochy o výmere 1089 m2, zapísaných na LV č. XXX, k. ú. L. a to v spoluvlastníckom podiele 17/48 zo súčtovej cca 630 m2 plochy ornej, zastavanej a nádvornej a žalobkyňa 2/ je spoluvlastníčkou parcely C-KN č. XXX/X - orná pôda o výmere 76 m2, časti cca 554 m2, parcely C-KN č. - X - XXX zastavanej plochy a nádvoria z celkovej plochy o výmere 1089 m2, zapísaných na LV č. XXX, k. ú. L. a to v spoluvlastníckom podiele 1/16 zo súčtovej cca 630 m2 plochy ornej, zastavanej a nádvornej.
20. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva. Žalobný (procesný) nárok sa vo všeobecnosti skladá z dvoch zložiek. Tou prvou je substancovanie relevantných skutkových okolností (skutkového deja), z ktorých žalobca vyvodzuje ohrozenie alebo porušenie svojho subjektívneho práva materiálnej povahy. Povinnosť substancovať, teda pravdivo a úplne opísať rozhodujúce okolnosti skutkového žalobného deja tvorí jednu zo základných procesných povinností žalobcu Druhou zložkou žalobného nároku je tzv. žalobný návrh, označovaný aj ako petit žaloby. V žalobnom návrhu sa konkretizuje návrh žalobcu na poskytnutie petitórnej ochrany špecifickým spôsobom zodpovedajúcim skutkovému žalobnému deju (§ 132 ods. 1 CSP). Viazanosť súdu žalobným petitom znamená, že ho nemôže prekročiť a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, okrem výnimky, ak z osobitného predpisu vyplýva určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami (§ 216 CSP).
21. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí (bod 41. rozsudku) uviedol, že „Okrem toho samostatným dôvodom pre zamietnutie žaloby je samotný petit žaloby, ktorýmsa žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. XXX k. ú. L. každý v podiele 1 s odkazom na LV XXX k. ú. L., kde je zapísaná pôvodná parcela mpč. XXXX/X, roľa H. E., z ktorej boli predmetné nehnuteľnosti (CKN XXX/X a CKN XXX) vytvorené. Žalobcovia totiž nie sú vedení ako podieloví spoluvlastníci v podiele každý po 1 tejto pôvodnej pozemnoknižnej parcely na uvedenom liste vlastníctva, ale len ako jej podieloví spoluvlastníci ( žalobca 1/ v podieloch 1/6, 1/8 a 1/16, t. j. spolu 20/48 a žalobkyňa 2/ v podiele 1/16, t. j. 3/48 ), čo nezodpovedá podielom, ktorých sa domáhajú v tomto konaní, pričom iné relevantné okolnosti, ktoré by potvrdzovali ich podielové spoluvlastníctvo v podiele 1 neboli žalobcami v tomto konaní preukázané. Už táto okolnosť samotná je dôvodom pre zamietnutie žaloby“. Je potrebné súhlasiť s dovolateľmi, že tento záver odvolacieho súdu nie je správny a nezodpovedá ani žalobnému petitu, keď žalobcovia správne v dovolaní namietali, že nežiadali určenie ich vlastníckych podielov v podiele 1, avšak tejto dovolacej námietke by bolo možné vyhovieť iba vtedy, ak by práve táto skutočnosť predstavovala jediný a výlučný dôvod, pre ktorý nebolo ich žalobe vyhovené. Súdy nižších inštancií však žalobu zamietli z dôvodu nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného k predmetných nehnuteľnostiam titulom vydržania. Táto skutočnosť vyplýva i z rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že „okrem toho...“. Je teda zrejmé, že tento bod rozhodnutia odvolacieho súdu bol uvedený odvolacím súdom navyše.
22. Pokiaľ žalobkyňa 2/ namietala, že v konaní neboli vykonané ňou navrhnuté dôkazy (obhliadka nehnuteľností a výsluchy starostu obce a otca žalovaného), dovolací súd vo všeobecnosti uvádza, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (porov. § 185 ods. 1 CSP). Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.
23. Z ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky zároveň vyplýva, že zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (I. ÚS 350/08).
24. Podľa názoru dovolacieho súdu ale o tento prípad v prejednávanej veci nešlo. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia (bod 28.) vyčerpávajúco objasnil, z akých dôvodov nevyhovel návrhom žalobcov na doplnenie dokazovania. Uviedol, že o návrhoch na doplnenie dokazovania rozhodol tak, že ich nevykoná jednak z dôvodu podľa § 153 ods. 2 CSP, pretože neboli zo strany žalobcov predložené včas, pričom súd už na pojednávaní konanom 7. októbra 2020 oznámil stranám sporu, že doručenie listiny z 28. februára 2009 považoval za nepreukázané. Ďalším dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie odmietol vykonať navrhované dôkazy bola ich nespôsobilosť preukázať tvrdenú skutočnosť a to prevzatie listu z 28. februára 2009 žalovaným, pričom preukazovanie prevzatia listu malo spočívať v premiestňovaním hnuteľných vecí žalovaným. Ani z prípadného preukázania, že žalovaný v konkrétnom období premiestňoval svoje hnuteľné veci na spornom pozemku nebolo by možné urobiť záver, že tak urobil na podnet prevzatého listu z 28. februára 2009 a nešlo o bežný výkon oprávnení vlastníka s vecou nakladať. Aj bez vykonania týchto dôkazov mal dostatočne zistený skutkový stav pre rozhodnutie v danej veci a vykonanie dokazovania v tomto smere vyhodnotil ako neúčelné, nadbytočné a nehospodárne.
25. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu nevykonať ďalšie dôkazy ako i s jeho odôvodnením, pričom poukázal na to, že procesným právam strany sporu nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý stranou sporu navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa procesná strana subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný; rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy zásadne výlučne súdu. Ani podľa odvolacieho súdu nebol dôvod navrhované dôkazy vykonať,nakoľko podstatné pre vyriešenie veci bolo právne posúdenie veci, čo súd prvej inštancie dostatočne a správne hodnotil aj bez výsluchu navrhovaných svedkov a obhliadky predmetných pozemkov. Otázky, ktoré žalobcovia návrhmi chceli vyriešiť, neboli pre posúdenie veci potrebné.
26. Dovolací súd považuje toto zdôvodnenie nevykonania navrhovaného dokazovania za dostatočné, po vecnej stránke správne a predovšetkým súladné so zákonom. Postup súdu prvej inštancie (či prípadne odvolacieho súdu) preto vec prejednávajúci senát vyhodnotil ako nespôsobilý zasiahnuť do práva žalobcov na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že týmto postupom nedošlo k založeniu vady podľa § 420 písm. f) CSP.
27. Žalobkyňa 2/ ďalej namietala, že súdy nižších inštancií vo svojich rozhodnutiach neprihliadli na list zo 16. augusta 2010 a bola názoru, že tento dôkaz mal byť vykonaný. K tejto dovolacej námietke dovolací súd uvádza, že z obsahu rozhodnutí súdov nižších inštancií je zrejmé, že tento dôkaz skutočne nevykonali a ani jeho nevykonanie žiadnym spôsobom neodôvodnili.
28. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05).
29. Dovolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci neboli skutkové a následné prijaté právne závery nižších súdov v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, na základe ktorých mali za nesporne zistené, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. Dovolací súd zdôrazňuje, že list zo 16. augusta 2010 označený ako návrh na zmier neobsahuje žiadne skutočnosti, ktorými by mohla byť narušená dobromyseľnosť žalovaného, keď uvedeným listom žalobca 1/ žiadal žalovaného o riešenie odkvapovej rúry a upravenie odtoku vody. Je teda nepochybné, že tento dôkaz by nič nové do veci nepriniesol a nebol by ani spôsobilý zvrátiť rozhodnutie v tomto spore. Ak by zo strany dovolacieho súdu prišlo k zrušeniu rozhodnutí súdov nižších inštancií iba z tohto dôvodu, išlo by o prílišný či nadmerný formalizmus, ktorý by spôsobil nehospodárnosť konania.
30. Z niektorých dovolacích formulácii vyplýva, že dovolatelia namietajú v kontexte zmätočnostnej vady podľa § 420 písm. f) CSP nesprávne právne posúdenie veci. K tomu dovolací súd uvádza, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá.
31. V tomto kontexte hodno zdôrazniť, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že dovolatelia majú odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje nimi tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.
32. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcov vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP nie je prípustné, a preto ho v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.
K prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP
33. Žalobca 1/ podal dovolanie i podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súdodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Je názoru, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VObdo2/2020, konkrétne namietal nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k posúdeniu dobromyseľnosti a zásady nemo plus iuris. Dovolací súd aplikujúc ustanovenie § 124 CSP posudzoval dovolanie podľa jeho obsahu a v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp, zn, IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo nález sp. zn. I.ÚS 336/2019 z 9. júna 2020) dospel k záveru, že žalobca 1/ v dovolaní hlavne namietal, že odvolací súd zásadný rozdiel medzi dobromyseľným nadobúdateľom a vlastníkom neriešil s preferenciou ochrany vlastníka, ale vychádzal zo zásady rovnosti ochrany vlastníckeho práva a dobromyseľnosti žalovaného, čím na základe právnej kvalifikácie posúdil vec nesprávne, pretože zvýhodnil bez existencie zákonného dôvodu,,dobromyseľného nadobúdateľa“.
3 4. Otázkou relevantnou z hľadiska tohto ustanovenia môže byť len otázka právna (nie skutková otázka), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie o právnu otázku, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie alebo aplikácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (1Cdo/126/2017, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/132/2017, 4Cdo/207/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/221/2017).
35. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.
3 6. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
37. Ešte pre úplnosť treba uviesť, čo patrí do pojmu,,ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Dovolací súd pritom pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň obmedzený) rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď sp. zn. 1VObdo/2/2020, 1VCdo/2/2022, 8Cdo/278/2019).
38. Dovolací súd poukazuje, že úprava inštitútu vydržania je v našej platnej právnej úprave zakotvená v ustanovení § 134 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „OZ“). Vydržaním možno nadobudnúť vlastnícke právo k hnuteľnej veci aj k nehnuteľnosti, pokiaľ sa vlastnícke právo nenadobudlo na základe iného právneho titulu. Inter alia možno vydržať aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Nevyhnutným predpokladom vydržania je oprávnená držba držiteľa. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991). Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Pri pochybnostiach o oprávnenosti držby platí domnienka oprávnenosti držby a tým teda aj dobromyseľnosti. Treba pritom posudzovať, či držiteľ pri bežnej opatrnosti mal alebo mohol mať pochybnosti, či mu vec alebo právo patrí. Do doby, po ktorú je potrebné mať vec v oprávnenej držbe sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Nie je vylúčená ani dobromyseľnosť držby contra tabulas. Ide o prípad, keď je osoba dobromyseľným držiteľom napriek tomu, že v katastri nehnuteľností je ako vlastník označená iná osoba ako držiteľ. Takýmito prípadmi môže byť napríklad, ak je vlastník pozemku parcely registra „E“ presvedčený, že je vlastníkom pozemku parcely registra „C“ alebo vice versa. Ďalšími prípadmi môže byť, ak namiesto pôvodného vlastníka pozemku, dôjde k zápisu inej osoby, bez toho, aby sa pôvodný vlastník o tejto zmene dozvedel. Vydržanie patrí medzi originárne spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva. Je to tak z dôvodu, že vydržateľ neodvodzuje svoje vlastnícke právo od vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, ale od inej právnej skutočnosti, ktorou je uplynutie rozhodnej doby, počas ktorej bol oprávneným držiteľom. Pri derivátnom nadobudnutí vlastníckeho práva, nový vlastník odvodzuje svoje vlastnícke právo od skoršieho vlastníka a nadobúda vlastníctvo len za splnenia podmienky, že aj skorší vlastník bol vlastníkom veci. Možno povedať, že pri derivátnom nadobúdaní je plne prítomná zásada nemo plus iuris. Pri originárnom nadobudnutí ergo bude právne bezvýznamné spochybnenie vlastníckeho práva predchádzajúcich vlastníkov, resp. držiteľov. Originárne nadobudnutie tak bude hojiť právne vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu.
39. Dovolací súd upriamuje pozornosť na nález Ústavného súdu SR zo 14. novembra 2018, sp. zn. II. ÚS 484/2015, ktorý uviedol, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Tiež uviedol, že pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný. Ústavný súd zdôraznil, že taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný. Poukázal, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.
40. Keďže žalobcom 1/ nastolená právna otázka bola rozhodujúca pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, dovolací súd v ďalšom skúmal, či žalobca 1/ opodstatnene vytýka, že pri riešení tejto otázky zo strany odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
4 1. Odklon právnych záverov odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu odôvodňuje žalobca poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VObdo/2/2020, v zmysle ktorého sa (podľa názoru žalobcu 1/) preferuje zdržanlivý prístup pri ochrane dobromyseľného nadobúdateľa a presadzuje ochranu vlastníka. Poukázal, že súdy oboch stupňov sa priklonili k dobromyseľnosti žalovaného a neskúmali splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním u právneho predchodcu žalovaného. Dovolateľ je názoru, že v konaní boli preukázané viaceré okolnosti, ktoré vyvracali dobromyseľnosť žalovaného, že mu vlastnícke právo k sporným pozemkom patrí.
42. Dovolateľ za účelom podpory svojej dovolacej argumentácie poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021 v ktorom veľký senát najvyššieho súdu vyslovil tieto závery: I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.
43. Dovolací súd však poukazuje na skutočnosť, že v preskúmavanej veci odvolací súd založil svoje rozhodnutie na skutočnosti, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním, týmto smerom aj viedol dokazovanie.
4 4. Dovolací súd uvádza, že jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo vykonanie práva patrí. Dobrá viera je psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa domnieva, že mu vec vlastnícky patrí, hoci v skutočnosti to tak nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a musí trvať po celú vydržaciu dobu. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sú spravila skutočnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia veci (práva) a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t. j. tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby). Posúdenie toho, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom ku všetkým okolnostiam veci, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Takýmto titulom (právnym dôvodom) sa môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod.. Vyvodzovanie dobromyseľnosti navrhovateľa resp. jeho právnych predchodcov len s poukazom na dlhodobé nerušené užívanie sporných častí nehnuteľností bez akéhokoľvek právneho titulu je v rozpore s platnou právnou úpravou upravujúcou inštitút vydržania. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom ku všetkým okolnostiam sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť dedičské právo. Takýmto titulom (právnym titulom) sa môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva, rozhodnutie štátneho orgánu, dohoda o reálnej deľbenehnuteľností a pod., pričom z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je vlastníkom nehnuteľnosti, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/361/2012 z 27. januára 2015).
45. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby sa preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil (porov. 4Cdo/102/2017, bod 17.).
46. Dovolací súd poukazuje, že skúmanie a posúdenie okolností vonkajšieho sveta prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno dôvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí, je otázkou skutkovou a nie otázkou právnou, iba ktorá otázka, za splnenia ďalších predpokladov, môže byť relevantná z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP.
47. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu z 19. januára 2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016 s tým, že predmetný nález do istej miery korigoval svoje predošlé rozhodnutia vo vzťahu k nastolenej právnej otázke a svojim spôsobom otvoril cestu k ustáleniu rozhodovacej praxe v tejto oblasti aj na pôde najvyššieho súdu, ktoré našlo svoje zhmotnenie v rozhodnutí veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020. Ústavný súd sa v uvedenom náleze vyjadril k viacerým skutočnostiam, a to k záverom vysloveným v uznesení najvyššieho súdu z 27. februára 2013, sp. zn. 6Cdo/71/2011, k rozdielnej judikatúre najvyššieho súdu, týkajúcej sa predmetnej právnej otázky (a to aj v nadväznosti na rozhodnutia ústavného súdu), či k ochrane dobromyseľného nadobúdateľa. Ústavný súd tu uviedol, že „si uvedomuje, že judikatúra slovenských najvyšších súdnych autorít momentálne nie je úplne jednotná v otázke posudzovania konfliktu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľnosti nového nadobúdateľa. Najvyšší súd v minulosti dlhodobo stabilne zastával názor o nemožnosti prelomenia zásady 'nemo plus iuris' princípom ochrany dobromyseľného nadobúdateľa (napríklad 3Cdo/144/2010, 2MCdo/20/2011, 5MCdo/12/2011, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/307/2013), a to väčšinou s odôvodnením, že súčasne platný právny poriadok priznáva ochranu dobromyseľnému držiteľovi v právnom inštitúte vydržania, ktorý umožňuje oprávnenému (dobromyseľnému) držiteľovi nadobudnúť vlastnícke práva iba pri súčasnom splnení podmienky nerušeného uplynutia vydržacej doby. Za iných podmienok nemožno priznať dobromyseľnému držiteľovi nadobudnutie vlastníckeho práva. Medzi novšími rozhodnutiami najvyššieho súdu možno nájsť aj také, ktoré iba výnimočne pripúšťajú možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa. Z týchto rozhodnutí (6Cdo/792/2015, 4Cdo/102/2017, rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/71/2011 v kontexte vysvetlenom v bode 43.) ale nevyplýva všeobecná prednosť jedného z kolidujúcich princípov. Ide tu skôr o pripustenie možnosti skúmania existencie výnimočných okolností, ktoré môžu v konkrétnom prípade nastať a ktoré môžu byť dôvodom na ustúpenie od prísneho zotrvávania na princípe nemo plus iuris“. Pokiaľ ide o ochranu dobromyseľných nadobúdateľov, ústavný súd poukázal na to, že „z hľadiska legitímnych očakávaní účastníkov predmetného súdneho konania proti sebe stoja očakávania pôvodných vlastníkov, ktorí v relatívne krátkom časovom horizonte od straty svojho vlastníckeho práva (približne 7 mesiacov) podali na súde žalobu, a očakávania dobromyseľných nadobúdateľov. Pôvodní vlastníci legitímne očakávali, že ochrana vlastníckeho práva nebude poskytnutá subjektu, ktorý ho nadobudol na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Dobromyseľní nadobúdatelia mohli legitímne očakávať, že im súdna ochrana bude poskytnutá, avšak len ako dobromyseľným držiteľom (§ 130 Občianskeho zákonníka), pretože platná právna úprava v čase podania žaloby v zásade vylučovala možnosť nadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu“. Okrem toho je potrebné poukázať na to, že na závery vyplývajúce z citovaného nálezu odkázal ústavný súd - pri nezavrhnutí mimoriadne výnimočnej možnosti poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, avšak pri zdržanlivom prístupe k tejto otázke - aj v uznesení z 9.februára 2021 sp. zn. IV. ÚS 59/2021.
4 8. Dovolací súd poukazuje, že súdy oboch stupňov skúmali, či žalovaný mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Súdy oboch stupňov rozhodli v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka ( ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom, ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve). V prejednávanej veci súdy vychádzali z určitých skutkových a právnych dôvodov. Dovolací súd poukazuje, že pri nadobúdaní veci v dobrej viere súdna prax striktne odlišuje prípad, keď sa vec nadobúda dobromyseľne od osoby, ktorá bola vlastníkom hoci len krátku dobu a následne toto vlastnícke právo stratila (napr. z dôvodu odstúpenia od zmluvy) od prípadu, keď sa vec - nehnuteľnosť nadobúda od niekoho, kto sa jej vlastníkom nikdy ani na okamih platne nestal (napr. z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy). Ústavný súd v predmetnom náleze riešil prípad, keď sa vec - nehnuteľnosť nadobúda od niekoho, kto sa jej vlastníkom nikdy ani na okamih platne nestal (zásada, že nikto nesmie previesť na iného viac práv než má sám - nemo plus iuris transfere potest quam ipse habet). Za takého stavu tak nie je možné uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.
49. Dovolací súd poukazuje aj na nález ústavného súdu z 3. mája 2017 sp. zn. I. ÚS 151/2016, ktorý riešil nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musel postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.
5 0. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, prípadne, že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá viera. Oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj na právny dôvod (titul), ktorý by mohol mať za následok vznik toho práva, vydržanie ktorého sa tvrdí. Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa musí byť daná už pri vzniku držby a potom po celý priebeh vydržacej doby. Aj za predpokladu, ak právny predchodca žalovaného nemal postavenie dobromyseľného držiteľa, táto okolnosť na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním zo strany žalovaného vplyv nemá. Žalovaný spornú nehnuteľnosť nadobudol od A. K. a Z. K. na základe darovacej zmluvy z 20. júla 2020. V čase podania žaloby žalobcami na súde 20. septembra 2013 vydržacia doba už uplynula. Sporné nehnuteľnosti žalovaný riadne užíval a žalobcovia ničím právne významným nepreukázali, aby ďalší nadobúdateľ počas vydržacej doby stratil postavenie oprávneného držiteľa. Zo strany žalobcov v priebehu celého konania nebol predložený žiaden hodnoverný dôkaz potvrdzujúci, že vpriebehu plynutia vydržacej doby upozorňovali žalovaného na neoprávnené užívanie nehnuteľnosti v ich vlastníctve. Takýmto dôkazom pritom mohlo byť zaslanie písomného upozornenia žalovaným. Dovolací súd je zhodne s odvolacím súdom názoru, že list žalobcu 1/ z 28. februára 2009 adresovaný žalovanému, (ktorého prevzatie žalovaným nebolo v konaní preukázané) nebol spôsobilý svojím obsahom narušiť dobromyseľnosť žalovaného, keď žalobca 1/ v predmetnom liste neuviedol žiadne konkrétnosti, na základe ktorých by mohol žalovaný nadobudnúť reálnu pochybnosť, že jeho držba je oprávnená a tým stratiť dobromyseľnosť. Žalobcovia tak zákonnú domnienku o oprávnenosti držby žalovaného právne významným spôsobom nevyvrátili. Ako už bolo uvedené vyššie, vydržanie patrí medzi originárne spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva. Je to tak z dôvodu, že vydržateľ neodvodzuje svoje vlastnícke právo od vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, ale od inej právnej skutočnosti, ktorou je uplynutie rozhodnej doby, počas ktorej bol oprávneným držiteľom. Pri derivátnom nadobudnutí vlastníckeho práva, nový vlastník odvodzuje svoje vlastnícke právo od skoršieho vlastníka a nadobúda vlastníctvo len za splnenia podmienky, že aj skorší vlastník bol vlastníkom veci. Pri derivátnom nadobúdaní je plne prítomná zásada nemo plus iuris. Pri originárnom nadobudnutí teda bude právne bezvýznamné spochybnenie vlastníckeho práva predchádzajúcich vlastníkov, resp. držiteľov. Originárne nadobudnutie tak bude hojiť právne vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Dovolací súd uvádza, že súdy nižších inštancií postupovali správne, ak neskúmali splnenie podmienok oprávnenej držby a vydržania u právnych predchodcov žalovaného, nakoľko v prejednávanom spore žalovaný nadobudol vlastnícke právo k sporných nehnuteľnostiam vydržaním a teda originárnym spôsobom.
51. Dovolací súd poukazuje aj na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015, podľa záverov ktorého, ak sa dostávajú do vzájomnej kolízie ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, pokiaľ nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.
52. K nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015 a I. ÚS 151/2016 dovolací súd konštatuje, že tieto nálezy pri ich zovšeobecnení vychádzajú zo zásady prednosti princípu „nemo plus iuris“, a ako výnimku pripúšťajú aj úspech princípu „bona fides“. Ústavný súd v oboch veciach na základe individuálnych okolností konkrétneho rozhodovaného prípadu zvýraznil v prospech „bona fides“ právny názor, že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere. Aj pre tento prípad má platiť, že otázka, či sa súdy v individuálnych okolnostiach daného prípadu neodklonili od všeobecných právnych východísk pri interpretovaní sporu „nemo plus iuris“ vs. „bona fides“, súvisí s ich skutkovými zisteniami; zodpovedanie tejto otázky je vždy v každom konkrétnom prípade jedinečné. Dovolací súd je názoru, že prvoinštančný súd v bode 28. rozsudku riadne odôvodnil, prečo sa priklonil k ochrane vlastníckeho práva dobromyseľného nadobúdateľa na základe jeho dobrej viery pred princípom ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Dovolací súd považuje za potrebné upozorniť aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/31/2020 zo dňa 27. mája 2020, ktorý konštatoval, že „Otázka, či sa súdy v individuálnych okolnostiach daného prípadu neodklonili od všeobecných právnych východísk pri interpretovaní sporu „nemo plus iuris“ vs. „bona fides“, súvisí s ich skutkovými zisteniami; zodpovedanie tejto otázky je vždy v každom konkrétnom prípade jedinečné.“. Podľa názoru dovolacieho súdu v danej veci obstoja skutkové a právne dôvody preferencie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti pred princípom „nemo plus iuris“ (na ktorý poukazovali žalobcovia) a to z dôvodu, že v posudzovanej veci bol žalovaný úspešný z dôvodu, že svoje vlastníctvo nadobudol originárnym spôsobom a pri originárnom nadobudnutí bude právne bezvýznamné spochybnenie vlastníckeho práva predchádzajúcich vlastníkov, resp. držiteľov. Originárne nadobudnutie tak bude hojiť právne vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Dovolací súd uzatvára, že v posudzovanej veci sa súdy na základe zisteného skutkového stavu a vykonaného dokazovania neodklonili od všeobecných právnych východísk pri interpretovaní sporu „bona fides“, s poukazom na skutočnosť, že zodpovedanie tejto otázky je vždy v každom konkrétnom prípade jedinečné.
53. Žalobkyňa 2/ podala dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Je názoru, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/159/2010 a konkrétne namietala nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k posúdeniu doručenia listu z 28. februára 2009 žalovanému.
54. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/159/2010 dospel k záveru, že „voči prítomnej osobe (t. j. osobe priamo účastnej pri právnom úkone, ktorý realizuje druhá osoba) prejav vôle pôsobí (je účinný) ihneď. Neprítomnej osobe (t. j. osobe, s ktorou osoba, realizujúca právny úkon nie je v bezprostrednom styku) musí prejav vôle dôjsť; nemusí jej byť doručený (adresátom prevzatý). Prejav vôle dôjde neprítomnej osobe vtedy, keď sa ocitne vo sfére jej dispozície. Dôjdením do sféry dispozície možno rozumieť dôjdenie prejavu vôle do takej sféry, v rámci ktorej možno rozumne očakávať, že sa adresát s obsahom danej písomnosti oboznámi (môže objektívne oboznámiť). Posudzovanie situácie z objektívneho hľadiska posilňuje dobromyseľnosť i právnu istotu subjektov právnych vzťahov. Vzhľadom na konkrétnu situáciu je potrebné skúmať, či a ako i nedoručený (neprevzatý) prejav vôle pôsobí (je právne účinný) voči jeho adresátovi. K účinnému doručeniu neprítomnej osobe nie je nevyhnutné, aby sa adresát s prejavom vôle skutočne oboznámil, postačuje, že mal objektívnu možnosť tak vykonať“.
55. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že v prípade dovolacieho prieskumu by v danej situácii mohlo zo strany súdov nižších inštancií prísť k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, avšak iba za situácie, ak by dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že predmetný list nebol žalovanému doručený. Súd prvej inštancie však k otázke doručenia predmetného listu uviedol, že „aj v prípade preukázania prevzatia predmetného listu žalovaným, tento list nebol objektívne spôsobilý svojím obsahom narušiť dobromyseľnosť žalovaného“. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol, že „tento list ani nebol spôsobilý svojím obsahom narušiť dobromyseľnosť žalovaného, keď žalobca 1/ v predmetnom liste neuviedol žiadne konkrétnosti, na základe ktorých by mohol žalovaný nadobudnúť reálnu pochybnosť, že jeho držba je oprávnená a tým stratiť dobromyseľnosť“. Je teda nepochybné, že súdy nižších inštancií sa obsahom predmetného listu zaoberali tak, ako keby prišlo k jeho doručeniu a dospeli k záveru, že predmetný list nemohol narušiť dobromyseľnosť žalovaného. Uvedeným postupom súdov nižších inštancií teda nemohlo prísť k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
5 6. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcov vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je prípustné, a preto ho v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.
K prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP
57. Žalobkyňa 2/ podala dovolanie i podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená.
58. Dovolací súd zdôrazňuje, že nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 písm. b) CSP je, že ide o otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.
59. Osobitne významným znakom otázky relevantnej v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je jej zásadný právny význam. Aj za účinnosti nových civilných predpisov je opodstatnené konštatovanie, že otázkou zásadného právneho významu je otázka, ktorá je významná nielen pre tú ktorú prejednávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky (1Cdo/132/2009, 2Cdo/71/2010, 3Cdo/51/2006, 4Cdo/151/1998, 5Cdo/1/2010,7Cdo/117/2011). Účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte nevyriešenej právnej otázky (a „zaplnením bielych miest doterajšieho rozhodovania dovolacieho súdu prispieť k vytvoreniu jeho ustálenej rozhodovacej praxe“).
60. Naostatok treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je relevantná len otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky vyššie uvedené znaky. Ak z týchto znakov chýba čo i len jeden, nemôže byť dovolanie procesne prípustné.
61. Pre účely ďalšieho výkladu dovolací súd uvádza, že vo všeobecnosti platí, že ak niektorý zákon podmieňuje vznik určitého nároku kumulatívnym splnením viacerých predpokladov, súd žalobe vyhovie iba vtedy, keď sú dané všetky zákonom stanovené predpoklady vzniku nároku, inak žalobu zamietne. Pokiaľ súd žalobe uplatňujúcej taký nárok vyhovie, pre úspech dovolania žalovaného stačí, ak v procesne prípustnom dovolaní dôvodne spochybní správnosť riešenia právnej otázky týkajúcej sa čo aj len jedného z viacerých predpokladov. Iná situácia ale nastáva, keď súd žalobu týkajúcu sa takého nároku zamietne. Žalobca vtedy ako dovolateľ dosiahne v dovolacom konaní úspech len ak opodstatnene spochybní správnosť riešenia buď tej jedinej právnej otázky, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, alebo súčasne všetkých tých otázok, na riešení ktorých spočívalo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
62. Vychádzajúc z obsahu spisu a z obsahu rozhodnutí súdov nižších inštancií, súd prvej inštancie zdôraznil, že list z 28. februára 2009 adresovaný žalovanému, nebol objektívne spôsobilý svojím obsahom narušiť dobromyseľnosť žalovaného. Uviedol, že z vykonaného dokazovania nevyplývalo narušenie dobromyseľnosti žalovaného, teda neboli zistené okolnosti, ktoré by narušili jeho presvedčenie o poctivosti jeho držby a zdôraznil, že aj v prípade pochybností o tom, či ide o držbu oprávnenú sa predpokladá, že držba je oprávnená, pričom dôkazné bremeno, že žalovaný stratil dobrú vieru držiteľa, keď sa mu stali známe skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí, bolo na žalobcoch. Mal za to, že list z 28. februára 2009 neobsahuje žiadne skutkové tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé vyvolať u žalovaného dôvodné pochybnosti o tom, že mu sporné pozemky patria, keď žalobca 1/ v predmetnom liste neuviedol žiadne konkrétnosti, na základe ktorých by mohol žalovaný nadobudnúť reálnu pochybnosť, že jeho držba je oprávnená a tým stratiť dobromyseľnosť, keď z obsahu listu vyplýva predovšetkým záujem žalobcu riešiť susedské vzťahy ako napríklad odvodnenie, presakovanie vody, padanie omietky a pod.. Uplynutie vydržacej doby na strane žalovaného bolo dôvodom na zamietnutie celej žaloby. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa stotožnil aj odvolací súd, ktorý ďalej uviedol, že list žalobcu 1/ nebol spôsobilý svojím obsahom narušiť dobromyseľnosť žalovaného, keď žalobca 1/ v predmetnom liste neuviedol žiadne konkrétnosti, na základe ktorých by mohol žalovaný nadobudnúť reálnu pochybnosť, že jeho držba je oprávnená a tým stratiť dobromyseľnosť. Zároveň súd prvej inštancie tak aj odvolací súd konštatovali, že žalobca 1/ prvýkrát uplatnil námietky proti vlastníckemu právu žalovaného podaním žaloby 16. augusta 2011, pričom darovacia zmluva bola uzatvorená 20. júla 2000 a vydržacia doba 10 rokov uplynula žalovanému 20. júla 2010, kedy sa žalovaný stal ex lege po splnení zákonných podmienok vlastníkom predmetných nehnuteľností, pre prípad ak sa ním nestal už skôr na základe darovacej zmluvy.
63. Žalobkyňa 2/ vyvodzuje prípustnosť jej dovolania z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Ňou zadefinovaná právna otázka (či vydržacia doba plynie už od momentu uzatvorenia zmluvy alebo až od momentu právoplatného povolenia vkladu vlastníckeho práva) by mohla mať znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP iba vtedy, ak by výsledok jej riešenia (posúdenia a vyhodnotenia) odvolacím súdom predstavoval jediný a výlučný dôvod, pre ktorý nebolo jej žalobe vyhovené. Žalobkyňa 2/ ale túto otázku nastolila v inej situácii, v ktorej zamietnutie jej žaloby opodstatňoval aj samotný záver súdu, že žalobe nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že uplynula desaťročná vydržacia doba na strane žalovaného, ktorá začala plynúť 20. júla 2000 a uplynula 20. júla 2010, pričom žalobca 1/ námietky proti vlastníckemu právu žalovaného uplatnil prvýkrát podaním žaloby 16. augusta 2011. Je teda nepochybné, že vydržacia doba desať rokov, ak by jej začiatok začal plynúť 20. júla 2000, uplynula by 20. júla 2010 a v prípade ak by začala plynúť od povolania vkladu vlastníckeho práva 25. augusta 2000, uplynula by 25. augusta2010. Takto dovolateľkou nastolená otázka má v danom prípade povahu (len) akademickú, ktorej zodpovedanie dovolacím súdom by nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Pritom cieľom civilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť teoretické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných strán.
64. So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že otázka nastolená žalobkyňou v dovolaní nemá v okolnostiach daného sporu (a tohto dovolacieho konania) znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP; v dôsledku čoho prípustnosť jej dovolania z tohto ustanovenia nevyplýva a preto dovolanie najvyšší súd odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.
65. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
66. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.